Ah

Žeňte sa, koníky slov!
Poznáte koníky?
Majú vypätú a vážnu tvár
keď švihám opratami.
Z hľadiska pozorovateľa
je to však radostná jazda.

Čo budú vedieť o tom moji synovia?
Keď narastú, budú ma možno bíjať,
a dcéry sa mi budú posmievať.
Lebo budem hodný posmechu a bitky.
„Pozri, ako sa iným už od mladosti
vysoko dvíhala hruď!"

Nad vami zalamujem rukami na hlave,
vy roztomilé, so srdiečkami z marcipánu,
a potom tie, čo máte srdcia ako dýky,
avšak zasunuté do puzdier z hladkej
a neduživej kože -
dietky zmietané v nepokoji!

Čo vy viete, čo bolo, keď nemala mlieko.
Šiel som vás sýtiť ako hady vtáčkami
vypadnutými z hniezd a obschnutým hmyzom,
keď pastieri so stádami odtiahli
nastálo za vrcholce hôr. Ráno čo ráno
sme lomcovali mrežami na úradoch,
zmilovali sa spriatelené krajiny,
vyspelý svet.

Dnes pod oknami modro svieti prekladisko,
žeriavy sa otáčajú
okolo svojich osí podvečer i v noci,
za zvukom žeriavových motorov
v nápore vetra si ľahko predstavíš more.
Zarábam v tvrdej mene, veď ako inak,
a modré železo zaiste uživí ešte
i vašu generáciu.

Nechajte! Usnite v posteliach, otec
na neporiadnej streche nad vami si
odhrnie čiapku temena,
odsunie deklík lebky,
fosforeskujúce hemisféry nechá
si liečivo - ach márnivo - ožarovať
vesmírom.