Východisko II.

Možno ma niekto prekľaje,
hoc´ nie som tak veľký básnik,
za to, že trúbim z útrob mimo koľaje,
na také drýsty nemá čas nik.

A predsa, kde je cit, tam je slovo,
nemôžem brániť sa Bohu,
keď mi dal impulz, dal mi mnoho,
verím, že chce výsledok tohto slohu.

A tak hovorím vám, že kútiky mi padajú,
keď nazerám do zahmlenej gule,
to, čo som chcela, ževraj už nemajú,
vošla som do lesa, a skončila v smole.

Strácajú zmysel všetky východiská,
keď zmení sa jadro výpovede,
pre lásku už niet náleziska,
okrem tejto osobnej spovede.

Človek rád si vyberá nesprávne veci,
no keď príliš premýšľa, prestane za nimi stáť.
Vtedy si nahraný, zjedia ťa všetci!
Keď dumáš, či si postava, prestávaš hrať.

Darmo žiadaš odmenu pred stiahnutím opony!
Po predčasnom odchode nebudú žiadne poklony.
A tak len premýšľaš, či hrať a obnažiť si kožu,
či risknúť uznanie sveta, keď pokoriť ťa môžu.

Darmo žiadaš odo mňa, nech ti poradím!
Kto má taký servis, je človekom podradným.
Poraď si sám, tu sú múdri hlúpi,
a najmúdrejší tí na slovo skúpi.

Čo sa ti tu prihováram,
keď zdroj sú len moje slzy?
Práve sa do bahna prebáram,
všetko sa mi kazí,

scéna, kde som žiadala time-out
priamo na javisku,
je už preč a žiadny návrat
v tomto prepadlisku

nemám, nemám, nemám
šancu vrátiť, čo som zameškala,
nevyhnem sa nočným morám,
kde nehýbem sa, keď padá na mňa skala.

Okamih je oka mihom,
je to úsek života,
čo máme prežiť plným švihom,
kým sa ešte ligotá.

Jeden pásol, druhý prepásol
menia smer eskalátory i dvere,
som len jogurt, čo otvorený skysol,
a tak hľadá spásu v kultúre.

Neľutujem moje nečiny,
tam, kde východisko nebolo,
neporušené sú smrečiny,
len smola všade okolo.

Na dobrý boj práve vzišla šanca,
veď smola na pätách je dostatočný odpor!
Stále som živá, zrelá do tanca,
a minulosť je ten najlepší doktor.