Postoj chvíľa, si krásna. (ale zase nie až tak)

Tak som sa po mesiaci vandrovania znovu vrátila domov na Slovensko. S igelitkou špinavých ponožiek, rozčítanou knižkou a očakávaním tradičného jojo efektu na váhe. A tých plánov! Že to bude celé hakuna matata, že budem ignorovať pracovné maily, a s kamarátkami sa stretnem naživo, nie iba v hojdacej sociálnej sieti. Pôjdem do Kežmarku na remeselné trhy, do kina, plávať, na koncert a možno aj niekam na výlet. Dokonca sa zase raz zastrájam, že pôjdem na túru do Tatier, počítať veveričky a Poliakov. Som síce chorá, ale to sa vstrebe, vravím si statočne. Len sa nenudiť a nezaháľať.

Odvaha ma opúšťa, keď mi pán doktor predpíše antibiotiká. Také tie konské, čo sa polykajú až po prežehnaní. Mám vraj ležať a nevymýšľať. Nebehať maratón. Jeho príkaz je pre mňa fakt ťažkým ortieľom - Toľko plánov, a nič z toho?!

Po troch dňoch vylihovania som natoľko zúfalá, že na káblovke pozerám Twilight. Dokonca dabovaný. Stačí zhliadnutie jediného dielu kyprej reality show „Slnko, seno, slanina“ a ja mám pocit, že mi odzvonilo (a hrdosti slovenského národa zjavne tiež). Steny sa približujú. Mamka je nervózna, pretože odmietam umývať okná (lebo keď chorá, tak aspoň so všetkými privilégiami toho stavu). Mohla by som spraviť toľko užitočného, ale namiesto toho tu ležím a spievam si do imaginárneho mikrofónu ťahavé piesne ako Bridget Jonesová. 

Pointa týchto riadkov môže pre niekoho miznúť v duchoprázdne. Čo je zlé na tom, tri dni iba ležať hore pupkom a nemusieť nič, nikam a nikomu? V podstate nič. Iba ma trošku mrzí, že som nestihla namaľovať žiadne impresionistické zátišie, či rozpísať historickú ságu. No občas predsa každý potrebuje dobiť baterky. A ako spieva umelec: bylo by to krásné, kdyby srdce bylo klidné, ale ono není.

Sme totiž deťmi doby. Náš svet sa ženie vražedným tempom vpred. Nezadržateľný, hektický. Tlačí nás, aby sme si vychutnali každú chvíľku, ktorá už nikdy znovu nebude, lebo niet viery, ktorá by ju posvätila. Kto zaváha, nežerie. A kto sa potkne, ten už svoje sny nemusí dobehnúť. Tlačíme sa v radoch na lístky, aby sme videli film, na ktorý potom môžeme zabudnúť. Život je pre nás zmesou prchavých vôní a bežiacim pásom zážitkov. Ber, alebo neber. Len neostaň stáť.

Keď tak nad tým premýšľam, možno preto som nakoniec vlastne za tie tri dni po perinou rada. Zliezla som z eskalátora a čakám, čo na to svet. A svet mlčí. Ešte mu vidím chrbát miznúť v zákrute. Snáď ho ešte stihnem. Ale až zajtra, vážení.