Do Turecka s bodkovanym kufrom. Cast stvrta, v ktorej sa podavaju ruky

Spisovateľ/ka: Ellinae | Vložené dňa: 6. augusta 2013
http://citanie.madness.sk/view-44541.php
V dome postava niekolko ludi, ktori si ma zvedavo obzeraju. Nastava chvilka trapneho ticha, ktoru prerusi moje nesmele „Hello". Napokon ku mne prikroci usmiate dievca so zasponkovanymi kratkymi vlasmi. Jej oci su nadherne cokoladove, a maju krasne vykrojeny tvar ako nejake chutne medovnicky. Okolo oci ma vrasky od smiechu, a predstavuje sa prijemnou anglictinou ako Nilüfer. Jej meno vzapati mizne hlboko v mojom podvedomi, rovnako ako zaplava dalsich- vsetci okolostojaci sa akosi rozhodli predstavit naraz. A vsetci do jedneho (tym jednym je Nemec Verner) su to skrz naskrz Turci. Cakala som vacsiu ucast zahranicnych studentov, ale zda sa, ze spoza hranic som tu jedina. Ustipacna osamelost sa na mna skeri z kuta, a zuzle pritom moje unavene sebavedomie ako kozku od slaniny. 
Ale dost bolo zamyslania sa, mala by som davat vacsi pozor na to, co mi vysvetluje Nilüfer. Kedze je dva kroky predo mnou, musim ju dobehnut. Vedie ma cez dvor (kde si trasiem ruku s dalsimi tromi archeologickami so zvucnymi tureckymi menami) do nevelkeho domceka, v ktorom budem ubytovana. Je to dom pre specialistov, vysvetluje. Okrem izieb je tu kupelna so sprchou, europsky zachod a pracovna miestnost, kde sa na stoloch susia vzorky hliny. Moj buduci domov je nalavo od nej. 
„Byva tu este jedno dievca, vola sa Mine. Teraz tu ale nie je, zoznamite sa neskor. Je velmi mila a hovori dobre po anglicky."
Obzeram si skromne zariadenie izby. Je cista, presvetlena, a je to naozajstna miestnost, co je po mojej skusenosti z juzneho Sibira prijemny bonus (Rusi nam prichystali zrecyklovane vojenske stany v style M.A.S.H.). Mina ma na stoliku notebook a dve knizky, a na posteli prehodenu farebnu karovanu deku. Vyberam si teda tu druhu postel, na ktoru zhadzujem svoju platenu tasku a pas s dokladmi, ktory som mala bezpecne pripnuty pod trickom. Bodkovany kufor mi Nilüfer pomaha zaparkovat pod postel. V izbe sa nenapadne zjavia dve dievcata s povlecenim, ktore na mna vrhnu zvedavy pohlad, a potom po spickach vycuvaju prec. Uznavam, ze ked som takato unavena a strapata, tak je na mna asi dost nebezpecny pohlad. Keby tu bolo zrkadlo, tiez by som zo seba vycuvala. 
„Mozem sa opytat, kde je pan profesor?" jachtam tenkym hlaskom, pretoze je zvlastne, ze som este nestretla cloveka, ktoremu vdacim za svoj prichod do tychto koncin.
„Och, myslim, ze este spi," ziari Nilüfer, a zjavne jej to vrasky nerobi. Teda okrem tych od usmevu, ktore jej na tvari vytvaraju vesele cesticky, „Urcite si unavena. Daj si sprchu, par hodin si pospi, a pri veceri sa s nim porozpravas."
Pri veceri... hmmm. 
Na hlasne zaskvrkanie v mojom bruchu (ktorym som na univerzite povestna, pretoze moj zaludok si na svoje arie spravidla vybera poloprazdne prednaskove miestnosti, kde je fakt dobra akustika) sa Nilüfer vytasi vyrazom hlbokeho pochopenia: „A ak si hladna, zozeniem ti najprv nieco pod zub. Tak si iba zloz kufor, a prid za mnou do hlavnej budovy."
Mizne za dverami ako stastny oblacik. Ostavam sama.
Vydych, ktory zo mna vyletel je tak hlasny, az sa cudujem, ze nesposobil prievan. Chvilu len tak stojim, ako pako. Potom sa uistim, ze za dverami nikto nenacuva, a zretelne si poviem:
„Som na teba hrda, moja. Sice si cestou narobila zbytocne bobky, ale postupujes do dalsieho levelu! Mam ta fest rada." 
Som sice unavena na zomretie, ale vravim si, ze cim skor sa najem, tym skor sa vyspim. Takze sa o par minut o nieco menej strapata vraciam do hlavnej budovy. Nilüfer ma tam caka usadena na konci dlheho bieleho stola, ktory stoji vo vzdialenejsej polovici chodby, tvoriac tak provizornu jedalensku cast. Nic ine si nevsimam, na stole totiz stoji tanier s arabskym pita chlebom, olivami, hrudkou slaneho syra a salatovou uhorkou. Pri tanieri lezi prasknute vajicko natvrdo. 
Ak ste niekedy videli 
a) huf pirani vrhat sa na kusok suroveho masa
a/alebo
b) Vychodniara jest tanier pirohov od babicky 
tak si viete predstavit, co nasledovalo. Po tomto divokom incidente, ktory Nilüfer trochu vyplasil, mi este stihla ukazat svoj miniaturny notebook, ktory mi vraj necha k dispozicii, pretoze ho velmi nepouziva. 
„Nie je zaheslovany, a mame tu dobre pripojenie k internetu. Mozes ho kedykolvek pouzit."
Tymito blahodarnymi slovami sa so mnou luci a vracia sa k svojej praci. Ozlomkrky sa s vypatim sil vrham k pristroju a pisem nasim, nech odvolaju patracku. To je asi moja posledna vedoma myslienka. Potom sa uz zamotavam do kokonu tej najmakksej deky, aku som kedy dostala. 
Povodne som Nilüfer v ospalom deliriu tak nejak slubila, ze si par hodin pospim, a mozno s nou este vecer zajdem pozriet sa na lokalitu, kde zajtra zacnem pomahat s vykopavkami. Moj slub bohuzial ostal v preplnenej priehradke „odlozene na neskor". Spala som totiz ako metalista na Labutom jazere, a iba niekolkonasobny hlasny megabudik s vibrovanim prilepeny v spanku priamo na moje lice ma dokazal vskriesit pred vecerou. 
Ked odliepam viecka od seba, zaostrujem pred sebou obrysy postavy. Je to Mine, moja spolubyvajuca. Sympaticka osoba, ktora by ma okamzite zrazila na zem svojou dobrosrdecnostou, keby som akurat nelezala. Je to trosku nekorektne, ale prisaham, ze vyzera uplne ako Pocahontas- nadherne leskle cierne vlasy, elegantne crty a hneda plet trosku vysusena po dnoch stravenych pracou na slnku. Uz po niekolkych slovach som si bezpecne ista, ze mam docinenia s bezuhonne dobrou a pohostinnou dusou.
Mine mi ponuka vsetko mozne, sladkosti, ovocie, svoj notebook, svoje oblecenie (okrem toho, co ma na sebe), proste vsetko. Vobec jej nevadi, ze sa pozname iba par hodin (nasla ma v posteli, ked sa vratila do domceka), z ktorych som vsetky az na poslednych pat minut prespala. Navyse mi na papier ceruzkou pise rozvrh pracovneho dna na Çiftliku.  
"Dnes je sobota, volny den. Zajtra s nami pojdes na lokalitu, vsak?" pyta sa Mine, a popri tom ma bombarduje svojim elanom, „Takze vstavame o piatej. Ranajky su o pol siestej. Nemusis vstavat presne o piatej, staci, ked stihnes o siestej nastupit do auta, ktorym jazdime k vykopavkam. A ak zaspis, vlastne sa nic nestane, akurat budes musiet na lokalitu peso, a to sa ti nebude chciet. Navyse nepoznas cestu."
Monolog pokracuje, a ja som v tej chvili velmi rada, ze to Mine vsetko zapisuje. Zajtra bude rusny den. Pytam sa jej, ci je archeologicka, a na co sa specializuje (sme v dome pre specialistov).
„Ja vlastne archeologicka nie som. Som antropologicka, takze mam na starosti ludske pozostatky. Tento rok sme takmer ziadne nenasli, vela prace nemam. Iba pracujem na svojej diplomovej praci a kontrolujem dokumentaciu z minulych rokov."
V pritomnosti Mine mam z nadchadzajuceho mesiaca coraz lepsi pocit. Srsi spokojnostou, je nadsena pre svoju pracu, a navyse sa zaprisahava, ze mi z turectiny prelozi kazde slovko. Imaginarne jej padam k noham.
Vyberame sa spolu do jedalne, kde sa pomaly objavuju tvare, z ktorych niektore som urcite uz videla, ale samozrejme si ich budem musiet zapamatat nanovo. Na kraji stola sedi prisne vyzerajuci muz, ktory ma hlbokym hlasom zdravi v anglictine, ktoru si pamatam z telefonu:
„Takze si k nam konecne dorazila. Dufam, ze sa ti tu bude pacit."
Profesor Erhan Bıçakçı.
Okamzite sa ho tak trosku bojim, niektori ludia to nazyvaju zdravy respekt. Profesor mi podava ruku, a bez dalsich zbytocnych slov sa pusta do jedla, kvoli ktoremu sa v nasledujucich dnoch v podstate rozhodnem jedneho dna prestahovat do Turecka a zaokruhlit sa ako dvadsatkorunacka.

Spisovateľov komentár k príspevku

Bez korektur a diakritiky


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
elam
10 bodov - odporúčam
..videl som jest vychodnara pirohy veru :) nemas nahodou niekde zavesene aj foto? rad by som sa na ne pozrel ... niekde na vlastnom blogu...či?  
Spisovateľ/Autorelam Pridané dňa10. októbra 2013 17:02:52
Ellinae
Foto zatial nie, v inom komentari som trosku vysvetlila okolnosti. Zatial nemozem nic zverejnovat, ale pracuje sa na tom :)  
Spisovateľ/AutorEllinae Pridané dňa16. októbra 2013 21:54:55
odporúčam
"zaspala som ako metalista na Labutom jazere":)) tak, dufam ze ti vykopavky nezaberu moc casu, ze budes pokracovat reportage s bodkovanym kufrom:) lebo bavi ma to a este:v ktorej oblast si bola na juznom sibiry?  
Spisovateľ/AutorLorius Pridané dňa6. augusta 2013 21:50:00
Ellinae
boli sme v Tuve, konkretne v oblasti Dalina Czarej - Valley of the kings. Bol to vyskum kurganov (kurgan je nazov pre skytsku kamennu hrobku)  
Spisovateľ/AutorEllinae Pridané dňa7. augusta 2013 06:43:00
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8