Vnuk pri hrobe starého otca
http://citanie.madness.sk/view-44837.php
„Dáte si niečo? Vyzeráte vyčerpane. Nalejem vám teplého šípkového čaju s medom."
„Áno,dám si rád." Odvetil som potichu. Keď urobil čaj, nalial ho do dvoch keramických pohárov. Jeden podal mne a druhý nechal na stole. Znova si sadol a preložil si nohu cez nohu. Chvíľu sa na mňa díval ako pomaly a opatrne usrkujem z teplého a voňavého čaju.
„Čo tu vlastne robíte? Ste tu sám?"
„Chcem vedieť kde je pochovaný môj starý otec. Určite ste ho poznali však, pane?"
„To som poznal.."
„Viete kde je?" Znovu som sa opýtal, no starec mi chvíľu neodpovedal. Na chvíľu sa kamsi zapozeral a mlčal.
„...Mal som pätnásť rokov keď som sa brodil studeným snehom. Vracal som sa z neďalekej hory naspäť domov. Keď som prechádzal pomedzi zasnežené kríky a poodpilované pni, počul som hlasný obrovský výbuch. Po mojej pravej strane sa zablyslo ohnivé svetlo a potom po oblohe dychčal tmavý zvýrený dym. Vedel som že sa stalo niečo zlé. Bol som zvedavý čo sa stalo, a tak som sa tam išiel pozrieť. V troskách lietadla som počul volanie o pomoc. Aj keď som mu nerozumel , išiel som mu na pomoc. Našiel som tam pilota celého od krvi, ako lapá po dychu. Chcel mi niečo povedať a stiahol ma k sebe bližšie. Spoza uniformy vytiahol trochu nadtrhnutú fotku.
„Éta majá simjá."
„Čo ? Spýtal som sa." Povedal a zodvihol sa a prešiel cez celú miestnosť ku malej vitrínke. Zobral malý rámček a ukázal mi ho.
„Poďte so mnou. Chcete vedieť kde sa to stalo? Obleč sa, ideme." Povedal a nasadil si na hlavu baranicu.
„Si pripravený na dlhšiu cestu?"
„Áno, pane." Vyšli sme z drevenice a hneď nás zaštípal silný mráz. Hneď som si pomyslel ako to mohlo byť pre starého otca v tých krutých časoch. Vydali sme sa po stopách hľadania. Cesta zabrala pomerne dlhý čas. Brodili sme sa snehom a preto sme mali menšie problémy. Po veľkej námahe sme sa dostali na planinu kde bolo vidieť spopod snehu kus kosodreviny. Na okraji lesa si starý muž zapamätal aj po toľkých rokoch, zhnité zvalené stromy. A ukázal prstom na to miesto.
„Tu som našiel tvojho starého otca. Bola veľká tma a zima a keď som chcel aby tvoj starý otec prežil, musel som ho udržať v teple. Narúbal som konáre z čečiny a obložil som ho nimi celého. Chcel som mu pomôcť , ale počas cesty do bezpečného úkrytu, zomrel. Dozvedel som sa že padlí ruskí vojaci sú pochovaní na zvolenskom cintoríne."
Po niekoľkých rokoch som sa konečne dozvedel kde a ako zahynul môj starý otec.
Cesta naspäť netrvala až tak dlho ako keď sme tam išli pred niekoľkými hodinami. Starý pán mi ponúkol či by som nechcel pri ňom prespať , než sa zajtra vydám do Zvolena.
Na druhý deň mi starý pán poprial veľa šťastia a keď sa nado mňa skláňal, zašepkal mi.
„Nájdi si svojho starého otca."
„Ďakujem Vám veľmi pekne. Veľmi ste mi pomohli. Chcem sa Vám poďakovať aj za starého otca za to že ste mu chceli zachrániť život aj napriek tomu, že ste ho nepoznali." Povedal som s menším dojatím. Starý pán sa usmial a ešte mi na rázcestí zakýval na rozlúčku.
Nasadol som na vlak a celou cestou som premýšľal. Mal som zmiešané pocity. Vedel som, čo ma tam čaká. Keď revízor zahlásil že sa blížime ku Zvolenu, rýchlo som sa postavil ku dvierkam a čakal som. Vlak o niekoľko minút zastal. Dvierka sa otvorili a ja som sa okamžite vrhol na cintorín. Spýtal som sa jednej obyvateľky kde by som našiel cintorín, a ona mi ochotne ukázala cestu. Na raz som zostal premýšľať. Uvedomil som si, že tam nemôžem ísť len tak bez kvetu a bez sviečky. Rozbehol som sa do najbližšieho kvetinárstva a kúpil som krásnu kyticu červených karafiátov. Po dlhom hľadaní som prišiel k hrobu svojho starého otca. Konečne som mal tú možnosť, položiť mu kyticu na vrch hrobu.
„Dasvidania.deduška..."
hovado 
3. októbra 2013 10:10:29
