Ako som si kupoval nohavice

pocitom. Okrem dunenia v hlave som si totiž uvedomil jednu

dôležitú vec. Prsia mi síce nezačali rásť, ani mi nekrvácalo z

rodidiel, ale zistil som vážny nedostatok vo svojom šatníku. Nemám

nohavice! Niežeby som ich bol večer stratil, to nie, len moje jediné

čierne rifle boli zajebané od neidentifikovateľnej substancie, prudko

pripomínajucej pivo s horčicou, prípadne trochou kečupu z tej

žemle.

Tak som si povedal, už si veľký chlap, pôjdeš si kúpiť nohavice! Ako

inak, v mysli sa mi vynoril obraz obyčajných čiernych riflí, 5 pocket

model, taký akurát. Zrovna v ten deň som ešte nemal dosť súdnosti

vydať sa na vlastnú päsť priamo do hrozivej náruče obchodných

domov, tak som si to ako správny lenivec, nechal na deň druhý. To

som šiel akurát do roboty, tak som si myslel, že skĺbim užitočné s

nie-až-tak-príjemným.

Blížil sa čas obeda, Avion bol spoly naplnený vrieskajúcimi

detiskami, ktoré ignorantskí učitelia miesto riadnej vyučovacej

hodiny zobrali do nákupneho centra, veď čo je viac edukatívne,

ako nákupné orgie v chráme konzumu? Pretlačiť sa cez húfy

smradľavých parchantov mi síce dalo zabrať, ale nakoniec som to

predsa len zvládol, a ocitol som sa v rozľahlom obchode s prevažne

ženskou klientelou.

- „Dobrý deň, môžem sa opýtať? Kde tu nájdem pánske

oddelenie?"

- „Prosím? Ja tu nepracujem."

- „Oh, pardon..." - vydralo sa zo mňa.

Okej prvotný stres z kontaktu so ženami v obchode som prekonal,

môžme ísť na to.

Keďže som sa ale nedozvedel, kde sa nachádza oddelenie pánskej

módy, musel som sa riadiť skleslými výrazmi mužského osadenstva

obchodu. Ok, mám to. Je to tu, našiel som to. Hmm, kde tu majú

nohavice? Aha, tu. Kurva, zase som si zabudol opísať svoje číslo.

Nevadí, a jtak všade číslujú inak. Vyskúšam teda nejaké a uvidím.

38/34, to znie tak akurát na mňa. Prešiel som s nohavicami do

kabínky a stalo sa to, čo nikto nečakal, boli mi veľké. Tak fajn, veď

to nie je jediná veľkost, akú tu ponúkajú. Vydal som sa teda hľadať

optimálny pomer dĺžky a šírky, zlatý rez, pí módneho priemyslu a

komfortnosti. Intuitívnou dedukciou som usúdil, že moje číslo bude

zrejme 35/31, o ktorom tu ani nechyrovali. Znechutený som si sám

pre seba poznamenal, že aspoň viem, kam chodia nakupovať indie/

emo kidz, s obvodom kotníku rovnajúcim sa asian chop sticks...

Dobre, povedal som si, som predsa v nákupnom centre, nie je tu

len jeden obchod. Húpavým krokom som sa teda presunul do ďaľšej

handrárne s medzipristátím v kaviarni a pokračujem ďalej.

Samozrejme na prízemí si ženské uzurpovali priestor pre ukojenie

svojich vášni, takze Quest no. 1 - nájsť schody/eskalátor a Quest

no. 2 - nájsť oddelenie nohavíc. Eskalátor som našiel pomerne

ľahko a keďže mali v obchode toľko prozreteľnosti, že namontovali

smerové tabule vrátane oddelenia nohavíc, Q1 - check, Q2 -

check. Vydávam sa do útrob nohavicového kráľovstva a myslím si,

kua Martin, tu keď si nevyberieš, nemôžeš byť kompletný. V tom

obchode mali snáď zo tristo druhov/strihov/modelov, tak som sa

celkom potešil, že tam určite nájdem to, čo hľadám.

Po chvíľke bezmocného blúdenia, podišiel ku mne divný typ v

kravate a opýtal sa ma, či mi môže pomôcť. Tak som sa potešil,

fajn nájde mi gate za mňa. Hneď som mu povedal aké číslo

hľadám, on na mňa vypleštil oči a s pohľadom - No ty si teda dobrý

sedlák mi prezradil, že také číslo oni nedržia. Are you fuckin kidding

me?!

Nemá každý postavu rachitického hajzlového pavúka po

chemoterapii, pomyslel som si, a odkráčal z toho snobského pekla,

späť do svojej milovanej práce. Tam som si objednal pizzu a zistil

som, že jedny nohavice mi úplne stačia.