Východ Slnka

        Východ Slnka bol a vždy bude najkrajšou vecou, akú môžu naše oči vidieť. Úsvit nového dňa, ako vznik novej nádeje, ktorá poháňa ľudské srdce vpred. Viera, že existuje dobro, ktoré sa nikdy nevzdá.
       Thereisa milovala východ Slnka rovnako ako medové bonbóny, ktoré stáli bez povšimnutia na jej nočnom stolíku. Oblečená len v tenkej nočnej košeli a v hodvábnom župane, nehybne sledovala ako tmavú oblohu zalieva žlté svetlo a ako ju prvé ranné lúče šteklia na líci.
        Robievala to tak každý deň a predsa to bolo stále niečo nové. Inšpiráciu, čo bude celý deň robiť, naberala práve v takýchto momentoch. Zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu, ktorý prúdil cez dokorán otvorené okno. Povieval chladný vánok. Najpríjemnejší pocit aký kedy zažila a zažije ešte veľa ráz.
        Na dvere niekto ticho zaklopal.
        „Vstúpte!" zvolala Theresia. Sedela na posteli s knihou v ruke stále iba v košeli a župane. Strapaté vlasy jej padali na plecia. Vo svetle slnečných lúčov žiarili ako najčistejšie zlato.
       Dvere sa otvorili a do izby vošla malá, zavalitá žena s čepcom na hlave a zásterou, uviazanou vyššie ako je normálne. Taká drobná teraz vypadala ešte drobnejšia.
        „Dobré ráno. Mala ste príjemné sny?" zapišťala komorná a položila tácku s uterákom a teplou vodou na stolík uprostred miestnosti a odcupkala k šatníku. Theresia neodpovedala. Zdalo sa, že ju vôbec neregistruje. Všetku svoju pozornosť sústredila na knihu a na bonbón, ktorý pomaly vtláčala do pusy. Náhle knihu zatvorila a položila na nočný stolík. Skĺzla z postele a podišla k malému stolíku, na ktorý Rodetta položila tácku s teplou vodou. Opláchla si tvár a hebkým uterákom rozmaznávala svoju pleť. Veď krásna pleť sa pri mladých dámach považovala sa najväčšie čaro.
        „Ó, v týchto budete vyzerať úžasne!" Zajasala Rodetta, keď objavila predmet jej každodenného záujmu - nové šaty.
        „Tie som ešte nevidela," ukázala na ne Ther. Komorná ich položila na pohovku. Boli to nádherné vzorované šaty s krátkymi volánikmi.
        „Na dnešok sa budú perfektne hodiť." Ozvala sa po krátkej odmlke a na tvári sa jej objavil široký úsmev.
        „Áno, slečna. Hneď vás ustrojím," zvolala Rodetta a ešte raz odcupkala k šatníku. Theresia si obzerala šaty, ale v hlave mala iné myšlienky. Tento deň bol obyčajný, no pri tom, aký život viedla, nebolo nič úplne obyčajné. Ako dospievajúca dáma musela podstupovať rôzne spoznávania sa a to ju príšerne nudilo. No dnešok, nech už bol normálny ako len chcel, pre ňu to bol deň s veľkým dé.
       Rodetta u nej strávila ešte peknú polhodinku, kým boli hotové. Dvere sa otvorili a do izby vošla matka.
        „Prečo vám to tak dlho trvá?" zvolala prísnym hlasom. Rodetta zostala zaskočená a pokorne sklopila zrak. Ther sa dívala na matku s pohľadom vystrašeného káčatka. To bol jej ochranný manéver. Nevinnosť a strach. Dve veci, ktoré jej matka milovala, ale aj tak bola dobrým rodičom, ktorý sa snaží svoje dieťa vychovať čo najlepšie. A jej otec nebol o nič horší. Bol menej prísny a viac vtipkoval, čo sa jej veľmi páčilo. Ther by si nikdy nevedela predstaviť, že by stratila čo i len jedného z nich. A Rodetta bola ako jej druhá matka, bez ktorej by to jednoducho nešlo.
        V matkiných očiach bolo vidieť rozhorčenie. Theresia si z toho nič nerobila. U jej matky to neznamenalo nebezpečenstvo.
        „Prepáč, mami. Mala som problém napratať sa do šiat." Tón, akým to povedala, spôsobil, že Rodettina hlava vyletela hore ako lopta a kráľovnine oči sa vytreštili do nečakaných rozmerov. Ther rada robila žarty. Ako jej matka zvykla hovorievať: „Pravá dcéra svojho otca."
       Matka prevrátila očami a na päte sa otočila. „Za minútu nech si dole v hale!" zvolala, než sa im stratila z dohľadu. Rodetta a Ther si vymenili pohľady.
       „Tie šaty sú mi fakt trošku tesné," povedala potichu, keď opúšťali izbu. Dvere za nimi sa zatvorili.
       „Tie šaty sú nádherné," pošepla Rodetta s úžasom v tvári.