kapitola 6 - Odchod

Odchod...

Sobotu, nedeľu a pondelok sa naozaj ozval. Dokonca si prišiel zobrať moju knihu. Chcel ju ukázať mame. Dumá mi v hlave, prečo ju chcel ukázať a prečo práve mamine? Prišiel si po ňu v momente keď ma Eva silno vytočila tak som bola odmeraná. Odfrkla som, že sa ponáhľam a nemám na neho čas. Čo už. Stalo sa. Večer si píšeme a sľubuje mi večeru.

Máš na to štyri dni tak si to zariaď. Ja mám v piatok rozlúčku s deckami a sobotu balím a ty máš predsa Daniela. Nedelu ráno už idem.

V pohode to stíhame.

Čakám pár dní. Štvrtok mu píšem, že sa už nerozlúčime, nebude kedy. Ževraj som mu mala napísať skôr.

Prepáč ale očakávala som snahu, aspoň malú snahu z tvojej strany. Zas som očakávala niečo, čo som nemala.

Piatok ráno ešte vybavovačky a zubárka. Som na sihoti. Posledný pokus o stretnutie zlyháva. A facka facka facka. Asi som to potrebovala. Nevadí, dohadujem ešte pár ľudí na večer. Zrazu nikto nemá čas. Krása, človek aspoň zistí komu na vás naozaj záleží. Ukecala som Terču aby ostala, nech môžeme ísť večer spolu do mesta. Zostala, som nadšená. Prišlo pár ľudí, ktorým na mne záleží.

Stretneme s Maťou vo fanku. Objednáme flašu vína a pokecáme o chlapoch ako inak. Každá máme tie svoje trampoty. Dokonca aj Terena. Tá čo skoro nikdy nikomu nič nepovie, čo sa týka niektorých vecí sa trošku rozrozpráva. Bavíme sa ako za starých čias. Je jedno ako dlho sa nevidíme, vždy naviažeme tam, kde sme skončili. Postupne prichádzajú chalani. Jarko, príjemne naladený a Lukáš ako vždy nad vecou. Volám Bakymu kedy konečne príde. Nepríde, nechce sa mu. Nechce, nemusí. Ako posledný dorazí Robo, matin kamoš. Podebatujeme o bežných veciach, popíjeme aby sme navolili ako takú alkoholom ovlivnenú náladu.

Už z Fanka odchádzam v nálade. Dole Steps jeden drink a odchádzame do Jamesonu. Chvílu sme pri bare, Jarko stretáva kamoša. Celkom sympatický. Dávame sa do rozhovoru. Slovo dalo slovo, a jeho ruky ma zrazu držia za zadok. Uu pánko si nejak trúfa, pomyslím si. Po zistení, že má len dvadsatšesť a je sám doma sa v duši smejem. Chvíľu sa bozkávame. Nieže by mi to bolo nepríjemné, to nie ale jeho večné prehovárania aby som šla k nemu ma už nudí a otravuje. Vypýtal si moje číslo a fb. Dám jasné veď prečo nie, aj tak o dva dni idem preč. Takže tešilo ma, balím segru a ideme domov. Lukáš nás hodil na aute. Zlatý. Po ceste sa s ním dohodnem aby ma hodil aj v nedelu na stanicu lebo mám príliš veľa batožiny. Nesklame a súhlasí.

Celú sobotu sa balím. Neviem čo všetko si mám zobrať čo budem potrebovať a čo nie. Dolieha na mňa úzkosť a snažím sa byť čo najviac s Lackom. Volá mi Miška, že sa príde rozlúčiť. Som milo prekvapená. Poobede príde Filip pre segru a berú aj Lacka na sihoť, aby som sa mohla baliť. Balím sa a nestíham. Miška ma už cez hodinu čaká v Neposedku. Kto si počká ten sa dočká. Konečne som sa vymedrchala z domu. Pokecáme ale musia ísť príliš skoro. Ale aspoň prišli som rada a opäť vidím komu na mne záleží.

Večer to na fb ešte šplechnem Borisovi. Kto chce si čas nájde a kľudne príde aj sedemdesiat kilometrov.

Odpíše. Pokúsim sa prísť rozlúčiť.

A ja. Nemám na teba už čas.

Celú noc sa prehadzujem a od nervozity nemôžem zaspať. Mám všetko?

Ráno, ťažké ráno, ujisťujem si odvoz a miesto kde mám vystúpiť. Pripravím si veci do chodby. Namalujem sa, pre istou aby som neplakala. Lacko ma stíska a pusinkuje. Je mi do plaču. Plačem. Nedá sa mi prestať. Obímam ho. Kto to nezažil, nevie aké to je odísť od dieťaťa. Viem, chcela som to tak a chlácholím sa tým, že to robím pre neho. Pre nás. Nemám iné riešenie. Naozaj nemám. Nechcem bývať u našich v byte a žiť z ruky do huby a je ešte veľmi malý na to aby chápal a pamätal si toto odbobie, kedy budeme bez seba. Bude to ťažké, viem. Nemôžem prestať plakať a mamina mi nepomáha lebo plače so mnou. Odchody bolia. Ešte rozlúčka pred domom s dedikom. Berie to ako vždy, je to flegmoš. Nasadám k Lukášovi do auta. Zo pár ľudí vie kedy a odkiaľ odchádzam a vie to aj Boris. V kútiku duše čakám, že sa možno tam príde rozlúčiť. Neprišiel.

Cestou mi volá Boris z Opatovej, milé od neho.

Mrzí ma, že sme sa nerozlúčili.

Aj mňa ale nezomieram.

No ale aj tak ktohovie kedy ťa uvidím.

Ale uvidíš bejbe. Neboj.

Chvilku ešte voláme viac menej o ničom.Volá mi aj Silva. Ale už som za hranicami. Celú cestu počúvam Mp3 a môj výber tých najsmutnejších piesní. Som taká smutná ako len môžem byť a plná očakávania. Teším sa na Dadu a teším sa do práce, ktorú si musím najskôr nájsť. Teším sa, že odchádzam od Borisa. Tak ďaleko ako sa len dá a dúfam, že mi aspoň tá diaľka pomôže zabudnúť.

Tak ako pribúdajú kilometre tak rýchlo pribúda aj pocit odlúčenia. Opúšťam všetko čo doma mám. Ale všetko čo mám je Lacko. Rodina? Aj keď sú všetcia v okruhu pár míľ aj tak sú na míle ďaleko. Nepoznajú ma, možno len z časti a len tú časť, ktorú chcú poznať. A dozaista tú časť, ktorú im sama dokážem ukázať. Možno ani ja sama sa nepoznám tak dobre ako by som sa mala a chcela. Možno sa tam niekde kde budem od teraz existovať, možno sa tam niekde nájdem. Najdem istoty a prístavy. Najdem nádeje a sny. Možno si konečne začnem plniť všetky sny. Možno sa konešne naučím úprimne sniť a túžiť. Alebo túžiť tak ako všetci. Túžiť po šťastí. A možno už šťastná som len na to musím prísť.