Nič nie je také aké sa na prvá pohľad zdá. 1. kapitola

„Dobré ráno.“, pozdravila som rodičov. „Aj tebe dobré ráno.“, odvetil otec a začítal sa do novín. „Ako si sa vyspala?“, zaujímala sa mama.

„Dobre. Ehm...môže u nás dnes prespať Klára?“, opýtala som sa. „Samozrejme, že áno, ale sľúb mi, že kým my budeme preč, tak dáte pozor aj na Anabelu, jasné?“, vážne si ma premerala pohľadom. „Spoľahni sa.“, usmiala som sa. Rony začal škrabať na dvere. Zachytila som mamin pohľad, ktorý naznačoval: „Niekto tu chce ísť von.“. „Ehm... idem ho vyvenčiť.“, schmatla som vodítko a už nás nebolo. Mimochodom, volám sa Elena Klerensová. Mám tmavohnedé dlhé rovné vlasy siahajúce po pás, hnedé oči, som štíhlej postavy, výšku približne 167cm je mi 18. Bývam v rodinnom dome s rodičmi a o 10 rokov mladšou sestrou Anabelou. Máme aj psa Ronyho, je to nemecký ovčiak a má 6 rokov. Oh, zabudla som a píšem si denník J.

Rozhodla som sa, že keď už som vonku, tak si pôjdem zabehať s Ronym na pláž. Na pláži nebolo až tak veľa ľudí, keďže bolo len 8 hodín ráno. Každý bol v práci, alebo v škole, nám dnes v škole dali voľno. Odopla som Ronymu vodítko a preklusali sme celú pláž. Ja a Rony sme si spoločne sadli na piesok a oddychovali. Položil mi hlavu na kolená. Usmiala som sa a začala ho škrabkať. O chvíľu sa cezo mňa prevaľoval z jednej strany na druhú. To som sa nad ním už musela zasmiať. Postavila som sa a pripla Ronyho na vodítko, čo som aj oľutovala, pretože popri nás prebehla fenka nemeckého ovčiaka a Rony sa rozbehol hneď za ňou a mňa strčil rovno do mora. „Rony, ty blázon. Vráť sa!“, zasmiala som sa, jednak, že ma práve strčil do mora môj pes ale aj pre to, že som sedela v mori ako by sa nič nedialo a mala som úplne mokré rifle. Znenazdajky sa predo mnou zjavil nejaký chlapec a podával mi ruku. „Pomôžem ti.“, povedal keď mi pomohol postaviť sa z mora. Cítila som sa trocha trápne. „Ehm... ďakujem.“, povedala som. „Nie je zač, som Damon.“, natiahol ku mne ruku. To isté som urobila aj ja. „Elena.“ , pozrela som mu do jeho krásnych modrých očí, ktoré priam vynikali pri jeho čiernych vlasoch. „Bývaš niekde tu?“, začala som debatu keď sme pomaly kráčali po pláži. „Áno o pár domov ďalej.“ , ukázal rukou poza domy. „Ty tiež?“, opýtal sa a ja  cítila som na sebe jeho pohľad, čo ma trochu znervóznilo. Všimol si to. „Si nervózna?“, pobavene sa spýtal. „Nie ja bývam asi pol hodiny cesty pešo odtiaľ.“,  „Aha... ale ešte si mi neodpovedala na moju otázku.“, usmial sa. „Na akú otázku?“, zatvárila som sa, že neviem o čom hovorí. „Prečo si taká nervózna? Žeby zo mňa?“, hádal, a stále mal na tvári ten pobavený úsmev. „Nie som nervózna.“, namietla som. „Ale si.“

„Nie, nie som.“, klamala som

„Ale áno si. Vidno ti to na očiach. Znervózňujem ťa?“, tajomne sa opýtal. A trochu sa priblížil.  

„Dobre, vyhral si. Áno znervózňuješ ma tým svojim pohľadom.“ , zasmiali sme sa. Pokračovali sme ďalej v ceste. Keď sa mi naskytla príležitosť, že sa nepozerá strčila som do neho a on spadol do vody. „To máš za to, že ma znervózňuješ.“ , pobavene som na neho zakričala. „Veľmi pekne ti ďakujem.“, zasmial sa. „Za málo.“, odvetila som cez smiech. „No len počkaj.“, vyliezol z vody a rozbehol sa za mnou. Rozbehla som sa preč v snahe utiecť mu ale cez smiech som nedokázala rýchlo behať. Čoskoro ma chytil, zložil na zem a začal ma štekliť. „Nie, Damon! To stačí! Dosť!, cez smiech som po ňom kričala. „Ako? Nepočujem.“, tváril sa akoby on nič on muzikant. „Damon, prosím, dosť!“, cez smiech som ledva dýchala. „Povedz Prepáč Damon, že som ťa brutálne zhodila do mora.“, neprestával ma štekliť a s pobavením ma sledoval. „Veď si si to zaslúžil.“ , smiala som sa ďalej.  Začal ma štekliť ešte viac. „Obávam sa, že nepočujem.“, vrhla som po ňom vražedný pohľad. „Prepáč Damon, že som ťa brutálne zhodila do mora.“ , víťazoslávne sa usmial a prestal. „No vidíš ani to nebolelo.“, zatváril sa nevinne.  „No len počkaj.“, postavila som sa a už som chcela niečo podniknúť ale v tom ma znovu chytil a začal štekliť. „Nie, Damon. Dobre prepáč. Prosím dosť.“, držal ma pod tým ešte minútu až potom ma pustil. „A aké z toho plynie ponaučenie. Nikdy sa nezahrávajte z Damonom.“, vyhlásil. Po tom sme sa obaja zasmiali. Pozrela som sa na hodinky. „ Preboha, veď to je už pol 11 to sme už tak dlho von.“, neverila som vlastným očiam. „Musíš už ísť?“, opýtal sa  a smutne na mňa pozrel. „ Musím odniesť psa a sestra je už hodinu sama doma.“, vysvetlila som rýchlo a chcela odísť ale Damon ma zastavil. „Elena, prosím, ešte chvíľku, aspoň 20minút.“, hodil po mne psie oči.  „Damon ja...“, , znova ma nenechal dohovoriť. „Prosím, odnesiem ťa domov len ešte nechoď , prosím.“, pozrel sa na mňa svojimi krásnymi modrými očami a ja som sa už nedokázala povedať nie. „ Fajn, ale len 10 minút.“

„15.“, vyjednával.

„Damon...“, napomenula som ho. Ale znova prišiel ten pohľad.

„Fajn. 15 ale ani o sekundu viac.“ , rozžiarili sa mu oči. „Skvelé.“

Prechádzali sme sa tých 15 minút z ktorých to nakoniec bola pol hodina rozprávali sme sa o všetkom možnom. „Do kelu.“, pozrela som na hodinky. „Prešla pol hodina.“,

Nevinne na mňa pozrel. „To nevadí, ešte pol hodinu by si mohla ostať.“ , navrhol.

Vážnym pohľadom som ho premerala. „Damon, doma ma čaká sestra nemôžem ju nechať len tak. Idem domov.“ , oznámila som mu a chystala sa odísť ale znova ma zastavil. Už som chcela niečo namietnuť ale položil mi prst na pery. „Pšt, poď odveziem ťa domov. Zaváhala som. „Damon ak zasa niečo vymyslíš tak..“, nedopovedala som. „Neboj sa, ver mi.“, zahľadel sa mi do očí. „Fajn.“ , A tak som zobrala Ronyho a nasadli sme s Damonom do auta. O 5 minút som bola pred domom. „Ďakujem ti za tvoju spoločnosť, dúfam, že sa ešte uvidíme.“, povedal a dal mi pusu na líce. Zatvárila som sa trochu zmätene ale radšej som otvorila dvere. „Ďakujem za odvoz, maj sa.“ , zabuchla som dvere a rýchlo sa pratala domov. Pri dverách som sa ešte otočila a posledný krát sa na neho zahľadela. Potom som otvorila dvere. Anabela pozerala telku. „Kde si bola tak dlho?“, zafňukala. „Trochu som sa zdržala na pláži. Si hladná?“ , prikývla. Pobrala som sa do kuchyne a spravila jej palacinky po tom som šla do izby, ľahla si na posteľ a otvorila denník.   Milý denníček, dnes som na pláži stretla krásneho chlapca menom Damon, boli sme na pláži až do 12-tej, pri ňom človek úplne zabudne pojem o čase. Má krátke čierne vlasy a tie modré oči,  a keď sa na mňa nimi pozrel mala som čo robiť aby sa mi nepodlomili kolená. A keď ma začal štekliť tie jeho dotyky boli také nežné, ale pri tom vedel kde ma má poštekliť aby ma „mučil“ J A keď ma niesol domov tak mi dal aj pusu na líce. Bože môj ja kvôli nemu asi nezaspím...preboha čo si to namýšľam poznám ho len pár hodín a už som do neho zamilovaná po uši...musím už ísť Klára príde čoskoro...Zatvorila som denník a uložila ho do skrinky. O pár minút prišla Klára. Všetko som jej vyrozprávala. „No teda El, normálne ti závidím, stretnúť takého chalana, to je šťastie.“, zasmiali sme sa. „Pozrime si radšej nejaký film, lebo myslím, že by sme o tom debatovali až do rána.“ , Klára súhlasila a tak sme si pozreli Insidious. O 2 ráno sme šli do postele. Klára zaspala hneď ale ja som nedokázala prestať myslieť na Damona a nedokázala som zaspať. Až o 4 ráno som konečne zaspala. O 6 ráno som sa zobudila na hrozný krik z kúpeľne.