Akadémia (Kapitola 18. Ples)

Hneď ako som sa spamätal, vyšiel som z vody, zbalil som Evine veci do jej tašky a snažil sa ju dohnať. To sa mi však už nepodarilo.

     Školská hala bola v týchto neskorých, nočných hodinách veľmi tichá. Miestnosť bola natoľko veľká, že každý krok, v tomto tichu, bol počuť mnohonásobne. Len vďaka sviečkam na stenách, ktoré nikdy nedohoreli sa dalo nájsť, kde je vchod do izieb.

     Adam bol v hlbokom spánku, keď som vošiel do izby a stále v ňom zotrval, aj keď som vyšiel z kúpeľne. Sadol som si na svoju posteľ a vybral som skicár z Evinej tašky. Svietil som si pritom mobilom.

     Hneď na prvom liste výkresu bol nedokončený náčrt mojej tváre, ako som už videl. Na ďalšej strane bola nakreslená Sidney so zatvorenými očami. Okolo tváre mala svoje kučeravé vlasy rozprestreté po celom výkrese a z pier jej vytŕčal hoboj. Ani malý kúsok výkresu neostal biely.

     Na ďalšej strane bola obrovská tvár Sébastiena. Ľavá polovica jeho tváre bola čierna, akoby ju zahaľoval tieň a druhá polovica sa mračila. Ďalšia jeho podobizeň bola úplne opačná: napravo mal tieň a naľavo mal tvár skrivenú do úsmevu.

     To mi stačilo. Vložil som skicár späť do tašky. Ďalšia vec, čo mala v taške bol zápisník, s ktorým chodila v poslednom čase všade. Vždy si čosi zapisovala a teraz som mal možnosť všetko vidieť. Nechcel som to urobiť, ale moja zvedavosť bola silnejšia.

     Už-už som otváral zápisník, keď v tom sa ozval Adamov hlas, ktorý okamžite vytrhol z návalu zvedavosti. „Vypni to svetlo a padaj spať!" rozčuľoval sa. Mne teda neostávalo nič iné, len odložiť zápisník na svoje miesto do tašky, vypnúť mobil a zaspať.

     Ak ste niečo stratili, hláste sa na vrátnici. Študenti majú zakázané zdržiavať sa v učebni 42C, kvôli opravám. Dnes sa nevarí, kvôli prípravám na ples. Nič nové.

Stál som oproti nástenke, ktorá visela vedľa vrátnice s Evinou taškou v ruke. Chystal som sa jej ju odniesť, len som si chcel najskôr prečítať oznamy.

     Hlavné dvere sa otvorili. Za nimi sa objavila Sidney oblečená ako včera s vlasmi zalepenými mokrým pieskom.

     „Dobré ránko," pozdravila a oprela sa o stenu vedľa nástenky.

     „Je pol dvanástej. To ste boli celú noc na pláži?"

     „No a?" odvrkla a začala si vyberať hrudky uschnutého piesku z vlasov.

     Zdvihol som ruky v obrannom geste. „Je to váš život. Aspoň to stálo za to?"

     „Bolo to absolútne parádne!" zvolala natešene. „Teraz by som sa mala ísť osprchovať, než ma takto uvidí niekto ďalší." Už odchádzala ku schodom, keď sa otočila a povedala: „Ešte jedna vec. Viem, že momentálne nevyzerám najlepšie, ale chcela by som ťa o niečo požiadať. Vlastne som chcela už včera, ale vieš, trošku sme to prehnali a navyše ste s Evou zmizli, a my sme blbli bez vás do rána..."

     „Sidney, k veci."

     „Tak dobre. Nešiel by si so mnou na zajtrajší ples? Teda, ak už nejdeš s niekým iným." Odvrátila pohľad, čakajúc na odpoveď, pričom sa začala hrať s vlasmi.

     „Ja na plesy nechodievam, ani na tento neplánujem vôbec ísť. Prepáč."

     Vtom som zahliadol Evu a Sébastiena, ako kráčajú ruka v ruke dolu po schodoch a opäť sa mi vybavila celá včerajšia noc. Eva sa na moment stretla s mojím pohľadom, ale hneď uhla.

     „To nevadí, ja teda pôjdem. Ahoj," odvetila sklamane a vykročila na odchod.

     „Počkaj!"

     Otočila sa. „Áno?"

     „Chcem ísť s tebou na ples."

     Rozžiarila sa a vrhla sa na mňa, aby ma objala.

     „Ešte jedna vec," povedal som, keď ma pustila. „Mohla by si túto tašku vrátiť Eve?" Bez ďalších slov ju vzala, odišla s ňou hore.

     „Čo si sa dozvedel?" spýtal som sa Adama, keď som sa vrátil do izby. Ležal na posteli a v rukách držal dennú tlač.

     Zložil noviny a hodil ich na stôl. „V podstate nič. To isté čo včera."

     Podišiel som k môjmu stolu a zohol som sa aby som otvoril poslednú zásuvku. Zelená obálka tam naozaj bola.  Bez toho aby som ju vybral, som zásuvku opäť zasunul.

     „Ideš na ples?" spýtal sa ma Adam.

     „Áno, so Sidney. A ty?"

     „S Madison Sharpovou. V čom tam chceš ísť?" To bola dobrá poznámka, keďže nemám so sebou nič vhodné na ples, ani len košeľu. Otvoril som skriňu, aby som sa prehrabal vecami, no čakalo ma v nej prekvapenie.

     „Choď za riaditeľkou, nech ťa pustí domov. Deň pred plesom to takto robieva," navrhol Adam.

     „Myslím, že nebude treba," odvetil som a vybral som zo skrine vešiak a na ňom zavesený zelený oblek s kravatou a so všetkým.

     Adam zahvízdal. „Pekný oblek, odkedy ho tam schovávaš?"

     „Nie je môj."

     „A koho iného by bol?" Vtom som si všimol papierik pripevnený zozadu na saku.

     Uži si ples!

     D.

     Damián mi posiela oblek? Tak to ma musí fakt súrne potrebovať. „Adam, je možné, že hocikto vie dostať do našej izby, aj keď tu nie sme?"

     „Nemyslím. Prečo?" posadil sa.

     „Pýtam sa, lebo tento oblek nie je ani môj ani tvoj, ale nejako sa sem musel dostať." Napadlo mi, že ak mi Damián nejakým spôsobom poslal obálku priamo do zásuvky a že dostal tento oblek do skrine, znamená to, že mi predtým ukradol aj rodinnú knihu? Môže to znamenať, že nevie ako ju treba používať a preto ma potrebuje? Ak áno, ako ju vzal, keď ju nemôže vziať len tak niekto?

     „Na tom niečo bude. Ale netráp sa tým, určite to má nejaké vysvetlenie," Adam prerušil tok mojich myšlienok. Postavil sa a vzal si sveter zo stoličky. „Idem do mesta niečo zajesť, ideš tiež?"

     „Nejdem, nie som hladný." Odišiel.

     Kúzelnícky ples. Miesto kde ste okrem ľudí naokolo videli plno jedla a nápojov po obvode jedálne. Kde hudba pozostávala len z dirigenta a očarovaných hudobných nástrojov, ktoré hrali sami od seba. Vyzeralo to skôr ako orchestrálne predstavenie, než ako ples absolventov. Celé to začalo o deviatej večer a  Témou plesu bol Šepot prírody, čo znamenalo, že chlapci museli prísť v zelenom a dievčatá v žltom. Vyzerali sme ako vysokí škriatkovia a ony ako lesné víly. Celé mi to pripadalo vtipné a nudné zároveň. Ale možno to bude aj tým, že nemám rád plesy a iné nóbl podujatia.

     „Čau Sidney, nejdeš si zatancovať?" spýtal sa vysoký urastený chalan, keď sme si sadli za stôl po hodine strávenom na parkete a predstavovaním sa, pretože každý sa pýtal „Kto to vlastne s tou Sidney prišiel?"

     Sidney vstala, prehodila si vlasy za chrbát a položila ruku chlapcovi na plece. „Jasné," zvolala a potom sa otočila na mňa. „Hneď sa vrátim," oznámila a potom zmizli v dave hmýriacich sa tiel.

     Porozhliadol som sa po jedálni, či tu nie je Eva so Sébastienom, ale nikde som ich nevidel. Možno je to tak aj lepšie, pomyslel som si. Nemal som chuť vidieť Sébastienov večne naštvaný výraz v tvári, akoby sa nad ním neustále vznášal búrkový mrak.

     Ty? Nikdy by som si nemyslel, že práve ty si ten démon, ktorého hľadáme, tieto slová mi prerušili tok myšlienok. Počul som ich tak jasne, akoby mi ich niekto hovoril priamo do oboch uší naraz. Okrem Adama, ktorý práve niečo riešil s Madison, už vedľa mňa nik nebol. Viem o tvojich plánoch všetko. Stačilo už len zistiť, kto si. Hádam, že si tu zo strachu a chystáš sa ma zabiť. Tak tu ma máš, ale vedz, že na to niekto príde a ty sa vrátiš tam kam patríš. Za hranice...

     V ušiach mi začalo nahlas pískať. Inštinktívne som si ich pritlačil rukami aj keď som vedel, že to nepomôže, no postupne pískanie začalo ustupovať.

     Dvojkrídlové dvere na jedálni sa otvorili a vošla cez ne Eva. Jej blonďavé vlasy padali cez plecia a lemovali jej bledožlté šaty posiate flitrami. Vyzerala nádherne. Lenže spoza nej sa vynoril Sébastien a prekazil mi výhľad. Začal sa rozhliadať po miestnosti až kým sa nestretol s mojím pohľadom. Keby pohľady mohli zabíjať, ten jeho by ma rozsekal na prach.

     Moja chuť, ostať tu sa strácala každou minútou. Chcel som už len počkať, kým sa Sidney vráti, aby som jej oznámil, že odchádzam.

     „Prosím o pozornosť," prehovorila Cravenová z pódia, ktoré bolo postavené práve kvôli plesu. Bolo ju výborne počuť napriek tomu, že nemala mikrofón. „Vážená pani riaditeľka, drahý kolegovia, milý študenti! Síce som tu nová, ale pripadla mi milá povinnosť oznámiť víťazov kráľa kráľovnej tohtoročného plesu absolventov." Všetci sústredili všetku svoju pozornosť na pódium s veľkým očakávaním. Každý dúfal, že sa stane víťazom. Až na mňa. Ja som sa nevedel dočkať, kedy odtiaľto konečne vypadnem.

     „A teraz, bez ďalších okolkov, oznámim kráľa plesu." Vzala zelenú obálku z tácky ktorú vedľa nej držal jeden zo študentov. Otvorila ju, vytiahla malú kartičku a zatajila dych. „Víťazom sa stáva..." Rozhliadla sa po miestnosti, aby si prezrela napäté výrazy študentov. „Filip Hranecký!" zakričala na celú jedáleň.

     „Čo?!" to bola moja prvá reakcia. Keď som si všimol všetky tie pohľady, neostávalo mi nič iné, len vystúpiť na pódium. Sidney zvýskla a začala tlieskať, čím rozprúdila hlasitý aplauz.

     Cravenová mi nasadila korunu a trochu neochotne mi podala ruku s tichým, sotva počuteľným „gratulujem".

     Hneď ako sa burácajúci dav utíšil, profesorka si vzala z tácky žltú obálku a zopakovala postup.

     Všetci stáli v absolútnom tichu. Bolo by počuť aj spadnutie špendlíka. Očami som vyhľadal Sidney. Od potlačovaného nadšenia jej až leskli oči. Už sa videla vedľa mňa. Ani sa jej nečudujem, keď ju tu toľkí poznajú.

     „A kráľovnou plesu sa stáva," prehovorila Cravenová po dlhšej chvíli ticha. „Eva Eliotová!" Eva vstala od stola tak prudko, že stolička za ňou spadla na zem.

     Sidney sa z očí spustili slzy sklamania. Napriek tomu však s potleskom sledovala, ako jej spolubývajúca kráča k pódiu.

     Po ceste schmatol Sébastien Evu za predlaktie a niečo jej zúrivo hovoril. Niečo v zmysle „Opováž sa tam ísť." Eva sa vymámila z jeho zovretia a pokračovala v chôdzi.

     Cravenová jej nasadila korunu, obaja sme sa postavili pred tlieskajúci dav a snažili sme sa pretrpieť svojich päť minút slávy. Ani sme sa na seba nepozreli.

     Potom sme všetci zišli z pódia a mal nasledovať tanec kráľa a kráľovnej. Všetci sa rozostúpili okolo nás a tak sme začali tancovať ako prvý na nejaký pomalý slaďák.  Po nás sa pridali ostatné páry.

     „Nevedela som, že som bola nominovaná," po chvíli prehovorila Eva.

     „Ani ja," odpovedal len tak ledabolo. Nemal som najmenšiu chuť sa s ňou rozprávať. Vedel som, že náš rozhovor bude skôr, či neskôr smerovať k predvčerajšej noci.

     Pomaly sme sa kývali zo strany na stranu tesne pri sebe, kým hudba neutíchla. Potom som ju vzal za ruku a povedal: „Už by si mala ísť, Sébastien ťa čaká." Pozrela sa na mňa svojimi veľkými modrými očami, ale hneď ich sklopila a bez slova odišla. Bol čas aj na môj odchod.

     Ležal som v posteli a premýšľal som o plese, o tej noci pri jazere, o prvom dni tu, o... všetkom. Adam bol ešte stále na plese. Ten bude trvať až do skorých ranných hodín. Všetci sa bavili a mne sa nedalo spať.

     Otvoril som spodnú zásuvku na stole a vybral som z nej zelenú obálku. Ležiac, pri svetle starožitnej nočnej lampy, som si ju prezeral. Zlatým písmom na nej bolo vytlačené Filipovi. Otvoril som ju a vybral som z nej list. Bola na ňom len jedna veta. Žiaden čas ani miesto stretnutia.

     Gratulujem k víťazstvu, kráľ plesu!

     Damián

      Pousmial som sa, vložil som list späť do obálky a položil ho na stôl. Ľahol som si otočený k stene a snažil sa zaspať.

     Kopa kníh na stole, vedľa nich jablko, rozsvietená lampa. Za pracovným stolom stál muž. Cez jeho tvár prechádzal tienistý pás, čo spôsobilo, že sa mu nedalo vidieť do tváre. Zavrel knihu, do ktorej čosi písal, otočil sa a vložil ju do masívnej knižnice za stolom. Vtom niekto vošiel. Ten niekto mal na sebe čierny sveter s kapucňou, čo znemožnilo pohľad do jeho tváre.

     Muž sa odvrátil od knižnice a strhol sa. Potom sa ale hneď spamätal a vystúpil z tieňa. Bol to profesor Henstein „Ty?" prehovoril s hlasom plným prekvapenia. Jeho výraz v tvári však ostal rovnako kamenný. „Nikdy by som si nemyslel, že práve ty si ten démon, ktorého hľadáme." Podišiel ešte kúsok bližšie k záhadnej postave. „Viem o tvojich plánoch všetko. Stačilo už len zistiť, kto si." Škodoradostne sa usmial. „Hádam, že si tu zo strachu a chystáš sa ma zabiť. Tak tu ma máš, ale vedz, že na to niekto príde a ty sa vrátiš tam kam patríš. Za hranice..." Démon k kapucni vytiahol zo svojej zimnej čižmy dýku a bodol ňou profesora do brucha. Tak prerušil jeho slová, aj život. Bezvládne telo profesora padlo na zem. Démon odhryzol z jablka, ktoré ležalo na profesorovom stole a vložil mu ho do ruky.