Denník zúfalej ženy - časť dvanásta

     Zdá sa, že bol dlho kľud.

     Ako som spomínala, Borka od nás odišla, potom zase prišla. Zvykli sme si na to, že deň- dva, bola u bezdomovca ( Toréza, ako ho tu volajú) a potom zas pár dní u nás. Hovorili sme tomu, že máme externého psa.

     Keď sme stretávali Toréza, spomínal, že jeho "Žofka" mu vždy na pár dní zmizne. Ja som Petrovi hovorila, že by sme mu mali povedať, že chodieva k nám. Peter nechcel. Že veď na tom nezáleží, sama si vždy určí, kde bude.Tušila som, že to nedopadne dobre.

     Jedného dňa som sa vracala domov z obchodu a už z diaľky som začula Toréza ako bohuje a vykrikuje "Žofá,Žofá" a milá Žofka "Borka" trieli si to rovno k nášmu domu a šup pod bránu a cez otvorené dvere dovnútra.Toréz stojí pri bráne a stále vykrikuje.

 A čo ja teraz?Keď zistí, že je u nás,môže sa cítiť podvedený, že sme mu o tom nepovedali.A tak ja poza jeho chrbát nenápadne si vykračujem hore po ulici. Doparoma, ako sa ja teraz dostanem domov!Obišla som celý barák a napadlo mi, že pôjdem zadnou bránou na cintorín, prejdem tade a prednou bránou sa vrátim k nášmu domu.

     Motala som sa medzi hrobami, velice obzerala pomníky a dúfala, že Toréza prejde trpezlivosť a pôjde preč. To som sa teda prerátala. On mal času dosť. Keď som vyšla z cintorína ďalej stál pri našej bránke a sporadicky vykrikoval  "Žofá, Žofká !"

     Doparoma, pravde sa treba pozrieť do očí, hádam tu nebudem krúžiť okolo vlastného baráku!

     "Ahoj Toréz a čože tu robíte?" A snažila som sa mu vysvetliť, ako to vlastne je. "Viete, my sme nemali odvahu povedať vám, že Žofka chodí k nám. Keď vás v zime zrazilo auto a boli ste v nemocnici, zobrali sme Žofku k nám. Ona sa potom sama rozhodla odísť za vami a keď sa vrátila k nám, nemohli sme ju vyhnať.Počkajte, ja vám ju privediem."

     Bolo mi ho ľúto, lebo lamentoval, že on bez nej ani spať nemôže. Nebola to celkom pravda, ono to skôr záviselo od hladiny alkoholu v jeho krvi, ale chápala som ho.

     Peter bol samozrejme doma, ale namal sa k činu. On ho kašle a keď bude húkať, zavolá na neho policajtov. Horšie bolo, že Žofka "Borka" nechcela za ním ísť. Zaliezla pod skriňu a vyšla von len aby ma privítala. Potom ľahla na gauč a odtiaľ ani hnúť. Pozerala na nás vydesenými očami. No to je dilema! Komu vyhovieť, jej alebo Torézovi. Donútila som Petra, aby ju vzal na ruky a odniesol Torézovi k bránke. Sľúbila som, že ju privediem, tak sa nedá nič robiť.

     Peter nasraný otvoril bránku a pustil ju na zem. Pribehla k Torézovi, nechala sa pohladkať a poďho späť k nám.

"No vidíš, nechce ísť za tebou!" vykrikoval Peter.

"Ale ja ju chcem!" vykrikoval Toréz.

     Tak sme mu ju zase chytili a on si ju na rukách odnášal preč.

     Za dva dni sa vrátila k nám. Neviem, čo bude ďaľej.

     Dnes ráno nám zmizol kľúč od bránky(nechávali sme ho v zámku z vnútornej strany aj cez noc). Kto ho vzal? Tí chalani od vedľa  čo kradnú, alebo Toréz? A potom nebuď zúfalá !