O tom, že rifle by sa mali zašívať, a čo je to kakabus.

Moja kamarátka Ines sa vrátila z Ikey. Teda pardon, vlastne sa vrátila zo Švédska. Z naozajstného Švédska, kde jej okuliare opakovane primrzli k hlave a guličky tam robia domáce, úplne bez konského mäsa. V končinách, odkiaľ k nám skrz saunovaním výdatne prekrvené hlasivky prichrčal death metal, strávila šesť mesiacov.

 

Všetka česť, vybrať si na Erazmus krajinu, kde pivo stojí aj sedemdesiat korún. Švédskych korún. A ešte k tomu je to vlastne česká Plzeň. Trebárs ja by som šla na Kanáry alebo proste niekam, kde (čisto teoreticky) môžete na skúšku prísť v bikinách, a neodmrznú vám pri tom malíčky na nohách.

 

Pozvala som teda svoju kamarátku Ines na uvítací čaj a mandľovo-nugátové Florenta keksy, aby som skontrolovala jej životné funkcie a popočúvala nejaké tie novinky.

 

Vystískali sme sa, rebrá zahrkali, imaginárny chlieb zo soľou bol zahryznutý. Trošku ma iba zarazilo, že sa Ines tvári ako... kakabus. Vlastne veľmi neviem, čo je to kakabus, ale mali sme kedysi gramofónovú platňu s rozprávkou Martinko Klingáč, a tam to tak povedali. Prišlo mi to veľmi príhodné. Naposledy som tento výraz videla z vedľajšej postele, keď sa Ines nervózne ládovala tretím balením Bon Pari pred brutálnou skúškou z Genetiky kvantitativních znaků, ktorá vošla do dejín ako Brutálna skúška z Genetiky kvantitativních znaků. Vtedy to bol riadny kakabus.

 

„Musela som si ísť kúpiť nové rifle," odvetila mi Ines na otázku, prečo sa tvári tak skrúšene, keď je u nás iba mínus desať (mám modré prsty, len o tom píšem).

 

Teraz si možno v duchu vravíte: Prečo by ma práve tu a teraz (na pomedzí pozornosť vyžadujúcich facebookových statusov o tom, že vonku sneží a pohyblivých obrázkov Boromira) malo zaujímať, že si nejaká random baba kúpila nové rifle. Však nech si autorka článku tiež nejaké kúpi, keď za nimi toľko banuje. Ale hohó, klikuchtivý čitateľ! Nezaklápaj predčasne svoje elektronické, internet prijímajúce zariadenie. Ešte nebola pointa.

 

Ja ti totiž o Ines poviem niečo, čo na nej obdivujem omnoho viac než fakt, že dokázala šesť mesiacov statočne bojovať s jazykom, v ktorom slovo „kuk" znamená penis (Spievanka „Kukulienka, kde si bola" zrazu naberá úplne nový rozmer).

 

Ines si totiž tie rifle kúpila až po tom, čo na nich bolo viac záplat ako na krku Helenky Vondráčkovej. Trikrát si ich vlastnoručne pozašívala. Ihlou sa pichla do prsta, na sto rokov zaspala hlbokým spánkom, a potom ich ĎALEJ nosila, kým sa znovu nepotrhali. 

 

Mohla ich vyhodiť hneď, ako sa roztrhli prvýkrát. Keď sa prešúchali medzi kolenami od toľkého svetobežkovania. Alebo už omnoho skôr- keď vyšli z módy a nahradili ich tie obtiahnuté čierne legíny, čo si ich niektoré dievčatá dávajú, aby vyzerali ako sexi hurky (hurka= jitrnicový prejt).

 

Ale Ines to neurobila. Pretože Ines si váži to, čo má. Neodhadzuje topánky z Garfielda, pretože im cestou na skúšku z latinčiny z ničoho nič odpadla podrážka. Nosí svoje staré tričká, pretože sa v nich cíti pohodlne a nie iba dovtedy, kým prestanú páchnuť novotou a poctivými taiwanskými mozoľmi. Neurazí sa, keď jej trebárs dáte narodeninový darček v taštičke z minulých Vianoc. Má skrátka veľa kvalít, ktorými Tony Stark neoplýva.

 

Upokojuje ma, že ľudia ako Ines ešte nevymreli. Preto vás dnes vyzývam (čestné slovo, že pri tom sedím na koni, mám na modro pomaľovanú tvár, a proste som William Wallace).

 

Recyklujte igelitky z Tesca.

 

Aj sáčky z Tesca.

 

Vezmite si na ples lodičky s oškretým opätkom, pretože sa vám v nich dobre tancuje.

 

Zaštopkajte si ponožky. Ak neviete štopkať, poproste babičku. Ak neviete, čo to znamená štopkať, spýtajte sa Východniara po vašej ľavici.

 

Zašite si svoje rifle. A môžete, ale nemusíte si pri tom spievať.

 

Hajaja, kuk kuk ku, sedela som na buku...