Konečné riešenie

Sedí za stolom, na papiere čosi píše.

Oblek čierny, čižmy čierne, iba odznak červený,

Na tvári usadil sa výraz tvrdý, kamenný.

Čo tam jeden odznak- celé prsia pokryté odznakmi!

Niektoré s krízami, iné zas s hákmi.

Podpisuje rozsudky upálením smrti,

Vďaka jeho podpisom okolie dymom smrdí,

vďaka jeho podpisom prácu majú mestské pece,

vďaka jeho podpisom každá ľudí v tonách hlce,

vďaka jeho podpisom už mnohé rodiny prišli o členov,

no on len sedí a podpisuje s tvárou kamennou.

Pozrie oknom- už úraduje noc tmavá, temná,

No popri jeho čiernej duši i tá noc je jemná.

Usmieva sa popod fúziky- raz budú ako Fuhrerove,

Bodaj by sa netešil, keď mesto bude ako nové!

Keď práve jemu zverili to najdôležitejšie- konečné riešenie!

Ak tretia ríša je poškodená stavba, hlavne ono je jej lešenie!

S nehodnými po boku predsa lepší svet nikdy nevybudujú!

S nimi po boku malý kríček nevyrastie v krásnu tuju!

A tmavá noc prechádza do svitania,

Do dňa, v ktorý sa mnohé veci zmenia.

Vychádza dôstojník z budovy- pece už na dnes majú prácu,

Keď tu vidí, jak bezmocných židov chmacú,

Ako im na ruky nasadzujú putá,

Ako každý žid vraští tvár, úporne húta,

Čo sa s ním asi teraz stane.

Zajaté sú všetci. staré srnce, srnčeky a... lane.

A jedna z tých laní... ach bože! Aká krása! Aká krása!

Vzdychá dôstojník. Vzdychá, prestane a o chvíľu vzdychá zasa.

Spamätať sa nevie z toľkej krásy naraz,

Preberie ho až do steny tvrdej náraz,

Steny tvrdej, kamennej, celkom ako jeho výraz.

-a či nie?- To sa mi snáď iba marí,

Že ustupujú z jeho tváre chmáry!

V tom musia byt dáke čary.

Abo pochopil svoju chybu vari?

Nepochopil. Čary v tom sú.

Nadelil mu vrtký osud,

Spoznanie najkrajšieho kúzla vesmíru,

A on už padá do sladkého lásky víru.

Keďže dôstojník bol odjakživa mužom činu,

Skočil k vojakovi, vychmatol mu dievčinu.

Vojak ho zastaví, dôstojník sa oborí.

Kričí na vojaka až sa trasú hory:

„Čo nevidíš moje odznaky zelenáč mladý?

Nevidíš? Budiš! Mne to nevadí!

Mám dojem, že žalár ti len dobre spraví!"

Vojak naštvane zovrie pästi,

No ustúpi šarži z cesty.

Ako odmenu za svoj hrdinský skutok,

Spustí dôstojník na srdce dievčiny útok

Vždy všetko mal, všetko čo len chcel!

Snáď túto krásku neznámu život by mu neodoprel!

Samoľúbosť, pocit dôležitosti,

Zatieni často mnohé krásne cnosti.

„Slečna nádherná, krásna panna,

Upáliť vás mali už dnes zrána,

Ale môj zásah statočný, rýchly,

Zabránil, aby vám injekciu smrti pichli.

Poďte so mnou- vidíte ten život skvelý?

Dnes som ja ten, kto tu velí!

A vy s vašou krásou po boku,

Hoci ste židovka, obľúbenou sa stanete do roku.

Sám Fuhrer bude vyrábať falošné listiny,

Aby ste na židovskom zločine ostali bez viny."

Slečna sa vytrhne a vraví: „Ste tvrdý a cynický, pane!

Čo sa s mojou matkou, čo sa mi s otcom stane?"

„Nepodstatné kto je matka, podstatné je, kto je syn!

A váš syn najbohatší bude od Mohana až po Rín!"

Slečna sa vytrhne a uteká, sťaby ju psisko hnalo,

Dôstojník, muž činu, pokojný je pramálo.

Dupne nohou, zavyje zúfalo,

Čo spravil zle? Čo mu len chýbalo?

Že zutekala tá spanilá kráska,

Ku ktorej ho viaže mocná láska.

Šiel dôstojník, išiel domov, do pohára nalial vína.

-Veď napokon, zaujme ho dáka iná!

Tresol o stôl, vínom zašpinené tkané koberce.

Keď on žiadnu inú nechce!

On túži len po tej jednej!

Len ona ulahodí jeho duši smädnej.

Mohol by po nej vyhlásiť pátranie, no nevyhlási,

Aby dokázal, že nie je ničiteľom, lež obdivovateľom jej krásy.

A tak ako bájny princ z rozprávok šiel od domu k domu,

No na rozdiel od toho princa nesľuboval zlato tomu,

Kto mu pomôže nájsť jeho milú. Hoci už bol na dne!

Toto je osobný boj. Buď zvíťazí, abo padne.

A až keď zaklopal na (toto číslo je príliš tajná informácia) dvere,

Pozrel okom v oko tej Krásy Dcére.

I takto riekol:

„Tu blízko, no za morom a horou,

Tam ďaleko, ďalej než za rannou zorou,

Úžasnej Krásy Dcéra žije,

Kiežby som mal lietajúce sane,

Alebo dva žrebce rýchle vrané,

A povedal iba- Hijé!

A bol pri tej, pre ktorú mi srdce bije.

A bol hneď tam, a s ňou,

Tam s tou skvelou ženou,

Ženou sťa obrázok krásnou,

Iba niekoľko metrov,

Až niekoľko metrov vzdialenou,

Ku ktorej city chovám.

Moje kone, ohnivé to tátoše,

Dňom nocou by cválali,

Bo moja láska s túžbou,

By ich poháňali nech letia ostošesť,

Ponad polia, pastviny a lúky,

Na ktorých sa vlnia nepriateľa pluky,

No darmo strieľajú zo svojich krytov,

V srdci nemám miesto pre strach,

Už tam vládne iný z citov.

Aj keby mi mlyny doma zlato mleli,

Vydal by som sa na cestu cez snehu mely,

Cez duniace vetry mrazivé,

Cez lávu hltajúcu všetko živé,

Cez pohoria vysoké,

Cez moria divoké.

I keby more pohltilo ma aj s loďkou mou,

I keby som navždy ostal obklopený tmou,

I to mi v ušiach krajšie znie,

Ako Tvoje smrtonosné: „Nie!"

I keď pokojné šíravy,

Nahradia draci draví,

I keď ta namiesto vody,

Ocot tiecť bude,

Nech sa tam hocako zle vodí,

Za Tebou tam pôjdem.

Spanilosť, neprekonateľná krása,

To vídam zas a zasa,

Keď sa na Teba podívam.

Preto, ó kráľovná Krásy,

Moju lásku nikdy a nič nezahasí.

Keď hľadám, krásu podobnú Tvojej bytosti,

Sťa by som hľadal roh v kruhovej miestnosti.

Nik nie je podobný Tvojej dokonalosti.

A tak či je jar, či jeseň, či leto, či zima,

Vidno vodu z môjho citu prameňa,

Ako nesmelo vyteká spod kameňa.

Tok mohutný valí sa dolinami,

Berie všetko zo sebou,

Len tú jednu pevnosť ovládanú Tebou,

Tie hradby, priekopu medzi nami,

Nedokáže prelomiť.

-Klaniam sa Vám, moja pani,

Ponúkam vám svoje služby,

Pre Vás biť sa, pre Vás chrániť,

To sú moje jediné túžby-

Taká bola moja prísaha,

A tak ďalej než len vesmír siaha,

Pôjdem na Tvoju žiadosť.

Pre Teba do horúcich pekiel,

Pre Teba proti miliónu mečov, sekier,

Proti lvu, tigrovi, hadovi,

Proti pánu smrti Hádovi.

To všetko pre Tvoje vlásky,

Pre Tvoje hnedé oči,

Len k Tebe horím ohňom lásky,

A spievam keď Ťa zočím.

Ó, keď sa zadívam do Tvojich očí hlbokých,

Jak by som omladol o roky,

Vtedy podľahnem skutočnému blahu,

Nič iné vtedy nemá žiadnu váhu.

No nielen telo je krásne na Tebe,

Rovnako duša čistá jak nebe,

Bez obláčka, iba hviezdy svietia,

No najjasnejšie svietiš ty.

Slnko môjho života.

I keby som nepoznal tvoju povahu,

A prikladal by som tú spomínanú váhu,

Iba domnienkam svojim

Nevysníval by som si ju lepšiu,

Z Tvojej povahy anjelikom šaty šijú.

Si čestná, si múdra, si milá.

Si duše mojej dobrá víla,

Preto s Tebou jedna chvíľa,

Je viac než milión liet bez Teba,

Tys´ duši mojej chleba.

Si vtipná, veselá, šikovná,

A nech Ťa s hoc´ ktorou porovnám,

Vzídeš zo súboja víťazne.

Tvoj hlas sťa sladučký med znie.

Sťa najsladší zo všetkých medov.

Si nadaná, citlivá, mladá...

Prečo? Prečo ma nemáš rada?

Dokonalá kalokagatia- súhra duše, tela,

Takých ľudí na svete nie je veľa.

Taký nie je nikto iný!

Každý pohyb Tvojho tela,

To prilieta labuť zjari.

To akobys´ tiež vzlietnuť chcela.

Pod dotykom Tvojho prsta,

I Bastilla sa rozžiari.

Počul som už množstvo bájí,

O ľuďoch čo boli v raji.

Ale čo je to raj?

Je to blažený kraj vraj.

No je to pivnica plná zlata?

No je to stromov sad?

No je to matky dcérka zlatá?

No je to tam, kde je jablko a had?

Raj je miesto, kde si ty.

Keď sa pohneš, raj sa pohne.

Keď Ty bežíš, raj pobeží.

Ó, aký svet by bol desivý,

Keby sme tu nemali raja...

Keby som tu nemal Teba.

Ponad oceány, ponad šírne oceány,

Letí sťa morský vánok ranný,

Pieseň mojej lásky ohnivá,

Čo peje o Tvojom tele panny.

Spieva ľúbezným hláskom

Hláskom ako zvončeky,

Hláskom pekným ako ty,

Spieva hoc´ nepozná noty,

Spieva, že milujem ťa.

Čo je dôležité do života?

Je to vojakov mocných rota,

Ktorými dobyješ svet?

Na čo by ti bol- veď

Všetko nie je len o bohatstve a sláve,

Všetko je o láske, tom čudesnom jave.

Mnohí masu kôz na pastvinách pasú,

Nepoznajúc pravú pastvu,

Pastvu pre oči, zmysli, no hlavne dušu.

Mnohí s tými kozami trávu suchú kušú.

Nevedia, že duši je na nič tráva,

Že pre dušu je chlieb pravá strava.

Nech v kozom mlieku utopia sa hoci,

Nech zatratia všetky života noci,

Nech v zlatých kočiaroch vozia sa,

Ich srdce radosťou nejasá.

Chýba mu totiž to málo,

Že chlieb stále neochutnalo.

Áno, áno- Krása spadla z neba,

Preťala nočnú oblohu.

Áno, áno- Krása porodila Teba,

Ty by si sa zapáčila aj Bohu.

Horím, horím, horím, horím,

Horia vo mne lesy, hory,

Horia vo mne všetky horľaviny sveta,

A uhasí ma len tá jedna Tvoja veta.

Horia všetky orgány môjho tela,

Kopce ciev a krvi veľa.

Horím, horím, no nemením sa na popol.

Horí moje srdce, spôsobuje telu bôľ.

Ako roztopené olovo, ako horúca láva,

Taká vriaca je môjho vnútra páľava.

Preto Ťa prosím, nechaj ma privinúť si Ťa k hrudi,

Veď cítim k Tebe, čo ešte k nikomu z ľudí,

Preto Ťa prosím, uhas moje plamene,

Preto ti vravím, čo ešte nikdy žiadnej žene.

Vravím, že si krajšia jak nebe, krajšia jak luna,

Krajšia než šíre more, než kráľovská koruna,

Krajšia než slnce, krajšia než v rozpuku ruža.

Vravím, že svojou krásou a milotou získala sis´ tohto muža.

Toho čo sa všetkým starým sľubom rúha,

Keď tu stojí pred Tebou ako Tvoj sluha,.

Stojí a vraví: „Zabudni, odpusť mi staré chyby,

Prepáč, že lovil som vás ako rybár ryby..."

Nastala dlhá chvíľa ticha,

A potom akoby z dôstojníka na dievčinu prešla pýcha.

Potemnela jej tvárička, zlo zaplavilo myseľ,

A preťala dôstojníkov duchovný stav, čo už len na vlásku visel.

„Nebolo to dávno- len dnes o ráne,

Som povedala čo si o vás myslím, pane.

Som rada, že ste neprišli s vyhrážkou na perách.

-to som si myslela keď videla som vás pri dverách.

Chcete odpustenie?

Veď zase ste spravili zlý skutok! Vraj aký?

Klamete- je pre vás rozdiel medzi pravdou a lžou taký,

Ako medzi plodmi jednej a úplne rovnakej olivy!

Neviete čo je pravda. Ani nikto iný, kto prednesie reč ako vy!

Preto prace sa! Nech tu už viac nie ste!

-Ak chcete úpalte ma!

Aspoň s rodičmi sa stretnem, na tom svätom mieste."

Odchádza dôstojník, smutný, presmutný.

Inokedy krutý pohľad, teraz mútny.

Horia v peci, horia. No nie ľudia, lež rozsudky.

Prekliate buďte! Navždy prekliate predsudky!

Smútok a zúfalstvo- podobné to city- sú na jednej lodi,

A preto každý len s tým druhým po ľuďoch chodí.

Dôstojník prepadol do beznádeje,

Už nevníma ani, čo sa kolo neho deje.

Čierne beštie, červené oči, dlhé pazúry,

Nikto netuší čo za peklo to v ňom zúri.

Dverami prichádza jeho princezná...

Ej či je krásna! Ej či je ľúbezná!

Najkrajšia na svete tá princezná určite je,

No to už svet rozplýva sa v množstve farieb.

Všetko sa premieňa na oblaky dymu,

A židia kvíliac v ohni hynú.

„Nie!" kričí dôstojník, „Beda mi je! Beda!

Takto sa žiť ďalej už proste nedá!"

Čierne beštie, červené oči, dlhé pazúry,

Nikto netuší čo za peklo to v ňom zúri.

Zablyslo sa, zahrmelo nad domom dôstojníka,

Ej! Kto nezažil nevie, ako bolí v srdci dýka.

Zablyslo sa nad dôstojníkovým domom,

Ak Konečné Riešenie je klasom, obilným poľom,

Tak potom on musí byť jeho búrkou, jeho hromom!

Dôstojník sa už neváľa, po posteli v mukách:

-granáty za opaskom a samopal v rukách.

Ak hlavný stan tohto mesta plný generálov

Je les, tak potom je on lovec, čo ide na lov.

Aspoň časť toho čo napáchal odstráni.

A umrieť? To popri sklamanej láske nebolí ani!

Vrútil sa do miestností hlavného stanu,

Ranami v „nadľuďoch" hojí v srdci ranu.

Generál za generálom padá, veliteľ za veliteľom,

Dôstojník prevŕta poslednú guľku vlastným telom.

Posledných zo starobylých Liebeovcov na zem padá,

Umiera v ňom junač smelá, zamilovaná, mladá.

Oheň! Dym! Mŕtvoly! Krátery!

Kto tú spúšť nevidel, ten jej neverí!

Elita 3. Ríše tam na kope leží,

Prekrásna židovka k miestu boja beží.

Koľko ľudí v meste smúti, nespomeniem radšej,

Len tú jednu krásku, čo nad záchrancom si plače.

Nad jeho Konečným Riešením.

A hoci je teraz už pod hŕbou hliny zahrabaný,

Jeho lásku ku kráľovnej Krásy,

Nikdy a nič nezahasí.

Jeho milovaná denne k jeho hrobu chodí,

Dúfa, že snáď vrhne sa späť z Cháronovej lodi.

Dúfa, sa nejako zvráti, čo sa stalo,

Dúfa, že sa stane novým Lazarom.

No nestane. Už niet návratu.

Už je neskoro. Ľudia sveta vedzte,

Že on stretol jej rodičov na tom svätom mieste