Chlapec s krásnymi očami

Našla som ho, keď som bola malé dievča. On bol asi v mojom veku. Stretávala som ho každý deň. Na tom istom mieste. Sedel na rohu školy tak sám a opustený. Bol zmierený so samotou a prijímal svoj osud. Aspoň tak mi to pripadalo. Pokorne kľačal pred všetkými a upieral na nich svoje nádherné oči. Každý sa na neho musel pozerať. Priťahoval nás svojím pohľadom. Tak krásnym a čistým. Ľudia mu dovideli len na povrch očí, ja som videla až dovnútra. Stačilo mi keď som sa na tie oči pozrela a chápala som. Ukazovali mi všetko to, čo som sa snažila skryť. Každý deň som mu hodila zopár peňazí, len vtedy sa nepozrel. Inokedy ma priam prebodával pohľadom. Cítila som to až u srdca. Chcela som mu nejako pomôcť a bola som rozhodnutá, že keď ma požiada, urobím to. Privádzal ma do plaču. Nechápala som prečo na mňa tak pôsobí. Mohla som sa mu vyhýbať, ale nešlo to a ani som nechcela. Potrebovala som vidieť jeho oči, potrebovala som aby mi rozprávali. Vždy mi povedali nejaký príbeh. Raz som neprišla. Bolo to prvýkrát a ja som ho nevidela. Cítila som strašný nepokoj. V duchu som sa snažila vybaviť si jeho oči, ale nešlo mi to. Stratila som ich. Na druhý deň som tam skoro doletela. Blížila som sa k rohu kde sedával. Hovorila som si, že ešte kúsok a uvidím jeho oči, ktoré mi povedia ďalší príbeh. Zašla som za roh a srdce sa mi na chvíľu zastavilo. Nebol tam. Ten kút bol zrazu tak opustený. Chýbal tu iba on, aby ho rozjasňoval. Chvíľu som tam len mlčky stála. Nahovárala som si, že dnes nemohol prísť, ale že zajtra príde. Dni utekali a on neprichádzal. Preleteli roky a ja som vyrástla. Nevedela som si vybaviť jeho tvár, len oči. Zjavovali sa mi v snoch a keď som to nečakala. Niekedy som mala chuť ho nájsť. Vedela som, že mi ešte toľko toho nepovedal. Skúšala som na to nemyslieť a nikomu som o ňom nepovedala. Môj život plynul rýchlo a ja som robila jeden omyl za druhým. Mala som samé problémy z ktorých som sa nevedela dostať. Raz som sa blížila k rohu banky. Zašla som zaň a strhla sa. Pred bankou už nesedel malý chlapec, ale dospelý muž. Nespoznala by som ho, keby nezdvihol hlavu. Pozerali sa na mňa tie nádherné oči o ktorých som tak dlho snívala. O chvíľu mi po lícach stekali slzy. Tých príbehov, čo mi oči rozprávali bolo tak veľa. Boli smutné a ubližovali druhým. Neuniesla som to a odišla som. Doma som ustavične plakala. Stále som nemohla uveriť tomu, čo sa stalo. Zrazu bol späť v mojom živote a ja som ho každé ráno stretávala na rohu banky. Odvtedy sa mi začalo dariť. Našla som si prácu, vydala sa a čakala prvé dieťa. Bola som na vrchole šťastia, až som sa toho bála. Príbehy v jeho očiach už neboli smutné a vždy sa končili happy-endom. Strašne som sa tešila na ráno, keď mi jeho oči prezradia ďalší pekný príbeh. Porodila som a dlho som ho nevidela. Nemohla som sa dočkať dňa, keď ho zase uvidím. Kráčala som s dieťaťom v kočíku k rohu banky. Nebol tam. Stála som tam a cítila ako mi niekto utrhol kúsok zo srdca. Mlčky som tam stála, až kým dieťa nezačalo plakať. Otočila som sa a išla domov. Chodila som tadiaľ každý deň, ale on sa nevracal. Dlhú dobu som žila bez neho, ale nezabudla som. Pomaly som zostarla a utŕžila veľa rán. Zomreli mi muž a deti vyrástli. Zostala som úplne sama a to ma ničilo. Raz večer som sa prechádzal po meste a prišla som k rohu kostolíka. Pomyslela som si, že tam len na chvíľu zájdem. Pred kostolom sedel starček so sklonenou hlavou. Podišla som bližšie k nemu, mysliac si, že je mu zle. Spravila som dva kroky a vtedy sa na mňa pozrel. V tom momente som zacítila, že mi srdce začalo biť. Konečne som počula jeho tlkot. Boli to tie isté oči a začínali rozprávať. Stal sa z neho starec ale oči sa mu nezmenili, zostali úplne rovnaké len s inými príbehmi. Chodila som do kostola každý deň a oni mi rozprával príbehy. Vydávali pokoj a zmierenie so všetkým. Cítila som ticho a všetko vnímala úplne inak. Viacej intenzívnejšie. Začala som si všímať maličkostí, ktoré sa pre mňa stávali dôležitými. Jedno ráno som cítila obzvlášť veľký pokoj a blížila som sa ku kostolu. Išla som hore schodmi, keď predo mnou sedel malý chlapec s krásnymi očami. Pred ním stálo malé dievča a pozerala sa mu do očí. Pozrela som sa tam tiež, ale nevedela som v nich čítať. Nepatrili mne. Starca som už nikdy nevidela. Teraz by som ho vôbec nepoznala, len jeho oči. Neviem si vysvetliť prečo som sa mu nikdy neprihovorila, alebo si k nemu neprisadla. Raz som počula príbeh o strážnych anjeloch, ktorí vám pomôžu, keď to najviac potrebujete. Chlapcove oči sa mi objavovali, keď som to najviac potrebovala. Ukazovali mi všetko zlé, čo som urobila a pomáhali mi nájsť cestu späť. Rástli spolu so mnou. Každý z nás si môže nájsť vlastného anjela, ktorý patrí len jemu. Môže si ho nájsť, kde len chce. Ja som ho objavila celkom nečakane. Stal sa ním chlapec s krásnymi očami. Bol tu pre mňa po celý jeden život a potom som ho musela nechať odísť. Nikdy sa už nevráti, ale ja viem, že jeho oči mi budú žiariť v temnote navždy.