Pete Morrison

Spisovateľ/ka: Justname | Vložené dňa: 3. novembra 2013
http://citanie.madness.sk/view-45391.php
Pete Morrison
Zdravím vás, priatelia. Moje meno je, ako už iste tušíte, Pete Morrison.
Narodil som sa v malom mestečku menom Dalton, kde som prežil celý svoj život. Heh, nebol to zasa taký dlhý čas ako si pravdepodobne myslíte. Približne osemnásť rokov, alebo viac? Už neviem.
Každopádne, chcem vám vyrozprávať môj príbeh plný všednej klasiky. Hmm, všedná klasika, veď to môže byť čokoľvek, však že? Poviem vám teda pravdu, nemám poňatia o čom tu práve idem písať, ale pevne verím, že sa vám to bude páčiť.
Všetko to začalo úplne obyčajnou cestou do školy, s mojím dobrým priateľom Tomom Talbotom. Mali sme vtedy hádam dvanásť rokov. Tom bol odjakživa tak trošku „harant", stále sa niekde ponevieral, pritom mal v tú dobu byť vždy na úplne inom mieste a verím, že by tomu bolo tak aj dodnes. Vždy nás dostal do nejakej prekérnej situácie, z ktorej som nás ja mojím vzhľadom slušňáčika musel vysekávať.
„Pete, Pete, pôjdeš so mnou ku starému Daltonskému jazeru? Ocko mi včera povedal, že tam vraj žije vodná príšera Dalton, po ktorej je pomenované naše mestečko.Rozprával mi, že keď ako dieťa povieš jediné slovko pri jeho brehu, stiahne ťa do vody a už nikdy ťa nikto nenájde.Tak pôjdeš? Prosím."
Odjakživa som bol tak trošku strachoput a to jazero je vraj naozaj nebezpečné, tvrdil zase môj ocko. No viem, ako by tento rozhovor pokračoval, už aj tak sa mi dosť vysmieva, že sa všetkého bojím a nie je jediný, takže asi budem musieť súhlasiť.
„Tak teda dobre, hneď po škole zhodíme tašky a pôjdeme rovno k jazeru, súhlasíš?" Tom sa zvláštne zamračil, ako to on vedel a vzápätí pokrútil hlavou.
„Nie nie, musíme ísť teraz, kým je všade rozliata hmla. Alebo sa, nebodaj, bojíš?"
„Nebojím!" Vyhŕkol som razom.
„Ale musíme ísť do školy! Sľúbil som to, už nemôžem vymeškať ani jeden deň. Sľub je sľub,"
„Mne si sľúbil, že za mnou pôjdeš kamkoľvek, aj do stredu pekla, to sú tvoje vlastné slová, sľub je predsa sľub."
A mal pravdu, naozaj som to povedal, ale čo mám teraz robiť? Pýtal som sa sám seba v hlave, s hlavou sklonenou k zemi. S Tomom sme boli priatelia už od kolísky, nesmiem ho v tom nechať.
„No tak dobre, urobíme dohodu. Toto bude posledná výprava, ktorú spolu podnikneme namiesto školy. Platí?"
Ale ja už naozaj nemôžem vymeškať ani momentík školy.Chvíľu som len tak premýšľal a rozhodoval sa. Ale veď čo, vždy sa to nejako pretiahlo, tak sa to iste pretiahne aj teraz. Pomyslel som si, zodvihol pohľad od zeme a s úsmevom som kývol na súhlas.
Ako náhle to Tom uvidel, okamžite začal nemotorne utekať v hnedých, kožených čižmách, ktoré nám obom siahali skoro po kolená a poťahujúc modré látkové kraťasy, so zakasanou, taktiež modrou kockovanou polokošeľou kričal: „Budem tam prvý!"
„Nie, nie Ja budem prvý!"
Opätoval som výkrik a taktiež sa rozbehol za ním.Bežali sme o sto šesť a ako vždy, Tom dobehol do cieľa ako prvý. Košele sme na konci trate mali obaja, samozrejme, úplne vykasané a mohli sme byť radi, že šnúrky trčiace z čižiem nás ani jedného nezradili a nepotkli.Tom si ihneď priložil prst k ústam na znak mlčanlivosti a mávol rukou smerom ku brehu jazera. Pomaly a mierne prikrčení sme sa obaja približovali k pokojnej hladine vody.
„Na tri kričíme „Dalton" , dobre?"
Potichu zašuškal Tom, keď už sme obaja stáli na brehu a ja som len bez slova prikývol. Následne zovrel malíček a prstenník a zodvihol ostatné tri prsty do výšky.Pozrel sa namňa a ja som znovu prikývol.
Tri, dva... potichu šuškal a postupne zovieral aj ostatné prsty. Jedna.
„Daltón!"
Zvrieskli sme obaja a nehybne stáli na brehu, stále úplne pokojného jazera. Chvíľu vládlo absolútne ticho bez náznaku pohybu, či už nášho alebo hladiny vody. Potom sa však Tom náhle strhol, zobral zo zeme prvý kameň, na ktorý natrafil a so slovami „Nič tu nieje!", ho vrhol rovno do stredu.
„Tak, skúsili sme to, teraz poďme späť do školy."
„Nie, keď už sme tu, čo tak si zahrať hru Kto ďalej zahodí?"
Aj keď som tu hru naozaj neznášal, pretože vôbec nie som športový typ, je to proste Tom. Odsúhlasil som ďalším prikývnutím, vlastne si na slová ani veľmi nepotrpím.
„Tak dobre, hádžem prvý."
Vyhlásil Tom a zo zeme zodvihol ďalší kameň, v priemere asi dva palce široký. Vrhol ho samozrejme do takej diaľky, o akej ja môžem len snívať.
„Teraz ty."
Neisto a pomaly som taktiež zo zeme zodvihol kameň, no asi o palec menší. Prekvapivo som ho vrhol celkom blízko tomu Tomovmu.
„No vidíš, to bola tesnotka.Tak ešte raz."
Zodvihol ďalší kameň, približne rovnaký tomu predchádzajúcemu, napriahol sa a aj som už mal na jazyku „Pozor Tom", pretože stál príliš blízko brehu, vrhol kameň, no spolu s ním padol do vody aj on sám. Ihneď sa začal trepať ako ryba na suchu, akurát, že v tomto prípade to bol Tom v poriadne ľadovej vode, ktorý, ako som pravdepodobne zabudol spomenúť, vôbec nevedel plávať. Dalton je jedno z tých jazier, ktoré sú pri brehu hlboké aj dva metre, jeho preveľká škoda.
„Pete, Pete pomoc."
Len tak chrčavo kričal Tom, s hlavou ešte stále nad vodou, no v tej chvíli sa vo mne niečo zlomilo. Stál som na brehu, zahľadený na topiaceho sa Toma a s pootvorenými ústami som počúval žalostné výkriky, ktoré mi tlmene vyhrávali v ušiach. Bolo to také.... úžasné povedal by som, nerozumel som totiž tomu pocitu. Srdce mi bilo tak, že jeho tlkot dopĺňal medzery v Tomových výkrikoch a doslova sa mi v nohaviciach niečo..., veď chápete. No nikdy pred tým sa mi to nestalo, bolo to nesmierne vzrušenie.
Pristúpil som bližšie. Všetko sa dialo tak pomaly a pritom v skutočnosti tak rýchlo. Tom sa skrz zmeravené ruky od zimy sotva dokázal chytiť brehu. Pristúpil som ešte bližšie a Tom mi podal trasúcu sa ruku. Bolo vidieť, že je na konci so silami. Ešte chvíľu som tam len tak stál, no potom...
„Aj do stredu Pekla Tom."
Potichu vyznelo z mojich zadychčaných úst, bol som už celkom blízko...
...a čižmou som odsunul Toma ďalej od brehu. Videl som ten sklamaný, smutný, nechápavý a pritom tak vystrašený Tomov výraz, no ten pocit v mojom vnútri bol oveľa silnejší.
Trvalo to ešte pár chvíľ, kým Tom neklesol na hladinu a ona sa opäť vrátila do pokojného, bezchybného stavu. Heh, možno tam aj našiel tú Daltonskú potvoru, ja to však už nezistím. No nič, mamka mi vždy hovorievala, že bez vzdelania sa nikam nedostanem. Je na čase ísť konečne do školy.
V ten deň sa toho vo mne zmenilo veľa. Ešte som si to síce neuvedomoval, no teraz, keď už mám tých osemnásť alebo koľko, v tom už dokážem chodiť celkom slušne.
To, čo som na úvod napísal bola, ako ste už určite zistili, lož. Ani neviem, prečo som tie hlúposti na začiatku písal.
Často niečo robím a uvažujem o tom až neskôr, taká moja hlúpa chybička. Viete, hovorí sa, že na ženu najlepšie zabudneš, keď ju prevedieš do literatúry. Ako to je však s nepríjemnými spomienkamy? Skúsil som to, no vôbec nič sa nezmenilo...necítil som ani pred tým...ani teraz...

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8