Do Turecka s bodkovanym kufrom. Cast deviata- fasciklokalypsa

Spisovateľ/ka: Ellinae | Vložené dňa: 18. augusta 2013
http://citanie.madness.sk/view-44624.php
6/8/2013
 
Iyi bayramlar! (Stastne sviatky!)
 
Je nadherne, lenive rano. Slnko sa, zahalene v Gandalfovskom plasti siveho prachu, odhodlane splha po chrbate vyhasnutej sopky a klope jej na obsidian dlhou palicou, akoby ju nabadalo k dobrodruzstvam. Chce ju trosku zohriat, chuderku senilnu. Poklebetit o starych casoch. Lebo vyhasnute sopky byvaju casto ako dostojne starenky, ktore sa vzdy vytasia pikantnymi historkami o DiCapriovi na lodi, namacajuc si diakeksy do kavy s mliekom a smotanou a ponukajuc vnucatam strnasty rohlik s domacim lekvarom, ktory sa nijak raz neda odmietnut. 
Moji turecki kolegovia si slastne natahuju oddychnute hnaty a hladkaju popolniky s oddanostou, aku niektori ludia preukazuju ohmatkanej modlitebnej knizke v ozuzlanej kozenej vazbe. Mat volno je prijemne. Ci uz po mesiaci intenzivnej fyzickej prace, alebo (v mojom pripade) po dvoch dnoch. Ja sice pracujem celkom rada, no ale ze by som sa branila volnemu casu, to ste na zlej adrese, teta postarka, v tomto vchode byvaju dve s takym menom. 
Nie vsetci ale dnesok zasvatili zahalaniu. Tak napriklad Ocan, specialista na keramiku (hrncolog, koflikolog a dzbanolog) triedi na velkom stole crepiny (plus), a pre netrenovane ucho by to mohlo zniet, akoby sa velmi systematicky hral s legom. Fotograf Salih po jednom foti nalezy este z roku 2007 (ano, taky velky ma sklz) a pusta si pritom pesnicku Mr. Brightside v sluchadlach tak nahlas, ze ma okamzite nakazil chorobnym pohmkavanim. No a Mine si vedla mna neunavne vypisuje informacie o kostrach z dokumentacnych zositov a cmula pritom zosuverene figy, mrmlajuc si popod fuz (Ona totiz tvrdi, ze prekliatim jej ebenovych vlasov su chlpy tam, kde ich zena nechce mat. Ja som si ziadne nevsimla) vsakovake latinske zaklinadla:
„Femur, tibia, tamam, tamam."
Moje pokojne rozjimanie prerusuje profesor Erhan Hoca, ktory mi trosku prisne a trosku varovne oznamuje, ze dnes pojdeme do Nigde na policiu. 
Nie, nestal sa zo mna kriminalnik (Prisaham, ze z toho kuskusu som mala iba dve naberacky! Sice velke, ale iba dve!). Potrebujem ale oficialne povolenie k pobytu, a to napriek tomu, ze uz mam platne vizum. Presne to, ktore si turecke institucie prehadzovali uctyhodnych sedem mesiacov ako tikajucu bombu v ciernobielej komedii. Predpokladam, ze si dnes rovnako budu prehadzovat moju malickost. Takze si do tasky zbalujem svoje najpevnejsie nervy a vreckove vydanie sebaovladania. 
Kedze sa v tureckych uradoch nielenze nevyznam (mierne povedane, v skutocnosti sa v nich rozumiem este menej nez v prijemnych zakutiach kvantovej fyziky), ale aj v ich oficialnom jazyku viem popriat maximalne dobru noc a sladke sny, neostava mi nic ine, nez doverovat zamracenemu profesorovi s autoritou juhosibirskeho samana, ktory mi prave z okna auta ukazuje, kde sa nachadza pohorie Taurus. 
Nigde je zaprasene a zatrubene az po usi. Ludia sa pretlacaju ulicami ako halusky cez cednik a olivy su dnes v akcii, keby niekto dostal chut zrekapitulovat eroticku scenu z Horucich striel (akurat teda bez slaniny). Tri upratovacky v hoteli Osmanbey umyvaju tri susediace okna v tretom poschodi kvietkovanymi handrickami, a nie je v tom vobec ziadna symbolika. A nasa mala skupinka (profesor, ja, dlhovlasy Yasin, sofer Yilmaz Abe a dve archeologicky Pınar a Hale) sa tomu vsetkemu ponara pod hladinu ako v nejakej bizarnej Verneovke. Najprv totiz treba porobit nakupy, hoci mi je trosku cudne, pri akych obchodoch sa zastavujeme. Erhan Hoca studuje vo vykladoch klobuky, bicykle, male motorove pily s velkymi zubami, velke motorove pily s malymi zubami, prechadzame niekolkymi opravarnami (jedna steampunkovejsia nez druha) a napokon sa zastavujeme v... obchode s kliestami. Popravde, to uz by som radsej kupovala tie klobuky. Za pidiaturnym (=pidi miniaturnym) pultikom stoji hned sest predavacov, ktori sa nam snazia vnutit najroznejsie druhy kliesti, akoby sme boli skupinka sado-masochistov na exkurzii. 
Na policiu sa dostavame az o niekolko stran, o ktorych som si ista, ze by ich ktorykolvek editor vyskrtal, a preto som ich sem ani nezaradila. Pani za ohromnym stolom je na mna vramci nasej obmedzenej konverzacie velmi mila, a ja sa ucim nove slovo, bez ktoreho by som sa zjavne neobisla: imza (podpis). Naivne si myslim, ze mozno vsetko pojde hladko, a moje iluzie sa rozbiju az o okruhly stojan na osem roznych peciatok, ktory si veselo stoji vedla uhladneho radu dalsich piatich peciatok, akoby sa nechumelilo. Na moje prekvapenie nas Erhan Hoca coskoro opusta, aby sa s Yasinom a Yilmazom este predsa len pozreli na tie smaragdove kombinacky, a ostavam tu s Pınar a Hale, ktore v anglictine (bez urazky) skoncili na lekcii so starym McDonaldom a jeho farmou. Zacina sa fasciklove sialenstvo. Od privetivej tety na policii musime este do dvoch dalsich uradov s nazvami krkolomnejsimi nez maju Waleske dediny, a vramci tychto tak dlho kluckujeme pomedzi kancelarie, az si pripadam ako slovensky hokejovy reprezentant v utoku proti Svedom. Nakoniec odtial vychadzam o 250 tureckych lir lahsia (teraz si musim dat do kabelky nejake tie tehly, aby ma, ako by moja mamka povedala, nahodou neodfuklo) a s prislubom, ze svoje povolenie o tyzden dostanem. Kazdopadne mam v Turecku vlastnu zlozku, a este som si nerozmyslela, ci z toho mam dobry pocit :) Stavim sa, ze uz si pozeraju moje fotky na Facebooku. 
Yilmaz Abe nas vyzdvihuje pri kruhovom objazde so sochou Atatürka, ktory sa majestatne vynima na koni (Atatürk, nie Yilmaz Abe). Po tom, co do auta nakladame gargantuovsky gril, spominane osudove klieste z Patdesiatich odtienov sedi, zahradny stol, dve lavicky, a nastastie ziadne motorove pily, nam profesor Erhan Hoca oznamuje, ze sa naobedujeme v restauracii. To uz je moja rec. Davame si specialitku lahmacun, kulinarsky skvost, ktory velmi pripomina pizzu. Je to tenucky, krehky kusok cesta s mletym jahnacim masom, zeleninou (rozoznala som cibulku, paradajky a stary dobry petrzlen) a bylinkami, na ktory sa este kvapka stava z citronu. Podla Erhana Hocu Taliani pizzu proste okopirovali od Turkov, ktori ako prvi vynasli lahmacun (a tajomstvo na vyrobu samponu). Na tomto mieste sa citim povinna zmienit dve veci. 
Za prve- najlepsia pizza, aku som kedy v zivote jedla, bol nezabudnutelny kusok zo zastrceneho okienka, ktory sme s priatelom zlikvidovali na schodikoch maleho kostolika v Rime po tom, co nas zadarmo pustili do Kolosea, lebo som archeologicka. Bola to pizza s cerstvymi paradajkami, nadychanou mozzarellou a s vonavou prosciutto sunkou, ktorej povodne prasiatko urcite prezilo stastny a kvalitny zivot. Ludstvu su dnes zname styri osvedcene sposoby, ako dokonale uspokojit zenu. Tato pizza si vazne koledovala o piate miesto. 
Za druhe- po ochutnani tureckeho lahmacun som sa olizala nielen za usami, ale v podstate vsade, kam som dosiahla (tak napriklad na lakti nie). Takze kym spory o skutocny historicky povod pizzy necham renomovanejsim kapacitam, za seba mozem cestne prehlasit, ze keby som bola Darinka mandarinka, a mala by som sa vydat, urcite by som si za muza nevybrala pomaranc. Vybrala som si lahmacun. 
Po navrate na zakladnu si ako prve vsimam, ze vsetci cupia. Ako druhe si vsimam (ked som najedena, mam ohromne pozorovacie schopnosti hodne cernobylskeho stalkera), ze vsetci cupia okolo niecoho zaujimaveho. Privandrovalo k nam totiz steniatko. 
Teda niezeby ma to prekvapilo. Psy su na archeologickych vyskumoch beznejsie nez spachtle a uzatvaratelne sacky. Zatial na kazdom vyskume, ktoreho som sa zucastnila, sa nejakym sposobom vyskytol pes. V Ondraticiach sme nasli v kufri nasho  zamknuteho (!) auta dvojmetroveho Kerbera, z ktoreho sa vyklubala neskutocne nezna, uslintana a hlavne beznadejne stratena fenka bernskeho salasnickeho (toho zo Siedmych labiek za Penny). V Syrii sa k nam prikmotrili statocne steniatka Zoro a Nero, ktore sa zo vsetkeho najviac na svete bali vlastneho odrazu v zrkadle. Dedincania im hned po narodeni odrezali usi, co je na syrskom vidieku bezna forma prevencie proti zraneniam v psich bitkach, ktore su tam velmi bezne, pretoze vacsina psov sa len tak volne potuluje a o usporiadani syrskeho teritoria ma vlastne predstavy. Okrem Zora a Nera nas strazil este mohutny Shihan, najvernejsi pes na svete, ktoremu jednak nikdy nejako extra nevadilo, ked sme na neho zvalili vinu za spadnuty profil v sonde, a ktory neraz nevahal branit nas vlastnym telom proti mnohonasobnej presile divych psov. No a v Rusku nam zase psy zrali odpadky (a orly, ale to je iny pribeh). 
Fenka, ktora sa prave este trochu ustrachane chuli pod lavickou na nasom dvore, dostava od nas pre zaciatok plnu misku cistej vody a meno Çapıl. Mine mi vysvetluje, ze to v preklade znamena nieco ako vagabund, a turecka vlada tak oznacuje napriklad protestantov z Taksimu. 
Nas (zatial velmi umierneny) rebel patri k plemenu Orient Univerzal - je pieskovej farby a tak trosku pripomina Simbu z Levieho krala. Po par hodinach a maskrte z Güllüinej kuchyne uz stena captavo pobieha po dvore a nechava sa skrabkat za usami s blazenym vyrazom Kleopatry (stavim sa totiz, ze sa presne takto tvarila, ked ju Marcus Antonius skrabkal za usami. A ak ju neskrabkal, tak urcite nevedela, o co prichadza). Jeho ohromne labky uz teraz vestia velku buducnost (niekde som citala, ze ak ma steniatko fakt velke labky, bude z neho fakt velky pes. Napriklad ak ma labky velke ako taniere, vyrastie z neho kredenc). Moja bezna reakcia na akehokolvek ziveho, pritulneho tvora mensieho nez je moj bodkovany kufor je vzdy zvuk pripominajuci piskanie stlaceneho Moncicaka. Takze si veselo popiskujem a tesim sa z toho, ze tu uz nie som jediny novacik. Som zvedava, ktora z nas skor zapadne. Kedze nemam tak hebku srst, Çapıl zatial vedie jedna nula. 

Spisovateľov komentár k príspevku

bez korektur a diakritiky


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
elam
10 bodov - odporúčam
no dobre, a kde najdem pokracovanie???  
Spisovateľ/Autorelam Pridané dňa10. októbra 2013 17:50:58
Ellinae
Ahoj, velmi rada by som Ti podakovala za pozornost a za pochvaly. Na pokracovani pracujem, akurat sa vyskytol mensi problem s veducim vyskumu, ktory je velmi konzervativny a oznamil mi, ze je proti publikovaniu informacii o ludoch z vyskumu a o vyskume samotnom. Preto som docasne prerusila tvorbu (resp. prestala ju zverejnovat), kym nevymyslim, ako s tym na svet. Pravdepodobne budem musiet upravit niektore udaje, mena, atd. Nemam s tymto az taketo skusenosti, zatial som nikdy nemala problem s pisanim o vyskumoch, ale Turecko je specificke a ako predovychodna archeologicka musim tiez mysliet na svoju profesiu a povest v ramci odboru. Som velmi rada, ze sa moja tvorba stretla s ohlasom, a urcite najdem nejaky sposob, ako pokracovat v publikovani :) velmi rada by som tento cestopis vydala, ale najprv sa potrebujem obratit na turecku stranu, a dohodnut sa s nimi na dalsom postupe.  
Spisovateľ/AutorEllinae Pridané dňa16. októbra 2013 21:54:22
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8