Epitras

Kráčame tichom súmraku
a spleť sentimentu sa mi derie z očí.
Tlkot tvojho srdca
sa dostal až pod moju ulitu.
Pohľad do zeme
a zvuk slov, ktoré nechcem vnímať,
mi znejú ako umieračik.

Emóciám odbila posledná hodina.

Vraj keď niečo bolí,
aspoň vieme, že je to skutočné.

Stupídna definícia.

Smejem sa ako blázon.
Čo iné mi zostáva?

Zabil si to posledné,
čo vo mne ešte ostalo.
Nedal si priestor budúcnosti,
ale nevyčítam ti to.
To ja som mala byť opatrná,
ako kedysi.

City mali zostať bokom,
pochované pod škrupinou vlašského orecha,
ktorý ešte nebol celkom zrelý.
Teraz musím zbierať
rozlúsknuté úlomky svojej hrdosti
a vyryť nimi
na linajkový papier
prosté infantilné záchvevy.

Po poslednom ťahu štetca
a poslednom sufixe
si špičkou prsta namaľujem úsmev
a vykročím do nového začiatku
o jeden epitras silnejšia.