Epizódy zo života slonov

Spisovateľ/ka: Heňa | Vložené dňa: 3. februára 2014
http://citanie.madness.sk/view-46414.php

EPIZÓDY ZO ŽIVOTA SLONOV 

 

Slony vraj prinášajú šťastie. Určite nie tie, ktoré dupú v porceláne.

 

 

  

Kapitola 1.

Sny a realita. Alebo sorry za dlhý úvod.

 

       Ten typ, ako je Neodolateľný, má už svoje miesto v databáze mojich životných omylov. Človek by povedal, že po získaných skúsenostiach budem mať potrebný odstup. Niečo také, ako získaná imunita po prekonaní kiahní, ktorá zaručí, že sa vám to v  živote už nestane. Lenže ono sa to stane, pretože tu platí iný zákon. Zákon príťažlivosti druhov. A mne je tento druh háravých alfa samcov predurčený.

       Jediný rozdiel je v tom, že na základe získaných skúsenosti už viem, do čoho som to zasa šľapla. Otázkou zostáva, prečo taká životná skúsenosť nedokáže ovplyvniť môj rozhodovací proces. Tak by to asi naformulovali v odbornej literatúre. Alebo jednoducho povedané – prečo s takým typom zasa vleziem do postele a očakávam od toho romancu.

       Tento druh vzťahov so smutným sarkazmom zaraďujem do kategórie „disfunkčné“. Obvykle by ich romantický motív nedojal ani emočne labilnú väzenkyňu tráviacu desiaty rok na samotke. Lenže ako mnohé beznádejné romantičky žijem svoj milostný príbeh v paralelnom svete fantázie.

       Do toho sveta my, romanticky založené ženy, unášame svojich pasívnych, ľahostajných a vo svojej podstate absolútne nevyhovujúcich partnerov a v snení z nich robíme tých mužov, ktorí si skutočne zaslúžia náš obdiv a lásku. Títo vysnení hrdinovia neohrozene prekonávajú všetky prekážky a sledujú svoj životný cieľ - dobyť naše srdcia a zotrvať s nami v trvalom objatí.

       Snívanie je pre skutočný život škodlivé. Prechod zo sveta fantázie do reality spôsobuje vážne problémy, pokiaľ sa neviete vyrovnať s tým rozdielom. Keď zrazu zistíte, že princ je žabiak a vlastne princom nikdy nebol. Ak nie ste schopná rezignovane skloniť hlavu a akceptovať život s ropušiakom, ostanete sama. Ako ja. Moje vzťahy vždy končia citovou ujmou.

       Ak by to záležalo odo mňa, radšej sa zaradím k racionálnym ženám snívajúcim o reálnych veciach, ktoré je možné naozaj dosiahnuť. Na rozdiel od zamilovaného, oddaného, verného, vášnivého, vytrvalého, pozorného, nežného, vtipného, chápavého a v neposlednom rade solventného partnera. Ale nemám na to vplyv.

       Mimochodom, ak to nie je jasné už z predchádzajúceho, som pesimista. Paradoxne, som so svojím životom spokojná. Vlastne práve preto. Presvedčenie, že bude horšie, ma totiž ani na chvíľu neopúšťa. To mi umožňuje tešiť sa z toho mála, čo dnes mám. Zdravia, teplej vody, len zľahka toxických potravín, relatívne fungujúceho spoločenského systému a disfunkčných vzťahov. Viem, že raz príde apokalypsa a s ňou anarchia, toxický mrak, nefunkčná kanalizácia a úpadok civilizácie. Raz príde staroba a s ňou bezradnosť, bolesti a osamelosť.

       Z tohto pohľadu je skvelé sa osprchovať, ohriať si párky, zapnúť telku a len tak mimochodom čakať, či Neodolateľný zavolá. Je skvelé vegetovať od víkendu k víkendu v očakávaní ďalšej výplaty, dovolenky, vianoc, pokračovania seriálu o Ally McBealovej a iných vzrušujúcich zážitkov tuctového človeka. Takého, akým ste vy (bez urážky), váš sused,  alebo predavačka, ktorá obsah košíka, akým je ten váš, vidí denne stokrát.

       Tak prečo snívame? Asi preto, že sa život javí ako dobrodružstvo len pri stonásobnom zrýchlení. Myslím zrýchlenie, keď sú nudné pauzy odbité poznámkou „o šesť mesiacov neskôr“. V knihách a vo filmoch. Väčšina žien kompenzuje nedostatok vzrušenia práve knižným a televíznym dopingom. Je to umelý výživový doplnok potrebný pre ich zdravý duševný život. Podobne ako vitamínové tabletky doplňujú málo výživnú stravu.

       Môj reálny život je v porovnaní s televíznymi príbehmi výživný ako odvar zo sterilnej gázy. Aj keby som mala vnady Julie Roberts, pravdepodobnosť výskytu milionára postrádajúceho životný zmysel je práve tak nízka, ako to, že vám v tejto chvíli nazerá cez plece Marťan. 

       Je len otázkou času, kedy si žena túžiaca po romániku začne komplikovať život. Chce to len vhodného žabiaka. A Neodolateľný bol poruke. Pre ujasnenie situácie – v mojom prípade je po ruke vždy len nesprávny chlap.

        Neodolateľný je ten typ chlapa, ktorý si pokladá za povinnosť položiť ruku na každú ženu, ktorá sa vyskytuje v jeho okolí. Nezávisle od jej veku, sexuálnej orientácie a stavu životných funkcií.

       Touto trápnou deviáciou bol postihnutý aj môj posledný kandidát na plnohodnotný vzťah. Na základe tejto skúsenosti mi bolo jasné, že tu bude skrytý problém. Či už v oblasti funkčnej alebo rozmerovej. Takže, keď Neodolateľný v posteli úplne neromanticky zlyhal, paradoxne to vo mne vyvolalo pocit uspokojenia, pretože môj úsudok sa ukázal byť správny. Nepopieram, že keby sa môj úsudok ukázal byť nesprávny, môj pocit uspokojenia by bol určite väčší.

       Moje poznatky o mužoch nevyplývajú len z vlastných skúseností. Aj keď ako slobodná žena by som mohla robiť v tejto oblasti výskum bez väčších prekážok. Lenže tomu, aby som dokázala plne vychutnávať jednu z mála pozitívnych vecí, ktoré poskytuje život nespárovaného jedinca, bráni  práve moje romantické založenie. Pokiaľ sa pokúšam o úlohu blonďavého vampa, moje pravé ja kontroluje tieto pokusy z nadhľadu. Cynicky sa usmieva. Naznačuje mi, že som trápna a nepresvedčivá. Moje romantické ja mi nedovoľuje ľúbostné jednoaktovky. Núti ma rozvinúť vzťah, na ktorom by mohlo parazitovať.

       Úloha vampa vyžaduje silné sebavedomie. Ja sa pri hodnotení samej seba niekedy divím, že sa zem nezvraští a nevypľuje ma znechutene do kozmického priestoru. Tento pocit je akútny v momente, keď sa niekto snaží so mnou komunikovať o odbore, ktorý som vyštudovala. Keď si v skúšobnej kabínke módneho butiku prezerám svoju pleť a celulitídu pri neónovom osvetlení. Keď nezvládam svoju neformálnosť a trápnu snahu vtipkovať v pracovnom kolektíve, čím neospravedlniteľne narušujem auru dôležitosti mojich vážených kolegov. Zvlášť tam mávam pocit, že ma každý môj prejav usvedčuje z mentálnej zaostalosti. Nikdy som tiež nezapadla do žiadneho kolektívu. Asi ma po smrti pochovajú za plot cintorína, ako sa to kedysi robievalo so samovrahmi.

       Navyše som stále slobodná (značí - podozrivá) tridsiatnička a teda nepožívam úctu rozvedenej dámy. Je to paradox, ale rozvod, ktorý je v podstate zlyhaním v oblasti najdôležitejších medziľudských vzťahov, budí v spoločnosti väčší rešpekt ako slobodný stav. Keby som vedela, že stredovek prežije rok 2000, tak sa iste zariadim inak. O príležitosti na rozvod nebola v mojom živote núdza.

       Predpokladám, že týmto úvahám nevenuje nikto pozornosť. Tá sa zastavila na slove "zlyhanie" a čaká na podrobné detaily. Chápem. Takže. Samčia agresivita Neodolateľného, ktorá dominovala v každom našom služobnom kontakte, sa vytratila už na prvom rande. Že som na to rande po dvoch rokoch prehovárania nakoniec šla, znamená, že som pri čerpaní možností (žabiakov), narazila na samé dno.

      Hustota mojich nápadníkov redne s rastúcim vekom. Vzhľadom na jednosmernosť toku času sa tento trend bude už len prehlbovať. Odráža kvalita mojich ctiteľov a intenzita ich záujmu moju vlastnú kvalitu? V tom prípade by bol Neodolateľný ďalšou silnou ujmou na mojom sebavedomí.

      Človek by predpokladal, že pracovné zaradenie v prevažne mužskom prostredí poskytuje veľa možností, ako sa dopracovať k romániku. Moja súkmeňovka v klane slobodných, Ina, je o tom presvedčená. Hovorí to so závisťou človeka uväzneného väčšinu dňa v asexuálnom kolektíve starnúcich zamestnankýň mestskej knižnice. Sympatický, solventný a inteligentný muž v knižnici je jav asi tak častý ako príchod mesiáša.

-"Dotlačila si ho k niečomu, o čo vôbec nestál." –  Ina komentuje môj popis udalosti, ktorej hlavnou pointou je funkčné zlyhanie môjho zvodcu.-„Vzhľadom na svoj handicap. Typický prípad psa, ktorý šteká, ale nerozhrýzol by ani olúpaný banán.“

-„Lenže šokujúce je to, že on pokračuje s tou trápnou pózou Casanovu. Ako keby nedošlo k žiadnemu fiasku,“ – hovorím tak vecne, ako sa len dá pri mojej zaangažovanosti do veci. –„Buď je patologický egomaniak, alebo vie presvedčivo skrývať svoje mindráky.“

-„Klasický prípad nepriestrelného hrdinu,“ – Ina hýri klasifikáciami. –„Len nechápem, prečo si si ten trapas musela zopakovať. Určite by mu to došlo, keby si sa netvárila, že chceš nášup.“

-„Dúfala som, že to bude lepšie,“ – moja klesajúca intonácia dáva jasne na javo, že to v poriadku nebolo ani na ďalší pokus.

-„No, mizerný sex je stále lepší ako žiadny. Možno nebol tak zlý. Možno ti v ňom len chýbali city. Chceš si bohapustý sex vychutnať správne okorenený.“ Ina si opakom ruky vytiera oko, do ktorého je steká majonéza. Tým umožňuje tuku s prímesou octu preniknúť cez mihalnice k oku. So zadosťučinením sledujem, ako jej psychoanalýzu sprevádza silné slzenie a žmurkanie mučeného oka.

-„Vyzerá to, že ťa môj príbeh dojíma,“ - nedá mi, aby som jej amatérskej psychosonde neubrala lesku. Sama jedným presným ťahom odrážam majonézový útok na môj zvukovod.

      Pôvodcom tejto Hellmans zvrátenosti je tretia členka nášho združenia „zrodenie Venuše z majonézovej peny“, Nataša. Nataša je zdrojom našich pochybných receptov na skrášlenie a zároveň vecného prístupu k zásadným svetonázorovým otázkam, ktoré riešime počas našich kozmetických seansí. Napríklad, čo sú príčiny toho, že spíme s tým, s kým práve spíme. Teda tie skutočné príčiny, ktoré sa skrývajú za sexuálnymi pudmi a citovými vzplanutiami. Zdá sa to komplikované? Tak si skúste zapariť mozog v  trojobale z majonézy, igelitu a uteráku. Natašin pochutinový zábal na hlave je decentne zamaskovaný turbanom z osušky. Jej imidž ako vždy nič nenarúša.

-„Muž nepotrebuje mať rád ženu. Stačí, ak má žena vyhovujúce parametre na to, čo má rád,“ – poúča nás ako vždy. –„Ale naopak, väčšina žien nehltá tabletku bez vody,“ – robí dramatickú pauzu, aby sa pokochala našimi nechápavými pohľadmi. –„Sex bez citov je ako tabletka bez vody. Prehltneš ju aj nasucho, ale s vodou nemáš ten nepríjemný pocit v hrdle.“

-„Určite v hrdle?“ – Ina si neodpustí svoju dávku sarkazmu. -„V Patinom prípade, po ročnej abstinencii, nejde o tabletku. Ide o drastické otvorenie hrudníka a priamu masáž srdca na obnovenie životných funkcií.“

-„Niečo mi hovorí, že srdce nebolo cieľovým orgánom,“ -  boduje tentokrát Nataša.

      Spokojne sa chechtám s nimi. Zároveň dolievam do pohárikov. Konečne som zasa témou našich psychopitiev. Už dlho som viedla usporiadaný život, ktorý ma síce uspokojoval, ale bol vzrušujúci asi ako rytmus korytnačej chôdze. Niečo vo mne opäť zatúžilo po výškach a pádoch, ktoré sprevádzajú ľúbostný vzťah. Niečo vo mne asi zatúžilo hlavne po pádoch, ináč by som si pre svoje nové dobrodružstvo nevybrala Neodolateľného.

-„Obávam sa, že sa znova prejavila moja závislosť na disfunkčných vzťahoch,“ – vyjadrujem svoje obavy z ďalšej dávky masochistického potešenia, o ktoré si vzťahom s Neodolateľným koledujem. –„Asi som závislá na nejakých hormónoch, ktoré moje telo produkuje, keď mi niekto láme srdce“.

-„Tvoje telo hlavne pochopilo, že do menopauzy je ešte ďaleko a chmatlo iné ochotné telo, ktoré mimochodom, nie je na zahodenie,“ - posledné slová Ina pôžitkársky zapradie. -„A pokiaľ by ťa tento čiste fyzický vzťah urážal, pošli mi ho do knižnice. Rada mu spravím nejakú rešerš. Možno v ňom duchovné hodnoty prebudia jeho mužské hodnoty.“

      Chvíľu sa bavíme hádaním, ktoré citáty národných buditeľov by najúčinnejšie prebudili k povstaniu padlého hrdinu mojej posteľnej story.

-„Zjavne nepatrím medzi motivujúce podnety pre jeho libido,“ –  nakoniec hodnotím situáciu s časti ironicky, s časti odovzdane. –„Stále sa hovorí, ako sa cíti chlap v takej situácii. Ako ho to traumatizuje, ako ho treba povzbudiť, nezosmiešňovať a čo ja viem čo ešte. Ale kto sa zaoberá zdeptanou ženou, ktorá sa musí vyrovnať s tým, že jej nahé telo vzrušuje chlapa asi ako hrsť barbiturátov na lačno?“

-„Už bolo načase zistiť, že tá vecička v trenírkach vyzerá väčšinou ináč,“ – trpkosť v Natašiných slovách pramení z niekoľkoročnej manželskej skúsenosti. –„Aj na Ježiška si prestala v určitom veku veriť.“

-„Chceš povedať, že som vo veku, kedy mám prestať veriť na erekciu? Aj ty máš túto skúsenosť?“ Obraciam sa na Inu, ktorá je o nejaký ten rok staršia odo mňa. S ohľadom na kamarátstvo túto skutočnosť bežne nezdôrazňujem, ale dnes ide o výnimočnú situáciu.

-„Paťka moja, buď rada, že máš aspoň túto skúsenosť. Ja som už zjavne v štádiu, že by som kvôli nej musela vyraziť dvere na pánskych záchodoch,“ – melie priopilo a zasnívane niečo premieta na dno svojho zasa prázdneho pohára. Začína sa podozrivo usmievať, tak radšej prenášam pohľad na Natašu.

-„Stále sa hovorí, že ľudstvo je korunou tvorstva,“ – Nataša sa dostáva na akademickú pôdu. – „Len my sa vieme smiať, plakať, prispôsobovať si prostredie a čo ja viem čo ešte,“ – širokým opileckým gestom oblieva vínom štvrtinu mojej obývačky, čím obrazne naznačuje obrovskú prevahu ľudstva nad zvieracou ríšou. –„Ale nikdy som nepočula, že by bol tuleň, ježko alebo pavúk impotentný.“

-„Alebo ožratý,“ – vravím trpko pri pohľade na obliatu stenu. Fľaky rôzneho tvaru, farby a veku dokazujú pravidelnosť našich diskusných stretnutí. Maľovaniu sa zjavne nevyhnem, práve tak, ako strate ilúzií.

-„Treba sa narodiť ako hmyz,“ – pokračuje Nataša. Ina konečne otrháva oči od vízie na dne pohára.

-„Hmyz“ – opakuje Nataša a víno zasa pristáva na stene –„je sexuálny virtuóz, v porovnaní s ním je Deväť a pol týždňa smiešny paškvil na vášeň.“ Ako správy rečník robí krátku pomlku, čo stačí Ine na to, aby siahla po fľaši a utopila svoje predstavy vo víne.

-„Existuje druh motýľa, ktorý dokáže na základe jednej molekuly vône vystopovať svoju samičku na desiatky kilometrov,“ – šplech a desiatky kilometrov sú Natašou prenesené na stenu mojej obývačky v mierke 1: 10 000.

-„Samček Kudlanky nábožnej pokračuje v kopulácii aj po tom, ako mu samička odhryzne hlavu,“ -  šplech a amputácia hlavy je teatrálnym gestom zvečnená na mojom strope.

-„A istý druh chrobáka svoju samičku celé hodiny pred aktom natiera afrodiziakom a masíruje!“ Pateticky zakončuje svoj prednes, kladie už prázdny pohár na stôl a dáva priestor našim reakciám.

     Zmätene hľadím na Inu. Tá zamyslene krúti zvyšok vína v pohári, ale jej neprítomný úsmev naznačuje, že Natašina reč v nej našla odozvu. Predstavujem si, ako ma veľký chrobák natiera páchnucou tekutinou a striasa ma. V porovnaní s tým sa mi môj zážitok s mäkkýšom, v podaní Neodolateľného, zdá oveľa znesiteľnejší.

     Zároveň si uvedomujem, že som to bola ja, kto sa unáhlil a nenechal samčeka letieť za sebou ďalšie kilometre. Miesto toho som ho ovalila mucholapkou a strčila do svojej postele. A ešte sa divím, že sa mu v tom šoku zrazilo tykadielko na tú najmenšiu veľkosť. . .

           

            Keď som pod nohami ucítila dno svojho citového života, rozhodla som sa, že rande s Neodolateľným už nemôže nič pokaziť. Maximálne ma utvrdí v tom, že cesta šedivej cnosti, po ktorej som kráčala posledné obdobie, je tým menším zlom v porovnaní s blízkymi stretnutiami hormonálneho druhu.

            Naše prvé rande sa odohrávalo v uvoľnenej atmosfére izraelsko-palestínskych mierových rozhovorov. Napätá ako pružina som celý večer očakávala, kedy po mne vyštartuje s brutalitou zodpovedajúcou jeho povesti. Ale nič podobné sa nestalo ani v ten večer, ani na nasledujúcej schôdzke. Zdalo sa, že k spokojnosti mu stačia naše pseudointelektuálne rozhovory okorenené množstvom jeho sexistických banalít, ktoré ma rozpaľovali asi ako prudký pokles atmosferického tlaku.

            Čoskoro som prišla na to, že ak majú mať naše rozhovory aspoň trocha plynulý priebeh, musím sa vyhýbať témam o abstraktných pojmoch, upustiť od komplikovaných súvetí, inotajov, slovných hračiek a symboliky. Ideálne by bolo len zbožne kvokať. Zvolila som kompromis a upustila od filozofie, psychológie a opisu svojich duševných pohnutí. Ale nič som mu nedarovala, pokiaľ šlo o jeho šovinistické názory podložené pocitom prevahy prameniacej v jeho slipoch.

      Na treťom rande sa zdalo, že sa hrany mierne obrúsili a naše schôdzky by mohli časom nadobudnúť relatívny pôvab a erotiku. V tom najlepšom som to pokazila tým, že som ho vzala k sebe domov. Presne ako keď som bola malá a  nedočkavo som hltala ľúbostné romány. S maximálnou netrpezlivosťou som obracala stránky, pretože som sa nevedela dočkať mileneckého splynutia. Lenže keď nastane reálne splynutie, cesta späť k prvému dráždivému poznávaniu nie je možná. To len kniha sa dá prečítať ešte raz.

 

-„Nastala systémová chyba vo fľaši. Program bude ukončený.“ – Ina pripito komentuje prázdnu fľašu, pričom sa snaží jazykom vylízať posledné kvapky z jej hrdla.

-„Program bude reštartovaný,“ – odpovedám a cítim, že mi artikulácia robí problémy. –„Stlač Ctrl Alt Calex a dones ďalšiu z chladničky.“

-„Keď si uvedomím, že medveď to robí aj hodinu, pokiaľ ho nič nevyruší, tak mi je nanič,“ – ohŕňa Nataša hornú peru, čím obvykle dáva najavo svoje maximálne znechutenie. –„Peter by mohol byť izolovaný od okolia ako vírus v laboratóriách Pentagónu a aj tak by mu to trvalo najviac desať minút.“   

       Peter je Natašin manžel, chirurg, takže z hľadiska spoločenského dobrá partia. Lenže jeho libido pohaslo už po troch mesiacoch manželstva. Večne unavený, deptá Natašu tým, že hasne uprostred deja, často doslovne. Zaspí, ani sa nestihne vylodiť.

-„Dúfaj v reinkarnáciu,“ – doberám si ju. -„Môžeš sa zasa narodiť ako medvedica alebo kudlanka.“

-„Do šľaka.“ Ina sa tacká z kuchyne s fľaškou vína v ľavej ruke. Zároveň si uprene hypnotizuje ukazovák pravej ruky. – „Zlomila som si necht kvôli tej blbej fľaši. Blbý otvárač. Teraz aby som si ostrihala všetky. A to som dnes vycálovala majland za blbú manikúru.“

-„Daj si na to lak. Je v kúpeľni,“ – navrhujem osvedčený recept.

-„Blbý lak to neudrží. Je zlomený až do polovice,“ – naštvane zíza na necht.

-„Tak si svoj blbý necht zalep blbým sekunďákom a daj pokoj,“ – vkladá sa do veci Nataša podráždene. –„To bude držať až kým neodrastie.“

-„Dobrý nápad,“ – schvaľujem. –„Je v kuchyni, v poslednej zásuvke. Asi bude zaschnutý uzáver. Vezmi si kliešte. Aj tie sú tam.“ Posledné slová už volám do kuchyne, kde počujem Inu hrkotať zásuvkami. Samozrejme to vzala od prvej, som si istá.

     Medzitým sa Nataša ujíma corpusu delikty v kauze ublíženie na nechte a dolieva do pohárov. K tomu budúca šťastná medvedica púšťa cédečko Erika Claptona. Obe sa vnárame do sentimentálnych predstáv. Úžasné blues kvíli a s ním žalostne kvília naše citovo zanedbávané srdcia.

-„Ak je táto muzika výsledkom užívania drog, potom by ich slovenskí muzikanti mali dostávať na prídel. Povinne,“ – Nataša komentuje náš duchovný zážitok a ja s ňou v duchu súhlasím.

-„Hudba je ale aj tak zákerný mužský vynález slúžiaci na oblbovanie žien,“ – pokračuje už v inom duchu. -„Už od čias stredoveku sa ženské zábrany lámu pre pár brnknutí do strún. A ani teraz sa ....Čo?“ Neidentifikovateľný zvuk prerušil jej myšlienku.

-„Bbbbbbbbbbyyyyyyyyy,“ - znie odniekadiaľ z bytu. – „Bbbbbbbbbyyyyyyyy!“

-„Čo to je?“ Jedno Natašino obočie vyskakuje do výšky, čo u nej znamená ľahký údiv.

-„Neviem,“ – reagujem ľahostajne.  –„Možno odvzdušňujú radiátory.“

      Vtom sa druhé Natašino obočie pridáva k prvému, čo znamená ťažký údiv. Otvára ústa, akoby chcela niečo povedať, ale nakoniec len pomaličky kladie pohár na stôl s pohľadom upretým za môj chrbát. Neváham a skoro si odskrutkujem hlavu, ako ju prudko otáčam.

-„Hhhhoooo nnnnnpppččččttttttt,“ – duní Ina vo dverách. – „Ppppppmmmmmttt!“

-„Ona asi vychľastala sama celú fľašu,“ – som zhrozená takou zradou. –„V chladničke bola ešte jedna.“

-„Si slepá, alebo čo!“ Nataša ukazuje na Inu.

     Zaostrujem krátkozraké oči. To, čo som v prvej chvíli pokladala za cigaretu, je tubička sekundového lepidla visiaca na jej spodnej pere. Hojdá sa ako kyvadlo, pretože Ina otvára ústa ako kapor. To, plus neartikulované zvuky, dodáva kamarátke dosť retardovaný výraz. Synchronizovane sa s Natašou zdvíhame, aby sme si mohli z blízka obzrieť prekvapujúcu dekoratívnu novinku.

-„Mám pocit, že si tie kliešte nepoužila,“ – brnkám ukazovákom po nezvyčajnom doplnku. Drží na pere pevne, akoby sa tam vyvinul ešte v embryonálnom štádiu. Tuba je tesne pod uzáverom preťatá, asi zubami. Jej agresívny obsah pevne zjednotil vnútornú stranu Ininej spodnej pery s  kovovým obalom lepidla. Opatrne zaťahám, ale výsledkom je len pohľad na obnažené spodné zuby. Ochabnutý a apatický výraz Inu neopúšťa ani vtedy, keď ju Nataša ťahaním za tubu núti prejsť niekoľko krokov po obývačke.

-„ Mala si pravdu,“ – komentujem Natašino úsilie. –„Bude to držať, až kým to neodrastie.“

-„To je v háji,“ – znechutene súhlasí –„To chce rozpúšťadlo.“

-„Mám len odlakovač. Alebo čistič na škvrny,“ – ponúkam, aj keď som presvedčená o neúčinnosti týchto prostriedkov v takejto situácii.

-„To je na ...“ – veľavravnou pomlkou potvrdzuje moju domnienku. – „Tak sa to musí odrezať.  Žiletkou. Ale so mnou nerátaj. Vidím dvojmo. Neviem, ktorá z tých dvoch blbostí, čo jej visia na tlame, je tá pravá.“

-„Nemám žiletku. Len strojček na holenie. A navyše,“ – zlomyseľne sa chechtám, – „toto chce amputáciu. Nechcem byť hyena, Inuša, ale je načase zvážiť, komu odkážeš svoje rúže.“ Na oplátku sa ma Ina pokúša prevŕtať zlým pohľadom. Vzhľadom na množstvo vypitého vína ma jej pohľad čiastočne míňa.

       Nataša sa usádza do kresla s nonšalantnosťou pravej dámy. Ako by sa pred chvíľou nebavila vláčením Ininej pery po obývačke. Teraz uprene hľadí na lepom postihnutú kamarátku. Jej výzor naznačuje sústredenú mozgovú činnosť.

-„Môžeme to ustrihnúť čo najvyššie a zvyšok upraviť tak, aby sa to tvárilo ako piercing. Dnes sa na tvári nosí všelijaký šrot, nikto si to ani nevšimne,“ –  oznamuje konečný výsledok. Pokrčením pliec dáva najavo, že viac od nej nemôžeme čakať. Je pre ňu typické, že všetky životné problémy rieši v teoretickej rovine. V praktickej im ponecháva spontánny priebeh. Zasa drží v ruke pohár vína, problém je pre ňu už minulosťou.

     Ina vytrvalo poťahuje za tubu. Nedá sa povedať, že bezvýsledne. Keď nič iné, aspoň na nás v pravidelných intervaloch cerí chrup. Husté obočie zmraštené nad koreňom nosa rámuje oči škúliace na spodnú peru. Sú chvíle, kedy vážne ľutujem, že mi plat nedovoľuje dnes tak bežný komfort, ako je kamera. Väčšina komfortu strednej triedy je pre mňa nedostupná. Občas som na tom finančne tak biedne, že ak chcem mať niečo nové, musím si vytrhať obočie.

     Dochádza mi, že sa musím ujať riešenia situácie. -„Ideme na pohotovosť. Takto to nemôžeme nechať.“

     Rázne siaham po telefóne a vytáčam číslo taxislužby. Dispečing sa ozýva okamžite, čo vo mne vyvoláva zriedkavý pocit uspokojenia, že sa veci daria.

-„Dispečer sľúbil, že auto dorazí o chvíľu,“ – ohlasujem víťazoslávne. Mám pocit, že som tu jediný človek s konštruktívnym prístupom k problémom.

-„Moje nervy,“ – Natašine oči sa prevracajú s výrazom najväčšej otrávenosti. Hneď mi to dochádza. Naše hlavy! Až teraz si uvedomujem, že máme na hlavách ingredienciu vhodnú viac do zemiakového šalátu než do dopravného prostriedku.

-„Ina, švihaj!“ Nataša trieli do kúpeľne.

      Okamžite obsadzujem drez v kuchyni. Keď mi mastný prúd vody steká po tvári a krku, dochádza mi, že pre väčší efekt som si mala vziať z kúpeľne uterák a šampón. Predpokladám, že hlavy dievčat sú tiež pod prúdom vody a nedá sa spoliehať na ich pomoc. Beriem teda prostriedok na umývanie riadu a výdatne si ním polievam celú hlavu. Je predsa na odstraňovanie mastnoty. Snáď sa tak veľa nestane. Pení to šialene.

            Zvonenie. Auto dorazilo neuveriteľne rýchlo. Som presvedčená, že keby sme meškali na letisko, opak by bol pravdou.

            Utierkou na riad si šialenými pohybmi vytieram vlasy. Predstava bežiaceho taxametra mi nerobí dobre. Posledné peniaze som dala za víno, ostala mi len železná rezerva. Je mi jasné, že Ina má podobné vreckové suchoty ako ja. Nataša síce patrí k solventným osobám, ale zásadne pri sebe nenosí hotovosť. A žiaden taxík nie je prispôsobený na kreditky. S tým by sa ale niečo malo robiť, myslím si, keď letím do kúpeľne zistiť, ako sú na tom tie dve.

            Nataša si s absolútnym kľudom suší vlasy fénom. Aj Ina má na hlave uterák, žiaľ stále ten, ktorý slúži ako tepelný izolant pre majonézový zábal. Trocha ma vydesí pohľad na tubičku visiacu z jej pery. V tom zhone som na chvíľu zabudla na príčinu celého tohoto poplachu.

-„To si si nemohla umyť vlasy sprchou nad vaňou? Auto je už tu. Máme len toľko času, koľko máme peňazí,“ – spýtavo kĺžem pohľadom z jednej na druhú. Obe mi simultánnym kývnutím hlavy sprava doľava potvrdzujú  moje tušenie.

-„V tom prípade si tie vlasy len vytri do uteráka. Bude to vyzerať ako wet efekt,“ – vydávam nekompromisný pokyn a za drahocennú polminútu si v predklone suším vlasy fénom. Zrkadlo ignorujem a ženiem sa ďalej.

            Z izby beriem kabelku a už sa súkam do bundy a topánok. Nataša si ešte nerušene upravuje makeup. Jej chladnokrvnosť a osobná neangažovanosť ma niekedy iritujú rovnako, ako Inina schopnosť všetko podriaďovať svojmu temperamentu a náhlym vnuknutiam. Nekontrolovateľnosťou mi je Ina duševne bližšia. Len momentálne je nezvyklo utiahnutá a tichá. Krátke vlasy zbavené najsilnejšej vrstvy tuku si prečesala hrebeňom dozadu. Vyzerá, akoby sa vykúpala v mori, v ktorom sa zrovna potopil ropný tanker.

            Nataša vychádza z kúpeľne skoro s dokonalým vzhľadom. Trocha zarazene na mňa hľadí a odbíja to myknutím pleca. Konečne sú oblečené. Sekundu na to už obe tlačím do výťahu.

            Šofér sa pri pohľade na nás tvári trocha zarazene. Aj keď si Ina decentne pridŕža na ústach vreckovku. Sadám si na predné sedadlo.

-„Do fakultnej nemocnice, prosím,“ – udávam smer.

-„Úraz?“ Taxikár javí záujem.

-„Niečo na ten spôsob,“ – odpovedám mu s úsmevom.

            Vždy, keď je to len trocha možné, mám pri rozhovore na tvári úsmev. Sú to pozostatky prehnane dobrej výchovy. Do svojich šestnástich rokov som všetkých susedov bez výnimky zdravila „bozkávam“, čo bol už v tých časoch dokonalý prežitok. Stále mi je trápne, keď si na to spomeniem.

-„Asi niečo vážne, keď vás to tak vzalo,“ – hovorí a s účasťou sa na mňa hľadí.

-„Nie, prečo myslíte?“ Zmätene mu opätujem pohľad. Bradou namieri smerom ku mne a oči sa mu fixujú na niečom tesne nad mojou hlavou. Potom naštartuje auto a venuje sa len jazde. Ako človek, čo je zvyknutý na kadečo.

            Nemusím rozumieť všetkému, vravím si v duchu a súhlasne si k tomu kývam hlavou. Niečo mi pri tom tichučko zapraská pri ušiach. Skúšam to zasa. Zasa praskot. A zvláštny pocit pri korienkoch vlasov. Nacvičeným pohybom si vchádzam rukou do vlasov. Známy praskot sa ozýva tentokrát o niečo hlasnejšie a ruku mi obaľuje niečo šteklivé. S úľakom ju odťahujem. Nahýnam sa dopredu a  v bočnom zrkadle sa snažím identifikovať neznámy jav. Napriek tomu, že už je tma, pouličné svetlo dostatočne osvetľuje zvláštny kruhovitý úkaz okolo mojej hlavy.

            Opatrne sa k tomu blížim rukou. Neznáme teleso sa, naopak, plazí k mojej ruke. Nakláňam sa čo najbližšie k zrkadlu. Teraz už zreteľne vidím, ako moje vlasy, zježené ako po elektrickom šoku, dychtivo oblepujú moju ruku. Odťahujem ju v šoku a vlasy sa zasa vystierajú do všetkých strán v snahe dosiahnuť syntetické čalúnenie auta. Celkovo to vytvára dojem, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Jimmy Hendrix. Pokúšam sa vlasy uhladiť, ale tie sa ako živé prisávajú na rukávy mojej silonovej bundy. Fascinovaná ruky zasa odťahujem. Vlasy sa ako na povel toporia do všetkých strán a ako veľká pavučina vypĺňajú priestor medzi operadlom sedadla a stropom auta. Odprisahala by som, že po niektorých behajú malé modré svetielka.

            Otrasená zaliezam čo najhlbšie do sedadla. Moje vlasy, ktoré teraz žijú svoj vlastný nekontrolovateľný život, sa prisávajú na operadlo okolo mojej hlavy. Niektoré sa dokonca dychtivo naťahujú za operadlom šoféra.

            Medzitým zastavujeme pri nemocnici pred vchodom na pohotovosť. Dávam šoférovi svoje posledné dve stovky. Mohla by som mu pokojne dať do ruky štiknutý lístok z električky, pretože šokovane hľadí na elektrizujúci porast mojej hlavy. Predpokladám, že bežne nevozí živú mytologickú bytosť s hadmi namiesto vlasov. Môj odchod z auta sprevádza praskanie a záblesky. Na čerstvom vzduchu, mimo umelohmotné vybavenie taxíka, sa mi vlasy prisávajú k tvári priťahované golierom bundy.

            Usadzujeme sa na lavičku v čakárni. Našťastie je prázdna, a tak dovoľujem vlasom vášnivo objať nástenku z morskej peny, ktorá mi visí nad hlavou.

            O chvíľu vchádza do čakárne sestrička. Nataša triezvejúcim pohľadom vyhodnocuje samu seba ako najpovolanejšiu a začína vysvetľovať náš problém.

            Nezdá sa, že by ju sestra vnímala, pretože na mňa udivene vytriešťa oči. Odvďačujem sa jej za pozornosť úsmevom a kývnutím hlavou, pri ktorom nastáva na nástenke čulý praskavý pohyb.

            Nataša rukou upriamuje pozornosť šokovanej sestry na Inu. Tá poslušne skladá vreckovku z úst a podobne ako ja chvíľku predtým, venuje sestre milý opilecký úsmev. Pri úsmeve sa jej dolná pera napne a tuba sekundového lepidla sa vztyčuje kolmo na ňu ako hadí jazyk. Sestra bez slova cúva do ordinácie. Nataša znechutene krúti hlavou. Sadá si na lavičku, dostatočne ďaleko od pochybných symptómov svojich najlepších kamarátok.

            O dve minúty sa dvere ordinácie otvárajú a na chodbe sa objavuje ošetrujúci lekár. Spoza jeho chrbta zvedavo vykúkajú dve sestry v bezpečnej vzdialenosti od viditeľne vyšinutej trojice. Inine nervózne opilecké štikútanie vhodne podfarbuje celú scénu.

-„Aký máte problém?“ Dosť ostro sa pýta lekár. Z nepochopiteľných dôvodov tie slová adresuje nástenke nado mnou. Nesmelým pohybom hlavy zo strany  na stranu sa pokúšam naznačiť, že nie som dôvodom našej návštevy. Moje vlasy, ktoré sú aj za normálnych okolností veľmi jemné a nezvládnuteľné, tancujú pri tomto pohybe hadí tanec okolo nákresu otvorenej zlomeniny stehennej kosti.

-„Nanič šampón,“- konšpirujúco žmurkám na lekára a rukou robím nedbalé gesto smerom k vlasom. – „Človek nesmie veriť reklamám.“

-„Hik,“ – Ina veľavravne upriamuje lekárovu pozornosť na svoj problém. Ten sa spočiatku nechápavo nakláňa k jej tvári, potom ju berie za rameno a odvádza do ordinácie. Odprisahala by som, že už má svoje skúsenosti s podobnými prípadmi. Nakoniec, človek používal svoje zuby ako nástroje oveľa skôr, než prvýkrát chytil do rúk kameň a palicu. Zjavne to patrí k tým veciam, ktoré nevymažú ani tisícročia intelektuálneho vývoja ľudstva. Podobne ako chamtivosť a sexuálnu promiskuitu.

-„Nnnnnnnnúúo,“ – ozýva sa z ordinácie hlasný zvuk, ktorý, ako už viem, nepatrí odvzdušňovaným radiátorom. Minútu nato vychádza na chodbu lekár. Ruky si obtiera o biely plášť.

-„Je to zložitejší problém. Jazyk je prilepený k zadnej stene zubov. Horných.“ –Pozerá z jednej na druhú. -„Nemám na oddelení nič okrem skalpela a sestrička nedokáže udržať hlavu vašej priateľky. Ona je snáď namazaná, alebo čo. Tá hlava. Kĺže.“

            Vymieňame sme si s Natašou chápavé pohľady. Konečne je nám jasný dôvod nezvyklej Ininej poddajnosti a mlčania. S takto paralyzovaným jazykom veľa nenahovoríš.

-„To je majonéza. Je dobrá na vlasy, vážne,“ – ochotne vysvetľujem. Moje vlasy horlivo pritakávajú. Lekár údivom otvára ústa. Mimovoľne si prechádza rukou po holej lebke.

-„Ó, tomu by to už nepomohlo,“ – ochotne ho vyvádzam z omylu.

-„Snáď keby ste jej chytili hlavu do nejakej handry,“ – snaží sa konštruktívne vložiť do debaty Nataša. – „Alebo skúste narkózu.“

            Doktor sa naštvane otáča na päte. Rázne buchnutie dverí ordinácie napovedá, že má plné zuby zamestnania, kde je za biedny plat nútený komunikovať s mentálne postihnutými jedincami ako so seberovnými.

-„Sa nemusel hneď urážať,“ – hundrem dotknuto. –„Je lekár. Mal by vedieť, že na pleš mu žiaden zábal nepomôže.“

            Ďalších desať minút ticho sedíme v čakárni a sledujeme zvuky zápasu za dverami. Podgurážená Ina sa zjavne bráni zákroku skalpelom. Pri jej všestranne namazanom stave musí celý úkon pripomínať zápasenie v bahne.

            Konečne vychádza z miestnosti s výrazom štvaného zvieraťa. Z úst jej trčí gáza, ako tráva z papule kŕmiacej sa antilopy. Celá tvár sa jej ligoce od rozmazaného tuku.

-„Vyzeráš, ako by ťa nejaký chrobák potieral afrodiziakom,“ – konštatuje sucho Nataša a mieri k východu. Mlčky ju nasledujeme. Mlčíme aj cestou k bankomatu. Nataša vyberá peniaze na taxík. Ten doručí každú  z nás domov už bez mimoriadnych udalostí.

       Doma si dávam dlhú sprchu, pričom už používam správne kozmetické výrobky. Moja stará mama hovorievala, že jej na celú parádu musela stačiť kocka doma uvareného mydla. Tak sa nedivím, že celý život nosila na hlave šatku ako väčšina jej rovesníčok. S vďakou hľadím na poličku, ktorá poskytuje na výber šampóny proti lupinám, na regeneráciu, na obyčajné vlasy, mastné vlasy, vlasy po farbení a na zväčšenie objemu. Moje slabé vlásky potrebujú každý zázrak, ktorý kozmetické firmy sľubujú na tomto poli. Narodila som sa do tej správnej doby, myslím si spokojne.

       Neskôr celou váhou svojho promile klesám do postele. V duchu sa vraciam k prerušenej debate o partnerských vzťahoch. Oceňujem, že mi ani jedna z kamarátok nepripomenula moje nedávno prezentované skalopevné predsavzatie, že si už nikdy nezačnem so ženáčom.

       Zaspávam. Sníva sa mi, že som s Neodolateľným v príjemnom prostredí útulnej kaviarne. Usmieva sa na mňa tým svojím falošným úsmevom. Aj ja sa usmievam. Potom sa k nemu pomaly nakláňam ponad stôl a v spomalenom zábere mu uhrýzam hlavu. Okamžite však evidujem, že sa v dôsledku môjho činu už neusmieva, čo vo mne vzbudzuje veľkú nevôľu. Beriem ho za plecia a rozčúlene ním trasiem. 

       Prudko otváram oči. V mesačnom svetle, ktoré dopadá cez okno, vidím na záclone nejaký pohyb. Párik nočných motýľov si túto noc, na rozdiel odo mňa, užíva naplno. Ležím bez pohybu a pozorujem ten motýlí balet. Rozmýšľam, čo asi robí Neodolateľný. Najskôr niečo, čo by ma nenadchlo. Radšej sa snažím spomenúť si, čím som sa zamestnávala predtým. Pred ním. Čo ak to bolo niečo zmysluplnšie?

 


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
_Soňa_
10 bodov - odporúčam
[b]OMG‼[/b] Si nemysli že to budem [b]cítať[/b]. Ale ty si sa určite moc snažila. :o :o :o [b]10b odporúčam!! [/b]  
Spisovateľ/Autor_Soňa_ Pridané dňa4. februára 2014 18:17:09
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8