Do Turecka s bodkovanym kufrom. Cast druha

Spisovateľ/ka: Ellinae | Vložené dňa: 5. augusta 2013
http://citanie.madness.sk/view-44523.php
2/8/2013
Istanbul. Nedozierna studnica, ktorou preteka tok historie, ale ktora sa nechava unasat i modernymi prudmi. Perla Orientu. Mesto medzi svetmi, postavene na dvoch kontinentoch naraz.
Mesto, ktore som bohuzial zatial nevidela. Z letiska Sabiha Gokcen (v azijskej casti) som totiz chytila priamy autobusovy spoj do mesta Izmit. Spolocnost Pegasus mi poradila letuska, ktoru som vyrusila od popoludnajsej cigaretky, vraj sa ich mam opytat, ako sa najlepsie dostanem do Nigde, ktore je mojou cielovou stanicou. Caka ma cesta dlha asi 2500 kilometrov a ja si predstavujem Jezzu, ako s melodicky klzavym prizvukom komentuje tento moj pocin ako „Top Gear Special: Turkish honey." 
Popravde som dufala v nejaky priamy nocny spoj z Istanbulu az do Nigde (nemylit s nikde), na ktory by som si sice peknych par hodin pockala, ale zaroven by som vyrazne zminimalizovala moje sance na beznadejne zabludenie. 
Ked mi mlady Turek v snehobielej koseli radi, aby som o necelu hodinu vyrazila z letiska do Izmitu a tam prestupila na autobus do Nigde, prijimam to. Dovodom je moje zbozne prianie, ze sa takto vyhnem bludeniu s kufrikom na kolieskach po ulickach Istanbulu, ktory by som sice velmi rada navstivila, ale teraz mi po rozume behaju uplne ine myslienky nez pamatihodnosti. Pragmatickejsie. Napriklad: kde dopekla je Izmit?
Ze je to mesto od Istanbulu vzdialene nejakych 100 kilometrov si uvedomujem az v autobuse. Popravde som naivne dufala, ze ide skor o nejaku istanbulsku mestsku cast. Takze sa ocitam na ceste niekam, a este netusim, ze z priamej cesty Istanbul-Nigde sa vykluje take male Tour de Turkey. Som zorientovana asi ako strelka na kompase kapitana Jacka Sparrowa, a mojim jedinym smerom je postel, ktora na mna caka niekde v horach Kapadokie.
Esteze som natrafila na velmi mileho sofera, ktory trosku vyzera ako moj tatko, hovori po anglicky, a snazi sa mi vsemozne zaistit bezpecnu cestu. Ma male fuziky a zazltnute zuby, ktore vyzeraju zltsie, pretoze ma tak nadherne bielu koselu (vazne, nikdy som nevidela nic belsie nez turecke kosele). Autobus je prijemnym prekvapenim. Teraz budem Turecku strasne krivdit, ale po mojich predoslych skusenostiach z Orientu som cakala nieco, co by spominany Jezza z Top Gearu oznacil ako „reasonably priced coffin on wheels". Opak je pravdou. Autobus je cisty, klimatizovany, pravy od Matela. Na kazdom sedadle je miniobrazovka, kde sice premietaju iba po turecky, ale mojej skromnej dusi to aj tak imponuje. Najviac sa tesim asi z toho, ze ma zatial nik nevymenil za tavu (uznavam, ze to je strasny predsudok, ale to ste iba prehliadli ten rozmarne roztomily nadych ironie), a ze nam cestou rozdavaju sladkosti ako na Mikulasa. Sterwardi tiez dolievaju turecku kavu, cierny caj (naozajstny, nie instantny), Pepsi a dzus. Sedim na sedadle sama, ale vsimam si, ze muzi tu sedia s muzmi, a zeny so zenami. 
Zatial som teda v takmer zen budhistickej pohode. Dokonca si mozem vylozit nohy a okusovat croissant. Keby sa na mna nikto nepozeral, potlapkala by som sa po pleci, a ponukla si psie granule za odmenu. Situacia sa meni na autobusovej stanici v Izmite.
Z autobusu vystupujem rozpacito, stanica je totiz preplnena, a vela ludi tu nieco strasne presvedcivo krici. Neskor zistujem, ze to su lovci lebiek autobusovych spolocnosti, ktori sa snazia nalakat na svoje sedadla co najviac pasazierov. Moj sofer vidi, ze som trosku zbledla (popravde mam od nervov modro pod nechtami), a tak na mna kyva, aby som sla s nim. 
„Je tu nocny spoj do Nigde, slecna, ale ten ide az o jednej rano!" vysvetluje mi po tom, co so mnou obehal vsetky svoje spriatelene autobusove spolocnosti. Okienok tu je ako na mrakodrape, neviem, co by som si tu sama pocala. 
Prikyvujem, ze mi to o jednej rano vyhovuje, aj v Istanbule by som musela cakat do noci. Teraz su asi styri hodiny, takze sa tu pekne posadim, budem si citat knizku, a budem rozumna.
Sofer nesuhlasi: „Nie, nie. Radsej chodte do Ankary. Ide vam to o hodinu, a ankarska stanica je omnoho bezpecnejsia. Tam najdete spoj do Nigde a pockate."
Tak vam poviem, ze keby som bola rozhodnejsia, radsej by som sa drzala svojho planu. Ale ja neviem ani Vietnamca na Masarykovej presvedcit, ze som nechcela tatarku, ale kecup. Navyse moj povodny, starostlivo vygoogleny plan ostal niekde medzi letiskom a vypadovkou na Izmit. Takze rezignovane krcim plecami, medzinarodne znamenie bezradnosti. Sofer sa upokojujuco usmieva, a potom uz musi bezat spat k svojmu autobusu, ktory kvoli mne nechal stat otvoreny len tak bez dozoru pred stanicou. Keby sme boli na Slovensku, uz by mu stihli poodtrhat vsetky miniobrazovky. A zasoba croissantov by tiez bola v ohrozeni. Na poslednu chvilu za nim kricim:
„Teşekkür ederim!" 
Jedna z dvoch viet, ktore si pamatam z dvoch semestrov turectiny. Znamena dakujem. A hodi sa rozhodne viac nez "Pozdravujte svoju manzelku." 
Kupujem si teda listok do Ankary, ktoru tiez nenavstivim, a usadzam sa na lavicke medzi starsiu pani v ciernej burke a mladu slecnu v rifliach a tricku Guns and Roses. 
Za tu hodinu, ktoru som stravila na izmitskej stanici, som pochopila skutocnu hodnotu dobrej rady mojho sofera. Pritahujem totiz pohlady ako keby som bola artistka z Cirque du Soleil, ktora sa rozhodla urobit roznozku uprostred vatikanskeho namestia v priesvitnych tangach. Spominam si, ako mi moja kamaratka Roza, ktora vdaka svojim ciernym vlasom a trosku snedej pleti zapadne v akomkolvek prostredi na juh od Komarna, davala cenne rady do Turecka:
„Leni, hlavne nenos vystrihy a tvar sa, ze vyzeras ako ja."
Vystrih nemam. Mozno to robi ten bodkovany kufor. A mozno okolo seba sirim autu neistoty a popravde asi dost vidno, ze sa mi trosku trasu kolena. Pripadam si v tu chvilu neskutocne sama, napriek tomu, aka plna je tato rusna stanica. Katastroficke myslenie sa prebudza z letargickeho podriemkavania, a zahlodava sa. V duchu som cela stastna, ze tu nemusim sediet sedem hodin. 
Do Ankary sa dostavam bez akejkolvek ujmy. Musim povedat, ze napriek predsudkom, ktore si my zapadniari vozime na Blizky vychod (a obzvlast v sucasnej dobe, kedy v spravach vidime "samych teroristov"), prevazna vacsina miestnych obyvatelov je velmi ochotna, pohostinna a skutocne srdecna. Pre nasinca vychovaneho v chamtivom svete, kde je uz takmer kazdy pokus o dobry skutok vnimany ako uskok s postrannym umyslom, je obcas tazke tomu uverit. Mozno preto som podvedome cakala, ze sa nieco stane. Nedokazala som asi celkom uverit tomu, ze by som uplne sama samutinka zvladla naburat vsetky svoje stereotypne predstavy a respekt voci neznamemu. To, ze som tu, je ale dokazom mojej snahy vyjst v ustrety tomuto zvlastnemu svetu, ktoremu sice zatial nerozumiem, no rada sa nim necham fascinovat.
 
2/8/2013 - 3/8/2013
Ankara, hlavne mesto Turecka. 
Po vylodeni na autobusovej stanici, ktora je este rusnejsia nez Izmit, ale zaroven z nej mam ovela lepsi pocit, sa konecne rozhodujem zavolat profesorovi z archeologickej lokality, na ktoru cestujem. Profesorov hlas v telefone pocujem prvykrat, doteraz sme si vymienali iba emaily. Z mojej strany ustarostene, z jeho strany obdivuhodne pohodove. 
Pyta sa ma, ci som v poriadku, a kedy dorazim do Nigde. Sme totiz dohodnuti, ze ma tam niekto pride vyzdvihnut, a dovezie ma na Tepecik Çiftlik, kde stravim mesiac ako clenka tureckej archeologickej expedicie. Ubezpecujem ho, ze moje zivotne funkcie su v normale, nie som dehydrovana, a jedinym mojim problemom je takmer nevydrzatelna unava, ktora na mna zacina doliehat. Som na ceste viac nez tridsat hodin. Spala som naposledy v Budapesti, aj to mi jednou rukou skubalo po rucke kufra. 
Profesor sa iba zasmeje, a vyhlasi: „Netrap sa. Tu sa vyspis, a das si horucu sprchu."
Ach, pri tej predstave sa citim ako Pianista, ked objimal flasku zavaranych uhoriek! 
S pocitom, ze som prave zazila fatamorganu, v ktorej som sa mydlila sprchovym gelom ako v reklame na Niveu sa usadzam na najtvrdsiu lavicku na svete a presviedcam svoje chrbtove stavce, aby este par hodin fungovali ako zajkovia Energizer. Zovsadial sa ozyvaju vykriky predavacov sladkosti a knih.
Prve dve hodiny ma celkom bavi citat novu knizku od Zafona, ktoru som si specialne setrila na tuto dlhu cestu od chvile, kedy som si ju slavnostne kupila v Barcelone. Potom sledujem ludi ako sa ponahlaju. Jeden maly chlapcek nestihal za rodicmi, a uprostred nastupista sa mu vyzula jedna kroxa (ako sa vlastne sklonuju kroxy?). Rodicia ho chytia kazdy za jednu rucku, zodvihnu ho, a nasmeruju tak, aby si slapku znovu obul. Pri perone cislo 26 si stary pan nechava lestit topanky. Lestic sa zo zarobku tesi, a zacina si pospevovat. Z reproduktorov sa po chvili ozve zvolavanie muezzina k modlitbe a cas sa este viac spomali, az je to podozrive. Starsia pani s kvetovanou satkou mi ponuka cukriky, ktore vyzeraju uplne ako zuby. Zdvorilo odmietam a pevne dufam, ze ju tym neurazim. Tetu vsak zaujme predavac vankusov, ktory k nam prichadza vychvalovat svoj makkucky tovar. Az mi z toho stislo zadok, ale myslim na to, ze v tomto stave by mi uz nepomohol ani matrac Dormeo. 
Napokon su moje prosby cudziemu bozstvu vyslysane, na hodinach svieti dokonalo zastruhana jednotka. V autobuse zistujem, ze mojou susedkou na predposlednom useku bude prave teta s cukrikovymi zubami. Nastastie sa na mna milo usmieva, ona nehovori po anglicky, ja ani neceknem po turecky. Nedokazem uplne pochopit, ako sa tato rozlozita pani velkosti Helenky Ruzickovej dokazala zmestit na sedadlo s masivnym kabatom a tromi prepchatymi taskami. Ale nevyzera, ze by jej to bolo nepohodlne. Ponuka ma slanymi tycinkami, a tentoraz ponuku prijimam. Na oplatku vyberam svoje cestovatelske suchare- polystyreny. Teta sa tvari, akoze mi robi laskavost, ked ich ochutnava. 
Osadenstvo tohto autobusu je ine oproti tomu, ktore som stretla cestou z istanbulskeho letiska. Su tu sice aj mladi, moderni obyvatelia velkomesta, no prevazuju ludia, ktori su poobliekani omnoho tradicnejsie, maju pestrofarebne satky, kvetovane sukne, a pani klobuky a pletene vesty. O chvilku to v autobuse „vonia" po barbuse. Su vsak veseli, smeju sa a rozpravaju, a vsimam si, ako do autobusu cela rodina odprevadza babicku s dedkom. Tety, ujovia, vnuci... So slzami v ociach odvadzaju starcekov na rezervovane miesta, a dlho sa im nechce odist. Je to velmi srdecna scena. 
Zakliesnena o hrejive, kypre stehno mojej spolusediacej si konecne dopriavam par hodin nepohodlneho polospanku, a sniva sa mi o pierku z Forresta Gumpa, na ktore si chcem silou-mocou lahnut horizontalne s vystretymi nohami. 
Raz som si uz myslela, ze sme na mieste, a chcela som vystupit, ale sofer mi rukami nohami naznacil, ze sa mam vratit do autobusu. Ta europska Snehulienka s bodkovanym kufrikom mu utkvela v pamati, a slubuje mi, ze mi da vediet, ked dosmolkujeme do ciela. 
V Nigde sme o siestej rano. Cest az Brna mi sem trvala 36 a pol hodiny. A cukrikova teta na mna sprisahanecky zmurka.
 
3/8/2013
Nikde?
Autobusova stanica v Nigde je majestatna, rozlahla, cela ziarivo biela a nalestena. Strechu podopiera modra konstrukcia zeleznych tramov, pomedzi ktore preletuju stebotajuce vrabce. Ich „Dobre rano" si vzapati podava ozvena a miesa ho s opakujucou sa sluckou v zachripnutom radiu. Znie to ako znelka z tureckej telenovely, co samozrejme nemozem uplne potvrdit, kedze telenovely nesledujem. Oproti ostatnym staniciam je tu zazracne ticho. Balzam na dusu. Mam az pocit, ze som sa nejakym nedopatrenim ocitla v ocistci, alebo tak. 
Na stolicke pri vchode sa vala hunata zvieracia kozka, z ktorej sa po chvili vykluje kompletna macka, slastne si natahujuca labky. Ach, ako rada by som si to s nou vymenila a pospala si, stocena do klbka od bolesti krizov! 
Musim vsak este cakat. Profesor slubil, ze po mna pridu, ale sest rano je na nich vraj skoro. Takze cakam, obzeram si ludi, a snazim sa uhadnut, kto z tychto panov by mohol byt profesor. Bohuzial neuspesne, kedze vsetci zamestnanci autobusovych spolocnosti (aj tu ich je neurekom, ale su nejaki tichsi) maju oblecene kosele a kravaty a vzhladom k tomu, v com vsetkom som uz videla profesorov archeologie (top 1: cerveny opnuty rolak a k tomu sustakove nohavice na riadnom termine skusky). Dufam vsak, ze profesor nebude mat problem najst mna. Aj bez svetlice.
Po troch hodinach po mna prisli dvaja muzi, ktori uz na prvy pohlad vyzerali ako archeologovia. 
A niekde v tychto miestach sa konci strastiplny uvod, a zacina sa archeologicke dobrodruzstvo. 

 

Spisovateľov komentár k príspevku

Bez korektur a diakritiky


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
elam
10 bodov - odporúčam
osviezujuci zmysel pre humor  
Spisovateľ/Autorelam Pridané dňa10. októbra 2013 16:42:39
odporúčam
uz len lutujem ze si sa nezastavila v istanbule, zaujimalo by ma ako by si si poradila (v zapiskoch) s tymto mestom:)vesela ziva autentik reportaz,paci sa mi to:)  
Spisovateľ/AutorLorius Pridané dňa6. augusta 2013 21:30:00
Ellinae
:) chystam sa tam zastavit cestou spat, budem mat nejaky cas pred odletom :) cestou tam som naozaj myslela len na to ako sa dostat z bodu A do bodu B :) dakujem za pochvalu :)  
Spisovateľ/AutorEllinae Pridané dňa7. augusta 2013 06:41:27
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8