Vitajte v budúcnosti (devätnásta kapitola)

Spisovateľ/ka: Všezvěd Všudybud | Vložené dňa: 8. januára 2014
http://citanie.madness.sk/view-46132.php

Nočný rozhovor

K

eď Amadeus dorazil do hotela, bol už večer. Po svojom zážitku na streche hotela sa totiž opäť s Pénelopeiou vzniesol na zem a celý deň strávili spolu. Šli sa najesť do jednej z reštaurácií a keďže prestalo pršať, vyšli si na menšiu prechádzku a zastavili sa na Karlovom námestí. Amadeus sa nevedel dosť vynadívať na triumfálnu bránu Kostola svätého Ignáca, a hneď sa aj ponáhľal spolu s Pénelopeiou prezrieť si interiér. Všimol si, že liturgická prax katolíkov sa musela od jeho doby dosť výrazne zmeniť, keď oltár nebol pokrytý obrusom, večné svetlo nesvietilo a svätostánok bol prázdny - rovnako tomu je aj v Kaplnke svätých anjelov strážnych v hoteli.

            Už len to, čo cítil k Pénelopei, bolo magické a stále sa to zväčšovalo, lebo si uvedomoval, že spĺňa jeho ideál dokonalosti viac, ako ktorákoľvek žena, ktorú dosiaľ stretol. Preto zázračné veci, ktoré sa okolo nej diali, ho už aj prestali udivovať - keď ju napríklad na Karlovom námestí pobozkal, mal pocit, akoby sa okolo nich ochladilo a stromy začali hojne zhadzovať lístie, akoby bolo Všetkých svätých. Potom okolie pokryl sneh a na námestí zaznela zmes vianočných kolied. Nad hlavami im zaburácal novoročný ohňostroj. Okolitý trávnik zakvitol a z jezuitského kostola sa ozvali radostné veľkonočné hymny. Zavial teplý vietor, opreli sa do nich horúce lúče júlového slnka a zakrúžil okolo nich letný hmyz. Keď sa ich pery oddelili, bol opäť september. A hoci ich bozk netrval dlhšie, ako pár sekúnd, Amadeus mal pocit, že prešiel celý rok.

            „Noc bude dlhá," riekol Amadeus, keď sa lúčili pred dverami jeho apartmánu. Amadeus držal ruky Pénelopei vo svojich dlaniach a pritláčal si ich k hrudi. „Tak dlhý čas bez teba."

            „Nemaj strach, vari nevieš, že každá noc končí úsvitom, ako hovorili Peržania a my sa ráno opäť uvidíme?" posilnila ho Pénelopeia. „Dobrú noc, Amadeus."

            Aj tebe dobrú noc," odvetil Amadeus. „A sladké sny."

            „Sladké sny," zopakoval, keď Pénelopeia odišla a on zavrel dvere.

            „Sladké sny," zopakoval, a vtedy to pochopil.

            Sadol si do kresla a zavrel oči. Snažil sa retrospektívne si vybaviť, čo sa odohralo za posledné dni. Mŕtvy pán Viktor Elisé... Múdra tvár Gérarda Elisého si ho pozorne premeriava v lietadle... Zmieta sa v ničote, na ceste do dvadsiateho prvého storočia... Excentrický profesor Časovrat sa na neho uškŕňa... Vystupuje z auta a díva sa na budovu Národného ústavu pre výskum času...

            A čo bolo predtým? Čierna diera? Prečo sa mu nevybavuje nič, čo sa stalo predtým, ako ho jeho sprievodca zobudil v aute?

            Predtým nebolo nič, lebo vtedy sa všetka táto krivá realita len začala. Pochopil to. Otvoril oči a pousmial sa. Tým sa všetko vysvetľovalo. Preto tu nefungovalo nič, na čo bol zvyknutý - od zákonitostí logiky až po fyzikálne zákony. Všetko bolo možné a žiadne predstavy neuskutočniteľné.

            Postavil sa a v povznesenej nálade sa šiel osprchovať. Tešilo ho, že nemusí hľadať v tmavých miestnostiach vypínač, ale svetlo sa zapne hneď, ako niekam vojde a vypne sa v okamihu, keď odtiaľ vychádza. V kúpeľni sa vôbec nemusel unúvať s pákou na batérii, ktorá sa automaticky nastavila na jemu vyhovujúcu teplotu, ani nehovoriac o tom, že sprchovú hlavicu nebolo potrebné držať, ale sama sa okolo neho vznášala a zalievala ho príjemne teplou vodou. Vyšiel zo sprchy a obliekol si pyžamu a župan, ktoré tam predtým neboli. Vyšiel von a zamieril do obývacej izby, kde bola tma, lebo svetlo bolo vypnuté a závesy zatiahnuté, no dopadalo tam svetlo z chodby, preto sa Amadeus videl vo veľkom zrkadle, ktoré viselo na stene.

            „Ten tmavomodrý župan mi nejako nepristane," povedal si. Chytil župan za kraj a potriasol ho. Župan sa zmenil na sivý. Potriasol ním opäť a bol hnedý. Zmenil ho na zelený. Na žltý. Na fialový. Na oranžový. Na tyrkysový. Na krémový. Na ružový s motívom chutnučkého bielučkého mačiatka.

            „No toto, Amadeus? Poznám ťa od narodenia, no až teraz som objavil tvoj vkus."

            „Je tu niekto?" opýtal sa Amadeus do ticha. Otrávene potriasol županom znova a on ostal čierny. Svetlo z chodby za jeho chrbtom zhaslo a ocitol sa v úplnej temnote. Nevidel nič, len tušil niekoho pred sebou a teraz si všimol aj rozsvietený konček cigarety.

            „Kto je tu?" opýtal sa Amadeus neisto a zrazu si uvedomil, že sa vlastne nemá čoho obávať. Namieril ruku pred seba a záves pred oknom sa roztiahol. Pouličné svetlo kradmo osvietilo muža, ktorý sa pohodlne rozložil na gauči, vytiahol z úst cigaretu a do vzduchu vyfúkol obláčik dymu. Bol to Azariáš.

            „Prepánajána, čo tu robíš?!" namosúril sa Amadeus.

            „Fajčím," riekol on pokojne. „A čakám na teba. Už včera som ti sľúbil, že ti vysvetlím, čo sa to vlastne okolo teba deje. Viem, že po dni strávenom s Pénelopeiou to nebude nič príjemné, no ver, že až si ma vypočuješ, nebude nič dôležitejšie, ako tvoje zistenie."

            „Vieš, ale ja som už všetko pochopil," oznámil mu Amadeus a nechal v miestnosti rozsvietiť svetlo. „Viem, čo sa deje. Spím. A toto celé je iba môj sen. Lucidný sen, dá sa povedať. Síce značne rozvrstvený a zaujímavý, no ostáva naďalej snom. Keďže je lucidný, mám kontrolu nad jeho dejom. Takže dovidenia Azariáš. Uvidíme sa ráno."

            Amadeus si zmyslel, aby Azariáš zmizol, no on ostal naďalej ležať na gauči, podoprel si hlavu rukou a díval sa, ako sa Amadeus mocuje vypudiť ho z izby. Zostával však tam, len svetlo znova zhaslo a vonku sa opäť ozvala búrka. Rozpršalo sa a ťažké kvapky dopadali na okno. Amadeus nahnevane skríkol: „KTO SI! A PREČO MI LEZIEŠ DO SNA!"

            „Len pokoj, Amadeus," povedal Azariáš a znova si vložil cigaretu do úst. „Ty nevieš, že silné citové vypätie môže lucidný sen zrušiť? Iste by si sa nechcel prebudiť. Pravda, teraz to asi nepôjde. Prebudíš sa len sem-tam, čo sa ti javí ako absurdné halucinácie. Obávam sa, že to je tá pravá skutočnosť. Vlastne: čo je skutočnosť? To, čo reálne prežívame, alebo to, čo subjektívne cítime? Ty teraz v tomto sne stojíš uprostred luxusného pražského hotela, no zároveň ležíš vo svojej izbe v New Yorku. Čo je teda skutočnosť?"

            „Počúvam ťa a mám sa chuť zobudiť," riekol Amadeus rezignovane a sadol si.

            „Ja viem, kamarát, no ako som už vravel, také jednoduché to nebude. Nakoniec, pre človeka s vysokou horúčkou je najlepšie, ak spí."

            „Ja som chorý?"

            „Áno," prikývol vážne Azariáš. „V poslednom čase si sa správal čudne. Odkedy si sa vrátil z Thule, máš hlavu v smútku. Nestretávaš sa so svojimi priateľmi, ba vyhýbaš sa aj členom svojej rodiny. Zo školy ideš domov a jediný únik z reality nachádzaš v spánku. V snoch. Nedostatok záujmu o skutočný život ti spôsobil túto chorobu. A ty nemáš poňatia, kam až môže viesť."

            „Nerob mi tu, prosím ťa, prednášky," vzdychol si Amadeus. „O to sa pokúšali moji profesori, jeden psychológ, ba aj náš duchovný. Mne však takýto život vyhovuje. Tuto nie som prenasledovaný výčitkami. Sen je krajší, ako realita."

            „Nie si zodpovedný za smrť Nemesis," dôrazne mu povedal Azariáš.

            „Ako to vieš?!" zvolal Amadeus. „A vôbec, kto vlastne si? Mal by si byť len snová postava, výplod mojej fantázie, zatiaľ čo ty nepodliehaš vôbec mojej vôli."

            „Ty by sa ti hodilo, čo?" odvrkol Azariáš. „Uzavrieť sa do pivnice seba samého, do bezpečného, sterilného snového sveta, kde sa všetko deje podľa tvojich plánov. Ohromné? Nie. Nekonečne pusté miesto, kde si len ty. Samotný, obkolesený snovými vidinami a preludmi. Nekonečne sám. Naozaj ti takýto život vyhovuje? Amadeus, to predsa nie si ty. Od malička si miloval ľudí. A tvoja láska sa prejavuje aj v tom, že cítiš metafyzický dopad ich utrpenia a nechceš, aby ich smrť bola banalitou, odloženou v policajných spisoch ako nevyriešená vražda."

            „Čo ty o mne vieš?" nechápal Amadeus a oveľa skľúčenejšie dodal: „Kto vlastne si?"

            Azariáš znova vyfúkol obláčik dymu, ktorý doputoval vzduchom až k Amadeovej tvári, no on neucítil pach cigarety, ale jemnú vôňu kadidla.

            „Poznáš ma, hoci moja tvár je pre teba nová," vravel jemným hlasom a Amadeovi sa začalo vyjasňovať. „Vídaval si ma naposledy, keď si bol maličké bábätko a pohľad na mňa ti vždy vykúzlil bezzubý úsmev na tvári. Bol som s tebou, keď si sa učil prvé kroky. Cítil si moju prítomnosť v obľúbenom macíkovi, preto si vedel zaspať, keď si ho vo svojej postieľke držal v objatí. Som to ja, ktorý večne dohovára tvojmu svedomiu, aby si odpustil a miloval. Moje argumenty sú nekonečné, oveľa bohatšie, ako tvoje myšlienky, ktoré ťa vedú k pokušeniu."

            Amadeus zrazu videl Azariáša v úplne inom svetle. Okolo hlavy sa mu objavila zvláštna žiara a na chrbte mal čosi, čo sa veľmi podobalo na veľké krídla, porastené jemným páperím. Tento obraz trval len krátko. Keď zanikol, Amadeus na stolčeku vedľa seba objavil katolícky preklad Písma. Stálo otvorené na knihe Tobiáš. Amadeus doň pozrel a čítal slová piatej kapitoly, trinásteho verša:

 

„Ja som Azariáš, syn veľkého Ananiáša z tvojich bratov."

 

            „Veľmi pôsobivé," riekol Amadeus, keď zavrel knihu, izbu osvetlil blesk a zahrmelo. „To si mi nemohol vyjaviť svoju pravú identitu?"

            „Očakávam by som od teba trošku prívetivejšie slová," poznamenal Azariáš. „A možno aj vďačnosť. Vieš, nie každému sa zjaví jeho strážny anjel."

            „Ja veľmi na anjelov strážnych neverím," podotkol opatrne Amadeus. „Nie sú o nich dôkazy v Písme a viac sa podobajú na Sokratovo učenie o daimonoch, ako na kresťanstvo..."

            „Och, áno, Sokratov daimon," prikývol Azariáš. „Držal ho za ruku, keď bol popravený. Mimochodom, neviem prečo v strážnych anjelov neveríš. Veď v nás veria aj ľudia, ktorí Boha úplne odpísali a ani sa im veľmi nečudujem: obraz milého barokového anjelika v pastelových farbách je samozrejme gýčový, no menej neurózu vzbudzujúci ako predstava rozhnevaného Sudcu, ilustrovaného úzkostlivosťou. Pravda, obe tieto predstavy sú infantilné a nepravdivé."

            Azariáš sa díval na Amadea, akoby na niečo čakal, no Amadeus mlčal. Cítil sa akosi trápne. Pocit, že Azariáš mu vidí až na dno duše, ho už netrápil. Ten pocit tu bol stále, len tie oči neboli viditeľné. Nevedel, čo má povedať - ešte nikdy sa nezhováral s anjelom.

            „Nechceš sa na to spýtať?" začudoval sa Azariáš.

            „Na čo?"

            „Či existuje Boh. Vieš, keď sme sa zjavovali ľuďom v minulosti, táto otázka ich ani nenapadla. V posledných storočiach je to najpálčivejší problém. Pochybnosti, ktoré moderní ľudia majú, však nášmu Pánovi imponujú. Pochybnosti znamenajú, že človek chápe, že prijatie Boha predpokladá zmenu života. Myslím, že fanatickí prívrženci starého poriadku sú mu menej sympatickí, ako príliš horliví progresivisti. Vieš, každá doba je lepšia, ako tá pred ňou. Ľudstvo stúpa stále k väčšej a väčšej dokonalosti, až k eschatologickému horizontu, ktoré však už bude mať v réžii Boh."

            „Existuje teda?" spýtal sa dychtivo Amadeus.

            „Nie," riekol kategoricky Azariáš a Amadeovi zamrazilo vnútornosti. „Boh neexistuje. Tu neexistuje. Inkarnoval sa na zem, nie do tohto virtuálneho, snového sveta. Prázdny svätostánok a zhasnuté večné svetlo v kostole na Karlovom námestí, ktoré si dnes videl, neznamená zmenu liturgickej praxe; ale totálnu Božiu neprítomnosť v tejto ilúzii."

            „Prečo ti môj sen tak strašne vadí?" nechápal Amadeus. „Podľa mňa je nádherný."

            „Podľa mňa nie," pokrútil hlavou anjel. „Pripomína mi peklo. Peklo nie je miestom, ale stavom mysle - stavom uzatvorenia sa mysle do svojho vlastného geta. Nebo nie je stav, ale skutočnosť. Len to, čo je skutočné, je nebeské. Preto mi bolo dovolené prísť sem a zjaviť sa ti, a tiež ti pomôcť odhaliť vraha... Kým nie je neskoro."

            „Odhaliť vraha?!" zasmial sa Amadeus a postavil sa k oknu, na ktoré stále dopadal dážď a kvapky pomaly stekali po skle. „Hádam si nemyslíš, že teraz ma to už trápi. Ak je obeť imaginárna, aj vrah imaginárny, je zbytočné hľadať vinníka."

            „Mýliš sa, Amadeus: vrah nie je imaginárny," šeptom riekol Azariáš. „Je skutočný. Je ním bytosť, ktorá chce, aby si večne ostal v tejto obmedzenej predstave. Vrahom je tvoj pokušiteľ."

            „Čože?!" šepol Amadeus a roztriasol sa po celom tele.

            „Tvoje uzatvorenie sa do seba bolo radou tvojho pokušiteľa. A keď si upadol do ťažkej choroby opantal tvoju myseľ. Vedel, že neodoláš a vraždu budeš chcieť vyšetriť. Zvlášť, ak udrie na tvoju ľahko vyvolateľnú pýchu - najlepší detektív Ameriky, jediný, kto bude môcť odvrátiť apokalyptickú vojnu..."

            „Ja nie som pyšný!" ohradil sa Amadeus urazene. Azariáš prevrátil očami a riekol: „To hovor niekomu, kto nad tebou nebdel už vtedy, keď si spal pod srdcom svojej matky. V každom prípade vraha musíš odhaliť. Len tak sa budeš môcť vrátiť do reality. Ak nie - romantické kulisy Prahy sa rozpadnú. Ja nebudem môcť ostať. A ty zistíš, čo znamená totálna osamelosť, totálne peklo."

            Obaja, anjel aj muž, sa odmlčali. Zafúkal silný vietor, ktorý zavibroval oknom. Amadeus sa odvrátil a sadol si vedľa Azariáša, ktorý mu uvoľnil miesto na gauči. Ohorok cigarety, ktorá mala vôňu kadidla, bol zahasený v popolníku. Pouličné osvetlenie pod masou dažďa ochablo. V miestnosti bola tma, naplnená Amadeovým strachom pred odvekým nepriateľom človeka. Skôr videl, ako cítil, ako sa k nemu Azariáš obrátil. Amadeus postrehol odraz neexistujúceho svetla v Azariášových očiach a spýtal sa ho bez toho, aby jeho pery vydali nejaký hlas: <<Ale ty predsa vieš, kto je vrahom. Musíš poznať môjho pokušiteľa.>>

            <<Zamaskoval sa,>> odvetil. <<Rovnako, ako ja. Neviem, kto to je, no viem, že vraždil. Moje schopnosti - čo sa týka odhaľovania vraha - sú zredukované na ľudskú úroveň, takže ti môžem pomôcť len v ľudskom leveli.>>

            „To je teda pomoc," zašomral Amadeus, akoby zabudol, že pri rozhovore (alebo modlitbe) s anjelom strážnym nemusí hovoriť.

            <<Azda má niečo do seba, ak mi sem dovolil prísť sám Stvoriteľ. Mimochodom, Amadeus, odkazuje ti, že nie si zodpovedný za smrť Nemesis.>>

            <<Určite?>>

            <<Áno,>> zapakoval Azariáš. <<Dúfa, že mne už budeš dôverovať: to isté ti odkázal po tvojich profesoroch, po psychológovi, i po duchovnom. No neúspešne.>>

            Amadeus sa zamyslel a uznal, že tieto slová pochádzajú skutočne od tej najvyššej inštancie. Ale pokojný nebol. Keď si spomenul, ako Nemesis padá ponad hradné zábradlie, nedokázal nehľadať vinníka a jediného nachádzal v sebe.

            Asi si idem ľahnúť," rozhodol sa Amadeus, postavil sa a zamieril do spálne. Na prahu sa ešte obzrel a opýtal sa: „Ty nepôjdeš?"

            Azariáš sa k nemu otočil a riekol: „Ja som tu vždy, Amadeus a bdiem nad tebou. Či ma vidíš, alebo nie."

            Po týchto slovách sa rozplynul, no Amadeus mal pocit, že na jeho prítomnosti to skutočne nič nezmenilo.

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8