Prší

Prší.

Prší a voda steká po oknách

a z reality mi je nejak mdlo,

dívam sa cez sklo

na človečenstvo 

vyvalené v blate.

Mokré cesty, mokré steny, 

slizké konáre, hnijúce stoky 

a človek v blate ležiaci

pýta sa ticho: 

Kde sú tie roky...?

Hľadajúc dobro, hľadajúc lásku

vytriešťa zakalené oči 

srdce jak kameň visí na vlásku

a jeho duša končí

na mokrom asfalte.

Slabý je, nehybný, 

v zbytočnej snahe 

a v špine končí, 

čo mu je drahé.

Márne sú náreky,

plieskanie bičom 

keď svetu vládne 

tliachanie o ničom.