Ako stvoriť netvora - netvor s maskou človeka

Spisovateľ/ka: Ajvinka | Vložené dňa: 5. januára 2014
http://citanie.madness.sk/view-46096.php
Dnešné ráno som sa zobudila v nemocnici.
(celeste Buckingham - nobody knows)
V to ráno som sa zobudila v nemocnici. Keď som otvorila oči, jasné svetlo, ktoré prenikalo medzi škáročkami zle upevnených žalúzii, bodlo do mojich očí. Rýchlo som ich zatvorila a snažila sa rukou chrániť. Po pár sekundách si moje oči privykli na svetlo a boli schopné poobzerať sa vôkol. Typická nemocničná izba. Moja posteľ umiestnená hneď pri okne, štvrtá v rade. Nikde nikoho. Bola som tam len ja. Podlaha sa leskla čistotou, no nemocničný zápach prekryl jej krásu. Pozrela som sa na posteľ naľavo odo mňa. Nebola ustlaná, tak ako aj tie ostatné. Nebolo pochýb, že som v izbe sama. V rohu pri dverách bolo umývadlo so zrkadlom, na ktorom bola položená stará handra. Vedľa mňa stál už len starý stolík. Túžila som sa natiahnuť za sivými závesmi a zastaviť príval svetla do izby. Moje oči boli dlho v tme a túžili sa k nej vrátiť. Hlava mi išla prasknúť od neustáleho pípajúceho prístroja monitorujúceho moje srdce. Ešte stále bilo. Zadívala som sa na pravidelne sa pohybujúcu čiaru na monitore. Hore a dolu, žiadne výkyvy. Dokonalý plynulý život. Pozrela som sa na svoje ruky. Túžila som z nich vytiahnuť všetky hadičky, ako to robia hrdinovia vo filme. No nemohla som. Zrazu som zaostrila na náramok na mojej pravej ruke. Bol kovový, nevyleštený a spájal mňa a posteľ. Väzenské putá.
Dnešné ráno som sa zobudila v nemocnici. Ale ak sa ma spýtate prečo, nespomínam si. Pár minút po mojom prebudení za mnou prišlo množstvo ľudí. Všetci sa pýtali a pýtali otázky, na ktoré som im nemohla odpovedať. Vari som jediná kto pozná odpoveď? Bol 19. november 2013 a ja som sa ako jedna z mála zo študentov a učiteľov našej strednej školy, tohto rána dožila.
2. september 2002
Pamätám si na môj prvý deň v škole. Bola som nadšená a pritom som sa chúlila na stoličke v prvej lavici, tak aby ma nikto nevidel. Vedľa mňa si sadlo dievča. Jeho rodičia stáli vedľa nej rovnako ako tí moji. Mala krásne dlhé blond vlasy. Vyzerala ako princezná z mojich rozprávkových knižiek. "No tak Maggie, opýtaj sa jej ako sa volá", posmeľoval ma môj ocko. Nechcela som. Hanbila som sa. Ledva som jej povedala "ahoj", keď si prisadla. Nádherné ružové šaty prikryli celú stoličku, skoro až po zem. Nespýtala som sa jej ako sa volá. A na druhý deň som ju už v triede nenašla. O pár rokov sme sa stretli znovu. No viac sme už neboli malé a nevinné dievčatká, ktoré dostali prvý šlabikár. Stáli sme oproti sebe ako nepriatelia. V jej očiach bol strach a v mojich? Nemala som byť ja tá, ktorej ruky sa triasli? Dodnes si pamätám na môj prvý deň v škole. Len niekedy neviem či sú to moje vlastné spomienky, či spomienky mojich rodičov. Stále dokola si premietam čo vraveli, pozerám si staré fotky a snažím sa premietnuť si spomienky. Niekedy naše vlastné spomienky sú dielom ľudí a nie okolností, ktoré sa naozaj stali. Ako často dovoľujeme ľuďom, aby nám povedali čo sa stalo? Neveríme, už vlastnému úsudku? Necháme ich nech pretvárajú minulosť tak, aby vyzerala pre nich najlepšie. A zrazu sa z prvého dňa v škole stane náš najlepší. Pritom bol obyčajný, rovnako ako ostatné. Omnoho viac sme si cenili to, že obaja rodičia stáli po našom boku. Ale ak by si to priznali, znamenalo by to, že niekde spravili chybu.
17. november 2013 som prežila len ja a ďalší traja spolužiaci z našej triedy. Presne si pamätajú čo sa stalo. Dokázali dokonale vykresliť každý jeden okamih odkedy vstúpil prvý človek do miestnosti až do chvíle, kedy sa spustilo peklo. 17 obetí, 17. november. Ležím v nemocničnej posteli a rozmýšľam nad týmito číslami. Sedemnásť. Je to náhoda? A čo sa stane keď sa náhoda spojí s osudom. Musí niečo vzniknúť. Mám sedemnásť rokov, a tri dni. V ten deň som mala narodeniny. Na stole vedľa mojej postele sú noviny. Ranné vydanie bulvárneho časopisu. Ukradla som ho cestou späť z ďalšieho vypočúvania. Nikto si to nevšimol. Nikdy si nikto nič nevšimne. Všetci vidíme len to čo chceme. Sme majstri v tom obzrieť sa preč od bolesti. Veď je cudzia. Prečo by sme ju mali znášať aj my? Na čo by sme mali pomôcť niekomu kto o to nestojí? Kto o pomoc dokonca ani nepožiada? Je také ľahké sklopiť zrak, zatvoriť oči a nič nevidieť. Obklopiť sa len temnotou a veriť, že je taký celý svet. Otvorili sa mi 17. novembra oči? Či som sa zmierila s osudom a zavrela ich ako ostatný? Na stole vedľa mojej postele sú noviny s nadpisom „na strednej škole v Herridsone vyčíňal netvor". Netvor, hmm...netvor s maskou človeka.
(wise up - aimee mann)
Bola som ešte pod vplyvom sedatív, keď ma predviedli na prvé vypočúvanie. Mladý ošetrovateľ z druhého oddelenia ma pridŕžal, keď som kráčala. Každý jeden krok, ktorý som spravila bolel akoby som kráčala po skle. Motýlia chôdza. Ja, ošetrovateľ a dvaja bodygardi na každom boku. Lenže tento raz tu neboli preto, aby ma chránili. Alebo sa mýlim? Čo ak ma chcú predsa zachrániť? Ochrániť? Ale pred čím? Má zmysel chrániť sa, keď je vlastne už koniec? Niekto tomu hovorí poučiť sa z vlastných chýb, iný to volajú opatrnosť. Pre mňa je to len strach. Vidím svet inak ako oni. Nechajú ma hovoriť? Som zmätená a chcem ešte spať. Oni ma nútia kráčať. Bola som vyslabnutá, no v nemocničných šatách som sedela na primárovej stoličke. Oproti mne si sadli dvaja policajti. Už viac nevyzerali ako princovia, ktorí bojujú o moju záchranu. Čakala som, že prehovoria. Ticho, do jeho rytmu sa ozývala len pohybujúca sa ručička vo vnútri nástenných hodín. Neprestane to. Nie neprestane. Bolesť nikdy neprestane kým nie je vyliečená. Môžeme ju umlčať, potlačiť a skryť. Ale neprestane. Niekde v našom vnútri stále žije, malá iskrička, ktorá vzbĺkne rýchlejšie ako by sme si dokázali predstaviť. A neprestane až kým nezničí všetky tie prikrývky, ktorými sme sa ju snažili uväzniť vo vlastnom vnútri. Niekedy to trvá celé roky. Nedokážeme sa bolesti zbaviť? Nie je to predsa na nás? Máme silu. Čo sa stane, keď viac už nechceme byť silný? ...Ticho, ticho, ktoré prerušil vrzgot otvárajúcich sa dverí. Ani som si nevšimla, že kreslo medzi policajtmi bolo prázdne, kým si naň nesadla ona. „Volám sa Grace Green", podávala mi ruku „a ty musíš byť Maggie", všimla som si, že sa triasla. „áno, tak sa volám, teší ma, slečna Green". Nevedela som čo si mám o tej žene myslieť. Jej zelené oči sa pozerali priamo do mojich. Nedokázala som ustáť jej pohľad a zrak som sa snažila mať stále sklopený. Prvých pár minút som sa ani nesústredila na to čo hovorí. Sú jej topánky naozaj kožené? A potrebuje okuliare RayBan na čítanie či do diaľky? Vyzerala krásne, ako z obrázka. Dlhé blond vlasy. Niekoho mi pripomínala. Ale to predsa nemohla byť ona. A kebyže viete to čo moje podvedomie skrýva, vedeli by ste, že to ona nie je. Myslím, že sa so mnou snažila spriateliť. Ale, keď si na to spomínam teraz, išlo len o výsluch:
(Lionel Richie - Hello)
- „Máš krásne vlasy, vždy som chcela mať tmavé hnedé vlasy" usmiala sa a sadla si medzi modrých šmolkov.
- „Aby sa Vás viac netýkali vtipy o blondínkach?" usmiala som sa na ňu tiež a sledovala jej prirodzený smiech
- „hahaa áno presne", pomaly si otvárala poznámkový blog a preložila si nohy krížom, „ale niektoré z nich som mala naozaj veľmi rada. A čo ty? nevieš nejaký dobrý vtip?".
- „Ja nie som dobrá v rozprávaní vtipov"
- „Možno len nepoznáš žiadny dobrý"
- „Nie! v tom to nie je, keď rozprávate vtip musíte ho vedieť predať. Neide o to aké slová použijete, ide o Vaše gestá, mimiku a intonáciu. Viete, všetci čakajú, že vtip bude vtipný a sú pripravení zasmiať sa. Ak vy nie ste presvedčená o tom, že ten vtip je vtipný, nikto sa smiať nebude. Niekedy stačí len jeden správny pohľad, napravenie si trička, zmena hlasu a rozosmejete celú triedu"
- „Poznáš ten pocit? Rozosmiať celú triedu?"
- „áno, veľmi dobre, ale nikdy to nebolo dobrým vtipom. Vlastne ani neišlo o celú triedu. Lebo jeden človek sa nikdy nesmial"
- „Tak ako 17-teho novembra? smiali sa všetci aj vtedy?", Grace sa nenápadné snažila zmeniť tému na to čo ju zaujímalo najviac. Chvíľu mi jej bolo ľúto.
- „Ja neviem," obdivujúc svoje dlhé vlasy som hovorila stále rovnakým tónom. „Moji spolužiaci sa radi smiali, niekedy keď som sedela v lavici, len som zatvorila oči a načúvala zvuku našej triedy. Prelínal sa tam smiech, krik, irónia či hnev."
- „Aký zvuk vydáva hnev?"
- „Je to ako, keď Vám niekto niečo spraví a vy svoj hnev nechcete dať najavo. Usmejete sa a milým hlasom vyslovíte slová, ktoré trafia do najslabšieho miesta. Pritom sa tvárite, že ste ani len netušili, ako môžu tieto slová raniť človeka. Taký zvuk má hnev. Zvuk klamstva." Grace sa ma chystala ešte niečo spýtať. Ale bola som taká zmätená. Pozrela som sa na svoje šaty, nemocničný úbor. Bol biely. Nevinný. Vari to ona nevidí? Prečo ma sem doviedli? „Som unavená, môžem už ísť?"
Jedna z guliek zasiahla moju hlavu. Vraj preto som stále cítila únavu a nedokázala si spomenúť. Len zázrakom som prežila. Ale bude trvať dlho, kým si uvedomím či mám byť vďačná alebo nie. Vraví sa, že život je dar. Och keby sme radšej museli bojovať o to, aby sme mali právo žiť. Možno by tento svet vyzeral úplne inak. Podľa mňa sú najkrajšie veci zadarmo. Dokážem celé hodiny sledovať hviezdy na nebi, vždy s otvorenými očami žasnem nad ružovo-oranžovým západom slnka. Život je dar. A veci, ktoré sú zadarmo si skoro nikto neváži. Preto sú lavičky v parku doškriabané a zašpinené? Vari preto nevydrží studňa na jednom sídlisku? Najkrajšie veci sú zadarmo a ja ich túžim rozdávať, ale nikto o ne nemá záujem. Nie pokiaľ sú zadarmo. A tak ich nechám bojovať. Nestratila som pamäť. Vedela som presne ako sa volám, kto sú moji rodičia. Len moje spomienky boli trochu rozhádzané. Po prebudení v nemocnici som mala miestami pocit, že každú chvíľu musím odísť do školy. Lenže moja škola viac už nebola bezpečným miestom.

Najhoršie som znášala pohľady rodičov. Pozerali sa na mňa akoby ma skúmali. Snažili sa v mojich očiach nájsť kúsok zo svojho dieťaťa? Zdalo sa mi, že jediné čo vidia sú väzenské putá a moja tvár im nič nehovorí. Potrebovala som, aby ma vzali do náručia, tak ako keď som bola malá. Chcela som len počuť, že je to dobré, že všetko bude dobré, stačí len vydržať. Namiesto toho z úst ženy čo ma porodila zazneli len slová: „Je strava dobrá? Máš tu dosť ovocia?", ani raz sa nedotkla mojej ruky. No vtedy mi to nechýbalo. Netušili čo mám vo vnútri. Mohli byť ďalší, ... mali byť ďalší, ak by ma nezastavili? Som naozaj to, čo o mne hovoria? Na nič z toho si nespomínam. Keby poznali moje vnútro nechali by ma ísť? Prosím, poviete im to? Poviete im, že chcem ísť domov? Že ma ich putá v noci desia, že sa budím spotená a potrebujem sa prejsť, nemôžem. Povie im niekto, že som nevinná? Čo odomňa chcú počuť, vraj prepáč. A zmení prepáč niečo? Je to slovo, 6 písmen, ak ich prehodím viac nebudú dávať zmysel. Tak ako moje myšlienky, tak ako moje spomienky, tak ako moja túžba ísť domov. Nič z toho nemá zmysel. Nemám domov. Nemám rodičov. Všetko som stratila 17.-teho novembra. Jediné čo mi zostalo som ja. Aspoň to ma nútia veriť. Pozerám sa na nemocničnú stenu. Rodičia už dávno odišli. Stena je prázdna, biela, len štvorec asi 1,5 metra nad podlahou je vyblednutý. Kedysi na stene ležal obraz. Predstavujem si ako mohol vyzerať. Nádherná modrá obloha posiata bielymi oblakmi, ktoré sa rozprestierajú nad vrcholkami hôr. Z nich vyviera horský potok, predierajúci sa cez ihličnatý les. Miestami sa objaví aj kvetinka, jednoduché rybky a chatka. Drevená hnedá chatka postavená v popredí obrazu. Takto si predstavujem obraz, ktorý mal vysieť na stene. Vždy som ho maľovala na výtvarnej. Ten obraz už na stene nevysí, je prázdna, biela ale prázdna, no napriek tomu obraz v nej zanechal svoje stopy. Aby zmizli, musel by sa pretrieť bielou farbou. Musel by sa nájsť niekto kto tú stenu vymaľuje. Zatiaľ sa tak nestalo a je prázdna....prisnil sa mi sen:

Kvety, ktoré dávno zvädli
odložené na stole
pýtaš sa prečo to je, tak ako je.
Zvonček, ktorý tíško zvoní
a viac nik neotvorí
prázdne steny v nemom byte.

Plamene už pomaly
zostupujú po schodoch
zhoria všetky spomienky
spália čo po mne zostalo

Plamene už pomaly
zostupujú po schodoch
a ja čakám na ich žiaru
čo vytrhne mi ten bôl

V kúte leží dievča, ktoré
ničoho sa nebálo
v srdci malo veľa lásky
a preto sa sklamalo

Svet bol pre ňu miestom prázdnym
bez šťastia a spomienok
a preto sa rozhodlo ísť
cestou bielych topánok

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Spisovateľov komentár k príspevku

pokračovať ďalej v písaní?


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
6 bodov - odporúčam
Struktura!!! Ale, inak sa mi to paci. :D  
Spisovateľ/AutorMageva Voan Pridané dňa3. septembra 2014 09:08:19
8 bodov - odporúčam
Rozhodne to nie je dokonalé, ale pritom ma to dostalo. Hltal som každé slovo. :)  
Spisovateľ/AutorJakub Dušek Pridané dňa15. apríla 2014 21:06:50
sonka valovicz sazama
7 bodov
..veľmi zaujímavý príbeh,záver veľmi emotívny,určite pokračuj v písaní ďalej....:)  
Spisovateľ/Autorsonka valovicz sazama Pridané dňa6. januára 2014 11:11:22
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8