Ako som si kupoval nohavice
http://citanie.madness.sk/view-44542.php

pocitom. Okrem dunenia v hlave som si totiž uvedomil jednu
dôležitú vec. Prsia mi síce nezačali rásť, ani mi nekrvácalo z
rodidiel, ale zistil som vážny nedostatok vo svojom šatníku. Nemám
nohavice! Niežeby som ich bol večer stratil, to nie, len moje jediné
čierne rifle boli zajebané od neidentifikovateľnej substancie, prudko
pripomínajucej pivo s horčicou, prípadne trochou kečupu z tej
žemle.
Tak som si povedal, už si veľký chlap, pôjdeš si kúpiť nohavice! Ako
inak, v mysli sa mi vynoril obraz obyčajných čiernych riflí, 5 pocket
model, taký akurát. Zrovna v ten deň som ešte nemal dosť súdnosti
vydať sa na vlastnú päsť priamo do hrozivej náruče obchodných
domov, tak som si to ako správny lenivec, nechal na deň druhý. To
som šiel akurát do roboty, tak som si myslel, že skĺbim užitočné s
nie-až-tak-príjemným.
Blížil sa čas obeda, Avion bol spoly naplnený vrieskajúcimi
detiskami, ktoré ignorantskí učitelia miesto riadnej vyučovacej
hodiny zobrali do nákupneho centra, veď čo je viac edukatívne,
ako nákupné orgie v chráme konzumu? Pretlačiť sa cez húfy
smradľavých parchantov mi síce dalo zabrať, ale nakoniec som to
predsa len zvládol, a ocitol som sa v rozľahlom obchode s prevažne
ženskou klientelou.
- „Dobrý deň, môžem sa opýtať? Kde tu nájdem pánske
oddelenie?"
- „Prosím? Ja tu nepracujem."
- „Oh, pardon..." - vydralo sa zo mňa.
Okej prvotný stres z kontaktu so ženami v obchode som prekonal,
môžme ísť na to.
Keďže som sa ale nedozvedel, kde sa nachádza oddelenie pánskej
módy, musel som sa riadiť skleslými výrazmi mužského osadenstva
obchodu. Ok, mám to. Je to tu, našiel som to. Hmm, kde tu majú
nohavice? Aha, tu. Kurva, zase som si zabudol opísať svoje číslo.
Nevadí, a jtak všade číslujú inak. Vyskúšam teda nejaké a uvidím.
38/34, to znie tak akurát na mňa. Prešiel som s nohavicami do
kabínky a stalo sa to, čo nikto nečakal, boli mi veľké. Tak fajn, veď
to nie je jediná veľkost, akú tu ponúkajú. Vydal som sa teda hľadať
optimálny pomer dĺžky a šírky, zlatý rez, pí módneho priemyslu a
komfortnosti. Intuitívnou dedukciou som usúdil, že moje číslo bude
zrejme 35/31, o ktorom tu ani nechyrovali. Znechutený som si sám
pre seba poznamenal, že aspoň viem, kam chodia nakupovať indie/
emo kidz, s obvodom kotníku rovnajúcim sa asian chop sticks...
Dobre, povedal som si, som predsa v nákupnom centre, nie je tu
len jeden obchod. Húpavým krokom som sa teda presunul do ďaľšej
handrárne s medzipristátím v kaviarni a pokračujem ďalej.
Samozrejme na prízemí si ženské uzurpovali priestor pre ukojenie
svojich vášni, takze Quest no. 1 - nájsť schody/eskalátor a Quest
no. 2 - nájsť oddelenie nohavíc. Eskalátor som našiel pomerne
ľahko a keďže mali v obchode toľko prozreteľnosti, že namontovali
smerové tabule vrátane oddelenia nohavíc, Q1 - check, Q2 -
check. Vydávam sa do útrob nohavicového kráľovstva a myslím si,
kua Martin, tu keď si nevyberieš, nemôžeš byť kompletný. V tom
obchode mali snáď zo tristo druhov/strihov/modelov, tak som sa
celkom potešil, že tam určite nájdem to, čo hľadám.
Po chvíľke bezmocného blúdenia, podišiel ku mne divný typ v
kravate a opýtal sa ma, či mi môže pomôcť. Tak som sa potešil,
fajn nájde mi gate za mňa. Hneď som mu povedal aké číslo
hľadám, on na mňa vypleštil oči a s pohľadom - No ty si teda dobrý
sedlák mi prezradil, že také číslo oni nedržia. Are you fuckin kidding
me?!
Nemá každý postavu rachitického hajzlového pavúka po
chemoterapii, pomyslel som si, a odkráčal z toho snobského pekla,
späť do svojej milovanej práce. Tam som si objednal pizzu a zistil
som, že jedny nohavice mi úplne stačia.