Vesmírna tajnostkárka

Spisovateľ/ka: Yanna | Vložené dňa: 13. júla 2005
http://citanie.madness.sk/view-449.php

Bola veľmi malá a železná,...

Viem, je to takmer “klasicko neklasický” začiatok “mnoho nemnohých” príbehov, a ja sa práve takto pokúsim o “neoriginálnu originalitu”.

...keď preletovala z priestoru do priestoru, na krídelkách sa jej rozprestrel tepelný štít. Na mimogalaktických hodinkách hľadela na chaotickú kôpku údajov a vedela, že by sa mala aspoň tváriť, že tomu rozumie. Tak ako sa na vesmírnu Mubl patrí.

Vesmírna Mubl - ide o čosi, čo je medzi našou pozemskou muškou a blškou, no je to z vesmíru. Nežije to vo vesmíre, ale je to odtiaľ.

Raz sa vesmírnej Mubl pýtali, prečo sa o nej tvrdí, že je z vesmíru, keď tam nežije. A ona na to:” V-y-s-t-e-p-r-i-š-l-i-v-m-a-l-e-j-b-u-b-l-i-n-k-e-a-v-y-s-t-ú-p-i-l-i-s-t-e-d-v-a-j-a-K-a-ž-d-ý-i-n-ý-B-o-l-i-s-t-e-t-i-e-ž-k-o-v-o-v-ý-a-k-o-j-a-A-l-e-n-a-t-e-j-t-o-p-l-a-n-é-t-e-v-á-š-k-o-v-z-k-o-r-o-d-o-v-a-l-a-t-a-k-s-t-e-s-a-v-ý-v-i-n-o-m-p-r-e-o-r-i-e-n-t-o-v-a-l-i-n-a-h-m-o-t-u-o-d-o-l-n-ú-v-o-č-i-k-o-r-o-z-i-í-V-t-e-d-y-t-o-b-o-l-o-č-o-s-i-a-k-o-p-o-z-e-m-s-k-á-h-l-i-n-a-a-l-e-p-o-d-l-i-e-h-a-l-o-t-o-v-e-t-r-u-k-t-o-r-ý-j-e-d-ô-l-e-ž-i-t-ý-m-e-l-e-m-e-n-t-o-m-ž-i-v-o-t-a-n-a-M-o-d-r-e-j-p-l-a-n-é-t-e-K-e-ď-s-o-m-t-a-k-s-l-e-d-o-v-a-l-a-o-č-o-v-š-e-t-k-o-s-a-s-n-a-ž-í-t-e-n-a-p-a-d-l-o-m-a-č-i-s-a-n-á-h-o-d-o-u-n-e-ch-c-e-t-e-s-t-a-ť-k-a-m-e-ň-o-m-a-b-o-l-b-y-o-d-v-á-s-p-o-k-o-j-S-k-o-r-o-s-t-e-n-a-l-e-t-e-l-i-a-l-e-n-e-j-a-k-ý-ch-y-t-r-á-k-p-r-i-š-i-e-l-n-a-p-o-s-l-e-d-n-ú-ch-v-í-ľ-u-s-v-ý-m-y-s-l-o-m-ž-e-K-O-Ž-A”

Tým chcela všetkým naznačiť, že je tu jediným tvorom, ktorý je tu skutočne doma a my sme obyčajní prisťahovalci, a preto jej máme dať pokoj. Lenže nikto jej žiadosť nepochopil.

Vesmírnej Mubl sa ťažko rozprávalo z kovovými hlasivkami. Vlastne jej ani nie. Ona si už za tie roky, alebo skôr storočia, možno aj tisícročia, zvykla. Horšie bolo ju počúvať:

-po prvé: n e b o l o j e j r o z u m i e ť

-po druhé: k t o j u d l h š i e p o č ú v a l m a l p o c i t ,

ž e s a d u s í

Nemala moc kamarátov, lebo ľudia pri nej omdlievali, upadali do bezvedomia, do kómy, kašlali, dostávali epileptické a astmatické záchvaty a..... proste naša Mubl u ľudí objavila (spôsobila, vyvolala) všetky možné choroby. Stali sa z nich “civilizačné” choroby. Zdalo sa jej to ako strašne sprostý názov. Hnevala sa na ľudí, že si to pomenovanie zvolili určite len preto, aby jej pripomínali jedinú chorobu, ktorou je ona napadnuteľná. A tou je c i z e l á c i a.

Cizelácia - je to “jemné opracovávanie povrchu kovu”.

Tento jav sa u vesmírnej Mubl objavoval s narastajúcim vekom. Ako som spomínala Mubl bola veľmi malá, a tak sa snažila aspoň drsne vyzerať. Jej kovové telíčko podivne hybridných tvarov malo byť z tvrdého, jednoliateho a lesklého kovu. Mubl by vyzerala veľmi tvrdo, nebezpečne a pravdepodobne by si nikto neželal, aby “sa mu dostala do rany” - mohol by sa o ňu zraniť.

Možno takto kedysi vyzerala, ale teraz bola celá, vrátane jej dlho nepoužívaného tepelného štítu, doslova ozdobená miliónmi malinkých a jemne vypracovaných vlnoviek a špirál. Našiel sa tam aj čipkový motív našich starých mám.

A zrazu vyzerala naša vesmírna Mubl tak roztomilo, div jej všetci nenosili darčeky s označením pre potreby pozemšťanov: VHODNÉ PRE DETI DO 3 ROKOV.

Práve pred touto skutočnosťou, že prekonala spomínanú premenu, sa snažila zatvárať kovové ocizelované očká.

Malá, vesmírna Mubl sa potulovala v rámci atmosféry a zemskej príťažlivosti Modrej planéty. S blaženým čipkovým úsmevom na tvári spomínala na časy, keď mala ešte funkčný tepelný štít a tiež všetky súčiastky a príslušenstvá, ktoré jej prináležali.

Pred očami mala svoje potulky vesmírom...

RAZ, keď si takto nečinne poletovala, bolo to už dávno, pozemšťania ešte nevedeli, že nejaký vesmír existuje, zazrela čosi zvláštne. Objekt, jej už síce známy, keď rozoznala jeho tvary, ale predsa ju udivovalo čo tu robí. Najprv veľkou rýchlosťou opustil Modrú planétu. Tlačilo ho pri tom svetlo. Akoby si to sadlo na nejakú kométu. Potom to zhaslo a spomalilo. Nechalo sa to len tak unášať. Letela za tým. Sledovala to.

Podľa pozemského merania času to mohlo byť aj niekoľko týždňov. Ale Mubl to nevadilo. Nikam sa neponáhľala.

Vesmírna Mubl sa nikdy nikam neponáhľa. Ona je na pohľad úplne zbytočná, lebo neplní vo vesmíre žiadnu funkciu. Aspoň to tak vyzerá. Ale zdanie klame. Naša Mubl je len čierna ovca rodiny. Jej druh ktorý žije vo veľkých zoskupeniach, plní dôležitú funkciu. Sú to najinformovanejšie tvory všetkých čias a všetkých priestorov. Nehovorím, že všetko vedia, ale vedia toho veľa, lebo majú prístup k informáciám. Zistia aj také veci, čo my nie, a ich úlohou je informovať o tom, všetkých koho sa to týka a koho by sa to malo týkať. A táto naša vesmírna Mubl, bola odjakživa tichá. Nebola to vada reči, ale skôr charakteru. Proste nebola moc zhovorčivá. Aj medzi nami sú ľudia, ktorým sa držka nezastaví, a takí, z ktorých treba všetko ťahať ako z chlpatej deky. Okrem toho mala zlú pamäť, a nebola až tak múdra ako ostatní jej druhu. Ešte stále však bola múdrejšia ako mnoho pozemšťanov. No v jej remesle, ktoré sa nekompromisne dedilo z pokolenia na pokolenie, sa žiadne výnimky nepripúšťali. Za neplnenie povinnosti vyplývajúcej z mublovského zákona, ju odsúdili na večné zatratenie a odvrhnutie druhom, pretože jej diagnóza znela: VESMÍRNA TAJNOSTKÁRKA. Stala sa pre nich neviditeľná. Pri jej veľkosti to boli takmer jediné tvory, ktoré ju mohli zrakom zaregistrovať, takže toto bol pre ňu trest najvyššieho stupňa. Čosi ako u nás byť pochovaný zaživa.

Keď už Mubl venovala toľko času sledovaniu toho objektu, povedala si, že vyzerá mierumilovne. Vybrala sa k nemu bližšie a zistila, že nie je sám. Niečo je vnútri. Má to vystrašenú tvár a je to človek. Človek, ktorý si uvedomuje, že je niekde, kde by nechcel zostať navždy, ale práve to sa mu teraz prihodilo. Mubl ho prišlo ľúto, a tak sa mu rozhodla pomôcť. Povedala si, že ho pobaví. Sadla si mu na okno a zahrala mŕtvolku v rozklade. Jej kovové telíčko bolo zrazu ako z pomaľovaného skla. Bola celá priesvitná s niekoľkými škvrnami, ktoré vyzerali, že má chrobačiu kožu len kde tu. Aj nožičky mala niektoré viditeľné a niektoré z čistého skla. Naučila sa to od pozemských chrobáčikov. Vyzeralo to, akoby ich ani nemala. Chvíľku sa hnevala, lebo zúfalý cestujúci akoby si ju nechcel ani všimnúť. Zato ona si ho veľmi dobre všímala. Trhal rukami, nohami a stále niečo kričal do nejakého prístroja. Potom sa chvíľu, ale hodnú chvíľu nehýbal zasa vôbec. Mubl si myslela, že ju chce tromfnúť a ukázať jej, že vie zahrať oveľa lepšie mŕtveho. Neuvedomila si, že sa „mladý Gagarin“ skutočne zadusil, kým ona vtipkovala na okne jeho ,vesmírnej lode.

Pozorovala loď ešte dlho a dočkala sa jej úplného zničenia, keď zachránila životy mnohých pozemšťanov, lebo vychýlila smer asteroidu blížiaceho sa k zemi. Stalo sa tak, keď došlo k stretnutiu vesmírnej lode s vesmírnym telesom, loď vybuchla a „Gagarinova“ uvoľnená duša, ktorá bude teraz navždy mladá, odletela spolu s asteroidom hľadať svoj smutný koniec na nejakej inej planéte, ktorá im vojde do cesty.

Mubl vedela, že by mala o scéne, ktorá sa tu udiala informovať vedenie na Modrej planéte, ale rovnako vedela, že to nie je treba, lebo jej druh sa o to už postaral.

Vesmírna Mubl teda letela ďalej, a to ešte netušila čo ju čaká.

,Samá tma, všade je len chladná a tichá čierňava, mnoho plynno-prachových mračien, kde tu zasa žeravá guľa, či nenápadne letiaci šuter! Veď to je neskutočne otravné žiť v tomto nekonečne. Neviem, čo na tom ľudia vidia, keď sa sem stále trepú. Toľko tých pozemských tvorov tu už zablúdilo, z toľkých sa tu už stali rýchlo hasnúce plamienky, no oni si nedajú povedať.‘ S týmito myšlienkami rástla v malej Mubl nespokojnosť, cítila sa byť otrávená tým, že stále poletuje týmto, pre ňu nudným, prostredím. Ani netušila koľko času už vo vesmíre strávila, lebo pre ňu čas nemal význam.

Možno by aj mal, keby mala k nemu rovnaký postoj ako my. Keby mala povinnosti a vzhľadom k nim stanovený určitý časový harmonogram, keby žila v spoločenstve ako je naša civilizácia, kde všetko závisí od všetkého a jednotlivec od jednotlivca (či jednotlivec od skupiny?). Kde sa jeden nemôže rozhodnúť, že jeho deň sa nebude merať na dvadsaťštyri hodín vzhľadom na východ a západ Slnka, ale že si jeho dĺžku stanoví podľa počasia. A názvy ako pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, sobota, nedeľa, ktoré nám v dnešnej dobe aj tak nedávajú žiadny zmysel by nahradil názvami deň slnečný, deň dažďový, veterný deň, snežný, krúpový,… Keby sa tu náhodou aj nejaký odvážlivec rozhodol v takomto meraní času žiť, tak by si ho už rovno mohol merať v nejakom ústave, kam by ho zaručene zatvorili ako jedinca neschopného samostatneho života. Tak by dopadol aj ten, kto by sa rozhodol, že čas nebude merať vôbec, niekto ako Mubl. Tá nevedela, čo je to čas.

Rozhodla sa, že zaskočí na nenápadnú osviežujúcu návštevu k tým ľudským tvorom, ktorí jej znepríjemnili jej pohodlný samostatný život na Modrej planéte, keď sa rozhodli, že ju označia za svoj domov.

Keď ju konečne našla v tej nekonečnej spleti galaxií a prechodov cez čierne diery, v ktorých sa dá veľmi ľahko zablúdiť, len dokázala aká je už skúsená v cestovaní vesmírom, čo len potvrdzuje, že jej existencia trvá dlhšie ako celá naša civilizácia.

Tu spomínané čierne diery fungujú na princípe silnej myšlienky, do ktorej sa v tej chvíli musí dotyčná bytosť celá vložiť. Tá myšlienka ju prenesie na určité miesto, a keď sa chce dostať späť musí myslieť na presný opak toho, čo pred tým. Má to jeden háčik. Opakov môže byť niekedy viac, a ak sa netrafí do toho, ktorý očakáva čierna diera, dostane sa na úplne iné miesto. A to sa môže stať aj vtedy, keď už známou dierou ideme na miesto, kde sme sa určitou myšlienkou už raz dostali a nedodržíme jej presnosť. Stačí malý – malilinkatý náznak čohosi iného, napr. keď vás napadne, že chce vaše telo vykonať určitú dôležitú potrebu, a bolo by úplne úžasné byť pri tom doma na záchode,… ups, a zrazu ste tam, kde ste nechceli (alebo práve bytostne chceli?). No a náročnosť cesty späť tu už bola spomenutá.

Takže mubl sa dostala na Modrú planétu, ktorá kedysi znamenala jej domov, no keď zbadala ako vyzerá, zľakla sa, že sa predsa len niekde sekla. No nebolo tomu tak. Bola tu správne a udivene hľadela na vysoké hranaté akoby kamene, ktoré, ako neskôr zistila, sú duté a vnútri majú svetielka. Chodia tam ľudia, no nenašla žiadnu pravidelnosť v ich zdržovaní sa tam. Všimla si len, že ich všetkých akosi paralyzuje tma. Lebo keď je úplná tma, a ani tie ich svetielka nežiaria, tak sa vôbec nehýbu a všetci sú v horizontálnej polohe natiahnutí na akýchsi mäkkých predmetoch. Také tu pred tým nemali. Tých pár jedincov, čo sem prišli a ukončili samotu našej Mubl, boli síce v tme tiež nehybní, ale viseli kade tade po stromoch alebo v dierach veľkých kameňov ležali na zemi.

Odvtedy tu pribudlo veľa nových vecí, no Mubl nevedela, že si ich ľudia sami vyrábajú, myslela si, že tu jednoducho sú, tak ako všetko pred tým. Čo sa našlo, to sa aj použilo. A také, aké sa to našlo. Potom odišla na svoje potulky vesmírom. Odvtedy sa síce medzi ľudí ešte zopárkrát vrátila, ale jej poslednú návštevu si nemôžeme datovať podľa žiadneho nášho kalendára – bolo to tak veľmi dávno. Čo všetko sa za ten čas stalo iným, ešte nevie. No každopádne musí zistiť rozsah škôd spôsobených časom (a ľuďmi). Teraz sa tu cítila ako skutočný mimozemšťan, a nestíhala sa čudovať tomuto „akože obyvateľstvu“.

Vletela do jedného z tých veľkých obývaných kameňov. Neskôr zistila, že ich ľudia volajú domy alebo paneláky. Tam zazrela na tvári zúfalo sediaceho človeka výraz neskutočne veľkého zdesenia a bezmocnosti…

Dlho si želala vidieť v takomto stave celý ľudský druh. Niežeby sa na to sústredila s každým svojim nádychom (ak vôbec dýchala), ale keď si spomenula na ľudstvo, ako jej obsadili jednu z najkrajších planét, jej predstava bola spojená s deštrukciou týchto, pre ňu bezvýznamných, tvorov.

Priletela bližšie, aby si mohla tú tvár vychutnať. Netušila, kedy bude mať zase šťastie zočiť tento ojedinelý jav. Hľadela na človeka a všimla si, že koža je naozaj veľmi kvalitný materiál. Elastický, veľmi prispôsobivý a pri svojej veľkosti si mohla všimnúť i malé póriky, ktoré sa na nej nachádzajú. Zbadala ako sa nimi rynie von akási tekutina a človeku pomaly červenie…. a zase bledne tvár. Oči akoby ani nie je vidieť a cez mihalnice sa prebíja von podobná tekutina.

‚Toto bude asi ten ľudský plač…‘

Aj Mubl vedela plakať, ale nie ako človek. Ona nemala slzy, jej telo neobsahovalo tekutiny. Ale svoj smútok dávala najavo tým, že celá vyzerala ako slza. Nemala jej tvar, to určite nie – zachovala si tvar svojho tela, ale jej telo by pod mikroskopom vyzeralo ako kvapôčka vody.

Odletela od plačúceho človeka preč. Nerobilo jej to až tak dobre ako očakávala. Letela si akýmsi mestom a pomaly si uvedomovala, že ten istý bezmocný výraz vidí na tvárach všetkých ľudí. Sadla si na auto (veď i ona má právo na únavu), že sa trochu zvezie. Keď auto zastavilo, začula z rádia, umiestneného v ňom, hlas oznamujúci, že o niekoľko desaťročí by mal na Modrú planétu dopadnúť akýsi velikánsky asteroid, podobný tomu, ktorý už raz spôsobil záhubu jej životných foriem, keď svojím dopadom zdvihol tak veľkú vlnu prachu a ďalších mikročastíc, až zatienil Slnko, ktoré je zdrojom životnej sily… „a bola tma“, ako sa hovorí v „knihe kníh“…

Keby ste v tej chvíli videli Mubl. Tvárila sa… no čudne. Zrejme to mal byť váraz typu ľudského zdesenia, no u nej to vyzeralo inač. Tak komicky.

‚ To nie… to sa nesmie stať. Moja milovaná Modrá planéta. Moje úbožiatko…‘ V prvej chvíli ju napadlo či sa nevrátil späť ten asteroid, čo zmizol s „mladým Gagarinom“, ale už o čosi väčší, čo stihol na seba ponabalovať rozny vesmírny matriál, a tým zväčšiť svoj objem. No nebol to on. Vedela, že to jej druh sa postaral o to, aby sa o tejto informácii dozvedeli včas obyvatelia planéty. No ľudí už poznala a vedela, že čo je podľa iných VČAS, u ľudí to znamená NESKORO.

Mubl však mala jedno riešenie. Vedela, že zemské jadro má vlastnosti, ktoré podmieňujú vysoké hodnoty elektrickej vodivosti vo veľkých hĺbkach. Zemské jadro potom funguje ako obrovské dynamo, ktoré generuje magnetické pole Zeme. ‚Stačí len toto dynamo nachvíľku, v momente, keď sa bude asteroid blížiť, vypnúť… no, obrazne. Čiže treba v presne vyrátanej chvíli narušiť pôsobenie tohoto zemského elektromagnetického poľa na okolité predmety vo vesmíre, a takto zotrvať po dobu až nás asteroid minie… Jednoduché nie? …‘

Ono to samozrejme malo milióny háčikov, ale dávalo to logiku, a preto si Mubl myslela, že to stojí za preskúmanie.

‚Veď ľuďom zatiaľ nič nenapadlo. Len také chabé pokusy vyslať niekoho aby „ručne-stručne“ odklonil blížiacu sa hrozbu v podobe obrovského asteroidu.‘

Rozhodla sa, že vyhľadá svoj druh, aby mu oznámila svoj objav. No nie preto, aby sa pochválila aká je geniálna, ale preto, aby o tomto riešení informovali obyvateľov postihnutej planéty. Aby oslovili vedcov – tie najväčšie hlavy – a inšpirovali ich k zostrojeniu takej rušičky, čo by bola schopná narušiť aj elektromagnetické pole Zeme.

Mubl mala teraz dva hlavné problémy spojené so splnením tejto úlohy…:

1, Nájsť svoj druh – V.I.S. (Vesmírna informačná služba)

2, Donútit ich, aby si ju (vyvrhlíka) vypočuli.

…a tie musela vyriešiť.

Sadla si na kameň, kdesi v buši, aby nebola nikým a ničím rušená, a tuho premýšľala. Ani jej dlho netrvalo, kým na niečo prišla. Vedela, že keby hrozilo vyhynutie nejakému živočišnemu, či rastlinnému druhu, na tejto planéte, tak by sa určite zjavili, aby o tom informovali ľudí „na mieste“.

Ich informačný systém, a teda odovzdávanie informácií spočívalo, aspoň u ľudí v tom, že im vnukli myšlienku, predtuchu, nápad. Ľudia sú odjakživa presvedčený, že to všetko sú ich poznatky a prejavy osobnej geniality, len „pár chytrákov z Ďalekého Východu“ sa začalo, a to veľmi dávno (asi pre 4000 rokmi) zaoberať tým, že myšlienky k nám prichádzajú s každým nádychom. S nádychom k nám prichádza božská energia, sila, prehovára k nám samotné božstvo. Vyvinuli na to veľmi obšírnu teóriu, ktorá je sice bez hmatatelných dôkazov, aké ku všetkému požadujú ľudia západného sveta, ale má svoje opodstatnenie a dokonca sa dá s ňou aj stotožniť.

Čiže takto funguje prenos informácií od maličkých nepovšimnutelných vysoko vyvynutých rozumčekov do ľudských veľkých, a často prázdnych, hláv.

Keďže Mubl bola zbavená svojej príslušnosti k tomuto druhu, odobrali jej aj túto schopnosť. Preto bolo nutné nájsť V.I.S.

Našla si rastlinku, ktorá bola tým najohrozenejším druhom, a tak bola umiestnená už ako jeden z posledných exemplárov v botanickom ústave. Poštvala svojimi schopnosťami na ňu akési zvlášne mikroorganizmi, a čakala. Najlepšich botanikov z celého sveta mala rovno tu v tomto ústave, takže vedela, že V.I.S. musí prísť sem. Aj sa tak stalo. Uloha 1, bola splnená. Mubl sa napojila na myšlienkový lúč, ktorý vyslali k botanikovi a snažila sa zaujať ich pozornosť natoľko, aby boli ochotní si ju vypočuť.

Presviedčala malé nadmieru inteligentné stvorenia svojho druhu, aby nachvíľu pozabudli na fakt, že pre nich neexistuje. Snažila sa im vnuknúť myšlienku, nech si proste predstavia, že sa im len sníva. Taký hromadný sen, aby si ju v tom sne mohli vypočuť. Prehovárala ich hodnú chvíľu, keď sa ozval vnútorný hlas prvej alibistickej členky V.I.S.: ‚Mubl má pravdu, veď svoje sny neovládame. A ja sa s ňou chcem rozprávať. Určite nám chce povedať niečo dôležité, veď inač by si kvôli tomu nedala taku námahu, a neriskovala by vyhynutie vzácnej rastliny na svojej obľúbenej planéte…’ Jej myšlienky zachytili aj ostatní členovia, a zhodli sa na tom, že možu pristúpiť k takémuto riešeniu. A tak sa Mubl dostala k slovu…. A excelovala.

Jej nápad zaujal. V.I.S. si hneď podelila úlohy. Časť tímu šla hladať tých najväčších vedcov potrebných na zostrojenie funkčnej (!) rušičky.

Ľudia zostrojujú mnoho prístrojov, dokonca ich aj predávajú, len problém je v tom, že veľké percento z nich sú nefunkčné haraburdy. Členovia V.I.S. šli hľadať ozajstných „IQáčov“, a nezáležalo na tom či majú titul, ani či sa už naučili písať.

Vybraní ľudia inšpirovaní počas snov, za chodu nočnou ulicou, pri pohľade na obyčajný nápis na telefónnom účte, sa zrazu akoby náhodou spolu stretli a urobili veľký objav. Prišli na to ako zachrániť Modrú planétu a jej obyvateľov pred blížiacou sa záhubou. Na svete boli noví hrdinovia, ostatní sa tešili, že prežijú a Mubl…., jej druh ju prijal späť. Veď ako ináč. A čo ona na to?

Tak dlho čakala na príležitosť, aby mohla dokázať, že je jednou z nich a patrí k nim. Tak dlho snívala pri svojich medziplanetárnych letoch o tom, že už nikdy sa tu nebude potulovať taká osamotená, až ju príjmu opäť späť. Ale zrazu, keď to mohla uskutočniť, cítila, že už sa dávno zmenila i ona, i to po čom túži. Zvykla si na svoj spôsob existencie, ničila ju zrejme len tá izolovanosť, ale teraz keď vedela, že už sa s nimi môže hocikedy spojiť, všetko bolo iné. Bola šťastá.

V.I.S. jej navrhla, že môže byť ich externým spolupracovníkom, a tak sa z Mubl stala prvá vesmírna podnikateľka najmenšieho vzhľadu. J

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8