Ateo

 
   Keď som bol malý, mal som imaginárneho priateľa. Ak som niekam šiel, vždy bol pri mne, mohol som sa s ním rozprávať a on bol jediný, kto ma vždy počúval. Ak som bol smutný, on ma vždy podržal. Vždy stál nado mnou a sem tam ma aj usmernil v živote. A keď som niečo veľmi potreboval, skúsil som si o to u neho zaželať. On mi želanie niekedy splnil, inokedy nie. Potom som však vyrástol, stal sa zo mňa dospelý človek, a tak nejak som prestal chodiť do kostola no..