Do Turecka s bodkovanym kufrom. Cast siesta- pokracovanie piatej casti

Jeej, s takymi sa moj tatko zamladi hraval v Hrabusiciach za kostolom. Ale su trosku mensie.

Ked sa k sacku natiahne vejar ruk, a kazdy zacne ostosest chrumat, rozhodnem sa situaciu blizsie preskumat. Nie su to hlinene gulicky, konstatujem udivene.

Mine skoro zabehne gulicka v krku, ked sa pokusa smiat a zaroven mi vysvetlit, s cim mam do cinenia.

"It is dry chickpea," povedala Mine.

"Je to vysuseny cicer," vyplul Google Translator.

Tak toto Turci bastia vecer pri telke! Skusmo si jednu srandu (po turecky sa to vola leblebi) hadzem do ust. Je to slane, je to chrumkave a prudko navykove, hodnoti moj mozog. No rozhodne zdravsie nez zemiakove lupienky zo smizianskej lupienkarne. Tie su sice vynikajuce, to ano, ale po otvoreni z nich najprv musite odcedit tri a pol deci oleja, a ich rizikovost je niekolkonasobne vyssia nez kruhovy objazd pod dialnicou D1.

A leblebi nie je jedine prekvapenie, ktore moje chutove pohariky zazivaju. Mine mi podava nieco, co pripomina mumifikovany bumerang zo staroegyptskej hrobky.

"Skus to, to je keçe boynuzu. Znamena to kozi roh, a je to vysusene... hm... no nie som si celkom ista, co to je. Ale je to sladke," znie jej odborny vyklad.

Predtym, nez sa stihnem do "predmetu" zahryznut s odhodlanim futbaloveho klubu TJ Druzstevnik, nejaka ruka ma stihne zastavit.

"Musis to iba cmulat, hryzt len opatrne. Je to strasne tvrde!" upozornuje ma majitel ruky. No ono by sa to od staroegyptskeho bumerangu dalo cakat.

Keçe boynuzu je naozaj tvrde. Ako Thorovo kladivo. Ale jeho lahodna, sladka chut mi sprijemnuje nasledujucu polhodinu, kedy sa ho marne snazim skonfiskovat. Vtedy si prvykrat poviem, ze take nieco uz nedam do pusy. Dve hodiny na to si od Mine pytam dalsie.

Praca na vykopavkach je nieco, co by sa dalo prirovnat k robote na stavbe. Kto bol, vie, kto nebol, nepochopi. Kazdopadne som sa ale okolo pol druhej prehrabkala ku koncu mojej prvej tureckej sichty.

A nestalo sa nic zle. Iba som si musela pozapinat koselu az po koncek nosa, ked ma Mine upozornila na to, ze mam prilis velky vystrih.

"Preto tak zizaju," zasepkala, hoci robotnici, ktori si mohli na troch centimetroch mojej koze nacisto otupit zrak, by jej nerozumeli ani keby to zaspievala do megafonu v C dur.

Popravde som pred odchodom myslela na to, ze tu nesmiem mat vystrih. Preto som si pracovne oblecenie starostlivo vyberala z nasej skrine so "starymi dzadami", a zvolila iba kusy, ktore su podla mojho nazoru menej vyzyvave nez Kristen Stewart v nedelu rano. Zda sa vsak, ze je to tu este prisnejsie. Rozhodne nechcem sposobit nejaku davovu psychozu, a okamzite si zamotavam krk do najblizsieho kusu bavlny, ktory mi prichadza pod ruku.

Obed, ktory dostavame po navrate do domu, je bozsky ako Kaja. Kucharka Güllü, ktora pre archeologov z Çiftliku pracuje uz dvanast rokov, by sa spokojne uzivila vo vyberanych dubajskych restauraciach, a pritom by este moderovala vlastnu relaciu o vareni. Je to sympaticka zena, ticha a skromna, kvoli ktorej sa pomaly ucim skladat komplimenty po turecky.

"Bu yemek lezzetli," verklikujem, a tlapkam si po bruchu, aby moje slova padli na urodnu podu.

Viete, okrem vlastneho Vernera ma kazdy archeologicky vyskum aj cloveka, vdaka ktoremu sa aj ten najhanblivejsi, najneistejsi novacik dokaze citit na zakladni ako doma. Güllü je presne ten clovek. V pasikavej zastere, z vlasmi ledabolo stiahnutymi do copu a licami od muky sedi nasa kucharka na schodikoch pred vchodom, krajajuc baklazany, ktore sa fialovo lesknu na slnku. Komplimenty prijima iba so zacervenanim a dovoli nam chodit na duplu. Keby som uz nemala tu najlepsiu mamku na svete, toto by bola kandidatka cislo jeden.

Po obede mame asi hodinu a pol pauzu na podriemkavanie a sprchu, a potom sa znovu pracuje. Plavia sa odobrane vzorky hliny, triedi sa keramika, umyvaju sa kosti a ulomky obsidianu. Laborantky, az po usi zababrane od sadry, restauruju rozbite nadoby a osetruju nalezy s trpezlivostou, ktoru moj dedko vykazuje pri skladani trojtisicovych puzzle. Kedze je tu vela doktorantov, ktori dokoncuju svoje diplomky, pracuje sa naozaj usilovne. Takmer nikto nechodi na Facebook.

Ja sa chcem co najsvedomitejsie venovat pisaniu, najprv vsak zo seba musim zmyt archeologicky koktejl (hlina a pot). Vchadzam teda do sprchy, a na mokrej dlazke za sebou nechavam hnede stopy. Keby som bola neviditelna, teraz by ma urcite odhalili.

Archeologovia su zvlastne tvory, schopne a zvyknute zit a pracovat casto v takych podmienkach, v akych by si aj neandertalec podal staznost na hygienu. Dom tureckeho timu je v tomto smere prijemnou oazou luxusu. Napriklad je tu naozajstna sprcha. Sice nefunguje, ale je tu. Visi si zo snury ako pokazeny mikrofon. Namiesto nej sa pouziva domyselne zariadenie skladajuce sa z dvoch vedier. Postup je nasledovny: Do vacsieho vedra sa napusti tepla voda. Do vody sa strci ruka, a chvilku sa nadava, preco isla taka vriaca, ked som kohutiky otocila o rovnaky uhol. Dopusti sa studena voda. Ked voda prestane vriet, vezme sa do ruky mensie vedierko s vylevkou. Do tohto vedierka sa postupne nabera voda z velkeho vedra, a polievaju sa nou spinave casti tela. Podla potreby opakovat.

Ked sa mi podari aspon scasti najst pod vrstvou prachu tu moju slonovinu, vraciam sa vonava a mokrovlasa do hlavneho domu, kde pisem. A pisem. A pisem. A Mine si mysli, ze to je zamilovany list. Nepresvedcim ju. Tak teda s laskou, Elli.