Skutočnosť? ... Sen? ... Tak čo?

Niekedy mávam naozaj hrozné sny a niekedy si prajem, aby niektoré skutočné veci boli sny, alebo skôr nočné mory. ................ Hodila som šumivú tabletu do fľašky a zavrela som ju. Čakala som. Čo sa stane. Nič svetoborné a tak išla fľaša do tašky a taška na chrbát. Tak veľmi sa mi nechcelo ísť dnes do školy. Tak rada by som zostala doma. Lenže už ani v tej posteli som nevedela vydržať. Budík bol nastavený na 6:10 a ja som sa zobudila už o 5:30. Len som sa prehadzovala v posteli, tlačila som oči dokopy, ale ani to nebolo dobré. Stále a stále som ho mala pred očami. Jeho úsmev, oči, nemohla som to vidieť. A keď som ich otvorila, tak som ho videla zase v rámčeku na poličke. Asi by som to mala dať preč. Aspoň dovtedy, kým si zvyknem na jeho prítomnosť, aj keď mi bude tak veľmi vzdialený. Ale ja nechcem. Moje srdce sa nechce zmieriť s tým, že by malo zabudnúť koho miluje. Cesta do školy bola dlhá. Normálne mi to trvá asi tak 5 minút, ale dnes som sa vliekla. Rozmýšľala som, aké výhovorky by mi prešli. Mohla som ísť k lekárke a povedať jej, že mi je zle a ona by pri pohľade na mňa povedala, že na mňa asi niečo lezie, že si mám deň poležať v posteli. Lenže to by ma zase poslala do tej postele, kde sa mi vynára jeho tvár. Tam nechcem. A tak som šla. Krok za krokom som sa k nemu približovala. Bála som sa, že jeho pohľad nezvládnem, že ma bude ignorovať, proste som sa bála všetkého, čo sa mohlo stať. A nič by mi nepomohlo, aby sa mi uľavilo. Kráčala som hore po schodoch a dúfala som, že možno tam ešte nebude....

Sadla som si na miesto a vybrala som fľašku z tašky. Otvorila som vrchnáčik a moja šumivá tabletka urobila svoje. Celá som sa ofŕkala. Ja som vedela, že sa musí niečo také stať, keď som ju tam zatvárala, ale myslela som si, že som to zavrela neskoro.

Hlava v oblakoch, ale nie v takých tých sladkých, ako keď sa povie: „Lietam v oblakoch.“ Tieto boli nejaké šedé, až čierne. Potrebujem nájsť svoj úsmev, ktorým občas obdarúvam ľudí okolo mňa. Ale nachádza sa tu? Asi nie, veď čo by tu robil v takej tme. Zrazu sa začalo všetko mihotať, triasť a premieňať. Niekto kričal moje meno, ale nevidela som ho.

„Haló, kto je tam? Kto na mňa volá?“ ......................

„Veď už vstaň!!! Musíš ísť do roboty. Budík zvonil už asi tri krát. Prosím ťa, kedy si zaspala? Nemôžeš takto ponocovať. Potom sa ti nechce vstávať.“

Ako rada som sa dnes zobudila.