Temné vlny z rádia

     Tento príbeh sa stal priamo mne. Sama by som tomu neverila, keby som si to čítala v nejakej knižke, prípadne časopise na dvojstránke s horormi. Ale keďže som to prežila, viem, že sa to môže naozaj stať a verím v niečo nadprirodzené. Tento svet nemôže byť taký jednoduchý. 

     Keď som bola malá, chodievali sme partia detí aj s našimi mamami na chatu. Je to chata môjho dedka, vášnivého poľovníka, umiestnená vysoko v Nízkych Tatrách v malej osade Magurka pri Liptovskej Lúžnej. Je to osada skoro odrezaná od sveta. V zime doslova. Chaty obklopuje les zo všetkých strán. Za domom je malý kopček a hora. Nič viac. Signál by ste tam márne hľadali a ak by ste si chceli pozrieť televíziu, tak jedine Markízu, aj to by ste museli vyjsť z domu každú polhodinku a pootáčať veľkú anténu.  Vnútri chaty máme po stenách vyvesené jelenie parohy - dedkove úlovky. Skrátka, na mňa to už samo o sebe pôsobí strašidelne. 

    Mala som asi jedenásť. Kamarátka nám hovorila o príbehu, ktorý kdesi čítala. Bol to návod na vyvolávanie duchov, vraj ak nastavíme rádio na medzistanici a budeme ho nahrávať na diktafón, môžu sa nám ozvať zablúdené duše. Smiala som sa, aj teraz to znie smiešne. Ale rozhodli sme sa to vyskúšať.  Sadli sme si do kruhu okolo rádia, traja chalani a tri mladšie baby, nastavili sme rádio a štyria z nás mali v ruke mobily so zapnutým nahrávaním.

Najstaršia a najodvážnejšia z nás sa spýtala: "Tak... Je tu niekto?"

Nechali sme chvíľu nahrávať a vypli sme to. Následne sme si pustili postupne všetky nahrávky. V prvých troch nebolo počuť nič okrem prázdneho šumenia.

Na štvrtej sme však začuli hlboký, mužský hlas s odpoveďou: "Jááá..."

      Táto skúsenosť nás tak vydesila, že sme už vyvolávať duchov nikdy neskúšali! Dodnes mám v tej izbe problém spávať. Som si istá, že chalani to nahrať nemohli, ani jeden z nich nemal v tej dobe tak hlboký hlas. Sama som strašidelným príbehom neverila. Až dovtedy.