Lúčenie

      Nastalo ticho. Len žaby skladali novú operu. Melanchólia ich spevu akoby dopĺňala dej, ktorý sa za malý okamih odohrá. Žblnkot vody pripomínajúci bubnovanie, ktoré oznamuje príchod neodvrátiteľnej udalosti. A chladivý vietor len utvrdzuje, že koniec sa potajomky približuje. Posledný krát sa ma dotkli hrejivé dlane slnečných lúčov a nepatrne skĺzli po mojej tvári. Natiahla som ruky pred seba, akoby som to dokázala zastaviť. Lenže slnko sa už unavene skláňalo za horizont. Zrazu obloha začala krvácať. Od bolesti zo straty. Od žiaľu za teplom. Od smútku za svetlom. Jediným svetlom. Ktoré napĺňa listy životom. Ktoré vysuší slzu na líci. Ktoré vyčarí úsmev na tvári. Posledné lúče sa vytratili, až nastala tma. Úplná tma. Žaby splašene kričali akoby v tej tme nevedeli nájsť jedna druhú. Vietor pritvrdil na svojej chladnej podstate a ja som sa schúlila do klbka. Stratilo sa mi slnko a už sa nevráti. Líca sa ma dotkol chladný prst akoby vytesaný z ľadu. Zľakla som sa a tak som rýchlo skontrolovala votrelca ktorý sa z čista-jasna objavil na mojom líci. Vtedy som zistila, že sa ma nikto nedotkol. Akurát jedna drobná slaná kvapka utiekla z môjho srdca a snažila sa ma utíšiť svojou jednoduchou krásou. V tej chvíli sa na tmavomodrej oblohe rozžiarili drobné svetielka. Nehriali ako lúče slnka no vedela som, že sú to jeho drobný poslovia. Poslal ich pre mňa aby ma potešili nečakanou správou..."Ešte sa ti vrátim"...srdce sa mi rozbúšilo a v tele sa mi rozlialo upokojujúce teplo.

      A tak som tam sedela, prezerala si svetelnú šou na oblohe ktorú sprevádzal, teraz už menej splašený, orchester žiab a čakala na teplo tej jedinej hviezdy, ktorá je mi tak blízko.