deväť básní

myšlienka má svojho pôvodcu
teraz ma neobťažuj prosím

mám stvoriť svet

tí čo uvidia sa zbláznia
tí čo sa zbláznia - uvidia

tvorivý duch - poďme!

kurzor tlkoce

v tejto rovine je mi to známe
ešte jeden rozmer a...

blysni sa...

čas pod touto hranicou
čas subrealizmu

anjelská častica
čo všetko ohmatá

zvláštne...

závisť závislosti mizne
závislosť od závisti tiež

počítam perly

priamosť úsudku
sa ocitá mimo pólov

ach
tak dávno som si bol vedomý

náhrdelník ťa škrtí
čo by si dala za jednu?

ako povedal môj priateľ
básnik

je úplne jedno
ako vznikol vesmír

bože

desí ma tvoj pohľad
je neľudský

dieťa je anjel
trhá chrústom krovky

šiel som pešo
a zašiel som príliš ďaleko

na rázcestí
hneď za dedinou

svätý

kochal som sa krásou

bol som už opitý
myšlienka sa vyškriabala na teba

bol som už triezvy
pochoval som oboch rodičov

keby šlo len o mňa
tak sa prosím ťa nestrachuj

zasa som
a to by už malo stačiť

radosť sa rozdáva

nie je to ako na ulici
v domčeku s truhlou

nechcem ťa pozorovať
si taký bledý

priateľ môj
veď ty si sa mi už vyznal

tak prečo otáľaš?

ešte vrhám tieň

a čo vidím?
otočený k slnku sa ponáhľam

zasadiť ranu myšlienke?
činu?

veď ten čo sa upísal
mohol radšej maľovať

čarovná hudba sa rinie zo stien
kosti sú pospájané švami

a nielen tam to vidím

myšlienka

dávam ti svoj čas
aby si si zbalila krámy

(pozor
táto kultúrna vložka je krvavá)

pre teba vediem túto vojnu
nevyspytateľná

spytuj si svedomie
na ničom inom nezapracujem

a
ak nezarobím...

deväť

asi takto som vstal
pol hrnčeka kávy ako prvé
cigareta

o nič som sa neusiloval
to ty
si ma hnal k sebe

chcel som zabudnúť
vypnúť monitor
a svoj reproduktor