Svet bláznov - 2.epizóda - Umenie klamať

Chytila ma panika a pocit bezmocnosti. Obliala ma horúčava a začala som si hrýzť nechty.Bezmocne som začala prehľadávať celú miestnosť dúfajúc, že sa niekde schoval,ale to by pán Golberg musel byť neviditeľný, pretože okrem malého nočného stolíka a postele tam nič nebolo a pod malú medzeru pod posteľ by sa 120 kilový chlapík nezmestil. Nevedela som čo mám robiť zavolať niekoho ,aby ho išli hľadať som nechcela, pretože by pán Roger zistil, že som sa k pánovi Golbergovi priblížila, čo som mala zakázané a tým pádom by ma vyhodil z tohoto prašivého sveta psychopatov. Ale presne takéto veci sa v tomto sanatóriu stávajú načo by som mala byť po 5 rokov zvyknúť. Utekala som teda po chodbe ako zmyslov zbavená a očami hľadala pána Golberga. Jeho meno som nekričala,aby nikto nezistil, že zmizol. Prehľadala som všetky poschodia dúfajúc, že niekde bude dokonca som šla aj na pánske záchody, čo som nemala, lebo som pristihla pána Stevena,ako si to robí rukou.Ostala som všoku, vo veľmi nepríjemnom šoku.
K:,,Preboha pán Steven, ja nechcela som." S jednou rukou na očiach a s druhou som zatvárala dvere a pritom sa chichotala.
S:,,V tejto pakárni nemám súkromie. " Povedal potom ako si rozkrok zakrýval časopisom playboy."čo do čerta tu robíte? to sú pánske záchody nevidíte?" povedal zahanbené pán Steven. Nič som nepovedala,lebo som nechcela prezradiť,že zmizol pán Golberg.
S:,,Prosím Vás Kristen, nikomu o tom ani muk, je to naše tajomstvo, ak sa to dozvie pani Rondová, bude si myslieť, že ma už nepriťahuje a že už nie je môj zajačik.Viete priťahujú ma ženy, ktoré majú veľké prsia ako Pamela Anderson a zadkom ako Jenifer lopez viete."
Zahanbene som ho počúvala na pánskych záchodoch rukou opierajúc sa o umývadlo som povedala:,,Áno Pán Steven viem toho už dosť a bude to naše tajomstvo sľubujem." Tento rozhovor bol pre mňa utrpenie pomyslela som si.V tom ako som vyšla z pánskych záchodov a uvidela som pána Rogera. Ihneď som sa mu otočila chrbtom , tváriac sa, že som si ho vôbec nevšimla, pritom som sa pozerala pred seba a nelogicky si pískala. V tom ma chytil za rameno, pocítila som nežný a príjemný dotyk, nachvíľu som privrela oči a otočila sa k nemu:,,Pán Roger, čo vy tu?" Obdarila som ho priblbým úsmevom.
Neveriacky sa na mňa pozrel a povedal:,,Pracujem tu predsa. To hádam viete." Usmial sa.
K:,,Áno samozrejme, ja hlúpa." Buchla som sa dlaňou po čele. "viete už budem musieť ísť mám niečo na práci".
R:,,Počkať, počkať.." zastavil ma zase nežným dotykom jeho ruky."deje sa niečo?"
K:,,Neviem o čom hovorite." Pritom som celá sčervenela ako reďkovka, tak ako vždy , keď klamem.
R:,,Vy my povedzte .Čo ste robili na pánskych záchodoch?"Vypočúval ma ako na polícií.Zložil si ruky pred seba a visel na mojich perách.
K:,, To sú pánske záchody. Fúha, ani som si to nevšimla, hľadala som dámske." Bože Kristen to je tá najhlupšia vec, akú si kedy v živote povedala.
R:,,Niečo tu smrdí a volá sa to klamstvo."
K:,,Vášmu nosu nič neunikne však." S priblbým úsmevom som ho potľapkala po ramene.
V tom prišla celá udychčaná sestrička Cooperová malá, zavalitá staršia žena , ktorá mala okolo 50tky celá spotená a červená oblečená celá v bielom ako každá sestrička v tomto santáriu, no do očí mi udrela veľká dierka na bielych pančuchách, ktorú mala na palci . Zastavila sa pri nás opierala sa rukami o kolená a snažila sa vydýchať:,,Pán Roger, pán Roger."
R:,,Preboha ženská, behali ste maratón. Veď je to len jedno poschodie."
C:,,Zmizol , zmizol..." hovorila udyhčaným hlasom pani Cooperová pritom sa držiac bieleho plášťa pána Rogera.
R:,,Kto??? " Opäť ma chytila panika , do pekla už nato prišli , nevedela som čo povedať, bezmocnosť mi obkľúčila telo a tep som cítila až v hrdle.Netušila som ako ich rozhovor mám prerušiť tak som na pani Cooperovú zrevala:,,Máte veľkú dieru!!!" Obidvaja zbystrili pozornosť na mňa a znechutene sa na mňa pozerali.Pripadala som si ako najväčšia hlupaňa pod slnkom.
C:,,Čože?" S divným výrazom na tvári sa ma opýtala.
K:,,Ja ibaže máte dieru , tu na silonke na palci. " Ukázala som na dieru na bielych silonkách. Očividne obidvaja nechápali o čom vravím a tak som sa pripísala k ďalším sestričkám,ktorí to nemajú v hlave v poriadku, ak tu pracujú tak dlho. Keď sa obidvaja spamätali opýtal sa jej pán Roger:,,Kto zmizol pani Cooperová?" Už som privierala oči so stisnutými perami a čakala na najhoršiu sekundu svojho života.
C:,,Pán Steven, Pán Roger. Už hodinu ho hľadám, nemôžem ho nájsť. Musí si zobrať lieky." V tom som si vydýchla a povedala sama pre seba:,,Chvala bohu". Obrátil sa na mňa pán Roger:,,Čože?"
K:,,Nič nič, ja ..viete on sa nestratil..on je na záchode momentálne viete. Ale nevyrušovať, pretože má zápchu a bude mu to trvať veľmi dlho.A mimochodom chcem vám povedať,aby ste mu to nepripomínala, pretože mi zakázal o otom niekomu povedať. Je hanblivý. Viete." Pán Roger a pani Cooperová na mňa pozerali so znechutenými tvárami.
C:,,A čo vy ste robili na pánskych záchodoch?" Neveriacky sa na mňa pozrela.
K:,,Bohužiaľ už musím ísť." Vyštartovala som ako strela na záhradu pokračovať v hľadaní pána Golberga. Bolo to strašné nikde nebol. Čo ak sa mu naozaj niečo stalo? Je pomätený mohol vyviesť hocičo. Zabiť sa,aby sa znova stretol so svojou láskou. Sadla som si na lavičku v záhrade, tvár si zahalila rukami a plakala. Nemohla som to vydržať tak som šla do kuchyne dať si pánáka. Vedela som, že náš kuchár Davon má zo sebou ploskáčku a že si z času na čas vypije a ja s ním, keď mám toho niekedy po krk.S pocitom beznádeje som sa vybrala do kuchyne. Keď ma zbadal pán Davon zdvihol hlavu na pozdrav a ja som sa na neho usmiala. Vedel, že chodím za ním iba vtedy ak si chcem niečo vypiť. Keby to len vedel náš primár. Nenápadne som sa k nemu priblížila keď krájal zeleninu a pošepkala do ucha:,,Máš? "
D:,,Jasné,v debničke medzi pomarančami.Nechaj niečo aj pre mňa. " Šla som teda do zadnej miestnosti, kde sa schovávalo ovocie , pomaranče výhradne pre pána Golberga. Teda som našla ploškáčku otvorila ju a dala si riadny dúšok. V tom som zbadala pána Golberga stál opretý o jablká a šúpal pomaranče. Tak ako obvykle. Dužinu vyhadzoval a kôru jedol. Vypadla mi fľaša z ruky a rozbila sa. Z vyjavenou tvárou som pozerala na pána Golberga a nemohla som uveriť, tomu čo vidím:,,Pán, pán Golberg. Preboha živého? Všade som vás hľadala. Čo vy tu robíte? "
Pán Golberg sa na mňa pozrel a vyzeral dosť pokojne obdaril ma spontánym úsmevom a povedal:,,Dlho ste sa nevracali, moja milá, tak som si šiel po pomaranče sám." Áno stále keď sa zastavím pánovi Golbergovi po pomaranče tak si trošku opijem z tejto lacnej whisky. Vstala som a rozrušene povedala:,,Ale toto mi nemôžete robiť pán Golberg, viete ako som sa o vás bála. Mohli ma zato aj vyhodiť." Trochu zosmutnel, zobral si druhý pomaranč, ktorý začal lúpať a povedal:,,To ma veľmi mrzí. Ako to môžem napraviť?"
K:,,Asi tým, že sa vrátite do izby a nikomu o tom nepovieme.Bude to naše malé tajomstvo. Čo vy nato?" Nič iné ako dúfať, v to, že so mnou bude súhlasiť mi neostávalo.
G:,,Do tej škaredej izby sa viac nevrátim!" Vyhlasil. "je to tam smutné, strašidelné , nie sú tam okná, nemá tam kde svietiť slnko. Pôjdem jedine v tom prípade, ak ma dáte do mojej starej izby.Porozprávajte sa s pánom Rogerom o tom."
V tom som vstala a rozrušene povedala:,,To nepôjde pan Golberg, inak by sa všetko dozvedel a mňa by vyhodili viete." V tom som za chrbtom počula známy hlas:,,Čo by som sa mal dozvedieť ?" Ocitla som sa v krásnej slnkom zahalenej kancelárii pána Marka Rogera . Táto kancelária bola taká krásna ako on.Pekný písací stôl , na ktorom bol bol počítač, pár pier a fotka jeho drahej dcéry Angely. Pán Roger bol totiž rozvedený a mal krásnu trojročnú dcérku.Sedela som na stoličke oproti mne pán Roger , ktorý sa hral z ceruzkou a nespúšťal zo mňa oči.Dosť ma to znervozňovalo.
R:,,Tak počúvam."
K:,,Neviem ako začať pán Roger." Tento krát som hovorila pravdu.
R:,,Slečna Georgová pracujete tu 5 rokov, 5 rokov,ale ani raz ste nám neklamali. Zradili ste moju dôveru , navyše ste sa priblížili k pánovi Golbergovi čo som Vám prísne zakazal, viete prečo a aj tak ste moju príkazy neuposlúchli.Navyše sa vám stratil pacient a nemienili ste nám to oznámiť vôbec.Mysleli ste, že sa to nedozviem. Veď tu máme kamery, to predsa viete. Navyše som vás sledoval, lebo sa mi vaše správanie vôbec nepozdávalo."
K:,,Tak ako vravím vášmu nosu nič neunikne." Zase priblbá poznámka Kristen. Preboha spamätaj sa.Hrozí ti výpoveď! Pán Roger jeden z tých milých šéfov, ale vedel byť aj dosť prísny,ak si to niekto zaslúžil a aby si udržal svoju autoritu.
R:,,Nič iné mi nato nepoviete? Viete aký je trest zato,ak Vám zmizne pacient ?"
V tom som sklonila hlavu a so smutným hlasom povedala:,,Áno viem, výpoveď."