Domov je tam, kde ti môžem dať v pokoji po papuli...

     Priznám sa, zasmial som sa na tom až dnes, aj keď, predsa len, z trošku iného dôvodu.

     Ráno som šiel do práce a keď som prišiel na inkriminované miesto ulice, bola tam – aj dnes! Visela vo vzduchu, ľudia popri nej prechádzali, ale nik si ju nevšímal, vlastne, nik ju ani nevidel, iba ja – každý deň ju vidím. Tá otázka a všetky s ňou súvisiace, i tie nevyslovené, sa mi opätovne podstrkávajú do cesty, ale zodpovedať ich nedokážem, vlastne, už sa ani nesnažím. Iba si vždy spomeniem na nedávnu príhodu a okolnosti, za ktorých som ju vyslovil...

     Šiel som v podvečer z práce a vo vyrátanom čase som sa ponáhľal na zastávku MHD, keď som si pred sebou všimol, v mojom smere kráčajúceho muža a ženu. Ich vek sa dal odhadnúť iba veľmi ťažko a nebyť hlasov, ktorými sa prejavovali, bolo by problematické aj ich rozlíšenie v pohlaví. Boli to zjavne bezdomovci, ktorí mali na sebe štandardne, asi celý svoj šatník a evidentne už mali aj nakúpené. V každej ruke niesli niekoľko naplnených igelitiek, ale nezdalo sa, že by šli z Billy, Kauflandu, či Tesca. Žena sa ťapkala asi dva kroky popredu a nefalšovane nahlas plakala. Charakter plaču sa mi nedarilo identifikovať, zato som si nemohol nevšimnúť, ako ju jej partner, zhruba každý tretí krok, surovo, s igelitkami v ruke, durgne do chrbta, pričom dotyčná vždy zjajkla, vycupitala zo tri rýchle krôčky a keď dorovnala stabilitu, ťapkala v pôvodnom rytme ďalej: „Jaj!“ – cup, cup, cup, ťap-ťap. „Jaj!“ – cup, cup, cup, ťap-ťap... Presne ako ponáhľajúca sa matka, postrkávajúca svoje flákajúce sa dieťa, ráno do škôlky!  „Jaj!“ – cup, cup, cup, ťap-ťap... Ľudia chodili oproti i popri, a všetko čo mali spoločné, bol iba ten istý vzduch čo dýchali, lebo planétu, fofry a ich dôvod mali evidentne rozdielne.

    Keď som im už dýchal na krk, zachytil som, ako muž pri postrčení svojej milej hovorí: „Už sa tešíš, čo...?! Už sa tešíš, ako doma dostaneš po papuli...! Len sa teš, moja, len sa teš...!“ V ten moment som nemal predstavu, čo asi môže byť ich domovom, vlastne to ani nebolo podstatné, ale keďže som kdesi v päte cítil krivdu, či súcit, či čo to bolo, znenazdania vo mne prepukla driemajúca spravodlivosť, až som sa zľakol a neprezieravo som s cielenou výčitkou v hlase, vložil do sarkastického prostredia otázku: „Prečo ju tak strkáte...!“ Ako som následne zistil, moja otázka asi nebola celkom logická, pretože dotyčný muž sa pokojne otočil a z jeho očí sa dalo vyčítať, že vôbec nebol prekvapený zistením – že ľudia ešte celkom nevymreli...! S úplnou vážnosťou v hlase mi otázku vrátil: „A čo ju mám kotúľať...?“  Napriek stavu v akom sa nachádzal, nedalo sa v tejto chúlostivej situácii nepobadať, že mu nechýba pohotovosť, ba i celkom sympatická dávka humoru. Zato ten môj sa akosi zasekol, vlastne – vzdal som to, lebo odrazu bolo viac ako jasné, kto je tu víťaz a moja rečnícka otázka iba nemo ostala visieť vo vzduchu, ako zbytočnosť, bez ktorej sa človek hravo dokáže zaobísť. Avšak na rozdiel od nej, otázka bezdomovca mi ešte aj po niekoľkých dňoch dokáže vylúdiť úsmev na tvári. Ktovie ako sa zvykne smiať jeho milá...? – „Jaj!“  cup, cup, cup, ťap-ťap...! Pre squaw by to bolo celkom pekné indiánske meno!