Žena so znamením pohŕdania

„Jediným skutočným zvukom tu dole je kvapkanie vody. Všetky ostatné - mrmlanie potácajúcich sa mŕtvol, ozveny škrekov alebo dupot obitých nôh nikto poriadne nevníma. Ale tá kvapkajúca voda... tá sa vám zaryje do mysle ako nôž do hrudy masla, nech ste na tom akokoľvek zle.
A potom je tu ten zápach. Všetky pivničné žaláre zapáchajú rovnako, ja viem! Ale v každom je vždy jeden špecifický smrad, ktorý nikde inde nenájdete. A nerozpoznáte ho pokiaľ v tej smrdutej diere sami nesedíte.
Ľudia ho z času na čas označujú ako pach smrti.
Nie ten obyčajný zatuchnutý zápach strachom vytlačeného potu a výkalov, natisnutých ľudských tiel, alebo zanesenej infekcie, ktorá hojne kvitne. Je to zápach, ktorý smrdí každému inak. Vždy zosilnie, keď sa tmou rozozvučí vŕzganie mreží, dupot na schodoch alebo keď sa na stene mihne vlniaci sa tieň s kapucňou. Všetci ich dobre poznáme, lebo kto by nosil dvadsať krokov pod zemou niečo na hlave?
Je to zápach vašej smrti. A smrdí iba vám. Cítite ho?"
Sklopená tvár, v ktorej boli popadané mastné vlasy ako zabudnutí obesenci, sa nehýbala. „Čo vy viete o dierach v zemi a smradľavej smrti?" hlesla zadrhnutým šepotom bytosť na drevenej stoličke.
„Myslíte si, že ja som sa nikdy neocitol na vašom mieste?" Muž sa zasmial tupým smiechom. „Celý môj život nie je o ničom inom ako vyhýbaní sa práve vašej pozícii. A ak si myslíte, že len kvôli tomu by som teraz mal byť k vám zhovievavejší, tak sa mýlite. Keď ľudia vidia pred sebou krivdy, ktoré niekto napáchal im, tak nezmäknú. Stávajú sa z nich len zatrpknuté trosky."
Bytosť ho ignorovala, nehýbala sa, svit v očiach jej takmer pohasol.
„Pozrite sa na mňa. Zodvihnite tú svoju utrápenú hlavu a prejdime k jadru vecí."
Vystrela krk a odhrnula si vlasy zo znetvorenej tváre. Kedysi to mohla byť žena, ale teraz to bola už iba chodiaca mŕtvola bez citov, bez svedomia, bez zodpovednosti a bez tváre. Tam, kde má ženský zázrak lahodný kútik pier je popraskaná diera, cez ktorú presvitajú žlté zvyšky zubov. Miesto zvodnej krivky líc, ktorá priťahuje zvedavé pohľady jej z kosti visí karikatúra kože z popálenín a obnažených svalov. A namiesto malého uška jej zo špinavých vlasov trčí zohyzdená vec, čo pripomína pripálenú hlávku maličkého kalerábu. Ale poslúchla ho, nemala dôvod prečo nie.
„Chcem, aby ste vedeli, že som prišiel až dnes. Vaši..." chvíľu hľadal to správne slovo, „väznitelia mali zakázané sa vás dotknúť a môj jasný príkaz porušili. Ublížili vám, keď som im rozkázal, aby vás tu len jednoducho zavreli. Viem, čo vám spravili a ak vás to poteší, tak tá skupina mníchov je už so spasiteľom," mávol rukou, akoby to bola samozrejmá vec, „už sa vás bez môjho priameho slova nikto ani nedotkne. Veríte mi?"
Zmrzačená bytosť na neho pozerala skleneným pohľadom a vôbec sa nehýbala. Prameň vlasov jej opäť padol na poničenú časť tváre a ona s ním nič nerobila, aj keď musel svrbieť ako čert.
„Nuž," povedal po chvíli muž a pomädlil rukami.
Žena prvýkrát prejavila duchaprítomnosť. „Otázky?" zalapala po dychu, akoby ju niekto udrel päsťou do hrude.
Muž sa znova usmial. Mal pekné rovné zuby, tvár prebrázdenú šťastnými vráskami a okolo krku obviazanú krikľavú fialovú šatku. „Eventuálne áno. Zatiaľ však nie. Čo by ste povedali na prechádzku po letnej lúke? Myslím, že za pár minút bude vychádzať slnko. Rosa sa zaleskne a slnko vám pohladí líca. Chceli by ste ísť?"
Bytosť stiahla obočie a cvakol jej nerv na hornej pere. „Nie."
Muž vstal, obišiel stôl a ponúkol jej svoju dlaň. „Poďte. Dôverujte mi."
Zazerala na neho a muž mal pocit, že vidí cez neho na studený múr žalára. Jej vnútro bolo úplne prázdne. Vypálili z nej strach a s ním aj všetko ostatné. Vzali jej spánok, ukradli sny a bez nich jej v duši neostalo absolútne nič. Zrástla s týmto miestom, vpila sa do jeho stien ako krv do mäkkej vaty a cítila sa jeho súčasťou.
A teraz má možnosť odísť?
Nikdy.
Nemôže odtiaľto vyjsť, pretože ak by uvidela svet a potom ju sem znova zavreli, tak by jej vzali aj to posledné - sebakontrolu. Stala by sa z nej prskajúca, kmitajúca sa troska s inštinktívnymi triaškami. Chladná ľahostajnosť, ktorá sa jej rozfúkala po duši by bola preč.
„Helena," oslovil ju a na jej vnútro zaútočilo niečo ľudské. Najprv sa chcela smiať, hodiť sebou o zem a cez divý rehot mu začať vysvetľovať, že tak sa vlastne nevolá a že o nej nič nevie, ale bez toho, aby potiahla uzdu svojmu telu už sa chytala jeho ruky a nechala sa viesť temnicou.
Mal teplú dlaň, ktorá šírila život do jej skrehnutých mŕtvych kostí a keď kráčala, tak sa jej z toho pocitu triasli kolená. Na schodoch mala pocit, že sa na nohách už neudrží a čoskoro sa skláti na dno tej jamy, kde pochovali jej život a už sa nikdy nepostaví.
Vedela, že kedysi mala vynikajúci rozum a svojim intelektom dokázala búrať múry, ale bola to len maličká spomienka, ktorá odcupotala do čierneho rohu, kde si ju nikto nevšímal.
Keď sa muž zaprel do veľkých mreží a ona počula ich škripot, vytrhla sa mu, otočila a takmer zutekala naspäť dole schodmi do žalára. Avšak on ju stihol zachytiť, keď jej kapitulovali kolená a klesla mu bezvládne do náručia ako bábka. Chvíľu len tak stáli - on podopierajúc ju, ona s hlavou na jeho ramene. A vtedy sa jej prinavrátilo čosi z minulého života - pocit, ktorému tak verne slúžila a ktorý ju po celé tie roky držal nažive. Cítila jeho pach, ktorý bol rozhodne lepší ako tá smrdutá hrôza, ktorá viala z nej a zabojovala s túžbou mu jednu vylepiť.
Odtiahla sa od neho, nasala ten zatuchnutý vzduch plne nozdrami a otočila sa k dverám.
„No, poďme, fešák. Sľúbil si mi prechádzku."
Takmer sa sama nespoznala a už si myslela, že ju zase skopne dole schodiskom, ale on iba jemne prikývol.
Dvere sa otvorili a oni vystúpili von.
Doteraz boli sami, takže sa veľmi nestarala o to, kto ju vidí, ale keď sa ocitli vonku okamžite si rukami zakryla tvár. Zhrbila sa a jemne naklonila dopredu.
Ľudia ju nemohli takto vidieť. Nie nahú. Nie s tými hrôzami, kvôli ktorým sa nikdy nepozerala do zrkadla.
„Poďte," povedal tým tupým hlasom a viedol ju námestím, kde sa práve prebúdzal mestský život. Ľudia vychádzali z domov so zalepenými očami a pomaly sa hrnuli do ulíc. Tam panovalo šero ako sa blížiaci úsvit vynáral spoza vysokých striech, komínov a kamenných múrov.
„Skúste toto," povedal a podal jej fialovú šatku, ktorú si obmotala inštinktívne okolo hlavy a prekryla ju ešte vlasmi. Ale aj napriek nej na sebe stále cítila pohľady zvedavcov. Všetky tie oči sa jej zarezávali do chrbta. Z toho čerstvého vzduchu sa jej začínala točit hlava a na krku ju šteklil dych spoločnosti, ktorej sa vždy tak strašne bála.
„Ani ste mi nepovedali vaše meno," poznamenala so slabým hlasom. Odpor a pohŕdanie, ktoré v sebe pred chvíľou našla boli prislabé, aby ju teraz preniesli cez celý deň.
„Zachar," usmial sa a obaja vedeli, že je to úplne zbytočné.
Bola opäť vonku. Táto myšlienka ju celú opanovala, až keď konečne opustili to hniezdo ľudí. Bola na holom svete, na spotenej lebke cítila vietor, na sivej pokožke chlad rána a medzi prstami na nohách bohatú hornouhorskú zem. Ako už sľúbil, spoza pár domčekov, ktorými boli posiate polia začínalo vykúkať krvavé slnko.
Bolo obrovské.
A krásne.
Veľký žeravý kotúč, ktorý sa jemne vlní v rannej hmle, vystiera svoje krvavé ruky a dotýka sa nimi zelených listov, priesvitných kryštálikov rosy a zlepených mihalníc takmer mŕtvej „Heleny".
Muž - Zachar ju pustil, odstúpil o pár krokov za ňu a so založenými rukami trpezlivo čakal.
Opäť zafúkal jemný vetrík, ktorý priniesol vôňu čerstvo posiatej pôdy a pre zhrbenú bytosť prestal existovať čas. Krásy minulosti, hrôzy temnoty, kvapkajúcej vody a strach z toho, čo bude ju už nezaujímali. Postavila sa na špičky prstov, zaklonila hlavu a hľadala. Načrela do hlbín svojho vnútra, rozbila zámok bolesti a so škripotom umierajúcej mačky rozkopla bránku svojej duše. Čakal ju tam nekonečný priestor naplnený snehom a zúriacou búrkou, ktorá ju hrýzla ako to dokáže len ľadová smršť v zabudnutých končinách.
„Musíš si spomenúť na svoje meno. Nebráň sa mu a ono ťa zachráni," zašepkalo jej do ucha schúlené malé dievčatko s tmavými vlasmi, ona ju však takmer nepočula. Meno, odfrkla si, taká zbytočnosť. Len preto, že myseľ ľudí si nevie zapamätať toľké tváre, čo chodia po svete, tak si vymýšľa názvy, aby sa nepriviedla do trápnej situácie.
Smršť ju bičovala po lícach a okrem bielej ničoty nebolo nič vidieť. Dievčatko rozfúkal vietor na prach. Avšak Bytosť veľmi dobre vedela, čo má hľadať a kde sa to bude skrývať. Bolo jej už dlho jasné, že ako človek už dávno opustila svet živých a nemôže nájsť to meno, ktoré jej kedysi dal stratený otec.
Ale ak nájde ten správny pocit... Ak sa stotožní s tým, čo ju celé tie roky tlačilo cez túto šarádu zvanú život, tak by mohla nájsť dosť síl na zvyšok tohto dňa.
Muž sa na ňu stále pozeral, ale začínala mu dochádzať trpezlivosť. Dokonca ani človek jeho postavenia nemá všetok čas na svete.
Nepomenovaná bytosť našla maličkú jaskyňu s krehkým zdrojom tepla aké nikde inde v tejto pustine nie je. Cestou míňala kostry a v ich sardonicky vysmiatych čeľustiach spoznávala priateľstvo, očakávania, dôveru a iné prežitky, o ktoré ju už dávno obrali.
Keď sa pozerala na tie mŕtve tváre, tak si nemohla pomôcť a vnútrom jej zahrmel blesk zvrhlého pobavenia. Mala priateľov, mala rodinu, dokonca si raz myslela, že našla k životu lásku.
Mračna roztrhol jej diabolský smiech.
Sneh trocha ustúpil a ona v diaľke zbadala svetlo ohňa, ktorý hľadala. Vstup do jaskyne, kde plápolal, rámovali skrútené stromy, ktoré plodili škodoradostne vyrehotané tváre. Bytosť ich samozrejme poznala - veď aj ona sa párkrát , keď to ešte dávalo zmysel, pozerala do zrkadla.
Teplo sa okolo nej obalilo ako mokrý župan a Bytosť okamžite vedela, čo ju každý deň držalo na nohách.
Otvorila oči, natiahla sa ako struna a nasala do seba vôňu života, ktorá jej rozprúdila krv a naplnila ju silou.
„Fajn, môžeme ísť," vyhlásila ležérne a potľapkala muža po pleci.
„Kam chcete ísť?" vykoktal prekvapene muž.
Ona sa neho usmiala a pukla si prsty na rukách. „Veď predsa naspäť do diery."
Mužovi sa na tvári sformoval jeden zvrhlý úsmev. Až pridobre poznala takých netvorov ako je on.