PARALELNÁ

Pravidelná linka Senica - More pokoja bola zrušená. Na Mesiaci sa štrajkovalo, mimozemšťania odmietli pracovať za minimálnu mzdu. Človek by im to nemal za zlé, ale oni si zmysleli posunúť štrajk do časovej slučky, takže deň predtým bol tiež štrajkový a kam zmizli desiatky letov, to vedia iba oni. Kozmobusy síce vyštartovali, ale nepristáli a radarom sa v danom mieste ukázalo ničovaté nič. A to napriek tomu, že mi Jana včera volala z Mesiaca. Mali teda vygumovať aj moju pamäť, darebáci!
Naši technici sa ich pýtali, kde sú cestujúci. Vraj sú v bezpečí a nič sa im nestalo. Zamrzli v čase. Tak neviem, keď niekto zamrzne, či je v bezpečí...?
Keď mi volala, stihla ešte ikeu, že tam majú úžasnú kuchyňu, vykladanú mesačným regolitom. Nechcela pochopiť, že na Mesiaci je šesťkrát nižšia gravitácia, tým pádom je všetko zlepené šesťkrát mizernejšími šroubami a nemožno to trepať na Zem. Mlela stále svoje, a teraz je kdesi zamrznutá. Baby a gravitácia! To sa im vyskakuje na Mesiaci, tam stavajú svoje vzdušné zámky!
Kde v pekle môže byť? Vyjednávačky s mimozemšťanmi sa vlečú celé roky. Oni sa potom posunú v čase a pokračujú tam, kde prestali, len s vyššími platmi. Pre nás je únia s nimi hotový ekonomický zabijak. Ale čo máme robiť, keď ich chceme technologicky dobehnúť?
„Jana, si to ty?"
Hľadím na dvere, trocha sa pohli. Mačku nemáme, ani prievan, tak kto nimi pohol? Mám stále pocit, že tu kdesi je. Tesne vedľa mňa. Ale nič nevidím.
„Si v paralelnom priestore?"
Zazdalo sa mi, že povedala áno. Skúsil som sa jej dotknúť. Pravda, rovno za zadok. Trocha som i niečo cítil, také vlnenie. Škoda, že neviem, čo má oblečené.
„Máš tie elasťáky?"
Pozerám jej do skrine. Niet ich, takže asi ich má. Ale zmizla. Jej parádna krivka sa posunula do chodby, potom do steny a ... bola fuč. Vtom počujem sprchu. Je v kúpeľni. Prešla cez stenu.
„Jana, si to ty?"
Tlčiem jej na dvere, lebo sú zamknuté.
„Vypadni!"
Je to ona. Ale...
„Nie, veď sa nejeduj. Zmizneš kdesi na Mesiaci, a teraz si tu."
Ticho. Nie som si istý, či je to ona.
„Umyjem ti chrbát."
Skúšam jej zahrať na citlivú strunu.
„Bude aj masáž!" pridávam.
Ona nič. Je akási divná.
„Jana!"
Sprcha skončila. Je ticho. Počujem šúchanie, kliknutie, ťap-ťap... Také veľké ťap-ťap nerobí, čo to je?
Kľučka sa stláča. Ide dole a zase hore. Cvak-cvak. Odomyká. Dvere sa otvárajú. Je tam tma.
Na prahu sa zjavila veľká zelená noha. Letím dozadu ako šialený! Druhá noha. Tretia...
Chcem vyskočiť z okna. Je temné, žiadne svetlá. Otváram. Hlbina nekonečná.
„Čo je? Šibe ti?" počujem jej hlas. Má Janin hlas. Otáčam sa.
Hrôza! Akési teleso neurčitých tvarov a prevažne zelenej farby. Hľadám tomu oči. Kde sú?
„Zavri, je tam zima."
Keď nič nerobím, pohlo sa to ku mne. Skočil som do skrine. Ono zavrelo okno. Chápadlami. Nemá ani hlavu. Ale zozadu som uvidel tú krivku.
„Čo si magor? Nelez mi do skrine."
Čím hovorí? Ešte že nemá oči, takto sa zdá byť stále zozadu. Konečne lapám dych.
„Ty... si mimozemšťan..."
„...ka," dopĺňa ma.
Mám strach. Ale vraj sú neškodní, neexistuje záznam o ich násilí.
„Dobre, tak... A kde je Jana?"
Počujem: smeje sa.
„Počuješ?"
„Teraz nikde. Priestor ju neobsahuje."
„Tak ako to, že máš jej hlas?"
„Ja nemám hlas. Ty máš sluchový vnem, ale ja hlas nevydávam."
Plač mám na krajíčku.
„Kde je Jana..?"
„Dobre, dobre... kašli na ňu," mávlo to chápadlom a zavrelo skriňu. Mňa pevne za ramená.
„Teraz som ja tvoja Jana!"
„Dokedy?"
„Dokedy... Naveky! Ale neboj, tvoje druhé ja sa s ňou stretne. Vo vašom priestore. My sme mimo... chápeš."
Keď som nechápal, zatriasla mnou.
„Vzchop sa! Ja som lepšia, ako Jana. Pozri..."
Na jej tele sa objavili nádherné krivky. Ani som nevedel, že taký krásny zadok môže existovať. Aj sa zohla... panebože, ten pahorok!
„Počkaj, teraz spredu."
Otočila sa. Na štíhlom tele pevné prsia. Také tie krásne, nie len veľké.
„Zelené?" vydýchol som sklamane.
„To mám plavky."
Dala si ich dole. Pod nimi normálne telové prsia. Pekné bradavky.
„Tak čo?"
Niečo mi ešte prekážalo.
„A nemohla by si..."
No jasne, už viem.
„Nemohla by si byť celá telová?"
Odhalila sa. Zelenú šupu kopla nohou pod posteľ. Už som nemohol vydržať.
„Počuj, a prečo vy mimozemšťania chcete s nami súložiť?" pýtam sa jej popri tom.
„No prečo... To je jasné. My nemáme sex. A sme strašne zvedaví, čo je na tom také úžasné, keď vy na to myslíte v jednom kuse."
„Hm... neporadím ti. Sám neviem."
„Veď neraď a makaj!"
Keď som bol hotový, všimol som si, že nemá tú hlavu.
„Na niečo som prišiel," hovorím jej. „Zapisuj si: Keď mám po tom, je to akoby som moje ja poslal do paralelného priestoru. Mám úžasný pocit spokojnosti, žil som iba pre tú jednu vec. Ale!"
Dívam sa jej na prsia, trocha pripomínajú oči.
„Aby bola misia úspešná, potrebujem kontrolovať kvalitu onoho priestoru. Hlavné je, aby ten priestor vykazoval určité krivky a objemy. Ďalej potrebujem vedieť, či mi ten priestor neubzikne, poťažmo nezahne. Skrátka musím vedieť, či neklame. Preto potrebujem oči. A tvár a všetko. Kde máš hlavu, ty strašidlo?"
Mimozemšťanka sa posadila a dívala sa na mňa. Prsiami.
„Môžem mať hlavu, akú chceš," povedala.
Ejha!
Akú mám chcieť? Prešibanú, či iba krásne naivnú a hlúpučkú? Osobnosť či slúžku? Aby mi ju závideli...?... nie, bude pod tlakom a raz povolí.
„Vieš čo?" vravím jej. „Chcel by som takú, s ktorou si budem rozumieť a budem na ňu hrdý."
Objavila sa tvár peknej mladej ženy. Pokojné oči, mier v hlase.
„No?"
To už nebola Jana. Ani hlas, ani výzor. Tak ostávam v paralelnom priestore.