Prípad prvý: Dáma v plážovom klobúku, Ester, Tornádo a Pán Kocúr

Spisovateľ/ka: mij | Vložené dňa: 14. októbra 2013
http://citanie.madness.sk/view-45142.php

Prípad prvý: 

 

Dáma v plážovom klobúku, Ester, Tornádo a Pán Kocúr

 

    

     Pf! Pf! Pf! Ventilátor sa lenivo krútil, ale aspoň fungoval, na rozdiel od klimatizácie. Tá sa nie a nie opraviť. Z toho tepla, alebo už vypitého alkoholu, to je napokon jedno, sa mi mierne točila hlava. Grgol som si, poškrabkal Pána Kocúra ležiaceho na stole a išiel do trezoru po ďalšiu fľašu. Vtom som v presklených dverách uvidel siluetu. Dominoval obrovský plážový klobúk. Dvere sa ešte ani neotvorili a zacítil som silný parfum ,Tisíc oceánov´. Želal som si, aby silueta pokračovala a nezaklopala, nemal som dnes ani najmenšiu náladu na robotu. Stačilo mi ticho kancelárie a fľaška. Vlastne v opačnom poradí. Nestalo sa tak a jej čin zmenil môj život. Alebo aspoň nasledujúce dni.

Klop...klopklopklop. Bola nervózna, ale to hádam všetci, čo potrebujú pomoc od súkromného očka, v mojom prípade ,súkromného nosa´, čo bolo moje skromné logo nalepené na dverách.

„Áno..." nestihol som pokračovať a dvere sa otvorili, vošla a rýchlo zatvorila. Vysoká, štíhla s plavými vlasmi, očami zelenými ako írsky vidiek. Noblesná a krásna. Vyzerala, že sa vie o seba postarať, ale napriek tomu by sa každý muž rád vrhol do bitky za jej česť.

„Pán..."

            „Moje meno nie je dôležité, madam. A vy ste?"

„Och! A ako vás mám oslovovať?" ignorovala moju otázku.

„To je jedno, Pán Nos, alebo pán detektív..." skutočne som nechcel, aby tu bola a ja musel riešiť jej problémy. Nie dnes.

„Och! Pán No...pán detektív, ja som pani Skorobohatá, manželka pána....vy pijete? Takto skoro ráno?" zhrozene sa zarazila v predstavovaní, keď uvidela ako som prikročil k trezoru, vytiahol fľašu a napil sa priamo z nej.

„Áno, dáte si?"

Pokrútila hlavou: „Určite nie, veď ešte nie je ani poludnie."

„Pijem, aby som zabudol," odrecitoval som svoju mantru a napil sa ešte raz.

„Och! A na čo?"

„Už si nespomínam."

„Och!"

„Takže pani Skorobohatá, aj keď vaše priezvisko nie je presné, však? Čo viem, vydajom ste získali obrovský majetok, máte tridsaťdva rokov, ste bezdetná, venujete sa charite, čo vás duševne napĺňa a zároveň vypĺňa vás čas, nedávno ste sa vrátili z dovolenky na Borneu, bývate na ulici Orchideí, áno? Máte pocit, že vás manžel podvádza, čo je pri vašej kráse a charizme nepochopiteľné, ale to nie je moja vec."

„Och!" Dnes už piatykrát. „Ako to viete?"

„Čítam miestny bulvár, na iné nemám trpezlivosť, mám síce rozčítaný Kafkov Zámok, ale tomu rozumiem iba pod parou, a tak si z toho ráno nič nepamätám a musím začínať odznova."

„Ako viete, že ma podvádza manžel?"

Pán Kocúr k nej labkou posunul po stole zapaľovač a lenivo sa odvrátil.

„Čo to... ja predsa nefajčím!"

„Ja neviem, čo robí, je to len kocúr a neviem, či vás manžel podvádza, viem iba, že máte ten pocit. Je to tak?"

„Áno, ale..."

Bol to len taký okamžitý nápad, ale vyšiel. Chytil som sa toho.

„Máte pocit, že vás podvádza, sú tu nepatrné náznaky, ale nie ste si istá. Intuícia, tušenia, ja to poznám. Sama ste nič nezistili, priateľov sa hanbíte požiadať o pomoc, tak ste prišli sem, áno? V poriadku, zistím, čo sa dá robiť, prineste mi zajtra jeho fotografiu, prosím, a harmonogram na celý týždeň." Chcel som sa jej zbaviť. O chvíľu pôjde v rádiu rozhlasová hra a ja ju nechcem premeškať.

„Fotografiu mám so sebou, aj keď ho určite poznáte, je verejne činný a pracovný rozvrh mám tiež, plus adresy klubov kam chodieva a podobne. Tu je jeho súkromné číslo a mail a všetky tie blbosti, keby ste ho chceli sledovať, odpočúvať, alebo čo ja viem. Nevyznám sa v tom. Tu je záloha." položila dokumenty a peniaze na stôl. Nebolo toho málo, ani jedného.

„V poriadku pani Skorobohatá, čoskoro sa vám ozvem, buďte diskrétna."

„Ja diskrétna? Hádam vy, nie?"

Bol som netrpezlivý a poplietol som to.

„Samozrejme budem."

Prezrela si ma od hlavy až k rukám na stole. Vzdychla si.

„Tak ja to s vami skúsim, viem, že ste v meste nový, takže buď ste veľmi hlúpy, že ste si otvorili v cudzom meste súkromnú detektívnu kanceláriu, kde nič a nikoho nepoznáte, alebo ste veľmi prešibaný a chcete, aby si toto ľudia o vás mysleli."

Pán Kocúr pri slovách o mojej prešibanosti posmešne prskol a zoskočil zo stola, sadol si  k stene a začal sa pozerať do inej dimenzie.

„Verím, že viete, čo robíte. Dôverujem vám. Môžete na toto mesto pozerať inými očami ako my, čo sme sa tu narodili. To je výhoda. Dovidenia".

Napil som sa, pustil rádio, kde začala rozhlasová hra v čínštine a ľahol som si. Nerozumel som tomu veľmi, ale zvukomaľba jazyka ma upokojovala. Zatvoril som oči a predstavoval si scény, ktoré u mňa evokovali hlasy z rádia. Podľa hudobného podmazu som pochopil, že je to komédia. To sa mi páčilo. V priebehu dňa som dopil fľašu, otvoril ešte jednu. Driemal som a užíval si šesťhodinovú zmes hudby a hovoreného slova. Napokon som zaspal. Práca počká.

    

Niekto mnou zatriasol. A poriadne. Otvoril som oči a s nevôľou som si uvedomil, že ma príšerne boli hlava.

„Vy spíte! Ste opitý! Čo ste včera zistili? Poverila som vás dôležitou úlohou! Preboha, vy vyzeráte!" spustila sa na mňa lavína slov nejakej ženy.

Nech to prejde, nech zmizne, nech som niekde inde, želal som si. Nie všetky sny sa však splnia okamžite.

„Kto ste?" dostal som zo seba. Dokonca i ventilátor urobil pár otáčok bez svojho klasického pf! pf!, aby ticho bolo ešte ťažšie, hustejšie. Trvalo asi večne.

„Vy... vy si ma nepamätáte?"

Žena, môj prvý prípad, nevera... skladal som útržky.

„Pani Skorobohatá," usmial som sa a bol som na seba pyšný, „dajte mi pár minút." Odišiel som do kúpeľne za kanceláriou a dal si ľadovú sprchu.

„Takže...?" začal som utierajúc sa do uteráka.

„Takže ste včera nič nezistili?!"

„Nie, ale..." snažil som sa vymyslieť niečo dôveryhodné.

„No to už je teraz jedno, som tu preto, aby som vám oznámila, že sa majú dnes stretnúť v obchodnom centre. V reštaurácii úplne navrchu. Asi o hodinu. Volala som vám, ale nezdvíhali ste. Pohyb! Neplatím vás za spanie!"

Nemal som ani čas niečo povedať a už ma vytláčala z vlastnej kancelárie.

„Ihneď mi zavolajte, ak budete niečo mať...váš fotoaparát!" hodila mi ho, vzdychla a krútiac hlavou celú spoločnú cestu výťahom dolu už mlčala. Našťastie.

 

To teplo vonku bolo šialené. Zastavil som si rikšu a bol som šťastný aspoň za ten prúdiaci vzduch počas bláznivej cesty v rušnom, preplnenom meste. Vystúpil som pred obchodným domom a vošiel dnu. Ihneď ma zastavil malý robot, sprievodca - pomáhač. Najnovší typ.

„Dobrý deň pane!" začal bodro. „Ak dovolíte, budem váš spoločník. Pomôžem vám s výberom, odvozom nákupu, orientáciou v obchodnom dome, samozrejme, môžem pustiť rádio, alebo s vami iba nezáväzne kecať... čakáme na pani manželku, alebo na deti? Aký je dôvod návštevy? Veľký nákup, kino alebo..."

„Nič z toho," povedal som mrzuto a rozmýšľal, ako sa ho zbaviť.

„Dobre, začneme inak. Moje meno je Viliam. Bude mi cťou sprevádzať človeka, ktorý vie čo chce, ide si za svojim cieľom. To sa mi páči. Vaše meno?"

„Nebuď zvedavý," odsekol som, brnkol mu po anténe na hlave a začal hľadať výťah.

Zbaviť sa ho však nebolo vôbec jednoduché. Bol to najnovší typ naprogramovaný na zvládnutie akéhokoľvek odmietnutia, zlosti, čohokoľvek, čo by mu bránilo vykonávať jeho činnosť. Nastúpil som do výťahu a robot na poslednú chvíľu tiež. Vo výťahu začal:

„Opúšťame 1. poschodie, kde si môžete zakúpiť po a, kancelárske potreby, po b, doplnky pre džokejov jednorožcov, v zľave je momentálne špeciálne sedlo navrhnuté mongolskou asociáciou džokejov, po c..."

„Kde je reštaurácia Spomienky na ...." skočil som mu do reči.

„Pán sa prišiel naobedovať? A sám? Alebo na niekoho čaká? Pán je vegetarián alebo mu môžem odporučiť fan-ta-sti-cký steak? Vedeli ste, že..."

„Ticho!" zreval som a začal som si masírovať spánky. Všetci ľudia i ostatné roboty vo výťahu stíchli a zarazene na mňa civeli. Potreboval som sa napiť.

„Mohol by som vám odporučiť výbornú lekáreň na šestnástom poschodí, kde..."

„NIE!" skríkol som zasa, zastavil výťah a neobzerajúc sa za seba som vbehol na toalety.

Príjemná hudba, vôňa orchideí a jemné, mäkké svetlo, nastavené tak, aby ste vyzerali pri pohľade do zrkadla veľmi dobre, oddýchnuto, ma trocha upokojilo. Musím rýchlo urobiť pár kompromitujúcich fotiek, odovzdať ich klientke a mať už pokoj, pomyslel som si oplachujúc si tvár vodou. Chvíľu som ešte počkal a vykukol spoza rohu. Viliam nikde. Vybehol som bočným schodiskom hore a našiel reštauráciu.

Mal som v pláne popíjať víno a sledovať ich. Sedeli vzadu, vedľa seba, reštaurácia bola takmer plná, ale mal som šťastie a sadol som si za stôl blízko nich. On bol vysoký, chudý, starší, sympatický muž s okuliarmi. Dobre som ho poznal z novín a časopisov. A ona? Ona bola krásna. Rozbúchalo sa mi srdce ako som ju uvidel, takúto krásu som si vysníval už dávno, sníval som, dúfal som, že takúto ženu raz stretnem. Ryšavé vlasy po plecia, okrúhla tvár so zelenými očami ďaleko od seba, pehy i pery sa jej neustále smiali. Vyzerala pokojná a asi aj šťastná. Moja personálna bohyňa krásy. Objednal som si víno a skryl sa za noviny, pretože tento trik som miloval. Jednoduché, účinné a človek zabil čakanie čítaním. Články typu: ,Nové ložisko na Mesiaci objavené´, alebo ,Nové trendy: implantácia tretieho oka´, alebo ,Šokujúce: Šimpanzí sa chcú dať adoptovať, čakajú pri cestách´ ma donútili objednať si ďalší pohár. Rozhodol som sa, že spravím pár fotografií. Absolútne nevnímali okolie, boli zahľadení do seba, takže to nebol žiadny problém. O chvíli vstali a odišli. Ja s nimi. Dúfal som, že pôjdu niekam do motela, kde sa mi podarí dokončiť prácu a mať už s tým pokoj. Tento druh detektívčiny nebol pre mňa. Videl som ich ako smerujú k eskalátoru. Ja za nimi. Niekto sa mi ozval za chrbtom:

„Pane, priniesol som vám pohár vody a mapku s vyznačenými lekárňami v celom komplexe. Môžete si niečo kúpiť proti bolesti hlavy. Alebo si skôr prajete masáž? Odprevadím vás do oddychovej zóny?"

            V tom istom okamihu som zdola začul výkrik ,Zlodej!´, prudko som sa otočil a nechtiac som mu vyrazil tácku s pohárom z rúk. Tie sa bleskovo predĺžili, aby padajúci pohár zachytili, avšak bol som blízko a tak sa obmotali okolo mňa, stratil som rovnováhu a ako jedno telo sme sa začali kotúľať dole pohyblivými schodmi. Svet sa mi pretáčal pred očami, videl som záblesky z detstva ako som vyplašil  vtáky a oni vzlietli a nachvíľu zakryli slnko, spomenul som si na zvuk trhajúceho sa trička, ktorým som chcel zastaviť krvácanie sestrinej rany, spomenul som si na bozk anjela, ktorý mi v noci povedal: ,Ešte nie, buď trpezlivý...‘, uvidel som strop, schodište, strop, schodište, plechový ksicht robota, strop a zamdlel som.

Nado mnou stáli ľudia a iba jeden sa usmieval. "Ste v poriadku šéfe? Hehe! Asi nie. Poďte, pomôžem vám," povedal malý územčistý muž s fúzikmi vykrútenými dohora, prasacím nosom a veselými živými očami. Nechal som sa vyviesť von. Nemal som síl namietať, ani keď sa ma opýtal na moju adresu, naložil ma do tuk-tuku a odviezol domov.

 

Sťažka som si sadol na stoličku a poprosil záchrancu o fľašku zo stola. Odpil si poriadny dúšok a podal mi ju. Začínal mi byť sympatický. To isté by som urobil aj ja.

„Ďakujem vám, pomohli ste mi, pán..."

„To nestojí za reč, volajte ma Tornádo, šéfe. Hentí by vám tam nepomohli ani za všetky kúzla tohto sveta."

„Čo sa vlastne stalo?"

„Zbrýzgali ste sa zo schodov, šéfe. Určite to už bude na nete, všetci to filmovali, hehe, môžte sa mrknúť."

„Už si pamätám, otravoval ma ten robot a potom som počul výkrik ,zlodej`, otočil som sa a akosi pošmykol..."

„Nestaraj sa."

„Čo?"

„To hovorím jej," kývol na Pána Kocúra, "pýta sa, či tu budem ešte dlho."

„?" opýtal som sa.

„Vaša mačka, šéfe. Je telepatická, čo zízate? Do Merliona! Ľudia si kúpia nejakého tvora a ani nezisťujú rodokmeň," krútil hlavou.

„Ja mám telepatickú mačku? Ani o tom neviem, vlastne je to kocúr. Prišiel sám od seba, keď som to tu otvoril a už ostal. Prečo nekomunikuje so mnou? Ja ho kŕmim."

Tornádo pokrčil plecami: "Mačky." To malo asi vysvetliť všetko.

„Opýtajte sa ho."

„To môžete aj vy. Prečíta vám myšlienku a vloží vám do mozgu tú svoju."

„Ale so mnou sa nebaví."

„Jaj,"  Tornádo sa zahľadel na Pána Kocúra, akoby uprený pohľad mohol urýchliť prenos.

Pán Kocúr sa zdvihol a vyskočil na stôl, ľahol si a zaspal.

Mávol som rukou, napil sa a podal fľašu Tornádovi.

„Ako sa vám odvďačím, som vašim dlžníkom," začal som a smutne pozeral ako posledné hlty vína miznú v jeho hrdle.

„To nestojí za reč. Alebo viete čo? Nemáte ešte nejakú fľašu?"

„Samému mi to príde divné, ale nemám."

„A čo keby ste mi dali nejaké doláre a ja skočím niečo kúpiť? Vypijeme si, čo?" Moja radosť nepoznala hraníc. Stačil som len naťahať dnešné fotky do počítača a bol späť. Rýchly ako Tornádo.

Bavili sme sa o všetkom možnom, popíjali, čas ubiehal. Živil sa všeličím. Mesto poznal poslepiačky, poznal jeho rytmus i zákutia. Vlastnil tuk-tuk. Vedel zohnať všetko. Na nič sa nikdy nepýtal.

„Vieš, už som robil všeličo a pre všelikoho, ale mám svoje medze. A aj keď urobím niečo, na čo nie som extra hrdý, tak sa to snažím odčiniť. Chápeš, vyrovnať balans. Volám to reverzný zločin."

„Čo?"

„Reverzný zločin, napríklad sa niekomu vkradnem do bytu a poupratujem ho. Na kompletku! Alebo niekomu strčím do peňaženky peniaze, keď zarobím veľa. A ľudia sa potom divia, hehe. Vlastne si ma v tom obchodnom dome zachránil, práve som strkal stodolárovku jednej pani s piatimi deckami, lenže si ma všimla ako jej šmátram v kabelke. No a reverzný zločin nevysvetlíš, ani keby si chcel, chápeš? Vlastne z morálnych dôvodov o tom ani nemôžeš hovoriť . No každopádne si sa zbrýzgal  v správnom čase, všetka pozornosť sa upriamila na teba."

Ja som mu rozprával ako som v mladosti opustil toto mesto a všetko, čo som mal, aby som zistil,  čo je skutočne dôležité. Či som to skutočne zistil, som mu už nestihol povedať. Už sme boli veľmi opití. Tornádo zaspal na gauči a ja ani neviem kde.

 

 

Zobudil som sa na pokus Pána Kocúra usadiť sa mi na hlave. Odtisol som ho a v mojom zornom poli sa objavila fľaša. Načiahol som sa, ale ona sa vzdialila. Ešte raz, ešte a zrazu som stál na nohách a pozeral sa na absolútne čerstvého Tornáda.

„Hehe, vyzeráš strašne, tykáme si stále, nie? Nevieš piť čo? Na, daj si."

„Ako to, že neumieraš?"

„Raz ti to prezradím, počúvaj, teraz, keď spolupracujeme..." O tom som síce nič nevedel, ale bolo možné, že niečo také sa stalo, nakoniec, ani som nevedel, čo je za deň, „musíš mi odpovedať. Napi sa!"

Dal som si ešte glg a uvidel som ako si prezerá včerajšie fotky.

„Vieš, kto je to dievča?"

„Pracujem na tom."

„To je moja neter Ester, éterická entita. Hehe, tak ju v rodine voláme. Pred rokom oznámila, že odchádza a nemáme ju kontaktovať. Chcela pretrhnúť všetky zväzky s minulosťou."

Ester! Absolútne som jej rozumel.

„Ja som ju však vypátral. Veľa cestovala a keď jej prednedávnom došli peniaze, vrátila sa do mesta. Viem, kde býva, ale nekontaktoval som ju. Vieš, bál som sa o ňu, ale rešpektoval som jej rozhodnutie. Lenže, niečo sa mi stále na tom nepozdávalo. Trochu som ju sledoval a videl som ju s týmto chlapíkom. Vlastne v tom nákupnom centre, kde som ťa zachránil, som bol pôvodne za ňou. Čo majú znamenať tie fotky?"

Povedal som mu o úlohe, ktorú som dostal.

„Nepáči sa mi to, Ester by toto nikdy neurobila, a ten ženatý tajtrlík nie je rozhodne jej šálka kávy."

„Aký je jej typ?" nedalo mi.

Prasacie očká zažmurkali, cez okno naňho dopadali šikmé lúče slnka a vďaka žalúziám mu tiene robili pásikavý vzor na plešine. Usmial sa.

„Určite detektív alkoholik, ktorý nevie, čo za zvieratá má doma, so sklonom k lenivosti, ľahostajnosti a márnivosti, vyžívajúci sa v počúvaní divných rádio staníc, hehe." V rádiu začala hrať mongolská dubstepová opereta.

Niečo mi napadlo: „Počúvaj, ja idem za klientkou, ty skús nájsť Ester. Poďme ich vyžmýkať. Mne sa to tiež nepozdáva!"

„Super, bojím sa o Ester a toto je príležitosť stretnúť sa s ňou! Beriem päť percent, šéfe!"

„Jasné!" Hora eufórie a ďalší hlt spôsobili, že by som sľúbil hocičo.

„Akcia!" skríkol Tornádo a teatrálne vyhodil klobúk do vzduchu.

 

Pani Skorobohatú som doma nenašiel, tak ako som dúfal. Slúžka, malá, zhovorčivá dievčina, fajčila pred domom jednu cigaretu od druhej. "Nie, nie sú doma. Neviem, kedy prídu. Také veci mi nehovoria. Cigarety? Pani prestala fajčiť a všetky nechala vyhodiť, bol ich plný smetiak," vytiahol som z nej postupne. 

"Škoda ich, nie?" začala naberať zelený odtieň.

„Pán a pani už dlho nežijú ako manželia, iba formálne, " odvetila, keď desať dolárov skončilo v jej vrecku.

„Viem, že zasa odlieta na Borneo, o dva týždne. Mám jej pobaliť veci, neviem na ako dlho‘ to je koľko, neviete?"  opýtala sa a naplo ju. „Fuj, je to nechutné. Je mi zle. Ale musí na tom niečo byť, keď toľko ľudí fajčí, nie?"

„A ešte keď je to zadarmo," usmial som sa.

„Veď to!" povedala a pokropila záhon s orchideami raňajkami.

Zavolal som Tornádovi a to, čo mi povedal, ma utvrdilo v mojich myšlienkach. Bol som spokojný. Ďalší telefonát bol pani Skorobohatej. Stretol som sa s ňou v kaviarni. Kričala na mňa, bola nervózna a vytkla mi, že mám toho málo a že som nezavolal.

„Odpočúvam mu telefón a zistil som, že sa dnes majú stretnúť v moteli. Poviem vám, že tie ich hovory sú tak nabité sexuálnymi narážkami, že keby som sa pár rokov neživil ako vydierač pre jeden bordel v Bangkoku, tak sa červenám. Príďte si dnes večer pre fotky, dobre?"

Poznámka o mojich technických schopnostiach ju milo prekvapili, apetítu manžela sa veľmi divila, fakt, že som robil vydierača, ju na moje prekvapenie neprekvapil a záver ju naplnil spokojnosťou. Všetko som jej to ľahko prečítal v tých jej veľkých očiach a videl som tam toho ešte veľa. Potreboval som sa napiť.

„Výborne, pán Nos, ehm, detektív. Som s vami spokojná!" Ale to už som počul z diaľky, lebo som sa hnal do baru oproti.

 

Krátky spánok, tri silné kávy a víno ma dali do formy. Sedeli sme u mňa v kancelárii a čakali. Vo dverách sa objavila silueta. Ester! Zdala sa mi ešte krajšia ako v reštaurácii. Ryšavé vlasy a zlaté pehy jej vo svetle kancelárie žiarili. Tornádo nás predstavil. Podal som jej ruku, bola teplá a mäkká a nechcel som ju už pustiť. Zakoktal som sa pri predstavení a nervozitu som chcel zakryť tým, že sa napijem, ale pohár som rozlial, začal som sa ospravedlňovať a Tornádo sa rozosmial. Bol som zelektrizovaný. Zrazu sa rozleteli dvere a dnu vleteli manželia Skorobohatí. Na minútu presne! On slzy na krajíčku a ona červená od zlosti. Museli sa zraziť vo vchode na ulici. Poobede som mu volal, že mám fotky jeho a nejakej ženy. Predstavenie sa mohlo začať!

Vysvetlil som pánovi Skorobohatemu situáciu, manželka namietala, vyhrážala sa, kričala, ale neskôr sa upokojila. Ester bola celý čas ticho, ruky medzi kolenami, zrak uprený do zeme. Cítil som sa vo forme, prechádzal som sa po kancelárii, popíjal víno a vysvetľoval.

    

Všetko to zosnovala pani Skorobohatá. Na Borneu si našla mladého priateľa. Krotiteľa tigrov. Presný opak jej chudého, intelektuálneho muža. Zamilovala sa doňho natoľko, že sa okamžite rozhodla rozviesť. Avšak manžel by s tým určite nesúhlasil, tak sa rozhodla poistiť. Náhodou sa zoznámila s Ester, ktorá zúfalo potrebovala peniaze. Dohodli sa, že s jej mužom začne flirtovať, akoby náhodou sa zoznámia, dá mu možnosť pozvať ju na pohárik, večeru, ale nič viac. Plán bol, že potom spraví scénu a zmizne mu zo života a on sa vráti previnilo domov plný výčitiek a dokonca života poslušný. ,Cítim sa byť zanedbávaná´, klamala Ester. Tá na tom nevidela nič zlé. Za tie peniaze? Potom si budúca krotiteľka  najala mňa, aby som spravil kompromitujúce zábery, ktoré chcela použiť pri konfrontácii s mužom. Vymyslenej informácií o schôdzke v moteli,  ktorú som jej poobede podsunul, síce najskôr nemohla uveriť, ale potom si uvedomila, že nič viac si nemohla priať. So získanými fotkami mienila navrhnúť manželovi tichý rozvod a hlavne finančné vyrovnanie. To bola v tejto krajine otázka pár dní, ak nie hodín. Pani Skorobohatá totiž otehotnela a čakala „tigríka", ako žartoval Tornádo. A potom? Presťahovala by sa na Borneo, kde chceli otvoriť tigriu farmu, Ester by zmizla z jej života, nevediac, čo sa vlastne stalo, ja taktiež a čo by bolo s jej manželom, tak to ju vôbec nezaujímalo.

V miestnosti nastalo ticho. Pán Skorobohatý si trel spánky, Ester s lesklými očami od plaču behala od jednej tváre k druhej, ja som otvoril novú fľašu a spokojný sám so sebou som s  ochotou všetkým dolieval a Tornádo škrabkal Pána Kocúra. Bol som vďačný tomu malému chlpatému divnému tvorovi. Myslím Pána Kocúra. On mi vnukol myšlienku, že s pani Skorobohatou nie je všetko tak, ako sa zdá. Už len keď jej posunul zapaľovač, aby si zapálila a ona odmietla. Nechcela fajčiť, ale obrovskú chuť z hlavy dostať nedokázala. Vycítil to. Rozhodol som sa, že mu za odmenu vymyslím meno.

Zrazu som zistil, že neviem, čo ďalej. Nikto neprehovoril. Z ulice bolo počuť trúbenie motoriek a krik predavačov a uvedomil som si, že klimatizácia stále nefunguje.                   „Čo teraz?" skríkla pani Skorobohatá a vyskočila zo stoličky, „čo teraz?"

Jej manžel prehovoril ticho, ale dôrazne: „Čo čo teraz? Ja sa s tebou nerozvediem, čakáš dieťa. Čakáme... Hádam si nemyslíš, že ťa pustím za nejakým divochom... To ste ako vlastne zistili?" Nebolo to až také zložité. Nebolo tajomstvom, že mala záľubu v tigroch a venovala nemalé čiastky na ich záchranu. A keď mi slúžka hovorila o jej príchodoch z dovoleniek, kedy sa rozplývala šťastím a plánovala hneď aj ďalší výlet, pozrel som si nejaké fotografie z lokálnych novín z Bornea: Pani Skorobohatá škrabká tigríča a v pozadí mladý muž. Pani Skorobohatá odovzdáva šek a vedľa nej stojí mladý muž. A tak ďalej.

„Mám svoje zdroje," povedal som, dúfajúc, že im to bude stačiť. Stačilo, pani Skorobohatá nadobudla pocit, že viem všetko. Zosypala sa.

Manžel podišiel k nej, a čupol si:" Drahá, vrátiš sa ku mne, však? Budeme mať dieťa, prijmem ho za vlastné a zabudneme na všetko. Ja som ti ho dať nemohol, tak to život zariadil takto. No a čo? Ty budeš šťastná a ja v tom prípade tiež."

Pani Skorobohatá sa naňho neveriacky pozrela, v očiach som jej zbadal kalkuláciu a napokon povedala: „Och, drahý!" Tornádo sa chytil za hlavu, ja som dopil fľašu a Pán Kocúr prskol.

„A čo naša provízia?" skríkol Tornádo. Neviem či to bola tá najlepšia, alebo najhoršia chvíľa, kedy sa na to spýtať.

„S radosťou to zaplatím. Mám naspäť svoju ženu a čakáme dieťa! Vďaka vám!"

Do Merliona, pomyslel som si. Nevedel som, či toho muža obdivujem, alebo sa mi hnusí. Bolo to sladko-nechutné. Mrkol som na Tornáda a videl som, že si myslí skôr to druhé. Dopil aj on a to akoby dalo impulz manželom. Zdvihli sa a podopierajúc ju, akoby už-už mala rodiť, odišli.

„Vždy som bol výborný rečník a Ester je toho svedkom, že viem vždy nájsť správne slová, ale teraz súhlasím s ventilátorom: Pf! Pf! Pf! Inak nemám slov, strašná komédia. Ľudia sú perverzní."

Ester sa usmiala. Pomaly vstala. Nevedel som v nej čítať, zdala sa byt smutná, podvedená a krehká. Ľahká. Chytil som ju za ruku.

„Ester, ďakujem, že ste prišli."

„Ja ďakujem vám,  aspoň viem aká je pravda."

Kútikom oka som mrkol na Tornáda, venoval sa otváraniu fľaše a asi sa rozprával s Pánom Kocúrom.

„Myslíte, že by som vás mohol pozvať na večeru? Napríklad zajtra?" dostal som zo seba rýchlo a pristihol sa ako si žmolím prsty. Toto mi nikdy nešlo.

„A... áno, môžete. Tak zajtra. Ja už pôjdem," usmiala sa na mňa, potom na Tornáda a vstala.

„Odprevadím vás" ponúkol som sa.                                                                                         „No to určite!" skríkol Tornádo, ktorý nepočul moje pozvanie. „Nič také! Zavolám taxík!" Zátka vyletela. Ester odišla, ja som sa rozvalil v kresle, stále si prehrávajúc posledný dialóg s ňou a Tornádo ladil rádio. Môj prvý prípad skončil.

Na druhý deň som vstal skoro, ale Tornáda ani Pána Kocúra nebolo. Rozhodol som sa nepiť celý deň a trocha som sa toho desil. Zaniesol som svoju najlepšiu košeľu cez ulicu do práčovne, a čítal som Kafkov Zámok. Tak ďaleko som sa nikdy nedostal. Niečo som sa pokúšal zjesť, ale nechutilo mi. Na nič som sa nemohol sústrediť a čas sa vliekol strašne pomaly.

 Večer som sa vybral do reštaurácie, bol som nervózny, prišiel som o hodinu skôr a sám sediac za stolom, iba s pohárom vody, som si vizualizoval naše stretnutie. Čo všetko jej poviem, s čím všetkým sa jej zdôverím. Ako ju budem počúvať a skúmať jej úsmev. Ponárať sa v jej očiach a smiechu. Srdce mi prudko bilo nedočkavosťou. O tri hodiny neskôr, keď som sedel stále sám a pohľady personálu ma preklínali a vyháňali domov, nedočkavosť sa premenila na strach o ňu a nakoniec na rezignáciu. Zobral som si sako zo stoličky a vyšiel von. Rozhodol som sa ísť peši, kopal som do kameňov, pozeral som sa na hviezdy, rozmýšľal som o svojom živote opretý o múr, sediac na obrubníku, pozorujúc nikdy neutíchajúcu ulicu, kopec ľudí, všadeprítomné motorky, džavot a chaos, cítil som sa súčasťou toho všetkého, ale nepochopený, ako nádor, akoby som tam nepatril. Bol som sám. Ani neviem kedy a ako som sa dostal domov. Otvoril som dvere kancelárie, zažal som a pod dverami som uvidel obálku. Rýchlo som ju zodvihol a otvoril.

,Prepáčte, že som neprišla. Nemôžem. Hádam mi odpustíte. Ste určite skvelý človek, ale ja musím ísť. Niekam ďaleko. Viem, že ma pochopíte, strýko Tornádo mi o vás hovoril. Neberte to osobne, napíšem vám, dám vám o sebe vedieť. Ale neskôr. Nepátrajte po mne, prosím, je to zbytočné. Sú tu veci, o ktorých nemôžem hovoriť a vysporiadať sa s nimi môžem len ja sama.  S láskou Ester.´                                                                                                                       

Stál som v strede izby, list som pomaly poskladal a vložil naspäť do obálky. Sako som hodil na zem a podišiel som k trezoru, pomaly ho otvoril a vytiahol fľašu. Hľadel som na ňu, v mysli  mi behali stále tie slová z listu. Priložil som fľašu k ústam a zasa oddialil. Cítil som aká je ťažká. Ťažšia než zvyčajne, napadlo ma. Sadol som si, vytiahol list a zasa si ho prečítal. Pozrel som na fľašu položenú na stole a rozhodol som sa. Napil som sa. Poriadne. Veľa. Striaslo ma. Napil som sa ešte raz a ostal som ticho sedieť.                                                                                                                       Uvidel som ako oknom vliezol Pán Kocúr, zoskočil na zem a chvíľu ma pozoroval. Potom podišiel ku mne a skočil mi do lona. Trikrát sa otočil, aby si upravil miesto na spanie a ľahol si. Začal priasť. Ventilátor sa lenivo krútil: Pf! Pf! Pf!

 

 

 

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
elam
9 bodov
to ma nenapadlo, celkovo som v poslednej dobe akýsi nedochádzavý :)  
Spisovateľ/Autorelam Pridané dňa16. októbra 2013 12:59:17
skor som to ja napisal tak, ze tomu nie je rozumiet :)  
Spisovateľ/Autormij Pridané dňa16. októbra 2013 13:22:26
elam
odporúčam
zaciatok ako z "drsnej školy" dalej mi to pripomenulo stopara po galaxii... asi pre tu lahkost a ironiu... pacilo sa mi to, tesim sa na dalsie :) ...apropo Zámok??? :)  
Spisovateľ/Autorelam Pridané dňa14. októbra 2013 14:36:01
dakujem za povzbudenie. no toho Kafku som tam dal, ze hl. hrdina sa tam nemoze stale dostat, tak ako aj moj, nemoze docitat knihu, nemoze najst to, co hlada...  
Spisovateľ/Autormij Pridané dňa16. októbra 2013 08:55:07
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8