Krvavé slzy vlka - 9.kapitola -Tedov strážca

,,Chcel si ma vidieť Mike?" spýtal som sa, keď som vošiel do Mikovej pracovne. Ten sedel za stolom a pozeral von oknom zvlášť apaticky.

,,Dnes som opäť skoro prišiel o Teda," informoval ma Mike a ďalej hľadel von. ,,Po škole ho napadli upíry. On je v poriadku, ale Tereda zabili. Skoro zabili aj Teda. Našťastie bol Tered aspoň schopný kryť Tedov únik. Myslel som, že Tered je schopný strážca. Nebol. Zveril som svoje dieťa slabému vlkodlakovi. Môjho syna má chrániť najsilnejší žijúci vlkodlak. Ted je budúcim dedičom vlkodlačieho trónu. Je nutné ho chrániť."

,,Pane, čo ste po mne potreboval?" mal som aj iné veci na práci, ako sa tu s ním zdržiavať. No, vlastne nemal, ale nikdy mi v jeho prítomnosti nebolo príjemne.

,,Chcem, aby si sa stal Tedovým osobným strážcom," povedal Mike a konečne sa na mňa otočil. Zostal som zarazený. Hoci som mal vždy post vysoký, strážci boli nad ostatných vlkodlakov. Teda pokiaľ sa nejednalo o vodcov a prirodzene kráľovskú rodinu, ale to, že mi Mike chce zveriť svojho syna. Mne.

,,Mike, ja... Prečo?" nevedel som, ako sformulovať otázku. Mike musel vedieť, že ho nenávidím. Prečo mi zveruje svoje dieťa? Musí vedieť, že najľahší spôsob, ako ho zničiť, je zabiť jeho potomka. A určite vie aj to, že ja to viem.

,,A prečo nie?" vrátil mi otázku šepky. ,,Miloval si Ellen a ja viem, že niekde v sebe miluješ aj Teda." Raz bude z Teda mocný, vlkodlačí kráľ. A ty Chris budeš ten, čo ho bude chrániť a brániť. Vždy mu budeš verný. Ellenine slová mi teraz v ušiach zneli až príliš nahlas. ,,Mňa nenávidíš, ale môjho syna ochrániš. Nebudem svoje rozhodnutie ľutovať. Viem, že aj zomrieš, aby si splnil svoju úlohu rovnako ako Tered, ale rozdiel medzi tebou a Teredom je, že teba sa zabiť nedá, už neraz si mi to dokázal. A ja teraz plánujem tú tvoju schopnosť prežiť, využiť. Máš niečo proti?"

,,Urobím, čo mi prikážete," povedal som apaticky a vedel som, že má pravdu. Za Teda život položím. Položím za neho život, lebo má Ellenine zlaté vlasy, lebo má Ellenine zlaté oči, lebo má jej nádherný úsmev.


,,Ted, Chris bude teraz tvoj osobný strážca po smrti Tereda," povedal Mike Tedovi, ako náhle sem vošli do jeho izby. Ted podišiel k otcovi a obzrel si ma. Stál som Mikovi za chrbtom.

,,Dobre, Chris je silný. Až budem mať tvoju silu, potom sa už nebudem musieť báť upírov ani mať strážcu. Že tati?" Ted sa otočil na otca a čakal na potvrdenie svojich slov. Asi nemal rád spoločnosť na viac. Josh sedel uprostred Tedovej izby na zemi. Asi ho Ted prinútil hrať karty, keďže tie boli rozložené vedľa neho. Josh si ma prezrel plachým pohľadom. Slabý obránca, nehodný mojej pozornosti.

,,Nebudeš, až budeš kráľ, upíry sa budú triasť pri zvuku tvojho mena," povedal Mike pyšne a pohladil Teda po vlasoch. ,,Ver mi," šepol mu a otočil sa na mňa. ,,Dávaj na neho dobrý pozor, keď sa mu niečo stane, budeš osobne zodpovedný a ja ťa potom pravdepodobne umučím a zabijem jasné," sykol mi, keď popri mne vychádzal von z izby.
,,Prirodzene pán môj," prikývol som a pozrel som na Teda, ktorý už stihol vyliezť na posteľ a už aj listoval v nejakej knihe. Josh začal spratávať karty, lebo pochopil, že hra sa skončila a Mikove kroky doznievali na chodbe.

,,Už hrať nechceš, že?" prihovoril sa Tedovi potichu Josh. Ted len záporne pokrútil hlavou. ,,A nič už nepotrebuješ?" staral sa Josh a pritom na mňa hádzal kradmé pohľady. Oprel som sa o stenu a len som hľadel na malého zlatookého chlapca. Tak to robieval aj Tered. Nemohol som nič pokaziť tým, že budem mať malého na očiach.

,,Ani nie, ale môžeš mi čítať," vyhlásil, Ted a detektívny román strčil do ruky Joshovi. On sám sa zahrabal pod perinu. Josh čítal až dve hodiny, kým Ted zaspal. Počúval som Joshov upokojujúci hlas. Pamätal som si dobu, keď čítal mne. Bola to šťastná doba, ale vtedy som to netušil. Josh zaklapol knihu, keď zistil, že Ted zaspal a nežne ho prikryl. Josh na mňa pozrel a vyzeral roztržito, ale nakoniec akoby sa rozhodol a prechádzal okolo mňa k dverám. Siahol po kľučke a moja ruka vystrelila, chytila tú jeho, čím mu zabránila vyjsť z izby. Josh sa striasol. Cítil som to.

,,Ty sa ma bojíš? Máš na to dôvod. Je to správne," uznal som mu jeho správanie sa ku mne. ,,Ale pár ľudí vo vile mi ukázalo, že sa ma neboja. Myslel som si, že budeš jedným z nich. Ale ty nie si. Naopak, bojíš sa ma až panicky. Prečo?"

,,Poznám príbehy o tebe. Každý, kto má len kúsok zdravého rozumu, sa musí báť," šepol a ja som cítil, ako sa jeho ruka chveje. ,,Zabil si mnohých. A ja tak nejako tuším, že nemáš problém zabiť ani vlkodlaka."

,,Keď som bol dieťa," vzdychol som to, skoro až slastne a privrel som oči. ,,Ty si bol jeden z mála, kto stál pri mne. Bol si tu pre mňa a čítaval si mi. Zastával si sa ma," pozrel som mu hore do očí. Odrážal sa v nich strach. ,,Ja som sa síce zmenil, ale vďačný byť viem, Josh. Teba by som nezabil. To by si mi na to musel dať vážne veľmi dobrý dôvod. Inak si jeden z mála, čo sa ma báť nemusia." Keď som mu pustil ruku, rýchlo cúvol. Stále sme si, ale hľadeli do očí. ,,Teraz sa budeme stretávať často. Som Tedov osobný strážca a ty jeho sluha. Nemusíš sa ma báť. Ty nie Josh." On len prikývol, ale aj tak sa rýchlo vytratil von z izby. Josh sa ma báť ostal. Nikdy pri mne príliš odvahy neprejavil. Vždy sa bál. Myslím, že on vedel, kam sa podel zmiznutý vlkodlačí posol. Videl to v mojich očiach vraha. Vedel, čo som zač, vedel vo mne čítať ako jeden z mála.



,,Tak to gratulujem," cítil som ho už z ďaleka, ale po poslednej nakladačke, ktorú si odo mňa zlizol som si myslel, že sa mi bude skôr vyhýbať. Ale on nie. Sam si pokojne stál opretý o stom a čakal, kým pôjdem popri ňom, aby sa mi mohol prihovoriť. Ruky mal založené na prsiach a zdalo sa, že nečaká útok, ani nič podobné. Nebál sa. Cítil som to z neho. Len som sa na neho zamračil a pokračoval som ďalej vo svojej trase smerom k jazeru, ale on sa mi zaradil po boku. ,,Byť strážcom je veľká česť a byť dokonca Tedovým strážcom. Mnoho vlkodlakov by za takú Mikovu dôveru a za takú silu byť strážcom, vraždila. Ale teba nejako všetko to, čo ostatný chcú, padá do lona, ale ty sa z toho netešíš. Je ti to jedno. Snažím sa pochopiť, ako uvažuješ, ale aby som bol úprimný, nejde mi to."

,,Tebe to posledne nestačilo," spýtal som sa ho naštvaným tónom, hoci teraz mi bol ukradnutý, aj keď som sa trochu bál, že by do mňa mohol vidieť. Vidieť do mňa tak hlboko, ako sa bojím, pozrieť sa ja sám. Bojím sa, lebo viem, že by som ten pohľad nevydržal. Viem, že som silný, ale pohľadu do vlastného srdca sa desím.

,,Asi som nepoučiteľný," Sam sa pri tej poznámke ani len neusmial, prešiel na môj štýl apatie, len tak to oznámil, akoby bol len tak mimochodom prehodil, že večer má popŕchať.

,,Dostaneš znovu," oznámil som mu tým istým štýlom. ,,A budeš dostávať do vtedy, kým sa konečne poučíš."

,,Hmm," zatiahol stále v tom istom duchu. ,,Môžeš to skúsiť, ale potom nebuď sklamaný, keď ti to nevyjde. Od detstva mám, mnohým na nervy idúcu vlastnosť a to to, že som vytrvalý. Dosť vlkodlakov a ľudí som tým už vytočil do nepríčetnosti."

,,Posledne si videl, ako ľahko sa dám vytočiť ja," odvetil som. ,,Radšej vysmahni, lebo si to zlizneš zase."

,,Vieš, keď som bol dieťa, tak mama žehlila veci na zemi na deke v chodbe," povedal a ja som nadvihol obočie. Chcel som mu odvrknúť, že čo ma po jeho detstve, ale nakoniec som to nerobil, tá pointa ma totiž mierne zaujímala. ,,Keď som mal štyri, nechala horúcu žehličku na zemi, aby utekala do kuchyne, niečo zamiešať, už presne neviem. Vtedy som sa k žehličke priplachtil ja a chytil som horúci kov do rúk. Dosť hnusné popáleniny. A v potom som si ruku dopálil žehličkou ešte v šiestich, desiatich a pätnástich. Ako som hovoril. Ja som nepoučiteľný," zaškeril sa na mňa.

,,Alebo nenormálny, aj to je diagnóza alebo možno masochista?" vymýšľal som ďalšie alternatívy ja. Potom som sa zastavil a zastúpil mu cestu, aby ani on nemohol ďalej pokračovať. Pozrel som sa mu do očí a temne vyhlásil. ,,Ale ver mi. Ja som horší, než žehlička štyrikrát za život. Čo tak mučenie každý boží deň? A ver mi, žehlička bude len zahrievacie kolo, keď ti je tak neskutočne sympatická," s tým som sa zvrtol a odchádzal som preč. Čo ma prekvapilo, nechal ma a zmizol medzi stromami smer vila. Myslel som si, že som ho vydesil, ani som netušil, ako škaredo sa pletiem.

Na ďalší deň som autom zastavil pred Tedovou školou. Ted bol celú dobu nejaký roztržitý a hádzal po mne opatrné pohľady. Vošli sme do budovy, on sa prezul a potom ma viedol schodiskom a následne chodbou k svojej triede. Vošli sme a pár jeho spolužiakov si ma obzrelo. Mal som pocit, že chalani hádžu na Teda posmešné pohľady. Nevšímal som si to. Ted si sadol do tretej lavice pri okne.

,,Tered sedával tu," povedal mi Ted potichu a ukázal na zem pri radiátory vedľa jeho stoličky. Samozrejme, Tered si vybral také miesto, kde ho len tak ani učitelia nezbadali od výklenku na stene. Sadol som si na miesto, na ktorom sedával Tered a rozhliadol som sa. Niekoľko Tedových spolužiačok na mňa zatrepotalo mihalnicami. Tie baby mali trinásť a na sebe už kilo make-upu. Ich problém, že budú už v tridsiatke škaredé. Hodil som po nich temný pohľad a prestrašene sa otočili a začali si šepkať. Nezaujímalo ma, čo si o mne rozprávajú, vnímal som Teda. Ruky sa mu mierne chveli.

,,Ahoj, zlatovláska," do lavice vedľa Teda si sadol väčší chalan, ako bol Ted sám. Mal nakrátko ostrihané tmavé vlasy a hnedé oči. Bol mierne vyžratý by som povedal. Pôsobil ako poriadny maco. Udrel Teda po chrbte, ale ja som nevnímal nič zlé. Myslel som si, že je to Tedov kamarát.

,,Ahoj, Peter," šepol Ted a ďalej sa venoval svojim veciam na lavici. Nevyjadril priveľký záujem o chalana vedľa neho. Až neskôr som pochopil prečo. Ted bol šikanovaný. Častovali ho smiešnymi prezývkami, brali mu veci a občas ho aj bili. Nezasiahol som. Jeho problémy s rovesníkmi neboli mojimi problémami, nebola to vec, ktorú by som mal riešiť, nemôžem ublížiť ľudskému, drzému faganovi. Ale rozhodne som plánoval, podať Mikovu podrobnú správu o tom, že je jeho syn šikanovaný. Niekto by to mal riešiť. Myslel som si, že naozaj jediné, čo urobím bude, že to poobede oznámim Mikovi, ale keď sa Ted začal doťahovať s Petrom o svoju desiatu, vytočilo ma to tak, že som toho fagana zúriac prišpendlil k stene. To, že sa okolo mňa urobilo šokované ticho, som vnímal a to, že chlapec, ktorého držím je vydesený, o tom som vedel tiež. Cítil som jeho strach. A znovu som zatúžil po ľudskom mäse.

,,Chris nie," Ted ma zdrapol pevne za ruku a vydesene na mňa hľadel. Pustil som toho drzého fagana.

,,Ešte raz," sykol som mu potichu. ,,Ešte raz sa to opováž zopakovať."



,,Nepovieš to otcovi, že nie?" prihovoril sa mi Ted na ceste domov. Pozrel som na neho do spätného zrkadla. Hľadel do sedadla a vyzeral stiesnene. ,,To o tej šikane."

,,Plánoval som," odbil som ho neutrálne. Sledoval som ho v zrkadle a videl som, ako sa na mňa rýchlo pozrel.

,,To nie Chris, to nesmieš prosím," razom bol napchaný medzi dvoma prednými sedadlami a snažil sa mi pozerať do tváre. ,,Prosím," pozrel som na neho na chvíľu dole, jeho oči sa skleno leskli. Nemal ďaleko od plaču. Vzdychol som, ako som tým zlatým Elleniným očiam mohol povedať nie. Od tej doby Teda nikto nešikanoval. Báli sa ma, ale tiež sa s ním už vôbec nebavili. Ted nemal priateľov, bol rovnako opustený ako ja. Bol rád doma, lebo tu sa s ním aspoň hral a rozprával Josh. Josha som si vážil, bol to chalan, ktorý mal Teda rád. Vážne rád a aj keď sa ma bál, vedel som, že v tých jeho očiach je ľútosť, o ktorú síce nestojím, ale nemôžem Josha nijako presvedčiť, aby ma nebral za niekoho, s kým sa osud kruto pohral a vedel som to. Mal som malého Teda rád, až na to, že som začínal chápať, že aj on mňa má rád, ale nie len to. Začínal som si uvedomovať, čím dlhšie som ho sledoval, že na mňa hľadí očami, akými na mňa často hľadeli dievčatá.


,,Ahoj, Chris," ležal som v stajni na slame, keď do stajne v tancovala Marisa. Bola dlho na lovoch so svorkami a teraz požiadala Mika, aby tu mohla pár rokov zostať. Sam mi prezradil, nie nepodarilo sa mi toho magora zbaviť, že táto baba sa s každým vyspí, aj na neho to skúšala a že aj pre mňa si určite príde. Hľadel som, ako sa jej dlhšie, čierne, vlnivé vlasy zavlnili. Hľadela na mňa šedými očami, tým zvodným pohľadom, ktorý som si teraz už vedel zaradiť.

,,Ty niečo potrebuješ?" spýtal som sa temne. Dúfal som, že dosť na to, aby pochopila, že je mi úplne jedno, čo potrebuje a mne s tým má dať pokoj.

,,No, vlastne možno hej," znovu nahodila ten úsmev. Na slame som sa posadil. Mala krátku koženú sukňu, ktorá jej nesiahala ani pod zadok a kratučké tričko, ktoré jej nezakrývalo brucho, ale zato výstrih mala riadny. Postavila sa predo mňa a pozrela na mňa spod dlhých mihalníc.

,,Vážne a čo také?" spražil som ju takým pohľadom, že by aj tupému muselo dôjsť, že je nemám záujem a ona sa skutočne zachvela, ale aj tak urobila dva kroky smerom ku mne, až som musel zakloniť hlavu, aby som jej videl do tváre, keďže teraz sa na do mnou týčila. Musel som uznať, že má odvahu. Čo prirodzene pri mne nebolo žiadne plus. Neznášal som odvážlivcov.

,,No napríklad," dala mi ruky okolo krku a sadla si mi na kolená. Predo mnou si oblizla pery. ,,Sa potrebujem trochu zabaviť a tebe by zábava tiež prospela." Vlk vo mne zazúril. Tá prekliata vlčica si neuvedomovala, ako je blízko.

,,Dobre, zahráme sa," sykol som jej do ucha, započul som ako sa jemne, zvodne zasmiala, ale následne strachom vykríkla. Prudko som vstal, držiac ju pod krkom a prirazil som ju na stenu oproti. Nedočiahla nohami na zem, začala sa dusiť a pokúšala sa prsty mojej ruky na svojom krku uvoľniť. ,,Vieš, už dávno som si nepochutil na dobrom mäse. Vlkodlačie síce nie je také dobré ako upírie," pozrela na mňa vydesene a začala sa triasť. V očiach mala naozaj snáď všetok strach sveta. ,,Ale pochutím si aj na tebe. Čo povieš?" Moje vrčanie bolo dostatočne temné, aby už podobné hlúposti neskúšala.

,,Prosím," dostala zo seba ledva a ja som ju konečne pusti. Hlavne preto, lebo som vedel, že keď to neurobím, tak mi tu o chvíľu omdlie a jednak preto, lebo som bol presvedčený, že sa poučila, po takejto skúsenosti za mnou sotva ešte dolezie. Spadla na zem a rozkašľala sa.

,,Vypadni a už mi viac nelez na oči," rozkázal som jej. Vstala čo najďalej odo mňa. Rýchlo urobila pár krokov vzad, než sa rozbehla rýchlo preč. Vo dverách stajne sa skoro zrazila s Joshom. Josh na mňa vydesene pozrel, lebo videl Marissin strach. Pozrel som na neho v nemej otázke.

,,Mike ťa chce vidieť. Žiada si tvoju prítomnosť," povedal a s hrôzou na mňa hľadel, asi premietal, čo sa to tu vlastne stalo. Vybral som sa smerom k menu. Samozrejme, lebo som sa chcel vydať do vili a on stál v jedinom možnom východe. Keď som sa k nemu priblížil, rýchlo zaspätkoval. Pobavene som sa zaškeril.

,,Vravel som ti, že ti sa ma báť nemusíš," povedal som, keď som okolo neho prechádzal von. Josh sklopil hlavu a ja som cítil jeho strach. Jeden z mála, ktorý sa ma báť nemusel, bol vydesený. ,,Chcel si ma vidieť Mike," stretol som Mika aj s Tedom na chodbe, ako sa zdalo čakali na mňa.

,,Sú tu upíry Chris. Nie sú to nováčikovia a tak sa v podstate správať vedia," povedal mi a mykol hlavou smerom k svojmu synovi. ,,Ale nechcem nič riskovať."

,,Zastrašovanie? Tak to bude sranda," posmešne som vykrivil pery. Mike pretočil očami a vydal sa k obývačke, jeho syn za ním a ja som bol Tedovi hneď v pätách. Keď sme vošli, jeden z upírov vstal z gauča a mierne sa poklonil. Ďalší upír a ešte jedna upíraka zostali sedieť, ale tiež sklopili hlavu v úklone.

,,Tak čo pre mňa máte Avdon?" spýtal sa Mike s falošným úsmevom a sadol si na sedačku. Ted si sadol neochotne vedľa neho a ja som si mi kľakol k nohám.

,,Mladý princ a vy sa ako máte?" usmial sa Avdon aj na zlatookého chlapca.

,,Máš pekného psíka," zareagovala posmešne čiernovlasá upírka a Avdon na ňu varovne pozrel. Ja som zvrčal a miestnosť preťal Mikov smiech.

,,Dávaj si pozor, Zosim," povedal Mike, ale jeho tón bol vyslovene nežný. ,,Nevýhoda pri Chrisovi je tá, že nerád poslúcha. Pokiaľ sa po tebe vrhne, nezaručím ti, že ho zastavím. Neprovokoval by som, byť tebou."

,,To je Christopher Darkoom, že je tak?" spýtala sa teraz upírka s vlasmi farbi platiny a obzerala si ma s istým rešpektom. Tá ich vôňa bola taká lákavá. Celú tú dobu, čo sa s nimi Mike rozprával, som si želal, aby Mika nejako naštvali a ja som mohol zaboriť tesáky do ich mäsa, ale mal som smolu. Tentokrát k boju nedošlo. Upíry naozaj neboli taký hlúpy, aby Mika pokúšali.

Ted bol dlhú dobu obeťami útokov upírov. Každý chcel zabiť budúceho vladár, ale keď som sa stal jeho strážcom ja, Desivá legenda, ktorá sa rútila krajinou, zrazu bolo tých útokov, tak málo, že som aj začínal zabúdať, ako chutí krv a mäso upíra. Čím viac čas plynul, tým som bol po krvi a mäse lačnejší a v hlave mi často zaznievali slová Darka o tom, že ľudská krv je najlahodnejšia a desivé na tom bolo to, že v tom čase bol Ted ešte človek.