balada o poslednej básni

Vidím ju.

Vidím tú báseň, na ktorú slová nestačia. 

Niekto by čakal, že ju vidím, keď mi nabehe výplata na účet,

alebo ju zbadám keď sa na mňa pozrie pekné dievča,

ale ona príde vždy ráno, keď otvorím oči a ona je tam a objíme ma.

Alebo v práci, kedy pás nemá konca, a mňa to netrápi

pretože je tam a 

je biela ako vietor v plachetnici,

ktorá rozreže oceán a vytvára na ňom take biele obláčky bublín v tom modro

modrom nebi. 

A je aj zelená ako čaj v bambusovom lese. 

Je tiež ako dážť v chudobnej štvrti Ria De Janeira,

ktorý bubnuje na plechovú strechu tie svoje verše.

Je zlatá ako zapadajúce slnko premietnuté na posprejovanej stene.

Sakra je jej milión v sekunde počas ktorej mnou

prejde a toto sú len dozvuky, pretože

je aj hnedá ako dotyk ebenového dreva.