Strach

Vánok ticho zaševelil zoschnutými lístkami duba. Dakde v jeho mohutnej korune zanôtilo vtáča to svoje dý-dý. Zapadajúce Slnko ožiarilo malú čistinku rozkladajúcu sa pri jeho mohutnom kmeni. Okolo nej sa hadila horská bystrina. Jej prudký tok sa spomaľoval, strácal rýchlosť nabratú pri prameni. Ale pretože aj človeka pokojného srdca môže občas prekvapiť jeho vlastný diablik, ktorý sa prebúdza v tých najnevhodnejších chvíľach, tak aj ona si zachovala na niektorých málo miestach svoju dravosť. Kvapky trieštiace sa o skaly vyskakovali do povetria, kde sa na chvíľu zahalili so červeno-zlatého plášťa končiaceho sa dňa. Zvádzala vnútorný boj, vnútornú vojnu, proti démonovi z jej útrob. Vyhrávala. Po väčšine sa voda z nej hromadila v malých jazierkach pokoja, kde temno nepreniklo. Ako tie zákutie srdca i mysle, kde vždy sídlila len láska a nič ju nemohlo prekonať. Opäť sa zdvihol ľahký vánok. Zdvihla pohľad. Na oblohe sa zoskupovali oblaky v snahe prekryť slnko svojim závojom. Sledovala posledné pokusy loviaceho sokola, kým nezájde slnko. Asi už prešla dlhá doba, odkedy sem prišla. Milovala tie chvíle. Dub, bystrina, psík a ona. Nič viac a nič menej. Bol to jej raj, jej oáza pokoja. Možno posledná v rýchlom svete plnom depresií, stresu a podlých ľudí. Možno by bolo načase pomýšľať na návrat domov. „Nie. Nie kým nezájde Slnko. “ povedala tichým očiam, ktoré na ňu pozerali spod neďalekého kríčka. Tie na ňu prehovorili jazykom, ktorý si už nepamätá žiadny človek. Pretože človek pri svojej múdrosti a nadradenosti často zabúda na prosté veci, ktoré nás denne obklopujú a radšej hľadí do výšin, tam kam nemôže. Dáva si nové, nesplniteľné ciele a tie ho ničia. Občas by sa stačilo pozrieť dole a veľa vecí by nám bolo jasnejších. Tešiť sa z drobností a zabúdať na mŕtve ciele. Ale to prináleží len nášmu druhu, ktorý bol obdarený, alebo prekliaty, schopnosťou myslieť. Občas sa zmýlime, ale treba ísť vpred a nie ľpieť na minulosti. Veď Errare humanum est (mýliť sa je ľudské). Rozhostilo sa ticho. Zahľadela sa do výšin, až tam kde sa cítia doma len vtáky. Sokola nikde nevidela. Možno šiel loviť do priaznivejších vôd. Možno. A možno nie. Ticho preťal priam neznesiteľný, bolesťou nasiaknutý výkrik umierajúceho zajaca. . V tej chvíli na ňu sťažka dopadla skutočnosť bytia. Zem bola krásna a láskavá, ale bola aj krutá a temná. Hory v sebe ukrývali zlobu vekov. Až ste mohli cítiť ten oheň stúpajúci z nich. V moriach plávali okrem malých a veselých rybiek aj žraloky. V očiach často vplyvných ľudí, blčala zúrivosť a v ich skutkoch sa odrážala chamtivosť. Dravce lovili zver. Rafinovaní, obávaní a nebezpeční. Spomedzi nich najväčším bol človek. Jej myseľ sa vydala na dlhú púť kde nebolo jesenných stromov ani rozkvitnutých kvetov. Až tam, kde nesiahali korene šťastia. Na počiatok sveta, do tmy. Ale tá skončila, pretože niet tmy, čo by trvala večne, dokonca aj tam teraz svietia hviezdy. Opatrný štekot psa ju prebral z úvah. Prekvapene sa okolo seba poobzerala. Bola už poriadna tma. Rozmýšľala, čo by sa stalo, keby ju ten tvor neprebudil z úvah, alebo možno až spánku. Štekot psa, ktorý intuitívne využíva svoj hlas na varovanie, alebo zastrašenie. Pozrela mu do očí. Teraz jej nepripadali nemé, boli plné myšlienok. Psích myšlienok. Opatrne vstala, zavolala na psíka menom a on pribehol bez jediného spýtavého pohľadu. Celú cestu prešli nepoľavujúcim rýchlim tempom. Akoby sa bála ticha obklopujúceho les, akoby odvšadiaľ vyskakovali postavy nevrhajúce tiene v mesačnom svite, pretože samé boli tieňmi. Neupokojila sa kým neprišli domov. Zadychčane vrazila dnu, do malej predsiene, voňajúcou vanilkou. Babka zrejme niečo piekla, vždy piekla, keď bola nervózna. Bez slova vysvetlenia sa jej vrhla do náručia a pustila sa do voňavých koláčov. Z dvora sa ozval štekot. „Odteraz ťa vezmem všade zo sebou.“ zašepkala ticho.