Veľa Zážitkov, Málo Spomienok: Veci sa hýbu a rastú (2.časť)

Kapitola druhá: Veci sa hýbu a rastú   

Túto noc sa mi sníval veľmi zvláštny sen. Zdalo sa mi, že vládna strana zakázala marihuanu a jej užívanie prísne trestala. Bolo to veľmi nelogické, veď len nedávno sa za drogy prestalo chodiť sedieť a konečne sme ich mohli brať beztrestne ako na Jamajke. No nič našťastie to bol len zlý sen, nič viac, tak som mohol pokojne nastúpiť do práce a predtým si zmotať aspoň malého španiela .
Do práce som už obvykle meškal, pretože cestári znova raz museli opravovať cesty v dopravnej špičke, akoby to inokedy ani nešlo.
Ako prvá ma milými slovami privítala moja šéfka Timea Farkašová. Nikdy som ju nemal v láske, je to obyčajná karieristka, ktorá pre peniaze sa zohne aj pod ten najtesnejší pracovný stôl, vraj aby si zlepšila ústny prejav. Ja len osobne neviem, o čom vtedy asi tak môže rozprávať... Jej pery napité botoxom slúžia iba na jednu činnosť, v ktorej je ona taká dobrá... Zalíže sa každému, kto by ju mohol vykopnúť vyššie, už len čakám, kedy sa vyjazdí na ministrovi, aby mohla pracovať priamo na ministerstve a nie medzi nami kontrolórmi.
„Teraz sa chodí do práce, pán Koch?" uštipačne poznamenala. Ona je jediná, koho poznám, kto ma volá priezviskom. Vždy, keď prejde okolo mňa, vybaví sa mi scéna z filmu Masaker motorovou pílou, akurát niekedy používam karbobrúsku.
„Aj Vám dobrý deň, pani riaditeľka! Kedyže to od nás odchádzate?"
„Vy vždy viete nadhodiť na smeč... Až po Vás."
„Dámy majú prednosť, myslím si."
„Nemusíte byť zdvorilý, nikdy ste v tom nevynikali."
„Ako ja tiež poznám iba jednu činnosť, v ktorej ste ako skúsená profesionálka. Pevne verím, že viete, o čom rozprávam."
„Pán Koch, na mieste by som Vám dala výpoveď. Máte jediné šťastie, že Vaši priatelia sú na ministerstve a nemôžem si dovoliť kvôli Vám obetovať svoju kariéru."
„Ja viem, preto mi cez Vaše štedré ruky mesačné prichádza pekná suma peňazí na účet, keď odídete, už sa z nich tak nebudem tešiť..."
„Úprimne mi povedzte, čo budete dnes robiť v práci?"
„Nič."
„Ale to ste robili celý minulý týždeň."
„Ja viem, ale ešte som to nedokončil."
„Nechápem, ako Vás tu môžu trpieť ešte stále."
„Bude to tým, ako skvele dokážem riadiť svojich podriadených a tí vykonávajú prácu aj za mňa. Inak mohol by som Vás o niečo požiadať?"
„Skúste to."
„Postavte mi vodu na kávu, keď pôjdete okolo kuchynky, idem si ešte zafajčiť."
„To je maximálne neformálne! To si ako dovoľujete?! Vy máte evidentný problém s autoritami a vlastným egom."
„Vy pre mňa nie ste autorita, zabudli ste už?"
„Ja toto nemôžem ďalej počúvať... Urobím všetko preto, aby ste odtiaľ čím skôr odišli."
„Tiež Vám prajem príjemný zvyšok dňa... A nezabudnite na tú kávu..." to už zjavne nepočula, budem musieť si to urobiť sám... čo už... snaha bola.
Celý deň v práci ubiehal strašne pomaly. Už som myslel, že sa záverečnej ani nedočkám. Musel som byť v práci do šiestej večer. Ešteže je leto a slnko svieti dlhšie.
Predtým ako som išiel domov, volala mi Maja:
„Ahoj, Tomi."
„Ahoj, Maja, no čo máš na srdci?"
„Narodeniny."
„Aha! Ty oslavuješ teraz niekedy."
„Pravda!"
„Tak potom prajem všetko najlepšie! Dúfam, že dopredu."
„Jasne, mám ich až vo štvrtok, ale už zajtra chceme ísť na chatu, vieš si vybaviť voľno?"
„Kedy ja nie, moja práca je holubník. A kto každý ide?"
„Tak ja, môj brat Bzučo, Miška a jej nový objav Rudo, Jani, Kamil, Nina - u nej budeme spať a jej sestra Ivka. Keď pôjdeš, tak aj ty."
"Dobre, ja nedbám, takže zajtra ideme, hej?"
„No."
„To šmakuje."
„To som rada, vidíme sa."
Už si len vybaviť v práci fajront. To nebude problém, veď Timea má aj iné starosti ako mňa, na mňa sa už aj vykašľala, ako ju poznám, inak by som bol už nezamestnaný...
Konečne mi skončila pracovná doba a mohol som ísť domov.
„Ahoj, láska, som doma."
„Ahoj, mojko, čo tak dlho v práci?"
„Ale, moja pokrivená šéfka mi dala zase zabrať... Inak ideme na chatu od zajtra, Maja má oslavu."
„Nemôžem ísť, drahý, mám fotenie, a keby som neprišla, tak so mnou môžu prestať počítať a z čoho si budem na seba kupovať nové handry, keď ty mi na také veci kreditku nedáš, hm?" smutne poznamenala, takmer jej slza vyhŕkla z očú.
„To fakt? Nedá sa to preložiť?"
„Obávam sa, že nie, ale v sobotu som doma, tak si môžeme naplánovať romantický večer spoločne, prípadne niekam odísť na dovolenku."
„Tak to určite, dúfam, že konečne sa to podarí. Inak toto si zober na cestu, sú tam tri gramy, to máš akurát na fotenie, oni ti už oči potom vyretušujú, nemusíš sa báť."
„Dobre, zlatko, ty vždy vieš, ako sa o mňa máš postarať, ja už pôjdem, skoro ráno mi to letí zo Swechatu, tak sa chcem ešte vyspať kúsok."
„Zober si Phaeton, budeš tam skôr ako na tej tvojej šunke," narážal som na Octaviu, ktorú Laura vyhrala na jednej nemenovanej súťaži krásy pred pár rokmi. Doteraz som ju nepresvedčil, aby si kúpila nové, hoci to jej je častejšie v oprave, ako v jej užívaní a mňa to stojí nemalé peniaze, proste sa jej na ňom páči farba, lebo je krásna červená ako muškáty, čo máme na okne. Vždy som hovoril, že to je to najdôležitejšie. Nikdy by som nechcel šoférovať žlté auto, cítil by som sa ako taxikár a to je tak ponižujúce, ak by ma niekto uvidel, týždeň nevyleziem z domu...
Laura mi vo dverách dala pusu a odišla. Celý dom mám pre seba, pomyslel som si.
Zbehol som do pivnice, kde na mňa čakali dobre vychladené plechovky piva a vodná fajka, ktorú mi Laura zakázala a ja som jej prisahal, že som sa jej už zbavil. V skutočnosti som neklamal, keď je ona doma, naozaj tu nie je.
Keďže som dnešný večer netúžil stráviť sám zavolal som Janinu, ktorý býva tu neďaleko.
„Nazdar, brácho, makaj ku mne, Laura nie je doma." pýtam sa.
„Fúha, to už dávno nebolo, máš jasné."
„A porieš aj nejaké čajky, nech tu nie sme osamotení."
„Jak inak... Treba ešte niečo doniesť?"
„Ak chceš tvrdé, tak hej, ja mám doma len pivko a matroš , takže sa dohodni s čajkami a daj vedieť, ako si dopadol."
„Za polhodinu som u teba."
„Dobre stopujem ťa."
Jani bol až neuveriteľne presný, vlastne on je taký vždy, ale nikdy som si to neuvedomoval, to iba ja vkuse meškám, kde sa len dá. So sebou mal aj dve čupky, ako sľúbil do telefónu. Boli jemne mimo, asi ich odtiahol cestou na jedného jointa, aby sa cestou naladili do pohodičky.
„Nazdar, kámo, toto sú Jasmina a Sandra," predstavil nás Jani. Dievčatá sa rýchlo aklimatizovali a už sedeli v obývačke na gauči.
„Tieto sú nejaké akčné, či sa mi len zdá?" prekvapila ma ich rýchlosť.
„Neboj, už som ich naladil, pôjdu hneď na vec."
„Aha, chápem, ale mohli by sme si aspoň pivko a cigu dať predtým."
„To hej, ale to je asi tak všetko, si myslím."
„Hm... kde si ich splašil?"
„Prišli si pre dávku, tak som ich zobral so sebou."
„Sú nadrogované?"
„A tebe to odkedy vadí? Keby mala každá čajka predsudky ako ty, bol by si doteraz panic."
„Ale keď som o to prišiel, ešte som bol čistý."
„Tak to máš jediné šťastie."
„Ty nie?"
„Na to si už nepamätám, som rád, keď si spomeniem, čo som včera obedoval."
„Hej no, veľa zážitkov, žiadne spomienky. Celý ty."
„Dobre no, ale som plný očakávaní každý deň, lebo neviem, čo ma čaká. Nechajme to už. Na zdravie!" štrngli sme si plechovkami.
„Tak čo, dievčatá, ktorá z vás je Sandra?"
„To som ja," usmiala sa jedna z nich.
„Krásne meno, teší ma, ja som Tomi," medzitým sa už Jani venoval Jasmine.
„Aj mňa," a sklonila sa k rozkroku. A to som si chcel kúsok pokecať. Dnešné dievčatá sú fakt nadržané.
„Čo si im dal?" spýtal som sa Janiho.
„Nápoj lásky, tak to volám, obsahuje to veľa testosterónu, ale aj iné látky, nič si nebudú pamätať," uistil ma.
„Bože, príde mi to akoby som už nevedel zbaliť čajku."
„A čo si chcel dvoriť, nebodaj, spamätaj sa... Toto ťa vyjde lacnejšie."
„Zlato, nie tak rýchlo, trošku spomaľ, máme celý večer pred sebou," povedal som Sandre.
„Naozaj to funguje, Jani! Dobrá práca!"
Tento večer sa zmenil na divoké orgie, keď to netrvalo päť hodín, tak ani minútu. Toto raz budem musieť vyskúšať na Laure... Ktovie, čo ona robí, možno si to rozdáva s nejakým černochom... Nič no, zase budem musieť ísť na prehliadku. Nechcem dostať to, čo minule, keď som mal vyrážky po celom tele a nevedel som sa ani posadiť a v útrpných bolestiach na kolenách som prosil Boha o milosť. Vyhovel mi až urológ, tabletkami, tým to zabralo dva dni. Nerád na to spomínam. Aj Laura sa musela liečiť, ona to mala ešte horšie, no sama si za to môže, keď ani gumu nevie používať...
Ráno sa prebudím, ale dievčatá sú už preč. Žeby nápoj prestal účinkovať? Veď až takí škaredí nie sme a ony tiež neboli panny, aby sa za to hanbili doma pred rodičmi... Možno to bolo niečo súrne.
Zobudil som Janiho, ktorý spal vo vani, asi nenašiel nič pohodlnejšie, pretože už bolo 11 hodín a najvyšší čas vyraziť na chatu.
Keď som sa pozrel na mobil, tak som objavil 47 neprijatých hovorov od svojej šéfky. Rozhodol som sa, že to nemá zmysel volať jej a musím to vyriešiť inak. Zavolal som do pizzerky:
„Dobrý deň, chcel by som objednať jednu šunkovú pizzu, navrchu s baraními rohmi a čili papričkami, namiesto omáčky použite jalapeño a pod okraje vsuňte slušnú dávku rozpučeného cesnaku. Celé to pokryte nepriehľadnou vrstvou syra, pošlite to na Úrad kontrolórov na meno Timea Farkašová a na krabicu napíšte pár teplých slov s tým, že do práce prídem najskôr v pondelok, nech sa nehnevá."
„Dobre si to poriešil," povedal mi Jani.
„Ja viem, ale veď ani ty to pri svojej robote nemáš najhoršie, však iba vymieňaš ilegálne statky za ešte ilegálnejšie."
Došlo mi, že čas rýchlejšie sedí, ako ja utekám a premýšľam, tak sme sa ťažkopádne vytrepali dole do auta. Jani ešte potreboval skočiť k sebe po zásoby, ja som zatiaľ urobil malý nákup, pozostávajúci z 10 litrov vodky a plného košíka pív pre nás a ešte fľašku vínka pre Ninu, už keď nás dnes hostí.
Napadlo mi, že Maja nám vlastne ani nepovedala, že kde ta chata je... Hlavne, že som s tým súhlasil.
„Asi by som jej mal zavolať, že?" pýtam sa Janiho.
„Bolo by dobré vedieť, kam ideme."
Zvoní. Maja zdvihne:
„Ahoj! Kde ste?"
„Kde ste vy, naša pozícia je nepodstatná."
„Aha, nehovorila som vám?"
„Nevolal by som ti."
„Mlynky. Poznáš?"
„Jasne!"
„Keď tu budeš, volaj mi, viem, že si to aj tak nezapamätáš."
„Hej, ty toho nejako veľa vieš v poslednej dobe. Kedy si tak zmúdrela?"
„Nelichoť mi toľko, budem namyslená," smiala sa do telefónu.
„A na čo konkrétne? Či len tak z nudy?"
„Nemôžem?"
„Môžeš, ale vymysli si zámienku, na čo budeš namyslená, keď sa ťa niekto opýta."
„Aha, chápem, popremýšľam."
„Šikovné dievča! Dobre za hodinku sme tam."
„Čakáme vás."
Cesta naozaj trvala hodinku. Jani vie pridať, keď treba brzdiť, ale zostali sme nažive. Boh nás ochránil, nateraz.
„Zavolaj Maji, nech sa tu neflipujeme jak hady v lietadle," povedal mi Jani nedočkavo.
„Ahoj, tu sme pri krčme, kde máme ísť?"
„Je to odbočka pri priehradnom múre, potom asi kilometer do kopca a ste tam."
„Rozumiem," išli sme. Dorazili sme na odbočku. Tam, kde skončila cesta, súčasne končila aj sranda. Teraz to je poriadny hardcore. Škoda len, že sme si nezobrali monstertrack, určite by nevyšiel nazmar. Stúpanie chvíľami dosahovalo nepriechodných 45°, ale dať o tom značku, to ani náhodou, neďaleko som zazrel, ako dvaja českí turisti zlaňujú terén. Iste to bol ten typ turistov, ktorí by sa do Tatier vybrali v žabkách. Ale cení sa, že boli lepšie vyzbrojení. To iba my sme si zobrali auto.
Išli sme už dobrú chvíľu a Maja s Ninou sa nám rozhodli ísť oproti.
„Tu sme!" kričia na nás.
„A kde je chata?"
„Tuto hneď," hovorí Nina.
„Môžem odparkovať auto?" pýta sa Jani.
„V pohode. Čo máte so sebou?"
„To je prekvapenie," uisťujem ju, „Inak ja som Tomi a toto je Jani."
„Teší ma."
„Nápodobne, s Majou sa už poznáme."
„To je fajn, zavediem vás dnu, pretože pri bráne chovám osy, aby sa tu nevyskytli nevolaní návštevníci, pretože sa tu pohybujú indivíduá, ktorým slušne hovoríme etnikum a berú všetko, čo sa dá zobrať a nie je zabetónované, priklincované, alebo napustené do elektriny."
Chata vyzerala schopne, úprimne som čakal nejakú drevenicu, ale toto je o niečom inom. Tu to žiari luxusom.
„Maja mala dobrú voľbu, keď ťa oslovila," hovorím Nine, „odkiaľ sa vlastne poznáte?"
„Bojovali sme proti sebe v blate, zmlátila som ju až príliš, ona musela ísť do nemocnice, ja som ju prišla pozrieť a doniesla jej čokoládu. Vysvetlili sme si to a teraz sme najlepšie kamarátky."
„Hm... zápasy v blate hovoríš... to sa mi páči. Nedáte ukážku?"
„Prepáč, povedali sme si, že už nikdy viac, mali sme vtedy málo peňazí a ani s rozumom to nebolo najlepšie. Som rada, že sme neskončili vtedy ako prostitútky."
„To je pravda, veľa dievčat končí na ulici, prečo to neskúsia v bordeli, aspoň budú mať strechu nad hlavou."
„Alebo rovno by mohli točiť anál, nemyslíš?"
„Mohli?" zostal som mierne zaskočený, ako vážne to Nina myslela, predsa je to krehké žieňa... málokedy sa stáva, že mi niekto zveličí moju už aj tak zveličenú poznámku.
Pred chatou nás už čakali v rade nastúpení Bzučo, Kamil a Ivka.
„Konečne ste tu!" víta nás Bzučo.
„Kde je Miška?"
„Príde aj s Rudom večer."
„No dobre, som rád, že sa opäť vidíme, Bzučo, kto ti vlastne dal tak debilnú prezývku?"
„Oco pri pôrode počul z mamy vychádzať divné zvuky a ostalo mi to doteraz."
„To sedí, len som nevedel, že to má až takú dlhú tradíciu."
„Inak čo povieš na Ninu? Je to dobrý materiál, čo?"
„Tak dal by som si povedať... Len mi príde jemne drastická."
„Čo blázniš, mne sa to páči, zbožňujem ponižovanie..."
„Trochu inak som to myslel, ale nevadí. Je to kus."
Bzučo sa odtrepal do chaty podlízať sa Nine, ja som zatiaľ nosil nekonečne veľa plechoviek z auta, ktoré sme zázračne naložili bez kartónu. Na rozdiel odo mňa, on bol úspešnejší. Žeby ju uchvátil ten bzukot? Zvláštne, ku mne taká milá nebola. Asi preto, že neberie drogy, ale to nepozná ešte Bzuča... ten berie aj elektrický prúd, keď sa minie plyn.
Mne do oka padla navonok nenápadná, no možno o to viac vnútorne rozhádzaná Ivka. Zaujímavé to dievča, druhá osoba, ktorú som na chate nepoznal osobne, ale o to viac som po tom túžil. Nebol som však jediný. Padla do oka aj Kamilovi, spolu s drevenou trieskou. Keďže ja som bol stále zaneprázdnený, Kamil mal vyčistenú cestu na lov. Dlho váhal, kým ju osloví, až odišla na záchod. Keď sa vrátila, zmohol sa len na veľavravné:
„No čo, srala si?"
Dievča ostalo v ťažkom šoku, bolo ju treba utíšiť a poľutovať a to už je práca pre majstra - teda pre mňa:
„Nič si z toho nerob, nie je našej národnosti, určite to tak nemyslel, hoci dobrý smrad odtiaľ vyšiel..."
„Tak ja za to nemôžem naozaj, toto sa mi deje už odmalička."
„Poznám pár ľudí, čo majú podobné útrapy, neboj sa, nie si zďaleka jediná."
„A ja som si myslela, že som výnimočná," sklamane poznamenala.
„Ten smrad bol výnimočný, skutočne hustý, mal dobrú konzistenciu, solídnu vlhkosť a hlavne extraordinárne zapáchal."
„Niečo tak pekné mi nepovedal ešte žiaden chalan."
„To fakt? Neverím. Na koho by to nezapôsobilo?"
„Iným chalanom to vadí."
„Ja mám teraz nádchu, ale musí to byť úchvatné v plnom čuchovom rozlíšení."
„Ver mi, že nie všade sa stretnem s pochopením."
„Inak, nedáš si špek? Musím ho užiť teraz niekedy, doktor mi poradil, že to mám robiť v pravidelných časoch."
„Aj dva."
„Často kúriš?"
„Ako čo..."
„Hm..."
„Ale mám to radšej klasickým spôsobom."
„Hovoríme ešte o marihuane?"
„Jasné, neznášam bongo, napríklad."
„Ach, chápem, ale nevadilo by mi, ak by sme hovorili aj o niečom inom, chata je veľká a všetci sú vonku, dalo by sa s tým niečo spraviť, ak by bola vôľa."
„Prečo chata, mne sa to páči aj nadivoko v lese či aute."
„Povedal ti už niekto nie? Pretože to asi ani nie je možné."
„Veď ti hovorím, že mnohým ľuďom pre svoje spôsoby pripadám divná."
„Divná znamená aj zaujímavá. Na teba to sedí."
„Mohli by sme si najprv vypiť s ostatnými nemyslíš?"
„No nepohrdnem tvojou ponukou."
Odišli sme si pripiť do altánku, ale nezostali sme iba pri jednom prípitku, samozrejme, bolo potrebné vypiť celú fľašu. Nevadí, máme ich ešte dosť, pomyslel som si.
Medzitým ďalej prebieha Bzučov pokus zbaliť Ninu a dostať ju do postele. Už sa držia za ruky. Ledva prešli dve hodinky. Dobrý výkon... na Bzuča. Keďže som stál neďaleko zachytil som útržky z ich rozhovorov.
„...a to som ti ešte neukázal toho tam dole..." hovorí jej.
„Nehovor, je väčší?"
„Aspoň o polovicu..."
„Fíha."
„Chceš vidieť?"
„Teraz?"
„Môžeme aj večer..."
Chlapec ide rovno na vec? Dobre zvrátené kaleráby jej tlačí do hlavy, ako mu to môže žrať tak jednoducho, keby som jej ja niečo také povedal, určite by ma vyfackala, neskrývam svoje prekvapenie.
„Skrátka dnes to majú inteligentní ľudia v živote oveľa ťažšie ako intelektuálna spodina, ktorá sa nad zmyslom života nedokáže ani zamyslieť," ani som si neuvedomil ako nahlas som to skonštatoval.
„Čo , čo, nechápem," čuduje sa Maja, ktorá pri mne stojí už zjavne nejakú chvíľu.
„Však práve, že nechápeš, v tom je tvoj problém."
Maja sa urazila a upadla do depresii, ako však všetci dobre vieme, po 25 sekundách ju to akoby zázrakom prešlo. Ťažko bez odborného lekárskeho vyšetrenia konštatovať či to bolo úmyselné, alebo jej mozog nemá takú dlhú pamäť.
Medzičasom dorazili Miška s Rudom na koni. Trvalo im to tak dlho, pretože mali len jedného koňa a ja ich mám pod kapotou hneď 300. Keďže ani jeden z nich nie je najštíhlejší, kôň od vysilenia odpadol do bdelej kómy, kto by sa mu však čudoval, po takomto výkone.
„Ale koho to tu vietor do chrbta ženie?" neskrývam prekvapenie nad ich relatívne skorým príchodom.
„No, hovor mi niečo, už som hovorila Rudovi, nech si dá nainštalovať klimatizáciu, domov zjavne pôjdem s vami v aute."
„Miláčik, mňa necháš samého brázdiť krajinu na koni a ty sa budeš vyvážať autom a ničiť životné prostredie, veď to je aká romantika..." hovorí jej Rudo, jemne nechápavým hlasom.
„Romantika sa ti akurát vyparovala z hlavy, keď ti na ňu svietilo slnko, škoda, že fúkalo opačným smerom, ako som sedela ja."
„Čo takto dať si špenát?"
„Počúvaj Rudo, dosť bolo dobre? Na dnes by tvojich rečí aj stačilo, dajte mi rýchlo niekto vodku, pretože mi stúpa hladina adrenalínu."
„Pi, koľko vládzeš," podal som jej fľašu. Keď znej zmizla väčšia polovica, trochu som zneistel, „Zase, nemyslel som to úplne doslova, treba aj požiť do večera."
„Neboj, nejako to už vykryjem," a odpadla.
Keď sa neprebrala ani po minúte, začal som kričať: „Zavolajte lekára!"
„Ja som lekár," pribehol Kamil.
„Ty si len zubár, tak sa sem nepleť, toto je práca pre ozajstných odborníkov," odbil ho Bzučo.
„A ty s ňou chceš čo robiť? Snáď nie zneužiť..." nechápavo krútim očami.
„Sleduj a uč sa," vybral predlžovačku, vysávač a rúrou jej vysal väčšinu alkoholu, „Toto radšej sami doma neskúšajte, pár ľuďom museli našívať späť jazyk, kým som získal potrebný skill ."
„Preberie sa?"
„Za pár minút."
„Tak poďme piť, kým zistí, čo sa jej stalo, a že už vôbec nie je opitá."
Zasadli sme ku kruhovému stolu, pozdvihli čaše a pripili si na krajšiu prítomnosť, jemne skreslenú a slabo zaostrenú, ale krajšiu.
Jediný, kto nám chýbal zo živých prítomných bol Kamil. Až neskôr mi povedal, že prepichol Bzučovi všetky kondómy, ktoré mal na dnes starostlivo pripravené v buzitaške.
Medzičasom prikvitla Miška do spoločnosti a značne nerozumela, prečo ju bolí hrdlo:
„Asi som nachladla, nejako ma v hrdle škriabe," netušiac, čo jej pred chvíľou vykonal Bzučo.
„Nevadí, to predýchaš, pripi si s nami!"
„Tak na zdravie!"
Už ani neviem, ktorý pohárik, respektíve fľaša to bola, za chatou sa nakopilo poriadne vysoké smetisko.
„Inak kde šla Nina?" všimol som si, že sa nenápadne vytratila.
„Dobrá otázka, idem to zistiť," ponúkol sa neobvykle aktívne Bzučo.
Akurát sa stihol vrátiť Kamil, ktorý ledva kráčal a zvalil sa na lavičku, Maji na kolená.
„Čo sa ti stalo?" pýta sa ho.
„Mne? Čo by sa stalo? Len sa mi trošku láme... jazyk," Kamil bol ožratý na trest smrti, „A ty čo... dievčatko, ty sa ako... máš?"
„Kamil, ty si veľa vypil..."
„To mi vôbec... nevadí... aby som vyjadril... čo k tebe cítim..."
„Aha, takže teraz, keď ťa Nina definitívne odmietla, som ti už dobrá, však?"
„Ale... ja by som ťa šupol... aj s Ninou... keby si chcela... aj súčasne... v jednej posteli... gauči... kuchynskej linke."
„Nejdeš si s nami zakúriť, Maji?" prerušil som ich vážny rozhovor so silným sociálnym cítením.
„Vieš čo, ja ho tu postrážim, aby si niečo neurobil."
„Dobre, do polhodiny sme späť," a stratili sme sa v útrobách temného lesa.
„Takže, sme štyria, mám špek s dĺžkou 20 centimetrov, s priemerom 1 cm a váži úctyhodných 15 gramov, s obalom 20. To vychádza pre všetkých 1 kolosálne sfetovaná hlavička."
„Vôbec to neznie zle, už sa neviem dočkať," vytešuje sa Ivka, ktorá na túto chvíľu čakala celý deň. A má sa rozhodne na čo tešiť, ešte takú vzorku nevdýchla. Vtedy len uvidí.
„Kto si chce odpáliť začiatok?"
„No ja by som si to zaslúžila asi najviac," bez váhania berie špek do vlastných rúk Miška.
„Výnimočne s tým súhlasím. Inak, mohli by sme ho vyfajčiť pre Roba, nech má dôstojnú rozlúčku, na cintoríne mi jeden špek z úst vytrhli hliadkujúci policajti."
„Kto to bol?" pýta sa Ivka.
„Môj bývalý," hovorí je Miška.
„Tak to ma mrzí, je to zjavne ešte čerstvé."
„Ani nie."
„A kedy zomrel?"
„4 dní dozadu."
„Tak to je už skutočne dlhá doba, kto by si to pamätal? Myslím si, že ty si ani dnešok nebudeš pamätať, môže ti to byť jedno."
„Prečo myslíš?"
„Pretože ešte viem myslieť, na rozdiel..."
„Dievčatá, pokoj, nehádajme sa, pretože sa na nás urazí brko a nebude dobre horieť," snažím sa upokojiť atmosféru.
„Tak sem s ním," žiada si Miška a ťahá plné sústo hustého dymu do svojich pľúc, ale viac sa jej zjavne dostalo do mozgu. Oči jej sčerveneli ako po prestrelke medzi hladným vlkolakom a ešte viac nedočkaním bažiacou ženou.
„Ty si dávaš kvalitne," zahlási Rudo.
„No bodaj by nie, keď mám teba na krku, musím niečím vyrovnať tlaky," Miška ledva dopovie a svojrázne jej zozelenie hlava v tme.
„Hovoril som ti, že nemáš dávať veľa."
„Rudo má výnimočne pravdu," pripájam sa.
Špek je približne v polovici, keď silný šluk poskytla aj Ivka, ktorá sa v týchto veciach nezdá, na svoju útlu postavu je to slušný výkon, pracovali jej všetky brušné svaly až po panvové dno.
„Daj si, Tomi," hovorí z posledného dychu.
„Čoby, chcem vidieť ako ešte speče Rudka, keď si ukrojí svoj podiel."
Rudo to vezme príliš vážne a dostane do seba poriadne koncentrovaný ústrižok dymu. Oči mu takmer vyskočia z jamiek a hrdlo mu poriadne preúdilo.
„Rudo, ty by si teraz mohol ísť odrezať si jazyk, prísť ku mäsiarovi, povedať, že to je z pravého nórskeho lososa a dostali by sme lóve na minimálne ešte jeden obdobne hutný."
„Nehovor mu dvakrát, lebo to fakt urobí a s čím sa budem potom bozkávať, s jeho mandľami?" upozorňuje ma Miška.
Medzitým Bzučo po veľmi krátkej a senilnej predohre zhodí Ninu na posteľ, pretože ho dvorenie prestane baviť a neprišiel predsa na chatu, aby sušil ústa, ale skôr ako stihne zasunúť, ho Nina upozorní:
„Bez gumy ani jeden vpich."
„Počkaj, mal by som mať niečo v taške..." celý nešťastný sa k nej zohne. Vytiahne z nej krabičku, ktorá síce už bola predtým otvorená, ale nekladie tomu veľký význam, je celý nadržaný.
„Vieš, ja by som to aj skúsila bez, ale snívalo sa mi, že mi schlpatejú dlane, tak preto by som radšej použila gumu."
„Jasne, chápem, už to mám."
„Dobre, nasadíš si?"
„Tebe sa nechce?"
„Úprimne?"
„V pohode, zvládnem aj sám."
Bzučovi sa gumu podarí nasadiť aj napriek značnej strate rovnováhy, ale ustojí to. A nielen on! S nadšením sa púšťa do rozčapenej Niny, ktorá vzdychá skôr ako sa jej stihne dotknúť. Akonáhle zasunie, Nina ucíti drobnú ryhu na inak hladkom materiáli a začne hystericky kričať:
„Je prasknutý, je prasknutý, daj to preč zo mňa!"
Bzučo najprv nechápe, ale docvakne mu:
„Nevadí, mám ďalší," a vytiahne z krabičky druhý. Situácia sa opakuje. Vytiahne tretí, štvrtý... až dôjdu úplne.
„Ďalší už nemáš?" pýta sa ho.
Bzučo iba pokrúti hlavou. Hoci hľadá po celej chate, nič nenájde. Všetko je stratené, pomyslí si. Vtom si všimne na vnútornej strane krabičky nenápadný nápis: „Bol som tu, Kamil."
„Ja toho chlapca zabijem, kde je?"
„Dole na verande, myslím."
Bzučo neváha a zletí po schodoch ako bowlingová guľa. Uvidí Kamila, ako leží na Majiných stehnách. Jeho silné dupanie a silný rev by prebudili aj mamuta v lade a Kamil nie je výnimkou, tak má relatívne dostatočný čas na to, aby sa uhol. Aj sa mu to podarilo. Bzučo namieri päsťou, ale triafa iba krb, ktorý zhodou okolností praská. Od nervov doň ešte párkrát kopne, aby náhodou nezostal stáť a s obrovským rachotom sa zrúti.
„Ty idiot, čo si to urobil? Moja babka ma zabije! Vieš ako dlho trvalo, kým to sama zmurovala? Teraz je všetko preč... Čo budeme robiť?"
„Podpálime chatu a budeme sa tváriť, že to bol blesk?" Bzučo zneistie.
„Bodaj by teba ten blesk trafil! Ty si nepreberný idiot! Ako môže vôbec zdravý človek zničiť krb? Kde je božia spravodlivosť? Kde sú mravce, aby ťa zaživa zjedli, ty dávno vyhynutý genofond. Všetko vieš iba zničiť. Na nič nie si dobrý. Prečo vždy ja narazím na takého idiota?"
Bzučo nedokáže čeliť spŕške nadávok, ktoré mu s požehnaním Nina servíruje, ale pociťuje potrebu pomstiť sa Kamilovi, avšak nechce to urobiť formou násilia, ale niečím, čo si Kamil bude pamätať oveľa dlhšie. Prehľadáva chatu. Nachádza veľa vecí, ale nič mu neurobí väčšiu radosť ako preháňadlo, a keď k tomu nájde ešte aj prášky na spanie, v jeho hlave sa pomaly rodí diabolský plán. Rozhodol sa, že sa s ním pomerí, naoko, veď vytvárať konflikty, to rozhodne nie je Bzučova parketa. Rozleje vodku do dvoch decových pohárov a jeden odnesie Kamilovi, ktorý je taký opitý, že mu nevládze oponovať, aj keby náhodou chcel.
„Tak... na zdravie!"
„Na tvoje, Kamilko, na tvoje..."
Vtedy niekedy sme sa vrátili aj my na chatu.
„Preboha, čo sa tu stalo?" zahlásil som.
„Nič, to si nevšímaj," upokojuje ma Bzučo.
„Nech si len všimne," kričí Nina z okna.
„Čo si má všimnúť, ten krb?"
„A rozbil si aj niečo iné, neželaj si ma, ak áno."
„Nestresuj, zatiaľ nie."
„O čo tu vlastne točíte?" spýtal som sa.
„Pozri sa ešte raz na ten krb," zodpovie moju otázku Nina.
„Mi chceš povedať, že je krivý alebo to ja mám zlý uhol, pod ktorým naň čumím? Nechceš to dúfam zvaliť na mňa."
„Nie, bol to ten hlupák Bzučo."
„Jáj... no, Bzučo, ty si pán."
Ani sme netušili, že Kamil už pije z infikovaného pohára. Ani on to nevedel. Nanešťastie. No o pár chvíľ pochopil.
„Ci Boha! Nejako ma bolí... brucho... a som aj unavený," rozhovorí sa Kamil po chvíli.
„Vypil si veľa, Kamil, choď spať," zobral som ho kamarátsky za rameno.
Uložil som Kamila do postele, nech to dajako rozdýcha.
Nerozdýchal.
„Ááááááááááá..." kričí Kamil, keď skáče po schodoch, pretože hore záchod nie je. Jeho vydesený hlas dáva napovedať, že niečo nie je v súlade s kostolným poriadkom. Jeho dupot zobudí aj obyvateľov okolitých chatiek, ktorí si myslia, že prišla pohroma z Ruska.
Kamil vtrhne na záchod, kde sa v tom čase nachádzala vydesená Maja:
„Ara !"
"Preboha! Čo tu robíš?" pýta sa ho vystrašene.
„Vypadni skôr, než bude neskoro!" nemá čas jej vysvetľovať dôvody.
Vystrašená Maja si nestihne nasadiť ani nohavičky. Zo záchoda sa už valí neznesiteľný a štipľavo-jedovatý zápach vo forme hustého plynu, podobný kyanovodíku, ktorý vyhnal všetkých z chaty aj z jej najbližšieho okolia. Nikto sa neodvážil vstúpiť dnu, aj keď hrdinovia sa našli, ale už pri verande sa otáčali ako muchy. Ivku odhodilo takmer 10 metrov do ústrania.
„Taký smrad som ešte nezažil," hovorí Rudo, „a to niekedy som čistil mŕtvoly. Niečo je zhnité v chate Nininej."
Prešla dobrá hodina, kým sme sa odvážili vstúpiť dnu.
„Zahoďte cigarety! Neviete, či nevybuchneme, keď tam takto vkráčame," hovorím ostatným, ktorí nabrali toľko odvahy ako ja.
Pomaly sme vstupovali do haly.
„Kde je ten záchod?" pýta sa Jani.
„A teba kedy hodili do deja?" čudujem sa.
„Bol som vymiesť pavučiny u jednej bývalej, ktorú som nevidel aspoň 3 roky."
„Mojim autom?"
„Neboj sa, už tu parkuje. Dočerpal som ti, stálo to za to."
„A ty si nepil?"
„Prečo?"
„Tak, veď si šoféroval."
„Jáj, iba vínko, veď ma poznáš. Opití vodiči spôsobia iba 18% zo všetkých nehôd, viac sa bojím tých triezvych."
„Budem sa tváriť, akoby som to nepočul. Vieš, čo máš robiť?"
„Už mi povedala Nina. Ako sa to stalo?"
„To nikto nevie... Dúfam, že je v poriadku, tak dlho som človeka ešte nevidel srať."
„Ako dlho tam už je?"
„Vyše hodiny."
„Chlapec si dáva..."
„Hej vospolok," kričím na všetkých, „sme na mieste."
„Kamil, si tam?" pýta sa Maja. Postupne sa k nej pridávame všetci, ale žiadnej odpovedi sa nám nedostáva.
„Budeme musieť vykopnúť dvere," som presvedčený, že iná možnosť už nie je, „Kto bude mať tú česť? Rudo?"
„Dobre, ja sa na to podujmem."
Keď sme tie nešťastné dvere vykopli a zlomili, zistili sme, že vôbec neboli zamknuté. Nebolo to však to, čo by nás v tej chvíli najviac znepokojovalo.
„Celý hajzel osratý!" vrieska po nás Nina a uteká von, najskôr sa niekde vyplakať. Nie je čas, ísť ju upokojiť. Kamil leží hore chrbtom a hlavu má ponorenú v mise. Vytiahli sme ho, zjavne nedýcha poriadne.
„Poskytne mu niekto dýchanie z úst do úst?" kladiem otázku, ale nikto sa k tomu nehlási.
„Ja mu môžem spraviť masáž srdca, ale ústami sa ho nedotknem, ibaže mi donesiete trubicu," ponúkne sa Maja, ktorá k nemu prejavuje zvláštnu formu náklonnosti.
Medzitým Rudo s Janim sa snažia spláchnuť záchod.
„Dones vedro, Jani!" ten ho poslúchne a vylejú ho, „nesplachuje, asi je upchatý, dones ďalšie!" vylejú tam aspoň päť. Vtedy už začne záchod pretekať.
„Máme problém," volá na mňa Jani.
„Čo ste to porobili? Ten záchod je chemický."
„Ježiš! Vážne! A čo teraz?"
„Doneste fúrik, vynesieme ho a ty, Rudo, by si to mohol pozmývať, bol to tvoj nápad. Hlavne nech Nina nič nevidí."
„Čo robíte s tým záchodom vo fúriku?" zastaví nás v dverách.
„Nič si nevidela, ráno si to vysvetlíme."
Nina už prestáva veriť v realitu a myslí si, že sa jej to celé len sníva. Veď toľko zlých vecí sa jednému milému dievčaťu predsa nemôže stať za jeden večer. Alkohol jej do úst tečie potokom a slzy z očí padajú ako 2 vodopády.
Konečne prišla aj dobrá správa. Maji sa podarilo prebudiť Kamila.
„Kamil?" netuší, čí vôbec vie, kde sa nachádza.
„Peťa???" otrasený sa jej snaží odpovedať.
„Nie, to som ja Maja!" a dám mu facku.
„Čosi, ja som nevedel... čo tu robíme?"
„Ty si bol srať..."
„To preto tak divne smrdím?" zamyslel sa, „počkať! Už si spomínam. Kde je Bzučo?"
„No to by aj mňa zaujímalo..."
„On mi dal niečo do pitia, za tie kondómy."
„Počkaj, to si bol ty?" kričí na neho všadeprítomná Nina.
„Čo ako?"
„Prepichol si tie kondómy?"
„Chcela si s ním späť?"
Nina bez slova kývne plecami.
„Nehovor, to fakt? Veď bzučí, to ti nevadí?"
„Je to môj brat. Nemusíš o ňom všade šíriť pravdy," upozorňuje ho Maja.
„Prepáč, zabudol som."
„Mal by si ho ísť hľadať, kvôli tebe odišiel."
„Čo keby sa našiel sám? Vkuse treba niekomu pomáhať."
„Aj tebe sme museli pomôcť z fekálneho kúpeľa."
„Si zlatá, Maji," naklonil sa k nej, že ju pobozká.
„Fuj! Choď sa osprchovať, lebo sa pozvracám."
„S Bzučom či bez neho... pijeme!" vrátil som sa s Janim z inkriminovaného miesta, kam sme zaniesli záchod s fúrikom, „Kto tu vlastne je?"
„Ja!" zakričí Ivka.
„A ty si kde bola, moja?"
„Ten smrad sa nedal vydržať, odhodilo ma, vyšlo zo mňa všetko."
„Bež si hore umyť zuby..."
„To je všetko, čo mi na to povieš?"
„Bež si hore umyť zuby a my na teba počkáme s pitím."
„To už sa mi páči viac."
Maja a Jani zostali tiež, zatiaľ čo Miška s Rudom si šli ľahnúť, Kamil zaspal v sprche, Bzučo sa porúčal niekde do Zeme Zasnúbenej a Nina, na pokraji nervového zrútenia, radšej pije sama pod perinou.
Zostala nám posledná fľaša, aj to iba pollitrová. Nikto netuší, kde sa všetok chľast podel.
„Vychádza to na dve poldeci," oboznamujem ostatných s tragickou situáciou.
„Nevadí, veď nikto už nevládze," hovorí Maja.
Ivka došla a nestihla si ani sadnúť poriadne a už bolo dopité.
„Pôjdeme si ľahnúť, drahá?" pýtam sa jej.
„Určite chceš ležať?"
„Vieš, že to nezávisí odo mňa."
Vybehli sme hore ako zamlada. Ivka bola veľmi aktívna a podarilo sa jej vztýčiť navonok už padlú vlajku a zahájila do útoku. Nasadla si a jazdila snáď po všetkých krajinách sveta. Bolo to veľmi divoké, hoci som po pár minútach od vyčerpania zaspal, nič to však nemenilo na veci, že to bol rozhodne najlepší sex, ktorý si nepamätám.
Ráno mi Ivka prezradila, že som vydržal viac než hodinu v pozore. Znie to neuveriteľne, ale na chate, kde malo ísť hlavne o sex, bola Ivka vlastne jediná, ktorá si ho užila. Aspoň ona to tvrdí, ja to nemôžem tvrdiť, bohužiaľ.
Chcel som situáciu ešte nejako zachrániť a opýtal som sa jej: „Drahá, nerozdáme si to znovu?"
„Mám krámy," sucho odpovedala.
„To nevadí, môžem sa zahrať na rytiera."
„To hej, zobrala som so sebou Prince of Persia, poslúž si," a odbehla dole urobiť si raňajky.
Keď ináč nedáš... čo mám robiť? Pomyslel som si, aj toto môže byť...