Epizódy zo života slonov 2. kapitola

Spisovateľ/ka: Heňa | Vložené dňa: 3. februára 2014
http://citanie.madness.sk/view-46415.php

Kapitola 2.

Zmysluplný život predtým, pred ním.

 

       Útlm. Malátnosť. Nuda. To všetko na mňa útočí. Chcem kávu. Moje telo volá po kofeíne a hrozí, že ak ho nedostane, tak vypovedá službu. Nechápem. Káva je snáď štandard, nie?  To prvé, čo sa v takýchto situáciách deje, je, že vojde sekretárka a ponúkne kávu. Je to axióma. Niečo o čom sa nepochybuje. Spoliehala som sa na to. Moja viera v základné životné princípy je otrasená.

       Už hodinu márne vysielam telepatické výzvy k dverám rokovacej miestnosti. Tie by sa podľa bežných pravidiel mali otvoriť a vpustiť sekretárku s podnosom plným kávových šálok. S tým vedomím som kávu zavrhla pri obede v reštaurácii. Nesmiem to s kávou preháňať. Aj keď ju milujem, musím brať ohľad na syndróm pomarančovej kôry. Pokladám za absolútne nefér, že osoba vychrtlá ako ja, je postihnutá celulitídou.

       Miestna sexretárka má zjavne vlastnú predstavu o svojich povinnostiach. Žiaden div, náš šofér, okolo ktorého momentálne vrtí zadkom obtiahnutým v koženej minisukni, je celkom švihák. Teda pre teenagerky alebo osamelé starnúce sekretárky obtiahnuté v cudzej koži.

       Mám iné chute. Sú tak intenzívne, že strácam prehľad, o čom je reč. Zradné hormóny sa z času na čas ozvú s intenzitou príklepovej vŕtačky a všetky moje chvastavé reči o usporiadanom živote bez morálnych pokleskov sú preč. Dúfam, že nie je na mne vidieť, ako by som rada poklesla so zástupcom riaditeľa tohto podniku. Práve sa snaží o niečom presvedčiť moju zahraničnú delegáciu.

       Keď hovorím moju, myslím tým, že ju sprevádzam a kompletne sa starám o jej program. To je čiastočná náplň mojej práce. Občas celkom zaujímavá, aj keď som kvôli tomu nemusela študovať päť rokov filozofiu.

       Prečo sa radšej nesnaží presvedčiť o niečom mňa? Napríklad o svojej náklonnosti? To jediné by nebola strata času, takéto pracovné stretnutia prinášajú minimálny výsledok.

       Napriek tomu nedávam najavo, ako ma prezentácia nudí a ako stúpa teplota v mojich čižmách. Tie svojim výstredným dizajnom negujú moju snahu o dôstojnosť. Stále naivne dúfam, že ma budú brať vážne na základe mojich pracovných schopností a nie podľa toho, ako sa obliekam. Ale pravdou je skôr to, že kým sa neutopím v sivom kostýme a vlasy nezviažem do antikoncepčného drdolu, budem pre týchto chlapov len dekoračný doplnok.

       Nijako sa nemôžem sústrediť. Niečo premieta dataprojektorom. Aj keby som mala záujem, tak svojimi krátkozrakými očami nemám šancu vidieť čo. Ale nemám. Môj záujem sa sústreďuje na jeho sexi úsmev a statné telo ozajstného muža. Moje telo mi signalizuje dve naliehavé potreby, pričom káva je tá morálne prijateľnejšia. Že to druhé nebude, mi je jasné, ale káva?! Nikomu inému to zjavne nevadí, horlivo debatujú o niečom.... o čom vlastne? To nie je podstatné, podstatné je, že nemá obrúčku. Ale má nábeh na obezitu a plešinu. Vlastne si ho viem presne predstaviť, ako bude vyzerať o dvadsať rokov. Treba priznať, že Robert de Niro v tom veku vyzeral podstatne ináč. Ako to, že ma to neodrádza, dokonca mi tá predstava tukom obaleného plešivca pripadá milá? Fuj, ak si v blízkej budúcnosti nenájdem chlapa, bude mi pripadať sexi aj súsošie Štúrovcov na námestí.

       Konečne záver. Počas takýchto sedení používam nacvičený výraz blahosklonnej nudy, aký má na tvári odborník, keď musí donekonečna počúvať tie isté, jemu dobre známe, témy. Možno by to aj bola pravda, keby som sa aspoň raz donútila počúvať. Napriek najväčším predsavzatiam býva moje ja už po desiatich minútach debaty unesené do sveta vlastných fantázií .

-„Keď prídete súkromne, s rodinkou, urobím vám špeciálnu exkurziu,“ -  zasa ten neodolateľný úsmev a jeho majiteľ mi gestom ruky galantne dáva prednosť pri vychádzaní z miestnosti. Žeby pokus o flirt? Vážne ma balí tento objekt mojej rozvášnenej fantázie, táto príčina toho, že môj zápis z rokovania nie je vhodný na zverejnenie pred desiatou hodinou večer? Ako odpoveď volím úsmev, ktorým sebavedomá žena zhovievavo akceptuje mnohopočetné pokusy mužov o nadviazanie bližšieho kontaktu. Obvykle za tento úsmev schovávam paniku a neschopnosť okamžitej a správnej reakcie.

            Opúšťame nepohostinnú rokovaciu miestnosť a odvádzame hostí do výrobných priestorov podniku. Prechádzame montážnou halou. V mojej minisukni sa pod pohľadmi robotníkov cítim ako Angelika  na trhu s otrokmi. Kde je tá sebadôvera zrelých žien? Prečo som z nej nedostala svoj diel?

-„Myslím, že naši zamestnanci sa dnes už nedokážu sústrediť na prácu,“ – zástupca pohľadom naznačuje, že tento pokles pracovnej morálky plne chápe. Ako odpoveď volím ďalší veľavravný úsmev, tentokrát s podtextom vyjadrujúcim pochopenie krásnej ženy pre oprávnené komplimenty a lichôtky. V skutočnosti ma veľkosť môjho sebavedomia núti skontrolovať si zips na nohaviciach alebo gombíky na blúzke zakaždým, keď mi nejaký muž venuje dlhší pohľad.

-„Pozor, aby ste si v tých čižmičkách neublížili, to by bola vážne škoda,“ – hodnotiacim pohľadom kĺže po mojich čiernych silonkách, – „to by som vás potom musel odniesť na rukách a kto vie, či by som vás ešte niekedy pustil.“

-„Ocením, ak naše vzťahy ostanú na čisto služobnej úrovni,“- mrazím ho úsmevom chladnej hviezdy, ktorá pre ďalší satelit už nemá voľnú obežnú dráhu. Výsledok sa dostavuje okamžite. Úsmev síce ešte pretrváva, ale ďalšiu konverzáciu stíha osud dinosaurov po ochladení. Vzniká tak nerušený priestor na moje úvahy o popieraní vlastnej identity a skutočných potrieb. Emancipovaná feministka bez zaváhania pokračuje so svojimi zverencami smerom k parkovisku. Tá druhá, roztúžená a neistá osôbka v nej, hľadá slová, ktorými by zvrátila vývin situácie.

-„Takže dovidenia,“- nositeľ neodolateľného úsmevu a držiteľ Oskara za hlavnú úlohu v mojich erotických víziách bez zaváhania mizne vo vchode podniku. Otrávená sama zo seba sa súkam spolu s arabskou delegáciou do služobného mikrobusu.

-„Sa tvárite ňáko zdechnuto,“ -  prejav záujmu od nášho šoféra je len chabou záplatou za premárnenú príležitosť.

-„Nedali nám kávu,“ – hádžem vinu na sekretárku.

-„Ja sem dostal. Aj s mlíčkom a cigaretkou. Ha-ha. Čo tá stihla za ten čas šecko vytárať. Povídala, že má muža na montážach nekde v Africe alebo v takom ňákom štáte. Ha-ha. Za tú chvíľu úplne šecko na mňa vybalila, ha-ha.“ Šoférov si naša inštitúcia zjavne nevyberá na základe IQ testov. Snažím sa prekonať svoj vzdelanecký snobizmus tým, že si v duchu pripomínam priebeh svojich skúšok v autoškole. Celkovo troch. Ale spletitosť príčin a následkov ma fascinuje. Je zjavné, že môj kofeínový absťák je zapríčinený odchodom neznámeho muža za prácou do zahraničia.

            V mikrobuse za mojím chrbtom počuť arabské brblanie. Nesnažím sa reagovať, jazda v aute ma vždy otupuje. Šofér je však v ráži, buď po množstve vypitej kávy alebo vďaka adrenalínu vyprodukovanému sekretárkou. Pozornosť jednej ženy ho presvedčila o vlastnej neodolateľnosti, a tak to skúša na mňa. Zhovievavo odrážam jeho pokusy o flirtovanie. Mohla by som ho usadiť, ale nechce sa mi. Tlmočník, postarší pán toho najserióznejšieho razenia, sa tvári znechutene nad poklesom mojej úrovne. Som v rozpakoch, ale neviem si odoprieť trochu koketérie s týmto Tarzanom. Je to len nedostatočná náhrada za práve odbitého hrdinu, ale pri tomto jednoduchom chlapíkovi je moja sebaistota nefalšovaná. A som hladná, hladná po mužskej náklonnosti, ktorej bude stále ubúdať. Mám tridsať rokov a už nie som hviezda diskoték. Čo pokladajte len za taký bonmot, pretože som v živote na žiadnej diskotéke nebola. Celú mladosť som bola zahrabaná v knižkách.

            Medzitým sa autom šíri intenzívna vôňa navodzujúca predstavu nehody v oddelení pánskej parfumérie. Otáčam sa, aby som si preverila, či do nás zo zadu nenarazil kamión s drogistickým tovarom. Moje oči sa stretávajú s roztúženým pohľadom zástupcu líbyjskej armády, ktorý si demonštratívne potiera krk neidentifikovateľným arabským sajrajtom. Snaží sa, aby jeho pohyby vyzneli dráždivo, čo zjavne odpozoroval na nejakom televíznom porno kanáli. Najskôr počas tých pár dní pobytu u nás. Alebo majú v Ľudovej socialistickej arabskej líbyjskej džamahírii porno? To v podkladoch na rokovanie nebolo. Musím presadiť, aby sa v budúcnosti venovala pozornosť aj domácim zvyklostiam zahraničných návštev, aby sa predišlo konfliktom rôznych kultúr. Pretože cítim, že tu nastane konflikt. Zásadný. Nasvedčuje tomu dráždivo vysunutý jazyk arabského dôstojníka. Odpovedám úsmevom, ktorý keby videl Leonardo da Vinchi, tak roztrhá svoj najslávnejší obraz a namaľuje radšej zátišie s jablkami. Náhle a prudko ma prechádza hlad po mužskej náklonnosti. S kŕčom v tvári sa obraciam a meravý pohľad sfingy mi vydrží najbližších osemdesiat kilometrov. To, že ma môj šéf ako blondínu pridelil tejto delegácii, vnímam ako ďalšiu zo  zákerností jeho malého podlého ducha.

            Konečne Bratislava. Zastavujeme pri reštaurácii, kde sa má odohrať posledné dejstvo dnešného oficiálneho programu. Vchádzam ako prvá a skúseným pohľadom kontrolujem situáciu. Generálny riaditeľ je už tu aj so svojou suitou. So servilným úsmevom a otvorenou náručou sa vrhá na delegáciu. Mňa berie na vedomie letmým kývnutím hlavy, pri ktorom sa môj vysokoškolský diplom niekde v zásuvke rozpadá hanbou na prach.

            Z pohľadu týchto pánov absentuje  v mojom diplome predmet, ktorý by ma oprávňoval zaradiť sa medzi nich ako plnohodnotný pracovník. Teda okrem toho, že som len žena. Moje vzdelanie mi totiž neposkytlo znalosti o tom, aký má dostrel kanónová húfnica, aké sú parametre stredného terénneho automobilu a kopec ďalších vecí, ktoré títo muži pokladajú za životne dôležité. A je im úplne jedno, že dnes si tieto veci môže nájsť každý laik na internete. Filozof vo mne, vyznávajúci večné hodnoty, ustúpil krutej realite zárobku pedagóga. Ustúpil potrebe lepšieho zárobku. Schovaný v duši odbornej referentky ministerstva obrany sa však občas pýta, aký zmysel má celé toto mužské pechorenie.

            Aký zmysel má nakupovať predraženú vojenskú techniku a plniť ňou sklady, aby sa po rokoch nepoužitá lacno rozpredala alebo darovala rozvojovým krajinám? Nie, určite nechcem, aby bolo nutné tú techniku použiť. Ale som skeptická v tom, či nám to, čo sa dnes nakupuje, skutočne zabezpečí lepšiu obranu. Vôbec však nepochybujem, že zabezpečí lepšiu životnú úroveň vybraným jedincom. Neteší ma pracovať pre Molocha, ktorý nenásytne požiera verejné financie v čase, keď sú naše cesty deravé, naši pacienti neošetrení a deti čím ďalej nevzdelanejšie.

            Idealizmom však nájom nezaplatím. Pripomínam si Marxovu definíciu, že sloboda je poznaná nevyhnutnosť. Znamená to, že keď nemám na výber, tak to, čo musím robiť, robím slobodne. Asi si tiež dával majonézové zábaly na vlasy. Odchádzam od dojímavej scény bratania sa národov, aby som usmernila obsluhujúci personál. Cestou si gratulujem, že nie som v úlohe tlmočníka. Ten chudák sa márne snaží dodať pointu bezduchým frázam, ktoré si obe strany vymieňajú.

            Stôl a výzdoba nemá chybu. Chybou je, že moje miesto je hneď vedľa navoňaného objektu arabskej pornokinematografie. Svoje nadšenie mi dáva najavo kmitavým pohybom vysunutého jazyka, ktorý už poznám a chabou češtinou, pozostatkom štúdia na brnenskej vojenskej škole. -„Jsem móc okej ty sedíš mi vedle mýho.“

            Pevne dúfam, že des dodáva mojej tvári priateľský výraz. A tiež dúfam, že problém je len v zlej štylizácii ináč nevinnej myšlienky. Táto nádej hasne okamžite. Hneď ako počerná ruka s priateľským gestom pristane na mojom stehne. Bleskovo zvažujem, aké mám možnosti brániť svoju česť bez toho, aby som zároveň ohrozila rozvoj priateľských vzťahov našich štátov.

-„Pardon,“ – precedím cez úsmev, ďalší zo svojej zbierky. Tento som mala na tvári naposledy, keď som sa ospravedlňovala lekárovi, že ho obťažujem niečím tak banálnym, ako je prasknuté slepé črevo. Rukou len tak mimochodom odsúvam votrelca a nohy si bleskovo zakrývam obrúskom. Chvalabohu, prinášajú predkrm, čo snáď upúta jeho pozornosť.

            Upútalo. A nie len jeho. Pozornosť všetkých prítomných je upriamená na predkrm. Okamžite v ňom identifikujem šunkovú rolku s chrenom. Svieža a šťavnatá priam vnucuje predstavu guľatého ružovučkého prasiatka s okrúhlym rypáčikom. Viem s istotou, že som pri objednávke zdôrazňovala vierovyznanie našich hostí. Obeťami našich gurmánskych hodov sa jednoznačne mali stať len operenci. Momentálne hrozilo, že sa ja stanem obeťou ignorantstva reštauračného personálu, ktorý upiera šunke jej prasací pôvod. Všetky oči sa otáčajú ku mne v očakávaní prijateľného vysvetlenia.

-„Morčacia šunka je špecialitou tejto kuchyne,“ – tvrdím tak presvedčivo, že šunka v tom momente mení svoj genetický kód. Div sa svete, zem sa neotvorila a peklo ma nepohltilo.

-„To maso z kruta pták moc okej. Múj pták doma není tak okej,“ – pochutnáva si môj spoločník. Pozorujem ho so zmiešanými pocitmi. Aj keď sama v nebo neverím, nemám záujem upierať mu to jeho. Jedlo ho zjavne začína rozohrievať, pretože ťažká vôňa orientálnej kolínskej naráža do môjho nosa ako príliv. Pozorujem ho a je mi jasné, že odteraz bude klásť na morku neprimerané nároky. Odľahne mi, keď čašníci konečne odnášajú zvyšky popretej prasacej identity a na stole sa objavuje skutočná morka.

-„Boli ste spokojní s výsledkami rokovaní v našich podnikoch?“ Riaditeľ prejavuje snahu o čiastočne spoločenský a čiastočne odborný rozhovor, ako to býva pri takýchto príležitostiach zvykom. Lenže v tomto prípade naráža na kultúrne rozdiely východného a západného sveta. Jeho výzva na rozhovor naráža na stenu absolútneho nezáujmu a odpoveďou mu je len mľaskanie našich spoločníkov. Tlmočník striehne na artikulovaný zvuk, ktorý by sa dal pokladať za odpoveď. Pohľadmi spoločne skáčeme z jedného delegáta na druhého. Tí likvidujú morčacie rezne s takým nasadením, akoby im vyhlásili džihád. Tlmočník sa strháva pri náhlom hlasnejšom zvuku. Je pripravený okamžite tlmočiť. Ide však o nepreložiteľný zvuk, ktorý vznikol, keď si jeden z delegátov vytvoril voľné miesto v žalúdku odstránením prebytočných plynov. S pocitom rastúcej trápnosti beriem na seba bremeno odpovede, pričom sa snažím tváriť, že otázka skutočne patrila mne.

-„Všetko prebehlo podľa plánu a rozhovory boli obojstranne uspokojivé,“ – odpovedám a dúfam, že generálny riaditeľ ocení moje gesto.

            Skutočne ho oceňuje. -„Áno? A podľa čoho tak usudzujete?“ Vŕši sa na mne jedovato, akoby to bola moja vina, že nikomu inému nestojí za odpoveď.

            V hlave si rýchlo premietam priebeh rokovaní. Pred očami mám len zábery pevného zadku a svalnatých gestikulujúcich ramien zástupcu. Ešte sa mi darí vybaviť si jeho pohybujúce sa plné pery. Nanešťastie je to nemý film, neumožňuje mi zistiť obsah rokovania. Cítim, ako vo mne stúpa panika a môj Cacharel začína úspešne konkurovať arabskej kolínskej. Snažím som sa vyburcovať svoje podvedomie, do ktorého sa vraj zaznamenávajú údaje, aj keď im priamo nevenujeme pozornosť. Bezvýsledne.

-„Páni prejavili živý záujem o výrobný program podnikov a najnovšie trendy vo vývoji a modernizácii, ktoré zohľadňujú súčasnú potrebu interoperability a kompatibility s armádami transatlantických bezpečnostných štruktúr,“ – recitujem, pričom využívam základnú frázu všetkých koncepčných materiálov, ktoré boli vytvorené za posledných desať rokov. Vediac, že to už nemôže byť horšie, drzo mu hľadím do očí.

-„A ktoré konkrétne trendy máte na mysli ?“ Generálny sa zjavne rozhodol, že si na mne vybije zlosť .            Pohľad tlmočníka zmätene skáče z jedného na druhého, aj keď mu je jasné, že preklad nie je nutný. Naši hostia nám stále nevenujú žiadnu pozornosť. V mysli pátram po nejakých odborných termínoch, ktoré sa na mňa za tie roky nalepili. V tom momente prichádza záchrana. Líbyjský plukovník sa odťahuje od stola, spokojne si tľapká po bruchu a hlasným grgnutím dáva najavo, že debata sa môže začať. Ukladá svoje objemné telo do pohodlnej polohy a rozvláčnym štýlom, ktorý je tak typický pre orientálcov, vyjadruje svoje dojmy z dnešného dňa. Prstom s masívnym zlatým prsteňom si pritom nenútene čistí medzizubné priestory.  

            Otrávene sa rýpem lyžičkou v zmrzline a úplne rezignovane zaznamenávam fakt, že je výdatne poliata griotkovým likérom. Asi preto tak chutí prítomným stúpencom pravej viery. Ťažko by som im vysvetľovala, že na Slovensku griotku nikto nepovažuje za skutočný alkohol.

            Ani sa nesnažím vnímať rozhovor. Prítomnosť môjho generálneho je pevnou zárukou absencie nenútenej zábavy a zaujímavých tém. Je mi jasné, že mám na tvári znudený výraz a ani sa ho nesnažím maskovať. Moja poprava je len odložená na neurčito, tak prečo si mám ešte robiť násilie?

-„Ja po večeri ješte chtít kultura s tebou,“ – ovalil ma mrak pižmovej kolínskej, keď sa jej nosič naklonil čo najbližšie k môjmu uchu. Predstavujem si, ako sa v teple jeho dychu moje ucho šúverí ako tlejúci pergamen, až sa nakoniec rozpadá na jemný popol a ja s úľavou hluchnem.

-„Prehliadku kultúrnych pamiatok so sprievodcom máte v programe zajtra,“ – snažím sa perami vymodelovať v tvári štrbinu čo najviac podobnú povinnému úsmevu.

-„Ja chtít přehlídka tvých památek,“ – znie romantické vyznanie náklonnosti. Napriek pocitu absolútneho znechutenia dúfam, že termín „pamiatky“ nenaznačuje schátralosť mojich telesných partií a je len výsledkom snahy o slovnú hračku. Demonštratívne pozerám na svoje hodinky a vysielam na generálneho telepatickú výzvu na odchod. Tá beznádejne stroskotáva na jeho prezentácii samého seba ako svetaskúseného muža, ktorý mal príležitosť poznávať moslimskú kultúru pri svojich služobných výpravách do Turecka, Saudskej Arábie a moje nervy, Arménska. Našťastie sú naši hostia utlmení trávením, a tak si nevšimli, že práve celý arménsky národ konvertoval na moslimskú vieru. Teplý dych už známeho pôvodu na mojom uchu účinkuje ako aktivovaná rozbuška. Vystreľujem od stola ako hnaná tlakovou vlnou.

-„Je čas uzavrieť účet,“ – hovorím tak dôrazne, ako si to len môže dovoliť radová referentka voči generálnemu riaditeľovi. Snáď práve preto mi venuje takú mieru pozornosti, akou evidujete pohyb čašníka, keď už máte svoju objednávku na stole a do platenia je ešte ďaleko.

 

            Je dávno po desiatej. Konečne zasa sedíme v mikrobuse. Teraz už len vysadiť svoj vzácny náklad v hoteli a nechať sa odviezť domov. Pohodlne sa uvoľňujem na svojom sedadle veliteľa vozidla, čo je asi najvyššia kariéra, akú som schopná v našej inštitúcii dosiahnuť. Už sa neviem dočkať toho blaženého pocitu, keď zo seba skopnem čižmy a svoju funkčnú náplň. Vylúsknem svoju prirodzenosť z formálnej pózy. Bude to ako v rozprávke. Vojdem do svojho kráľovstva a zlá kliatba pominie. Úbohá referentka sa zmení na zvodnú kráľovnú, ktorá by o chlapa, ako je generálny, nezavadila ani pohľadom. Lenže tento prerod, zdá sa, bude musieť ešte počkať. Situácia na recepcii hotela sa vyvíja nečakaným smerom.

-„Ja chtít ty koukat muj pokoj, jestli on okej,“ – oznámil môj orientálny ctiteľ škrobene. Jeho tón jasne naznačuje, že vyžaduje samozrejmosť, ktorá je v rámci mojich povinností. Ukľudňujem sa päťsekundovou predstavou, ako mu hlavu otĺkam o recepčný pult.

 

-„Som presvedčená, že izba je v poriadku. Toto je veľmi dobrý hotel. Ak budú nejaké problémy, stačí zavolať na recepciu,“ – dôrazne artikulujem a ukazujem na recepčnú, ktorá horlivo kýve hlavou.

-„Ja chtít, ty mi ho koukat,“ – trvá ten ignorant na svojom. - „Co když on špinďour?“

Radšej nevedieť, aké zážitky počas štúdii ovplyvnili jeho slovnú zásobu. Medzitým ostatní členovia orient tímu opúšťajú priestor, kde sa schyľuje k narušeniu bilaterálnych vzťahov. Zjavne postrádajú pocit kolektívnej zodpovednosti, alebo, čo je horšie, majú ešte horšiu predstavu o postavení žien na našom ministerstve než moji nadriadení.

-„Co když tam ten malá brouk, co cucat a kousat, ten co umí  poslouchat, co ja řikat,“ – predniesol svoj rozhodujúci argument s dôrazom autora citátu o hodených kockách.

-„V poriadku,“ – rezignujem po chvíli, keď mi dôjde, že má na mysli ploštice. – „Skontrolujem vašu izbu, ale normálne také veci nerobím.“

            So spokojným úsmevom si mädlí ruky a vidím, že mu je totálne ukradnuté, či bežne chodím so zahraničnými hosťami na izbu ale nie.

-„Hneď som späť,“ – hovorím recepčnej, aby mala skutočne presnú predstavu o situácii. Cestou na ôsme poschodie sa presviedčam, že jej ironický úsmev zbytočne chápem osobne.

            A je tu nešťastná izba s poškvrnenou povesťou. Dúfam, že nedopadnem podobne. Okolo žalúdka mám nervózne chvenie, keď vidím, ako ten tmavý intrigán dychtivo strká kľúč do zámky. Potom ustupuje od dverí. V tvári má úlisný úsmev a ešte niečo, z čoho mám rovnako príjemný pocit, ako keď mám holou rukou vyčistiť odtok v kuchynskom dreze. Otváram dvere, rukou hmatám po vypínači na stene. Rozsvietim a víťazne ukazujem na bezchybne upravenú izbu žiariacu vo elektrickom osvetlení. Zrazu dostávam do chrbta silný impulz a kým sa stihnem spamätať, som aj s víťazoslávnym výrazom na druhej strane rýchlo zabuchnutých dverí. Tentokrát ale ten výraz nepatrí mne. Líbyjec okamžite zamyká dvere a venuje mi úsmev plný očakávania.

-„Ty mne líbit. Ty hezký kočička. Ty smutný, ale ja vědet, co ty chtít. Já moc dobre tešit smutná holka, ja vládat tešit do rána,“ – vrhá sa na mňa nažhavený milovník. V tele mi exploduje adrenalín, čo mi pomáha čeliť útoku nepriateľského testosterónu. V sekunde vyhodnocujem situáciu. Cesta z izby je odrezaná, diplomatické vyjednávanie nemožné. Dávam si čelom vzad a trielim cez izbu k telefónu. Besný hormón po mne siaha svojím chápadlom a zachytáva okraj mojej sukne. Ozýva sa praskavý zvuk, sukňa povoľuje, skĺza pod zadok a ja sa v dôsledku prudkého trhnutia rútim k zemi. Ešte stíham v zlomku sekundy ľutovať, že uprednostňujem tangá pred hrubým asketickým termoprádlom, keď mi útočník pristáva na spodnej polovici tela. S dokonalým výhľadom na moje obnažené pozadie. Tenká vrstva pančúch je skutočne zanedbateľná.

-„Kočička,“ – mľaská spokojne nad tou vyhliadkou a zubami sa zatína do môjho zadku.

-„Aúúúúúúúú,“ – vyjem od bolesti, úľaku a  trápnosti.

-„Mhhhhhhhh,“ – prisáva sa mi zbesilec k zadku ako geneticky upravená pijavica obrovských rozmerov.

Na bruchu, paralyzovaná od polovice tela nadol, si uvedomujem celú úbohosť svojej profesionálnej kariéry, svojho súkromného života a momentálnej situácie, ktorú by v prípade sťažnosti môj zamestnávateľ nepochybne spochybnil. Vo vyššom politickom záujme. A preto, že si ako žena za také veci môžem predsa sama.

            Nával zúrivosti ma núti zaškrípať zubami. Celou silou svojich 50 kilogramov sa vztyčujem a prevaľujem na chrbát, pričom sa môj trýzniteľ ocitá pod okupovanou časťou môjho tela. Pohyb je prudký a nečakaný, takže mu hlava poriadne naráža o hotelovú dlažbu. Vo chvíľke omráčenia povoľuje zovretie čeľustí a ja štartujem smerom k toalete. Spamätáva sa však rýchlo. Veľa nechýba a bol by sa zasa stal neželanou súčasťou mojich telesných partií. V poslednej chvíli prirážam kúpeľňové dvere a otáčam kľúčom. V dočasnom bezpečí klesám na zem a lapám po dychu.

-„Ty divokej číča, otevři, já slibovat, tebe bude líbit,“ – škrabe delegát na dvere. Nepokladám za nutné reagovať na túto jeho veľkorysú ponuku. Zatiaľ si vychutnávam azyl sanitárneho zariadenia.

-„Ty slyšela? Ty nelitovat moje laskovaní, ja moc dobrej, všechna česká holka říkat,“ – nepoľavuje Al Romeo v propagande svojho libida, – „oni mne vždy dát kompliment, já divočák v laskovaní, víš. Ty  jít do nebe teď a pak a ješte pak, já tebe hovořit.“ Jeho argumentácia naberá na agresivite sprevádzaná búšením do dverí.

            Otrasy ma preberajú z apatie. Kontrolujem škody. Sukňa je definitívne zničená, zapínanie vytrhnuté aj s kusom látky. Na zadnej strane stehna sa mi z miesta útoku čeľustí ťahajú na pančuche obrovské oká až k lýtku. Zdvíham sa zo zeme. Ignorujem stúpajúcu intenzitu búšenia do dverí a kontrolujem svoj vzhľad v zrkadle. Spod naježených vlasov na mňa zo zrkadla hľadia vytreštené oči fixované v posmrtnej maske mojej bývalej tváre. Pichám si prstom do lícneho svalu v snahe uvoľniť napätie. Náhle sa mi pohľad vyjasňuje. Akýmsi zázrakom mám stále na pleci kabelku. A v kabelke mobil. Rýchlo ho vyberám a ešte trasúcimi prstami hľadám číslo šoféra. Teraz už bude všetko v poriadku, utešujem sa v duchu. Zavolám a on príde a vyslobodí ma z tohto obliehania. Mobil chvíľu vyzváňa a potom, hurá, sloboda, ozýva sa momentálne ten najkrajší hlas na svete. -„Nó, šak počúvam!“

            Okamžite ma prepadá zlý pocit. V pozadí hovoru je totiž jasne počuť, že auto je v pohybe. Čo jednoznačne znamená, že auto nie je na svojom mieste na parkovisku, kde som ho zanechala.

-„Haló? Pán vodič, tu je Patrícia Janková. Kde ste, prosím? Potrebujem, aby ste pre mňa prišli do izby 822. Mám nejaké problémy. Veľké problémy,“ – snažím sa vložiť do hlasu toľko naliehavosti, koľko sa len dá.

-„Šak ste šla s tým tmavým na hotel, slečinko, já sem myslel, že sa mám vrátiť sám,“ – hovorí ten najodpornejší hlas na svete.

-„Moje nervy,“ – vzlykám nad tou urážkou, – „šla som hore len na chvíľu a teraz potrebujem, aby ste sa po mňa vrátili! Nutne!!“

-„No šak ja sa nepýtam, co jako ste tam šla, to neni moja vec. Ale sem práve vešel do garáže a to víte, to sa to, oné, eviduje podle jazdnýho rozkazu. Už nemožem vyjet, šak sa ňáko dostanete domov. Tak dovi.“  V mojej linke záchrany je zrazu ticho.

            V návale bezmocnej zúrivosti  klesám na záchodovú misu. Snažím sa presvedčiť samu seba, že vlastne ide o komickú situáciu – z jednej strany dokmásaná odborná referentka sediaca bezmocne na záchode v cudzej hotelovej izbe a z druhej strany roztúžený temperamentný orientálec vášnivo lomcujúci kľučkou. Lenže môj zmysel pre humor sa utápa v slzách sebaľútosti. Vkladám hlavu do dlaní a dávam voľný priebeh negatívnym emóciám. Prečo vždy, keď sa na niečo teším, hoci na niečo tak obyčajné, ako je moja vlastná posteľ, prečo vždy, ale vážne vždy, všetko dopadne presne naopak? Ten kto píše Murphyho zákony je len úbohý plagiátor špehujúci môj život. Uvedomuje si vôbec ten chlap na druhej strane, že mi tie nadčasy nikto nepreplatí? V tom momente mi dochádza, že na druhej strane nastala akási zmena. Síce to na prvý pohľad vyzerá rovnako, naliehavý hlas a búšenie do dverí, ale niečo je predsa len ináč.

-„Ty mýho pustit dnu teď hned, ty ven, ja dnu, hned,“ – kvíli hlas milovníka, – „ja moc muset to tam dělat, ty mýho tam dnu dát hned, nebo já udělat to tady!“

            Jednoznačne došlo k zmene motivácie jeho naliehania. Vášeň býva druhoradá, keď nastúpi potreba. Môj nežiaduci spoločník počas večere vypil veľa tekutín. Ale čo ak je to len úskok? Lomcujú mnou protichodné pocity. Slušnosť káže vyhovieť, opatrnosť a škodoradosť ma držia ako priklincovanú na mojom porcelánovom tróne. Ten je momentálne terčom milovníkovho záujmu. Oči mám upreté na dvere, akoby som nimi chcela preniknúť cez drevotriesku a zistiť jeho skutočné úmysly.

            Hlas zrazu prechádza na neznámy jazyk a útočný tón. Teraz sa mi už vôbec nechce otvoriť dvere. Posledné rázne buchnutie do dverí, najskôr to bol kopanec a potom nastáva ticho. Kladiem ucho na dvere, srdce mi búši v hrdle. Zdá sa, že v izbe je ticho. Váhavo otáčam kľúčom. Zároveň si predstavujem útočníka skrytého za dverami, ako čaká s hodvábnou šnúrou v rukách určenou na moju likvidáciu. Zalieva ma pot a nenávisť ku komerčnej televízii, ktorá takto deformuje ľudskú fantáziu. Teraz alebo nikdy! Otváram dvere tak prudko, že keby za nimi niekto stál, náraz by ho jednoznačne začlenil medzi stavebné komponenty budovy. Miesto toho len odlieta kus steny na mieste, kde kľučka zasiahla múr. Izba je prázdna, dvere na chodbu otvorené. Akútne nutkanie zjavne donútilo Líbyjca opustiť izbu a hľadať úľavu inde.

            V zlomku sekundy už zúrivo mačkám tlačítko výťahu na chodbe. V ruke pevne zvieram roztrhnutý bok sukne. Situácia ako z thrilleru, až na to, že si môj prenasledovateľ nešiel prebrúsiť nože, ale uvoľniť mechúr. Konečne je tu výťah. Cestou dolu z ôsmeho poschodia mám dvadsať sekúnd na úpravu svojho zovňajšku. Prstami si prihládzam vlasy a urovnávam blúzku.

            Na prízemí opúšťam výťah. Rukou si pridŕžam sukňu, aby mi nespadla. V podobe callgirl, s rukou koketne vystrčenou vbok, ležérne prechádzam okolo recepcie. S bezvýraznou tvárou kývam na pozdrav dvom zvedavo civiacim recepčným a uberám sa k východu.

-„Som ti vravela,“ - počujem naschvál netlmený šepot, – „bola tam pol hodiny. Asi ich platia mizerne, keď si musí takto privyrábať.“

       Pred hotelom ignorujem taxíky. Dnes som mala aj tak viac škody než zárobku. A navyše by som nezniesla zvedavý a veľavravný pohľad taxikára. Pevne zvieram sukňu cestou na zastávku električky. Vďaka zúfalému šprintu stíham posledný spoj. Neverili by ste, ako ťažko sa beží s rukou vbok.

       Pohyb električky a prežité udalosti prinášajú pocit ochabnutosti. Telesnej aj duševnej. Som absolútne zdeptaná. Z práce aj zo súkromného života. Človek lepšie znáša neznesiteľnú prácu, ak má svoje priority inde. Ja nemám žiadne. Od posledného rozchodu. Ani neviem prečo sa mi v tej chvíli z pamäti hrabe spomienka, ktorú som vedome zaliala do imaginárneho betónu a uložila do najhlbších základov amnézie. Pamäť je niekedy milosrdná k naším trapasom. Teraz sa však spomienka vrátila, možno vplyvom stresu alebo pocitom osamelosti, ktorý navodzuje nočné cestovanie v poloprázdnej električke.

      

       Na posledný rozchod som reagovala prehnanou porozchodovou aktivitou. Rozhodla som sa, po prekonaní štádia akútnej sebaľútosti, že si vychutnám slobodný život naplno a bez zábran. Bolo to jednoznačne zlé rozhodnutie postavené na zlom úsudku o sebe samej.

       Ten absolútne scestný úsudok bol príčinou, prečo som sa jedného dňa navliekla do čierneho prádla, podväzkov a dráždivých minišatičiek, ktoré ma obopínali tesnejšie ako vlastná koža. Do kabelky som vložila kondóm a putá požičané od kámošky na účely neviazaného sexuálneho vyžitia. Transformácia na vampíriu ženu bola úplná. Aspoň sa mi tak zdalo pri pohľade do zrkadla. Nepuklo, len sa mierne uškrnulo.

       Čakal pri aute na parkovisku. Niekto, s kým som sa zoznámila náhodne, bez konkrétneho úmyslu. Niekto, kto by za normálnych okolností nemal šancu. Niekto, kto mal byť len vstupnou bránou do sveta povrchných zážitkov sprevádzaných hlbokými rozkošami.

       V priebehu niekoľkých týždňov som pri rôznych oťukávacích stretnutiach zaznamenala, že má prijateľný vzhľad napriek nervóznemu tiku v líci. Najskôr z permanentného vyzváňania mobilu, ktorým ho neustále kontrolovala manželka. Asi vedela prečo. Ten muž bol v celku veľmi milý, ale jediné, čo ma na ňom pútalo, bol práve jeho záujem o mňa. Dúfala som, že moju nefunkčnú biochémiu treba len povzbudiť správnou erotickou atmosférou. To sa malo odohrať práve v ten večer.

       Usadila som sa na prednom sedadle jeho auta. S rastúcou nervozitou som si všimla, že v tejto polohe moje podväzky vytŕčajú spod šiat a vyzývavo demonštrujú účel cesty. S ešte väčšou nervozitou som postrehla, že môj spolujazdec tento jav zobral na vedomie so súhlasným mľasknutím. Akoby mi spod šiat trčala rolka údenej krkovičky.

       Nádej, že venujeme určitý čas vytvoreniu správnej nálady, napríklad večerou v príjemnej reštaurácii, sa vytratila, keď zastal na sídlisku pred bránou obytného domu. On už správnu náladu zjavne mal.

-„Tak čo, moja?“ Navodil erotickú situáciu, keď sme sa vplížili do vypožičaného bytu a zakotvili v  obývačke.

-„A čo ako?“ Mykla som nervózne plecom. Povzbudivý vplyv jeho feromónov sa stále nedostavil.      Podišla som ku knižnici a s predstieraným záujmom som sa venovala titulom kníh. Je to taktika, ktorú používajú mnohí jedinci pri prekonávaní počiatočných rozpakov z prvej návštevy. Ale dalo sa toto vôbec pokladať za návštevu? Netušila som, komu byt patrí. Jeho zariadenie naznačovalo, že ho obýva vzdelanec. Masívny drevený stôl bol celý zavalený ťažkými odbornými knihami a slovníkmi naskladanými do niekoľkých nevyvážených komínov, ktoré sa navzájom podopierali.

-„Dáš si sprchu? Rozložím gauč, dobre?“ Taktnými otázkami mi môj potencionálny milenec pomáhal prekonávať rozpaky.

-„Nedám. Sprchovala som sa doma,“ – odvrkla som podráždená spochybňovaním mojej hygieny a tiež predstavou, že by som mala použiť kúpeľňu neznámeho človeka. K môjmu podráždeniu prispelo aj  to, ako horlivo zbieral z gauča ďalšie hŕby kníh a vŕšil ich na už aj tak vrchovato zaprataný stôl.

-„Si nejaká nervózna, moja,“ – povedal a zároveň sa ma pokúsil objať. Otvorila som ústa v náhlom popude vysvetliť mu, že nemám vo zvyku vliezť s chlapom do postele len kvôli sexu. Že si niečo také vychutnám len v rámci partnerských vzťahov. Ale hneď som sa spamätala. Som predsa vamp a nie útlocitná chudinka. Idem si vychutnávať slobodný život naplno a bez zábran.

-„Nie som nervózna. Len máš priveľa rečí a oblečenia,“ – odpovedala som drsne imitujúc sexuálne idoly strieborného plátna. Pán Tik Nervózny pochopil výzvu a chvatne zo seba zhodil všetky svoje zvršky.

       Vždy ma zarážalo sebavedomie, s akým sa chlap, keď už si je istý svojou vecou, bez zábran pred ženou vyzlieka. Ako keby očakával, že žena, zaslepená túžbou, nezbadá jeho ochabnuté svalstvo, vypuklé brucho alebo iné nedostatky.

       Na rozdiel od muža, žena nikdy nie je natoľko zaslepená, či už láskou alebo túžbou, aby si nevšimla jeho kŕčové žily alebo chlpy trčiace z uší. Nikdy nie je natoľko unesená rozkošou, aby si neuvedomovala jeho funenie alebo tlmené grgnutie, pretože sa samozrejme musel na tú záležitosť posilniť kusom rezňa alebo klobásy. Muži to buď netušia alebo im to je jedno.

       Naopak, aj tá najdokonalejšia žena pozorne sleduje muža, ktorý ju zbavuje šiat, aby podľa výrazu jeho tváre videla, či sa mu páči to, čo odhaľuje. Nie preto, žeby sa snáď bála, že ho nejaký jej nedostatok odradí od rozbehnutej akcie. Každá žena vie, že naštartovaného chlapa zastaví len príchod smrti, manželky alebo manžela. Ide o to, že žena sa chce páčiť. Chlap v tomto štádiu už je zjavne presvedčený, že sa páči.

-„Ľahni si,“ – vyzvala som ho priškrteným hlasom, čo mohol mylne pripisovať vzrušeniu. To sa zatiaľ nedostavilo.

            Z kabelky som vybrala požičané putá. Oči mu zasvietili, akoby uvidel zlatého jednorožca. Bleskovo sa vystrel v celej svojej nádhere na gauč. Ochotne natrčil ruky k dobrovoľnému zajatiu. Reťaz pút som previedla poza nohu stola, stojaceho hneď vedľa záhlavia gauča a náramky som zacvakla na zápästiach nedočkavca. Odstúpila som a spokojne skontrolovala scénu. Zdalo sa, že všetko je tak, ako som si predstavovala. Až na to jediné. Aj keď dotyčný nevyzeral až tak neprijateľne, dokonca aj v tejto hlúpej polohe, moja túžba po naplnení aktu neprichádzala. Rozhodla som sa, že ju povzbudím odložením vlastnej garderóby.

-„A teraz ja,“ – oznámila som hrdelným šepotom a zľahka sa zavlnila v bokoch. Uväznený milovník nadšene niekoľkokrát prikývol hlavou. Moja odvaha a odhodlanie sa však náhle začali scvrkávať úmerne jeho viditeľne narastajúcemu vzrušeniu. Zasa som sa zavlnila v bokoch, tentokrát so zámerom oddialiť ďalší vývoj udalostí. Nadšené prikyvovanie sa dostavilo okamžite. Tu sa už nedá cúvnuť, pomyslela som si. Určite sa neuspokojí len s mojím amatérskym brušným tancom. Vzdychla som a začala pomaly vyhrňovať úpletové minišatičky. Moje podväzky sa zaskveli v celej svojej nádhere.

-„Áno, moja, poďme, poďme, poďme,“ – povzbudzoval ma ako kobylku na dostihoch. Celý sa pri tom vlnil nedočkavosťou.

       Najlepšie bude stiahnuť si tie šaty na hlavu a pevne si ich okolo nej omotať, nech to nevidím, pomyslela som si s narastajúcim odporom. S poslednými zvyškami odhodlania som sa pokúsila prudkým trhnutím prevliecť šaty cez hlavu. Ako keď sa snažíte prudkým myknutím vytrhnúť chorý zub.

       Vtom mi ostrá bolesť zasiahla ucho. Zavyla som. Moja orientálna náušnica sa zasekla v úplete a prudkým trhnutím som si pretrhla ušný lalôčik. Od nečakanej bolesti som začala poskakovať, pričom ramená a hlavu som mala uväznené v tesných šatách ako v zvieracej kazajke. Panika a bolesť mi bránili postupovať s chladnou hlavou. Naopak, v mojej hlave stúpala teplota, keď lapala po dychu v textilnom kokóne. Pripomínala som vzdúvajúcu sa kuklu motýľa bojujúceho o zrodenie. Prípadne šamana s totemom namiesto hornej polovici tela ako sa zvíja v tranze. V tom momente bolo absolútne druhoradé, koľko času som venovala výberu spodného prádla.

-„Čo je, moja? Čo robíš? Moja, čóóó?“ Prenikalo cez tkaninu udivené kvíkanie zanedbávaného kandidáta na telesné rozkoše.

            Po nekonečnom zápase s úpletom som vyslobodila svoje týrané ucho zo šiat. Celá udýchaná som si ich rýchle stiahla cez boky tam, kde sa nachádzali pred začiatkom môjho sexuálneho rituálu. Moje vlasy a mejkap vytvorili v dôsledku zápasu dojem účastníka apokalypsy. Krv z ucha som mala rozmazanú po celej tvári. V lalôčiku mi šklbalo bolesťou. Šokovanému milovníkovi zasa šklbalo polovicou tváre. Pozrela som na zmäteného muža pripútaného k nohe stola. Nesúrodý rytmus našich tikov mi prezradil dôležitý životný záver. Nie som stvorená pre ľúbostné jednoaktovky. Definitívne.   

      Absolútne vystresovaná som schmatla kabelku, vybehla z bytu a zabuchla za sebou dvere. Niekoho iného by to napadlo hneď v tom momente. Mňa až na zadnom sedadle taxíka. On ostal tam. Nahý a pripútaný k stolu. V kŕčovito zovretej dlani som držala kľúčik od tých prekliatych pút.

      V prvom momente som sa nahla k šoférovi, aby som mu prikázala vrátiť sa. Ale hneď som sa zasa oprela o sedadlo. Jeden kľúč mi chýbal. Kľúč od bytu. Zvažovala som všetky možnosti, až kým som nedorazila domov. Teplo vlastného domova ma však jednoznačne presvedčilo, že mu nemôžem nijako pomôcť. Že pomoc príde v podobe majiteľa bytu a ten určite zvládne aj techniku otvárania pút sponkou do vlasov. Ukľudnila som svoje svedomie a snažila sa celý zážitok pustiť z hlavy. Nočné správy som síce pozerala s určitou obavou, ale keď nič neodvysielali ani na druhý deň, definitívne som celú vec uzavrela. Dúfala som, že pri troške šťastia už ten šklbúci sa lícny sval nikdy neuvidím.

     

            Hrknutie električky mi trhá film nepríjemných spomienok. Od tej trápnej avantúry prešiel rok. Vynaložila som veľké úsilie, aby som ju vymazala z vedomia, čo sa mi v celku úspešne podarilo. Preto nechápem, prečo sa mi spomienka vrátila práve teraz. Možno preto, že mužovi sediacemu oproti mne trhá jednou stranou tváre tak intenzívne, akoby chcela vystúpiť z električky nezávisle od zvyšku tela. V šoku vytriešťam oči na Pána Tika. Ľavý ušný lalôčik mi začína veľavravne brnieť. Je to nepochybne on, aj keď pôvodne hladko vyholenú tvár teraz lemovala neupravená prešedivená brada a jeho celkový vzhľad už nebudí ten uhladený dojem ako kedysi.

            Pozerá uprene na mňa a v očiach má hrôzu, akoby som bola rútiaca sa lokomotíva. Lícom mu šklbe tak intenzívne do strany, že sa mu vyhŕňa polovica pery a odhaľuje očný zub. Ruky zatína do látky nohavíc na stehnách, až sa mu vyhŕňajú a  umožňujú pohľad na jedinú mužovu ponožku.

-„Vy, vy......vy....,“ – konečne vychádza zvuk z jeho úst,– „vy...“

-„Dobrý večer,“ – šepkám jedinú odpoveď, ktorá mi prichádza v tej chvíli na um.

-„Vy........vy... ,“ – vnáša mi do tváre svoje monotónne obvinenia, – „vyyyyy!!!!“

-„Dlho sme sa nevideli,“ – skúšam z jeho vytia prejsť na bežný priateľský rozhovor, – „máte sa?“ Na tvár si nasadzujem prívetivý, aj keď trocha neistý úsmev. V očiach sa mu zjavuje neveriaci úžas, chvíľu predycháva a potom začína chrliť.

-„Vy strašná ženská, vy, vy – vy ste mi zničili život,“ – chrapí rozhorčením.

-„Ale to snáď nie,“ – skromne klopím oči, – „veď sme sa poznali tak krátko. To mi lichotí, nevedela som, že vám na tom vzťahu tak záleží.“

-„Mne záleží? Mne už na ničom nezáleží, vážená slečna, lebo kvôli vám som prišiel o všetko! Vy, vy bezohľadná harpya, ako ste ma tam mohli nechať? V tom stave?“ Teraz už huláka na celý vozeň.

-„Viete vy, čo som prežil?“ Otrasená  dávam pohybom hlavy zo strany na stranu najavo, že hrôzy, ktoré naznačuje, sú pre mňa absolútnym prekvapením. Zároveň registrujem, že začíname budiť pozornosť ostatných cestujúcich. Z jednej strany mi je to nepríjemné, pretože sa cítim dosť trápne. Z druhej strany dúfam, že v prípade potreby mi aspoň niekto z nich príde na pomoc.

-„Tak ja vám poviem, vy beštia, čo som prežil,“ – nakláňa sa ku mne s výrazom dlho neukojeného devianta. –„Ležal som tam ako nahý idiot niekoľko hodín a dúfal, že sa vrátite. Keď mi konečne došlo, čo ste to za potvoru, skúšal som sa vyslobodiť. A keď som chcel nadvihnúť stôl, tak sa na mňa zosypali tie prekliate encyklopédie. Jedna z nich mi prerazila nos! Vidíte?!!“ Prudkým gestom ukazuje na hrču pod koreňom nosa. Konečne mi je jasné, prečo som ho hneď nespoznala. Orlí nos človeka dosť zmení. Otváram ústa, aby som ho potešila komplimentom, že orlí nos dodáva človeku osobitné charizma, ale nepúšťa ma k slovu. POKRAČOVANIE V 2. ČASTI


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
_Soňa_
Stále si sa [b]nepoučila[/b]? Také dlhé príbey ti nikto neude [b]číťať[/b]. :) Ale nechcem Ťa uraziť. :) Aj keď som to [b]nečítala[/b] dám ti [b]5b[/b] za snahu. :) Ale [b]-5[/b] bodov preto lebo to je hrozne dlhé. :) Keby som bola nejaká [b]kráľovná[/b] literárnej tvorby tak by som si to [b]prečítala[/b] ale ja tým niesom. A nemám [b]čas čítať si text 30min.[/b] No.. :( Škoda že si sa nadrela lebo ty si to určite písala [b]120min.[/b] Radčej to pošli do nejakej [b]súťaže[/b] tam ti na to venujú svoju [b]pozornosť.[/b] :) Iba môj [b]názor.[/b]  
Spisovateľ/Autor_Soňa_ Pridané dňa4. februára 2014 18:21:05
Díky Soni, cením si tvoju pozornosť, ale čo robíš v kategórii "román" ak máš odpor k čítaniu? Ak chceš čítať niečo krátke, ignoruj romány a skús cestovný lístok :) :) Každopádne neboj, nenadrela som sa, bola to sranda a má to byť sranda. Hlavne pre kámošky, čo mi fandia a ktoré chcem pobaviť. Na súťaže som málo ambiciózna a dosť trémistka :) :)  
Spisovateľ/AutorHeňa Pridané dňa6. februára 2014 20:04:16
_Soňa_
:) (y)  
Spisovateľ/Autor_Soňa_ Pridané dňa6. februára 2014 21:55:19
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8