Veľa Zážitkov, Málo Spomienok: Zelená Idylka (1. časť)

Kapitola prvá: Zelená Idylka   

Bol by to krásny deň, keby opäť nepršalo... pomyslel si Robo a trafil doňho blesk.
„Ach, to už je ďalší kamarát! Prečo práve mne musia umierať kamaráti tak pravidelne a ešte aj čudným spôsobom. Niekedy ľudia umierali so cťou, ako napríklad vo vojne alebo v lágroch, a nie uprostred poľa. Tento svet za veľa nestojí. Stačilo by mi pár dní a naprogramoval by som lepší." Viac ako Robova smrť ma trápilo, že došla vodka. Robo bol totiž jediný, kto po ňu v takýto čas išiel. Ja by som zakotvil pri prvom výčape, Kamil má chorľavé nohy a Maja? Tá je taká sprostá, žeby ani naspäť netrafila. Určite by ju niekto po ceste znásilnil a vytriasol z nej aj posledné ovisajúce vlákna inteligencie.
V tom zrazu prišla Miška, Robova čajka. akoby ju zoslal Boh na zavolanie.
„Máš?" spýtal som sa pre istotu.
„Máš jasné!"
To bola prvá pozitívna správa tohto dňa, úplne som aj zabudol, že sedím na mŕtvom Robovi, ktorý zľahka síce elektrizoval, no viac pripomínal masážne kreslo.
Keď ho zbadala Miška, začala hlasno kričať. Človek by očakával plač, ale nie vždy vyjde aj na slzy. Už som ju išiel utíšiť, aby nikoho neprivolala a nemali sme z toho problém všetci, načo len sucho zahlásila:
„Ani umrieť nevedel bez toho, aby som s tým ja nemala robotu, teraz ho treba zakopať..."
Jej postoj ma trochu prekvapil, nikdy nebola taká, možno to bude tou novou antikoncepciou, ktorú berie, vraj len nedávno ju prestali testovať na potkanoch a už jej ju vo firme ponúkli. Dostáva 3000€ na mesiac. Za tie peniaze by som to bral aj ja, hoci by mi mali narásť prsia potom. Veď dnes sa dajú aj dôležitejšie veci odstrániť. Počul som, že pár ľuďom na Blízkom východe už naoperovali žiabre namiesto pľúc, len zabudli na to, že najbližšia voda je od nich 200 kilometrov ďaleko. Viac sa o nich radšej nepísalo.
„Hej halo, počúvate ma?" kričí na nás Miška.
„Ach, áno," prebral som sa zo svojich delikátnych predstáv. Zhodou okolností som mal pri sebe príručnú lopatku, s ktorou som sa v detstve hral na pieskovisku a naokolo nič vhodnejšie nebolo. Trvalo dvanásť hodín, kým sme vykopali aspoň pol metra. Videl som, ako sa nad nami supy zlietali, dokonca aj vrabce, svorne čakajúce na svoj podiel. Jeden z nich od vysilenia odpadol, tak sme si ho upiekli. Škoda, že to nebol konkord, najedli by sme sa všetci, nie iba ja.
Doba je zlá a jedia len tí najrýchlejší. Potom, ako sme zahladili stopy, utekali sme do najbližšieho čínskeho fastfoodu. Mali už len tradičný vývar z koňa.
„Však to chutí ako ľudské," zahlásila Maja.
„Je vidieť, že niekto je znalec," prebehla mi v hlave myšlienka, čo to dievča robí po večeroch, je to už istý čas, čo som jej brata Bzuča naposledy videl, ale nechcel som rušiť idylickú atmosféru ako pri poslednej večeri.
Chutilo to ozaj zvláštne. Vraj tam primiešali aj trocha bravčoviny. Toľká nehoráznosť! Dnes si už bežný spotrebiteľ nemôže byť istý ani poctivou koninou. Kde sú tie časy, keď naše prababky chodili po lesoch s kopijami a naháňali medveďov, aby sme mali čo do úst vložiť. Teraz sú v obchodoch len samé polotovary.
„Podáš mi kečup?"
„Ku koňovi kečup? A ja, že sa to je iba s tatárskou, ty kde žiješ, prosím ťa," Maja sa na mňa kyslo zapozerala.
„Aha, ty v tom máš dlhoročné skúsenosti, prepáč, zabudol som."
„Každý máme svoj vlastný štýl, ja napríklad oblizujem ropuchy," pripojil sa do konverzácie Kamil.
„Tak to preto toľko slintáš! Už tomu rozumiem... A sú potom nejaké halucinácie, jak sa hovorí v kreslených rozprávkach?" zvedavo som sa opýtal.
„Čo si pod tým predstavuješ?"
„Uvidím draky?"
„Iba ak sa budeš pozerať do sáčku chipsov."
„Nejem chipsy."
„Mal by si začať."
„To je rada od skúseného zubára? Ty ješ chipsy?"
„Nie, prečo by som to robil?"
„Aby si videl draky..."
„Jedného mám v jaskyni."
„Ty máš jaskyňu?"
„Nie, iba draka."
„A kde je?"
„V jaskyni predsa."
„A kde je tá jaskyňa?"
„Aká jaskyňa?"
„No veď tá!"
„Ktorá?"
„Máš ich viac?"
„Nie, iba jednu."
„Ale veď teraz si o nej hovoril, že..."
„Aha, tak tá je v podkroví..."
„Dobre, zajtra sa tam pôjdem pozrieť."
„Nebudem doma."
„A kde budeš?"
„Ešte neviem."
„Zavoláš mi?"
„Možno."
„Dobre, tak sme dohodnutí!" a odišiel som od stola. Stále som cítil medzi zubami zvyšky toho koňa. Dnes nebol veľmi dobrý. Minule ho urobili ako perkelt na smotane, teraz mi tam vadil kôpor... To sa k tomu vôbec nehodí.
Cestou domov som stretol divokého Janiho...
„Nazdar, nevidel si náhodou Roba?"
„Prečo?" snažil som sa vyvolať dojem, že nemám poňatia.
„Ale, poslednú dobu je nejaký divný, akoby sa mu malo niečo prihodiť..."
„Vlastne máš pravdu, aj mne sa zdá... Ide ti peniaze?"
„Nie."
„Tak to máš šťastie, mne áno, ale nie som si úplne istý, či je teraz v stave, kedy mi ich vie vrátiť."
„Stávajú sa aj horšie veci... No nič idem šnupnúť čiaru, skôr ako ma niekto predbehne. Zajtra sa vidíme!" a zostal po ňom iba smrad. Bol marihuanový. Hmmmm... Kým mi napadlo, žeby som si zriešil aspoň polku, už bol preč. Ten chlapec musel mať pri sebe aspoň 10 gramov a ide si dávať kokaín? Čo by som za to dal ja?
Keď som prišiel domov, čakala na mňa Laura v dverách s kladivom.
„Teraz sa chodí domov?" vybehla na mňa.
„Čo? Veď je iba desať hodín."
„Dobre, ale vieš aký je dátum? Tri dni si nebol doma. Toto sa ti zdá normálne? Vieš ako som sa bála? Iba som čakala kým mi niekto zaklope a..."
„Ku nám aj tak nikto nechodí, iba poštár."
„To vôbec nie je vtipné, mám svoje dni, tečie mi krv, mohla som sa na nej šmyknúť a rozbiť si hlavu."
„Ach, zlatko, koľkokrát ti mám opakovať, že tie tampóny si nemáš dávať do nosa, dokonca ani vložky neslúžia ako podbradník. Odkedy ti vybrali mandle, veci sa ti vymkli spod kontroly... Niekedy mám pocit, že si tými mandľami aj rozmýšľala."
„Ale láska..."
„Teraz by si mala ísť do postele a späť, pretože dnes odo mňa nemôžeš nič očakávať. Som úplne hotový..."
Na druhý deň nebolo ráno, pretože sme ho prespali. Bol hneď obed... Laura ma prebrala, aby sme neprešvihli celý deň ničnerobením, s čím ja osobne problém nemám, ale ženy sú ženy.
„Zlatko, mám na niečo chuť."
„Tak si choď niečo uvariť!" odvetil som jej z polospánku.
Myslel som si, že dnes ma neprinúti nič vstať z postele a prežijem krásnu nedeľu, ale to by nemohol byť Jani, aby mi neprezvonil už sedemnásty krát. Asi si myslí, že to neuvidím... Tí ľudia bez reálneho kreditu iba s podivným koeficientom na agresívne prezváňanie to pravidelne robia. Ale božechráň im dvihnúť. Hotová pohroma! Zaliali by vás do betónu s poriadne rýchlym tuhnutím.
„No hurá! To trvalo..." ozval sa nepokojne roztraseným hlasom.
„Za posledných 5 minút si mi zavolal sedemnásťkrát... Tebe to príde normálne? Čo sa deje?" spýtal som sa.
„Počúvaj, máme problém," odvetil.
„Aký?"
„Našli Robovo telo."
„Kto?"
„Adrenalínová mafia, vykopávajú telá zavraždených a berú si ich ako tromfy so sebou..."
„Ale Robo nebol zavraždený."
„Preto jeho telo hodili do rieky."
„A teraz je kde?"
„Našla ho polícia. Počkaj, počkaj, ako vieš, že nebol zavraždený?"
„Mám taký ciťák."
„Aha, už som mal pocit, že vieš, čo sa stalo. Ale ani si mi nespomínal, že je mŕtvy."
„Vieš, bol to taký silnejší ciťák."
„Rozumiem. Tiež mám také, keď ochutnávam neoznačené lieky, nanešťastie, nie vždy sú správne."
„To som si už všimol."
„Dobre, tak dnes prídeš do mesta?"
„Žijem v meste."
„Potom je všetko jak má byť. Vidíme sa," a zložil.
Konečne sa mi podarilo vstať z postele. Úprimne neznášam nedele, snáď ešte viac ako pondelky. Je to čas toho maximálneho ničnerobenia s vedomím, že zajtra vstávam do práce.
Moja práca je ťažko opísateľná. Navyše minulý rok ma povýšili, pretože som svoju činnosť nemal ako prakticky vykonávať. Teraz som kontrolór štátnych kontrolórov, ktorí kontrolujú intenzitu slnečného žiarenia, dopadajúceho pod menším ako 30°C uhlom. Moja šéfka na mňa pred mesiacom nasadila pre nedostačujúce výsledky vyššieho kontrolóra, ktorého posledné dni sledujú priamo kontrolóri z Bruselu. Mám to v práci napäté, ale aj na háku. Predsa sa nedá kontrolovať prácu mojich podriadených 24 hodín denne na celom území... Nikdy by som si nepomyslel, že tu na okolí je toľko kopcov. Sám pochádzam z nížinatej rodiny. Oni sa báli aj lesa a nieto ešte kopcov. Mama ma považuje za dobrodruha, otec sa so mnou prestal rozprávať, keď mi bolo päť a naučil som sa chodiť po schodoch.
Z mojich úvah ma prebudilo hlasné búchanie na dvere. Počul som iba:
„Tu polícia, otvorte!"
Nevedel som, čo chcú, úplne som zabudol, že Robo včera zomrel, veď aj tak ho nikto nemal rád, tak čo ma po ňom.
„Už idem, len sa prezlečiem."
Navliekol som na seba tričko s výrazným nápisom "A.C.A.B. - What's wrong Nigga?"
„Tak čo to dnes máme chlapci? Zase som išiel tak rýchlo, že ste ma dobehli až deň potom?" slušne som sa opýtal.
„Boli ste včera s Róbertom Pálenkom?"
„Áno, čo zase to prehnal s alkoholom?"
„Nie iba zomrel, nespomínal vám?"
„Nestihol, vám sa zdôveril?"
„Oznámili nám to z márnice, nezdá sa vám to divné?"
„Prečo by sa malo?"
„Neoznámiť svoju smrť na polícii aspoň 3 dni vopred, asi nemal dobré vychovanie, však?"
„Ani ja sa dnes veľmi necítim a ešte som vám nevolal."
„Nevadí, môžete vyplniť aj dotazník, zhodou okolností mám jeden pri sebe."
„Počkaj, prepáč, dnes som omylom zobral tie druhé. Niečo na štýl, aký film máte najradšej," prerušil ho kolega.
„Och Braňo, na teba sa už nedá spoľahnúť, aj pri výbere koblíh si úplne ľavý. Niekedy mám pocit, akoby ti to išlo už len v noci..."
„Chlapci, správate sa teplejšie ako svedkovia Jehovovi," nemohol som ich emocionálne výlevy ďalej počúvať, „vráťte sa, ak budete mať niečo dôležitejšie," a zavrel som dvere.
Keď som si konečne sadol do môjho obľúbeného koženého kresla, pribehla ku mne Laura, bola celá vystrašená.
„Láska, ty si kriminálnik, bola za tebou polícia už druhýkrát tento mesiac, čo chceli?"
„Nič... akurát Robo zomrel."
„Čo? Preboha! Čo sa stalo?"
„Trafil doňho blesk, ale to chlapcom zjavne nedošlo, hoci mal spečené celé telo."
„Preboha! To mi je ľúto, mala som ho fakt rada."
„Nemusíš sa pretvarovať, to by si bola asi jediná, išiel nám slušný balík peňazí."
„Ty si mu zasa požičal?"
„No nie! Hovoril mi, že mu prišiel súrny balík z Bogoty. Vraj nejaký macík. Úprimne, koľkokrát teba prišla dôležitá zásielka z Bogoty súkromným kuriérom?"
„Láska? A nemohol to byť kokaín?"
„Robo a kokaín? Prosím ťa! Také ľahké drogy on nikdy nebral."
„To som sa upokojila, už som si myslela, že nás zase namočíš do niečoho nelegálneho. Ešte si pamätám, ako u nás naposledy nechal tie sudy s vínom. Museli byť v pivnici a nikto o nich nesmel vedieť, pretože boli veľmi reaktívne."
„Drahá, ale to neboli vínové sudy."
„A aké?"
„To bola urna s tvojou babkou. Susedia to s ňou už nevedeli vydržať, vraj si často spievala v sprche, tak som im sľúbil, že ju prídem trochu utíšiť, nevedel som, že to bude až také účinné."
„Si zlatý, ako tak rád pomáhaš ľuďom. Čo by som si bez teba počala?"
„No vidíš, tak už bež, myslím že ten sud už budeme môcť vyliať susedovi na gerbery. Budú mu dlhšie kvitnúť..."
Medzitým mi Kamil, ktorý noc strávil na pofidérnom byte, asi 15krát volal. Mobil som mal v nabíjačke iba na vibrácie, tak som nič nepočul. Vedel som, že to bude niečo vážne, lebo obyčajne volá iba 5krát.
„Musíme sa stretnúť!" nervózne šepká do telefónu.
„Kedy? Kde?"
„Počkaj, zavolám ti o chvíľu."
Ako každá nedeľa ani táto nemôže byť pokojná. Človek hneď musí dostať tlak na srdce. Už vtedy som vedel, že to nebude iba obyčajná káva v centre mesta. Zabudol som si nastaviť život tak, aby ma ľudia nevyhľadávali, nech im riešim ich problémy. Kto bude riešiť potom tie moje? Polícia? Tí by aj tak nič nevyriešili...
Opäť zvoní telefón:
„O desať minút pri veľkých hodinách..." naschvál neupresnil miesto, myslí si, že ho odpočúvajú, ale kto by tie alkoholické nelogické táraniny chcel dobrovoľne počúvať? Aj prípadných votrelcov by to odradilo.
Sadol som do auta, cestou som porušil snáď všetky dopravné predpisy, a keď som už takmer parkoval, zastaví ma policajt.
„Pán vodič, nesvietite... Dnes to bude za 20cku."
„Pán policajt, nemám pocit, že cena kávy stúpla v dôsledku inflácie tak rapídne... Kolegovi nedávno stačila päťka."
„Ale viete my máme istý sadzobník pokút..."
„A mohol by som vás k tej pokute poprosiť aj bloček?"
„Máte pravdu, päťka úplne postačí..."
„Čo by ste robili, keby som nebol taký hlúpy a pravidelne nepodporoval vašu nadáciu pre chutnú kávu? Asi by ste spali za volantom, však?" nemohol som si odpustiť uštipačnú poznámku. Môžu byť radi, že som im vôbec niečo dal, už dávno mali sedieť za korupciu, ale úprimne si to neviem ani predstaviť, žeby som ich nevídal naďalej...
„Pán vodič, radšej už choďte," takto milo ma odprevadili.
„Pozdravujte na fízlici, raz vám to tam cele vytapetujem na ružovo..." pomyslel som si a skôr než som zaparkoval, som oškrel autá vedľa mňa. Áno, parkovanie nikdy nebola moja silná stránka.
Dorazil aj Kamil a hneď na mňa kričal:
„Poď späť do auta! Nechcem sa o tom baviť na ulici."
„Už zase?"
Kamil nastúpil na miesto spolujazdca a vytasil na mňa zlatú retiazku, bola relatívne hrubá, mohla vážiť okolo piatich gramov, vhodná na predaj...
„Vytrhol si zuby svojim pacientom a vykul toto?" nemohol som sa nesmiať.
„Dosť bolo srandy, ideme do Maďarska."
„Prečo až tam?"
„Majú vyššiu výkupnú cenu pre 14karátové zlato."
„Zase si kradol, čo?"
„Zase máš predsudky, iba náhodou aj pravdu."
„Už ťa istý čas poznám, ale zarábať sa dá aj poctivo, úprimne koľko za to budeme mať?"
„Okolo 150€."
„To sa mi nezdá, až také ťažké to nie je."
„Tak sto."
„A čo z toho budem mať ja?"
„Kúpim ti benzín."
„To je všetko?"
„Dobre aj cigy."
„Platí!"
„Tak ideme!"
„Kde?"
„No do Maďarska asi..."
„Asi? Dnes je všetko zavreté."
„Tak to môžeme niečo vyrobiť a počkať do zajtra."
„Laura ma zabije."
„Veď si jej už zobral zbraň..."
„Ale nebudeme mať sex... už týždeň som ho nemal, pretože vkuse vyťahujem ostatných z problémov."
„Na nič iné nemyslíš... kedy sme boli naposledy na pive?"
„Už je to istý čas, ale kde mám tu istotu, že niekoho neokradneš a dostaneme na ústa?" „Zase mi nadávaš do zlodejov? Len za to, že mám kus tmavšiu pleť?"
„Vôbec nejde o tvoju pleť, proste to niekam zaši a pôjdeme zajtra."
„Môžem dnes u teba prespať?"
„Preboha! Prečo by si to robil?"
„Matka ma vyhodila z domu... podpálil som jej periny, lebo mi zobrala alkohol..."
„To si rozhodne zaslúžila, ale radšej ti dám na hotel, ako by si mi skazil romantickú idylku..."
„Nie, radšej prespím v bare, možno nájdem nejakú sučku, ktorá má v nedeľu večer voľno pre takmer-bezdomovca..."
„Dobre no, je to tvoja voľba, tak zajtra mi volaj..."
„Nemám kredit."
„Tak si nejaký nájdi."
Kamil sa pousmial a odkráčal. Ja som sa konečne po celom zdĺhavom dni mohol vrátiť do postele, kde už ma čakala Laura. Sviečky sú zapálené... Nohy rozčapené... Proste romanca...
Na druhý deň sa konal Robov pohreb. Nevedel som čo na seba. Zišiel sa takmer celý národ.
„Slušná účasť," zahlásil hrobár, „fakt slušná!"
Prišli aj bryndziari zo Zvolena, ktorí z jeho rastliniek robili palacinky a iné mliečne lahôdky. Všetci boli oblečení v reggae štýle, kubánske farby s Bobom Marleym na chrbte, to iba ja som mal čierny oblek. Samozrejme, že musel byť výpek. Na Robove prianie na jeho pohrebe hrali "Smoke The Herb" od Bounty Killer, jeho najobľúbenejšiu v poslednej dobe.
Pristúpil som bližšie a zbadal Mišku ako kľačí pri jeho vystavenom tele.
„A kto mi teraz bude nosiť čerstvé bylinky? Trvalo dlho kým so mnou začal chodiť a teraz je preč. Ceny pôjdu opäť hore..." šomrala si.
Trochu som sa čudoval, že nikto neprejavil ani trochu ľútosti nad Robovou smrťou. To sme až takí bezcitní, nenájde sa v nás trochu empatie? Pomyslel som si.
Prišlo mi ľúto kamaráta. Veď bol to predsa on, kto stál pri mne, keď som si ubaľoval svoj prvý joint... Bol to on, kto prepašoval v zadku kokaín do Turecka, keď sme to naozaj potrebovali... Bol to on, kto za nás zaplatil kauciu, keď sme vykradli benzinku a on, kto vedel najlepšie pripraviť bongo, aby sme sa z neho skúrili na dva dni dopredu. V podstate mi Robo bude chýbať, lebo skill, čo mal on, sa tak ľahko nedá naučiť.
Objednal som si dvojitý rum na jeho počesť v najbližšom bare. Vlastne som pozval celý bar, pretože nikto zázračne nemal peniaze, to iba ja som v noci vykradol banku...
Vtom mi zazvonil telefón. Opäť volal Kamil:
„Nazdar kde si?"
„Na cintoríne."
„To je kde?"
„Vieš, kde je ten výhľad s prameňom?"
„Aha jasné, už viem."
„Dôjdi sem a pôjdeme ako si chcel, no musíš šoférovať, dnes nemám na pokuty..."
„Za pol hodinu som tam," a zložil.
Zatiaľ som bezprizorne popíjal ani som si nevšimol kedy som dopil celú fľašku. Keď som bol už nablato strieskaný, dorazil Kamil, dal som mu kľúče od auta a nejako som sa k nemu doplazil.
Zobudil som sa až pri maďarských hraniciach, myslel som si, že som spal veľmi krátko, ale ubehli už dve hodiny. Kamilov štýl šoférovania je unikátny. V skutočnosti nemá ani vodičák a pri toľkých odkladoch ho ani nikdy mať nebude, veď policajti mu za rokmi už píšu radšej faktoriál, pretože ich už nebaví to spočítavať.
Dobré cesty sú nenávratne späť. Vyšli sme na rýchlostnú cestu, kde niekto šetril na geologickom prieskume, preto sa im o pár dní po postavení prepadla. Koho to ale trápi? Veď ten, kto za to šiel na dovolenku sa z nej už vrátil, vec sa už uzavrela v čase a priestore.
Ideme 40tkou. Naozaj sa rútime. Brzdíme bezpečne do každej zákruty, aby nás nevynieslo. Kamil má evidentný problém preradiť do trojky. A ja si iba v duchu hovorím... Diera, diera, diera, die-DIERA!!!
„Ááááá... asi sme prišli o podvozok... nemôžeš sa trochu viac sústrediť? Cestou vieme zobrať taxík, ale teraz? Potrebujeme tam dôjsť na štyroch kolesách a ja mám iba dve rezervné."
„Však dobre," a vrazili sme do ďalšej. Kamil sa ani nezapýril.
O dve hodiny sme prešli okolo značky, ktorá signalizovala, že Miškolc sa od nás nachádza doviditeľných 30 kilometrov. Hlavne, že z Košíc je to ledva 80. Stihol som aj vytriezvieť a navrhol Kamilovi, že by bolo chvályhodné, keby sme prišli ešte dnes, nakoľko záložne zatvárajú o pol hodinu.
Sadol som za volant a nedohrali ani dve pesničky a už sme parkovali pred Auchanom.
Chvíľu trvalo kým sme tú zmenáreň našli, predsa moja lámavá maďarčina má v aktívnej slovnej zásobe 4 slová a v tej pasívnej je ich ďalších 16, čo dáva dokopy 20 a s tým je hriech sa nedohovoriť.
„Jó napot kivánok!" poprial som tete za okienkom.
„Szia!" odzdravila.
„Do you speak English?" chcel som rozvinúť debatu, ale ona nerozumela otázke, splietala čosi o láske... tak som to skúsil ešte raz polopaticky:
„Aha, ja mať zlato - retiazka, ty mať peniaze, my urobiť dobrá výmena s dobrý kurz, samozrejme, a byť obaja spokojní."
Je až neuveriteľné, aký je slovenčina internacionálny jazyk, ale pochopila ma a to je podstatné. Zobrala retiazku a my sme mali v rukách 100 eur. Tretina z toho bola preč pri stánku s cigaretami a druhá, keď sme čerpali. Zostalo ledva 30, ale musím povedať, že to bol obohacujúci výlet napriek tomu.
Predtým ako sme sa pobrali domov, chcel som ešte zájsť do centra na kávu. Zaparkovali sme pár metrov od Hlavnej. Mal som len dve podmienky. Nech sa tam fajčí a nech vieme zaplatiť kartou, pretože forinty zásadne nenosím v peňaženke. Bojím sa totiž, že stratia hodnotu skôr ako ich vôbec dokážem minúť.
Na moje veľké prekvapenie sme blúdili po meste už dobrú polhodinu bez najmenšieho úspechu zo splnenia aspoň jednej z podmienok. Keď som sa opýtal na ulici niekoho, tak každý vravel iba ATM, ale ja som ho nevedel nájsť, každý mi hovoril iné miesto, kde sa nachádza. Samozrejme, že mi nedošlo, že tým mysleli bankomat a nie kaviareň. Kým som túto záhadu rozlúštil, všetko už bolo zavreté, okrem diskoték. Ale prísť tam a nechať sa zmaľovať tými najvernejšími priaznivcami JOBBIK-u do národných farieb, tiež nebolo príliš k veci. Tak sme so sklonenou hlavou radšej odišli.
Cestou domov som ešte zavolal Janimu, pretože na druhý deň dávam auto do opravy a chcel by som popočúvať kus hudby cestou v autobuse.
„Nazdar! Nemáš náhodou doma mp3ku? Zajtra budem bez auta a chcel by som niečo na vytvorenie nálady," skúsil som to. Chvíľu bolo ticho, až sa opýtal:
„Ach chceš celú, či iba polku?"
Začal som sa nahlas smiať, bolo to asi po prvýkrát, čo som od dílera nechcel matroš a on bol z toho tiež riadne v šoku...
„Počuj, mne je to vcelku jedno, hlavne, že to bude baviť poriadne."
„Mám tu jednu vzorku z Česka," zahlásil.
„Ale ja fakt chcem mp3ku."
„Nemohol si to povedať skôr?" nechápal.
„Celý čas ťa o ňu pýtam."
„Ale to musíš zdôrazniť, ja už som prefetený, dávno sa mi nestalo, žeby odo mňa niekto mohol chcieť aj niečo iné. Už sa dakedy prerieknem aj pri rodičoch, keď mi volajú."
„Ty si čistý feťák, Jani..."
„Mp3ku nemám, ale viem ti iné veci ponúknuť..." zdôraznil.
„Tak dobre, nasyp mi za 5ku. Aspoň si večer v tej zime s prikúrim. Som pri bráne za 15 minút," a zložil som telefón.
„Ten chlapec už nevie o realite," povedal Kamil.
„Máš pravdu, je to prefetovaný dilinokar. Tomu sa hovorí, keď niekomu baví na mozočku."
Dorazili sme k Janiho bráne. Ten už tam stál celý naflipovaný akoby skúril celé vrece. Oči mal červené ako po bitke. Priemer zreničiek centimeter... Proste Jani... keď si dá trochu viacej ako polka futbalového klubu dokopy.
„To si skúril sám, kámo?" pýta sa ho Kamil.
Jani sa iba rozosmeje, nie je v stave kedy je schopný povedať ani jednoduchú holú vetu. O chvíľu sa zmôže:
„To bol megajoint! Mal 20 centimetrov... Halušky... zelené... poďte ku mne... "
„Ty si retard, nepomôžu ti ani na liečení..." povedal som mu, aby som vyjadril jeho totálne beznádejnú životnú cestu.
„Inak by som zabudol, tu máte, je tam trochu menej, tak to berte ako pozornosť podniku."
„Ty máš licenciu?" nemohol som sa nesmiať.
„Ber alebo nechaj ležať!"
Nemusel dvakrát hovoriť a už sme aj s matrošom odišli.
„Smer výhľad, môže byť?" pýtam sa Kamila, „u mňa už nemôžme odkedy susede zozelenela bielizeň, tak mi to bytové zasadnutie zrušilo. Ale úprimne, tej starej sa v noci muselo rozprávkovo spať. Mal by som od nej popýtať love ešte... za zásluhy."
O pätnásť minút neskôr:
„Kámo... vidíš toho zeleného jeleňa?" nič múdrejšie som zo seba nevedel dostať.
„Čoho?"
„Nie... ide k nám..."
„Ja mám pocit, že sme sa stratili... Zavolaj Laure, nech nás príde nájsť."
„Mám v topánkach vodu, nemôžem."
„Tu je potok? Ešte včera tu nebol... ti prisahám..."
„Môj ty knot..."
„Prečo?"
„Kto? Kde? Volaj Laure!"
„Nemám jej číslo."
„Však s ňou chodíš..."
„Aha! Tak to by som mohol mať medzi poslednými volanými."
„Už voláš?"
„Zvoní," mám pocit, že zvoní už asi 3 hodiny...
„Láska?" zdvihne Laura.
„Mojko? Nemohla by si prísť po nás?"
„Jasne kde ste?"
„Tu sme."
„To je kde?"
„No ja som vedľa Kamila."
„A ten je kde?"
„Veď tu stojí pri mne."
„A kde stojíte?"
„Nohami pevne na zemi predsa."
„Dobre prídem po vás."
„Ale jak vieš kde presne stojíme?"
„Však si povedal, že tu."
„No hej, ale ty tu nie si, trafíš?"
„Tak mi povedz, kde ste."
„Výhľad pri prameni."
„Dobre prídem tam."
„Budeš sama?"
„Prečo?"
„Kamil by chcel nejakú tvoju kamarátku s chutnou riťkou."
„Odkáž mu, že má vlastnú," a zložila.
Laura prišla do piatich minút. Bola ako naspídovaná veverička. My sme už ležali na zemi. Nevedeli sme ani chodiť. Hlavu som mal ako melón, tá Kamilova bola ako tekvica trochu do oranžova. Musela nás naložiť do auta, sami sme neboli schopní urobiť jediný krok...
Cestu domov si vôbec nepamätám. Už dávno som nemal z trávy podobné stavy. Ako sa asi musel cítiť Jani, keď skúril celé vrece. Jedna balada...

...príbeh bude pokračovať...