Hlava starca

Stará vŕba, zničená, suchá, taký je starec na obraze. Presnejšie hlava staručkého pána. Ako keby dohorievala jeho svieca života.
Hlboký pochmúrny pohľad, sťa by pred jeho očami mu pretiekol celý život. Čierne uhoľnaté oči , ale predsa je z nich cítiť kúsok šťastia a blaženosti. Vrásky všade naokolo ako popraskaná pôda, ktorá nemá dostatok vlahy. Na vysokom čele pôsobiace ako znak nespokojnosti pri sychravom a upršanom dni. Medzi očami hlboká dolina, ktorá sa zarýva priam až do jeho nosného koreňa. Spoza vrások ani nevidno jeho snehobiele obočie a však jeho veľká ligotavá brada je znakom múdrosti, ktorú iste nadobudol počas svojho života.Dve tenké spojené čiarky smerujúce na dol, to sú jeho pery, jeho skleslý úsmev. Nos iba dotvárajúci črty tváre, akoby splýval so všetkými jeho ľudskými zmyslami .Ovisnuté uši, ktoré nevyzerajú na to, že ešte dobre slúžia svojmu pánovi. A napokon hriva zdobiaca jeho pýchu, ktorá nie je to čo bývala, už len boky posiate sivými nitkami.
Hlava staručkého pána, áno to je ona, no ku každej hlave patrí aj krk. Z ľahkosťou si ho ani nevybavíme, nevidno ho. Veľká kravata s mašľou,akú kedysi nosili starí páni s čokoládovým kabátom a bielou košeľou. To je on Starec na obrázku.