Pr(a)vé ďakujem

Spoza hory vyšli prvé lúče ranného slniečka a miestny redaktor Janči, ktorého všetci poznajú pod pseudonymom Johny už kráča k trafike kde každé ráno urobí obrat za 15 korún a odnáša si čerstvú rannú tlač. Noviny pod pazuchou a noha za nohou pokračuje k najbližšej kaviarni, aby dokončil svoj každodenný rituál. Námestie zaliate žltou žiarou optimistickej atmosféry pešej zóny, ľudia ešte kľudní, kráčajúci vyzdvihnúť si zhon do práce ho zdravia „Pekný deň Johny“. Majú radi tohto oblekovaného muža v klobúku, ktorý si ho sníma, ako už prichádza do obľúbeného podniku a už od dverí zdraví kávičkujúcu spoločnosť, aj Zuzku obracajúcu sa za pultom.

Vždy príjemné dievča v najkrajších ženských rokoch, s účesom od majstra remesla a úsmevom veľkosť tridsať dva sa už ani nepýta, priamo na stole čaká Alžír so sódou a popolník. „Johny, no čo, kedy už bude Tremník?“ ozve sa od prázdneho pultu, kde sa zrazu vystrčí ta krása s nohami až po zem, žmurkajúca zvodne ako to nevie každá. „Moja, neuveríš čo sa stalo! Nemôžeš si prisadnúť?“ Smutno nesúhlasne prikyvujúca barmanka zaťažená prácou iba vyhŕkne jednoznačné a presné „Prepáč“. „Stojí to za to“, vraví. V meste ho už ľudia poznajú a vedia, že ak to Johnymu stojí za to, tak sa oplatí si to vypočuť. Preto niekto od zadného stola zakričal, že aj on by si to rád vypočul, ak by mu to nevadilo. Zhŕkli sa teda všetci pri Johnyho stole a keď si prisadla aj Zuzka, začal rozprávať.

„Zazvonil mi telefón, čakal som hovor od jedného prispievateľa zo zahraničia, ale ako sa ozval dievčenský a neznámy hlas, tak som spozornel. Rozhorčené dieťa na druhom konci ma prosilo o pomoc. Skoro s plačom mi vyrozprávala príbeh.

„Johny, mám staršieho brata, on je super, rada sa s ním vozím na motorke, raz mi dal aj ochutnať pivo, keď nebol ocino doma. Vždy nám bolo spolu veľmi dobre, chodili sme na stanovačky aj s ocinom a on bol vždy so mnou, má ma veľmi rád. Raz sme sa boli kúpať, je to iba kúsok od nás a to bol taký pekný víkend. Ale čo sa stalo v piatok, na to nikdy nezabudnem. Večer Mirko prišiel domov z roboty. A bol nejaký uťahaný a smutný, tak som k nemu pribehla, a on ako tak ležal vo fotelke som prišla k nemu a hovorím mu, že či nepôjde so mnou a maminou k vode. Milovala som keď sa usmial aj keď s plačom v očiach a povedal mi, že pre mňa aj na kraj sveta.

Tak sa najedol a večer sme vyrazili. Zbalila som si veľký batoh, kopu jedla, teplé prikrývky, deky, termosku s kakaom a veselým krokom som zamierila k dverám. Mirko poď už, kričím. „Ale veď idem, počkaj ma!“ Tak som si sadla na sedačku a klepkala nohou, kým nebol hotový. Už prišiel, tak som sa tešila.

Otvoríme dvere a bosou nohou pomaličky sa začínam dotýkať tej zelenej trávy štekliacej na chodidle. Mirko ma chytil za ruku a vraví, nebolo by krásne utekať? Sponad blízkeho lesa nás oslepovalo slnko a usmievavo na nás kričalo „Na čo čakáte?“. Keď sme sa rozbehli, nikdy nezabudnem na ten pocit, živá, trocha mokrá tráva od rosy našim nohám jemnou masážou dokazovala, že je nám vďačná za hladenie, preháňala by som sa tam aj celé hodiny. Cez vlasy mi previal príjemný jarný a krásne voňavý vánok, vďaka ktorému som v druhej ruke držala maminu, takáto vôňa sa nedá zabudnúť.

Už onedlho sme prebehli celú lúku a pod nohami som zacítila drevo, bežíme po starom móle, dosky vŕzgajú a už sa neviem dočkať ako budem vo vode. Ruka v ruke letíme a spolu sa šípkou vnárame do vody.

Milujem ho, tento svet, to je úplne niečo iné, predstav si, ako keby si bol ryba a poznáš hladinu ako nebo nad ktoré nemôžeš ísť. Tam, v tom modrom svete sme plávali, stále hlbšie, krásne koraly ma volali aby sme sa zastavili, ale Mirko ma ťahal ďalej, míňali sme húfy rýb, krásnych dúhových aj jednofarebných, tvorili akési obrazce, ale, zrazu sa nám zjavil delfín, chvíľu s nami plával a potom sa mi prihovoril maminým hlasom. „Dorka, každá krásna vec v živote raz pominie a nie pre to, aby si krásu v živote stratila, ale aby si našla inú, možno krajšiu.“

Chcela som jej poďakovať, ale už tam nebola, tak som sa pozrela na brata, zdal sa mi bližšie ako kedykoľvek pred tým. Pozeral na mňa veľkými očami a cítila som obrovský pokoj, ktorý mu z nich išiel. Odrazu som ho prestávala cítiť, začal sa rozplývať od ruky, až zmizol celý. Zľakla som sa, zdalo sa mi ako keby niekto zatiahol roletu, zatmelo sa nebo, stratilo svetlo, strácala som hladinu, do niečoho som sa zaplietla, Mirko pomóc, ale už ma asi nepočul, nemohla som dýchať, nevedela som, kam ma to ťahá, začala mi byť veľká zima.“ strašne sa rozplakala, nevedel som či ju mám upokojiť, alebo pokračovať, tak sa jej pýtam, čo sa stalo potom? A ona, že „ už bola úplná tma okolo mňa čierno, noha sa mi uvoľnila, ale dopadla som na niečo tvrdé a asi som zaspala.

Prebudila ma teplá ruka ako mi utiera slzu stekajúcu po líci. Mlčky ma chytila za ruku a viedla ma po lúke bez kvetov, krokom po suchej tráve mi ako ihličky bodala do nôh, a necítila som a ani som nevedela ani nechcela vedieť kam ideme. Začali sme stúpať. Na vrchole kopca, kam sme stúpali, bol v tejto pustatine zelený krásny a silný strom. Chcela som vedieť čo je za ním, už som kráčala sama ale nádej čo je za kopcom ma ťahala dopredu. Kráčam, ale strom sa nepribližuje. Zbadala som plot, priblížila sa a keď som sa k nemu dostala, začala som naň liezť každým stupienkom sa zvyšoval išla som, cítila som teplo zo stromu za plotom. „Au“ zastonal plot keď som päsťou doň udrela. „Čo som ti urobil?“ nemôžem cez teba preliezť, stále si vyšší a vyšší. „Nie, ty nestúpaš, iba stojíš na mieste!“ pozrela som sa dole a pustila sa, bola som iba na prvom stupienku. „Prečo ma neprelezieš?“ bojím sa vyjsť vyššie, aby som nespadla.

Započula som erdžanie, obzriem sa a tam sa pásol krásny biely kôň, nedalo mi to, tak som k nemu podišla a pohladila ho na hlave, on sa zdvihol a vraví mi „čo ty tu robíš dievčatko.“ Volám sa Dorka a ty sa ako voláš? Aké meno sa ti páči? Budem ťa volať Koník.

Prosím ťa poraď mi, ako sa dostanem cez plot? „To nie je to, čo potrebuješ. Ty potrebuješ, aby tam ten plot nebol.“ Ale čo mám urobiť? „Nasadni!“ Koník sa rozbehol proti plotu a keď to už už vyzeralo, že narazíme, zavrela som oči od strachu, bol to ako reflex, dlhšie sa nič nedialo, ale keď som ich otvorila, tráva bola zelenšia, dostala som chuť ju ovoňať, tak som si kľakla a privoňala, ale nič som necítila.

Bola síce veľmi pekná, ale akoby umelá. Potom ako som sa postavila, pozerám dopredu a strom bol bližšie. Tak som sa mu rozbehla v ústrety. Oblialo ma šťastie, tá energia mi dala silu bežať rýchlejšie a rýchlejšie a rýchlejšie až mi nohy začali narážať na niečo tvrdé, ten asfalt ma pálil a bol nepríjemný, ale strom sa približoval.

Uvedomila som si že bežím po moste, ktorého koniec som nevidela, ale pocit bol taký silný, že som utekala a utekala. Pozriem sa pod nohy, zdvihnem pohľad a predo mnou stojí osoba.

Zastavila som, pozriem sa bližšie a vidím, to je Mirko!! Chcela som ho objať, ale prerušil ma hrozný zvuk ako keby sa lámala zem na dve polovice. Bolo to hrozné, všetko sa triaslo a most sa začal lámať medzi nami a odťahovať sa. Mirko, prosím, chyť ma. Načahovala som sa za ním, ale nedočiahla som. „Podaj mi ruku Dorka“ už už sme sa dotýkali, ale zozadu niekto na neho zakričal „Mirec poď, ona to zvládne, kašli na ňu.“ Spoznala som siluety, boli to Mirkovi spolužiaci.

Mne sa v tej chvíli podlomili kolená, šmykla som sa a začala padať dolu, videla som iba samú černotu. Padala som dlho, hádam aj niekoľko sto rokov. Už si to nepamätám, ale dopadla som, po otvorení očí som spoznala svoju izbu, ležala som na zemi a nikto nebol v miestnosti.

Mirko, Mirko, kričala som až pribehol ocino posadil ma na posteľ a vraví „Dorka, čo sa stalo?“ so slzami v očiach som mu všetko vyrozprávala, prisadol si ku mne a zbadala som, ako sa mu zablyslo v oku, tá slza mu stiekla po líci ako nôž cez srdce. „Maminu nám už nič nevráti“. Postavil sa a odišiel.

Johny, čo mám robiť, pôjdeš so mnou a maminou niekde von?“ oblial ma pot, nevedel som, čo mám povedať. Nechcel som ju zraniť. Nakoniec jej vravím „Dorka, pamätáš sa čo ti hovoril ten delfín?“, „Áno“. „ A ako si sa cítila, keď sa s tebou rozprával?“, „Vynikajúco, bolo to krásne.“ „Ak sa budeš správať, podľa toho, čo ti povedal, budeš sa tak cítiť stále, chcela by si?“, „Áno, ale...“, „Počkaj, a pamätáš, čo ti hovoril ocino? Naozaj ti maminu už nič nevráti, ale dovoľ mamine aby jej bolo tak krásne, ako tebe keď si utekala po lúke. Dovoľ jej, aby z neba videla že si šťastná, a že si jej vďačná za to čo pre teba urobila.“, „ale, už s ňou nemôžem ísť k vode? Ani na lúku, ani na zmrzlinu?“, „Bohužiaľ, mamina si musí odpočinúť, a ak ju máš tak rada, ako ju máš, bude najlepšie ak ju necháš.“. A vtedy mi povedala to najkrajšie a najneočakávanejšie slovo, aké mohla povedať. „Ďakujem“ a položila.

„Nikdy som ju nevidel, a presne viem, čo cítila.“ Zuzka sedela s otvorenými ústami s ostatnými v strede kaviarne a napäto pozorovali, čo sa udialo ďalej. Johny vraví: „To je všetko“. „ Jak všetko? A čo bolo s bratom? A otcom?.“, „Ja neviem. Ako položila, už som ju nenašiel, a nepočul. Ale jedno viem isto, ak budem mať niekedy sestru, nikdy nebude nič dôležitejšie ako jej opora vo mne.“