S ľahkou parou, s ostrou lopatou. Jeden den v zivote archeologicky na Sibiri

Niekto si možno kladie otázku, ako som sa ja, mladá Slovenka, vlastne dostala až do Údolia kráľov (samozrejme nie do toho egyptského- nachádzam sa 6000 kilometrov od rodnej zeme, uprostred Ázie, v oblasti po rusky nazvanej Dalina czarej, ktorá prináleží tuvinskej republike). Odpoveď znie- komplikovane. Začalo to prihláškou Ruskej geografickej spoločnosti, ktorá po celom svete zháňala dobrovoľníkov. Motivačný dopis sa napísal takmer sám, a víza som vybavila síce na poslednú chvíľu, ale predsa. Trasa Brno-Viedeň-Moskva-Abakan-Kyzyl-Dalina czarej by vydala na slušnú, samostatnú publikáciu. Ale neodbočujme od témy- vstávať sa musí, práca nepočká, a každodenná kaša už teplejšia nebude.

Do práce sa dopravujeme tromi nezničiteľnými minibusmi. Polhodinovú cestu božskou scenériou (vhodnou pre draky i milovníkov prsteňov) v podstate preletíme s občasným odpichovaním od zeme. Pérovanie a odvaha- dva základné elementy tuvinskej dopravy. Robota začína niekedy medzi ôsmou a deviatou, a končí zhruba o druhej. Našou úlohou je odkrývať tzv. kurgany (monumentálne hrobky zo skýtskeho obdobia).

Dnešný deň sa opäť nesie v znamení rýľa. Pri pohľade na rozryté údolie mi príde ironické nazývať to tu „záchranným" výskumom, ale oficiálne naozaj o taký ide- Údolie kráľov po skončení výskumu vyhodia do vzduchu kvôli stavbe železnice. Práca je ťažká, preto veľmi oceňujem starý ruský zvyk mať každých 50 minut v práci 10 minútovú prestávku (перерыв). Výsledky našej práce sú badateľné- pomaly sa prekopávame cez hromady kameňov k samotným hrobkám, povestným svojím legendárnym bohatstvom. Ako správni archeológovia dúfame, že ich „vykradneme" ako prví. Pracovné prostredie je skromné- čerstvý vzduch, pasúce sa kravy, a ľadová riečka Eerbek ako osvieženie a umývadlo. Vlasy mi voňajú hlinou.

Po návrate z práce deň ubieha akosi prirýchlo. Obed a večera, možnosť zajazdiť si na koňoch, alebo zaplávať v jazere. Poniektorí meditujú na kopcoch okolo tábora, iní chodia večer do sauny (máme tu nefalšovanú ruskú báňu, ktorá sa stala neformálnym epicentrom spoločenskej socializácie). Sprchy sú hromadné a v presne určenom čase. Po sprche a saune vám Rusi nikdy nezabudnú popriať: „S ľahkym parom."

Do kontaktu s miestnymi sa žiaľ veľmi nedostaneme, iba počas výletov, alebo pri rozhovoroch so zamestnancami pracujúcimi v tábore. Tuvinci sa radi smejú (najčastejšie z nás), a majú oči klenuté ako krídla orlov s čiernym perím. Ich oficiálnym jazykom je tuvinčina (príbuzná mongolčine) a ruština (Tuva je súčasťou Ruskej federácie). Mnohí z nich vyznávajú budhizmus, ale Tuva je zároveň jednou z posledných krajín na svete, kde sa ešte vo veľmi živej forme praktikuje šamanizmus. Pagody a farebné vlajočky sú tu rovnako časté ako tajomné kravské lebky na skalách. Tretím z miestne rozšírených náboženských smerov je tengriánstvo.

Južný Sibír je iný, než som si predstavovala. Údolie cárov nie je tajga, a napriek studeným ránam sú niektoré dni dosť horúce na to, aby chlapci pracovali bez trička. Sme v stepi, ktorou sa po stáročia preháňali kočovné kmene (vystriedalo sa tu asi dvadsať národov- Skýti boli jedným z nich). Niektorí obyvatelia stále žijú v jurtách. Venujú sa chovu ovci, dobytka, koní, výrobe mliečnych produktov (napríklad syra, masla, ale aj araku- veľmi slabého alkoholu z mlieka) a životu mimo to, čo rozmaznaný našinec chápe ako „civilizáciu". Obrázok ako vystrihnutý z dokumentárneho filmu to však nie je- aj títo ľudia trávia dlhé hodiny pozeraním televízie a chlieb si kupujú. Typický tuvinský hrdelný spev sme počuli iba počas kultúrneho vystúpenia iniciovaného Ruskou geografickou spoločnosťou a tradičné výrobky zas našli iba v obchode so suvenírmi.

Stmieva sa, sedíme pri ohni a ja si opekám suchý chlieb s cesnakom. Mliečna dráha je tu fakt mliečna, a súhvezdí toľko, že pod nimi ledva vidieť čiernu. Padajú Perzeidy. Všetci dobrovoľníci sú umytí a masírujú si ubolené ramená. Estónka Triin má prsty na strunách. Jej pieseň je ťahavým nárekom nad márnivosťou duše, utopenej v jazere. Zajtra nás čaká ďalší náročný deň, no nik sa neponáhľa do postele. Ľudský život je krátky, umenie večné, pravý okamžik je prchavý... a ja proste spokojne unavená.