Epizódy zo života slonov 4. epizóda

Spisovateľ/ka: Heňa | Vložené dňa: 6. februára 2014
http://citanie.madness.sk/view-46449.php

Kapitola 4

Murphyho zákony.

 

            Krása víkendu spočíva v tom, že nič nemusím. Nič okrem nevyhnutných životných funkcií. Počas pracovného týždňa musím denne vstať, obliecť sa, nalíčiť, ísť do práce, tváriť sa inteligentne, vykazovať známky zmysluplnej činnosti. Cez víkend na sebe nepácham žiadne násilie. Len na mne záleží, koľko z neho strávim v posteli a aký stupeň psychického a fyzického zdevastovania dosiahnem.
Zistila som, že moment vkĺznutia do postele a splynutie s matracom mi spôsobuje skutočnú rozkoš. Síce je to neporovnateľné so splynutím iného charakteru, ale takého sa mi za posledné roky dostáva menej ako Londýnu slnečných dní.
Občas ma prepadne tiesnivý pocit premrhaného času. Vtedy si do postele vezmem román v angličtine. Na obohatenie chabej slovnej zásoby. Následne vydržím celé hodiny ležať opretá o vankúše s pohľadom upretým na jeden bod. Nekonečne dlho vydržím sledovať fikus, ako rastie v kúte mojej spálne prikrytá americkým bestsellerom.
Mám za sebou bežný týždeň, Neodolateľný sa neozval už skoro mesiac. Nataša si oživuje manželské vzťahy na dovolenke na horách a Ina nemá čas. Vrhla sa na diaľkové vysokoškolské štúdium. Rozhodla sa, že nahradí vo svojom veku potupné oslovenie slečna za vznešené magistra. Môj mobil za posledné týždne zazvonil len vtedy, keď ohlasoval vybitú baterku.
Týram diaľkový ovládač v snahe vyhýbať sa mexickým telenovelám, reality show a vedomostným súťažiam. Náročná úloha. Ale iné ciele nemám.
Aj keby som prekonala gaučovú gravitáciu, kam môže ísť osamelá tridsiatnička, aby nevyzerala zúfalo? Predstava ako sedím v kine vedľa prázdneho sedadla je deprimujúca. Ešte viac predstava, ako sedím sama v bare nad pohárikom. Ako predloha pre olejomaľbu s názvom „Absint". Prechádzky v parku si nechávam na dôchodok. Ale čo si budem nahovárať. Aj vtedy budem vylihovať v posteli obložená chipsami a čokoládou. A bude mi krásne, pretože už ani náhodou nebudem čakať, že ešte niekto zavolá.
V poslednom čase mi jedlo nahrádza všetky ostatné telesné pôžitky. Ešte že si to vychrtlina ako ja môže dovoliť. Uspokojene krčím obal od čokolády. Dodal mi dosť energie, aby som sa zdvihla z gauču a odkráčala do kuchyne. Vysokým oblúkom, ako basketbalista, hádžem pokrčený obal do smetí. Energia mi stačí aj na ďalšie tri pokusy. Konečne zo vzdialenosti necelého pol metra trafím do smetného koša. Telocvik mi vždy kazil školský priemer.
Taký výkon si žiada odmenu. Otváram chladničku a pátram v jej útrobách. Je nedeľa večer a v dôsledku dvojdňového rabovania nenachádzam nič lákavé. Kontrolujem čas. Je pol deviatej a tak neskoro už určite nikto nezavolá. Teda žiadne spoločenské obmedzenia pre požívanie páchnucich pochutín. Som umelec vo využívaní potravinových zvyškov. Do obývačky si odnášam dve teplé cesnakové hrianky s výdatne navrstveným maslom. Miesto na gauči ešte nestihlo vychladnúť.
Cvičeným pohybom naslepo siaham po diaľkovom ovládači. Prepínam programy. Konečne nachádzam film, ktorý je hodný takej pochúťky. Rada spájam dobré veci dohromady. Napríklad jedlo a dobrý film. Jedlo a dobrú knihu. Víno a syr. Víno a sex. Sex a lásku. Radšej prerušujem niť myšlienok. Venujem sa pôžitkom, ktoré sú k dispozícii.
Chrúmem hrianky, roztopené maslo mi steká po rukách a ja ho bez zábran olizujem. Dojato sledujem proces s Johankou z Arcu. Prebytok emócií, ktoré nie je komu venovať, spôsobuje, že aj po toľkých storočiach niekto oplakáva drastickú smrť tejto stredovekej mučedníčky.
Tvár mám stále viac a viac mastnú. Pri každom pokuse utrieť si slzy si rozotieram po tvári maslo. Súcitím so ženou, ktorú muži zneužili a potom sa jej zbavili v duchu vtedajších tradícií. Vďakabohu za pokrok. Dnes sa vás chlap humánne zbaví smskou.
Prvýkrát počas víkendu zabúdam na mobil. O to viac nadskakujem, keď prenikavý zvonček prehluší zvuky filmu.
Otrávene hádžem hrianku na tanier s vedomím, že veci sa dejú zásadne proti mojej vôli. Ruky mám zapatlané od masla až po lakte. Bezradne sa obzerám. Po ruke nie je nič, do čoho by som sa mohla utrieť.
Nepríjemný zvuk mi medzitým agresívne drása nervy. S vedomím, že si aj tak pred spaním umyjem hlavu, si utieram ruky do vlasov. To sa vo mne určite ozvala praveká žena. Cítim, ako mi maslo preniká ku korienkom vlasov. Nakoniec, ak je dobrá majonéza, ani maslo nemôže škodiť. Konečne prikladám telefón k uchu.
- Prosím?
Zvonenie neprestáva. Nechápavo pozerám na tmavý displej. Konečne si uvedomujem, že mobil nie je jeho pôvodcom.
Vyskakujem z gauča a trielim k dverám. Prikladám oko na kukátko. Nič. Konečne mi to dochádza. Siaham po slúchadle domového telefónu. Vykĺzne z mastnej ruky ako mokrá ryba. S rámusom naráža o stenu a poskakujúc ostáva visieť na šnúre. Na druhý pokus si ho konečne pritláčam na ucho.
- Prosím. - vyšteknem presvedčená, že všetkých otravných roznášačov reklamných prospektov by mali za narúšanie súkromia stíhať metódami stredovekej inkvizície.
- Ahoj. Už som sa bál, že nie si doma, - počujem Silvov hlas.
V tej chvíli sa mi synchronizovane sťahuje žalúdok a v úžase roztvárajú ústa. Okamžite mi napadá stare čínske príslovie. Daj pozor, čo si želáš, lebo sa ti to môže splniť. Treba k tomu pridať, že v tom najnevhodnejšom čase.
- Tu je Silvo, - doplňuje informáciu a potom mlčí, akoby tým povedal všetko potrebné. Mala by sa snáď automaticky otvoriť brána za zvuku slávnostných fanfár?
- Ahoj, - hovorím a v hlave mám chaos. Tak dlho som na to čakala a teraz mi je absolútne jasné, že sa návštevníka musím zbaviť. Možno je cesnak afrodiziakum, ale len pod podmienkou, že ho milenci jedli spoločne. A maslo na hlave len ťažko vykompenzuje absenciu líčidiel na tvári. Zasa sa proti mne spikli okolnosti. Hlavou mi letia myšlienky kozmickou rýchlosťou. Zvažujem všetky možnosti. Nakoniec prichádzam k jedinému možnému záveru. Musím sa ho zbaviť. A musím to urobiť kruto a elegantne. Musí mu byť jasné, že nie som ľahká korysť. Nie že mám maslo na hlave.
- Čo robíš? Nepostrádaš spoločnosť?
Tá istota v jeho hlase ma poriadne dráždi. Kde vôbec berie tú drzosť predpokladať, že som v nedeľu večer doma? A navyše sama?
- Ani nie. Vlastne mám nejaký program. Škoda, že si sa neozval skôr, - môj hlas znie zámerne priateľsky, ale zároveň odmietavo. Striasam chlebové omrvinky z pyžama, ktoré som nevyzliekla od piatku večera. S pôžitkom si predstavujem zarazený výraz v jeho tvári. Vďaka ti, páchnuca ingrediencia, sama by som to nikdy nedokázala.
- No, netušil som, že sa k tebe treba objednať. Ak ideš niekam von, môžem ťa tam hodiť. Alebo ťa nalákam na večeru? - ešte stále zaznieva z jeho hlasu optimizmus pána Vždyžiadaného.
- Nie, vďaka. Vlastne sa nikam nechystám, - štebocem nežne jedovato do slúchadla.
- Takže máš program doma, - formuluje slová pomaly, so zle maskovaným znechutením. - Tak to pardon, nevedel som, že je u teba taká premávka. Mal som trocha inú predstavu o tvojej úrovni.
- Spávam s tebou Silvo, tak o akej úrovni môže byť reč. - cedím do slúchadla jed. Tentokrát ma vážne vytočil.
- No, pokiaľ len toto znižuje tvoju úroveň, tak sa to už v budúcnosti nemusí opakovať.
- Kľudne, - škrípem zubami, - na počet mojich orgazmov to nebude mať žiadny vplyv!
Hádžem telefón zúrivo do stojana. Odrazom z neho vylieta a umožňuje mi tak tresnúť si týmto spôsobom ešte raz.
Idem k oknu. Z výšky druhého poschodia cez odhrnutú záclonu metám smrtiace blesky na chodník pred bránou.
Silvov plávaním vypracovaný chrbát sa ukazuje behom sekundy. Smeruje k parkovisku. Sprosté nadávky sú mi cudzie, ale to gesto prichádza spontánne ako ventil pre tlak v mojom vnútri. Kto mohol tušiť, že sa Silvo otočí práve v momente, keď sa môj prostredník týči uprostred okna ako monument ženského vzdoru.
Rýchlo uskakujem za záclonu. Z bezpečia sledujem, ako sa zasa povznesene otáča, nastupuje do auta a s citom kľučkuje z parkoviska. Žiadne emócie predsa neohrozia lak na jeho zahraničnom vozidle.
Rezignovane sa vraciam na gauč. Zakusujem sa do hrianky. Studená a gumená. Chutná presne ako moje milovanie s Neodolateľným. Navonok síce vyzerá ako treba, ale chýba jej to hlavné, čo robí hrianku hriankou. Praskavý zvuk chrumkavej hmoty pod zubami. Čím samozrejme nechcem povedať, že mi pri milovaní s Neodolateľných chýba praskanie kosti a kĺbov. Chýba mi to, čo robí sex milovaním.
Otrávene pozerám na telku. Na obrazovke bežia titulky. Je najvyšší čas na teplý uvoľňujúci kúpeľ.
Pocit, keď telo vkĺzne do teplej vody a okolo uší šumia miliardy bubliniek, je skvelý. Asi jediná metóda na uvoľnenie, ktorá mi odteraz bude k dispozícii, myslím si ponorená pod hladinou. Lenže sex s Neodolateľným aj tak prináša asi toľko uvoľnenia, ako cvičenie na kladine.
Prechádzam dlaňami po hustej pene lemujúcej kontúry môjho tela. Som teleso blažene ponorené do kvapaliny.
Otravný zvuk pretína ticho. Neuveriteľné, ako niektoré zákony fungujú. Hlavne tie Murphyho. Teleso ponorené do kvapaliny je katapultované hulákaním zvončeka.
Nechávam som za sebou stopy ako Erbenov vodník. Vrhám sa k domovému telefónu. Je neuveriteľné, že sa Silvo po tom všetkom vrátil.
- Prosím? - kvapkám do telefónu. Ticho je prerušované naliehavým zvonením. Melodickým zvonením, uvedomujem si a ženiem sa do obývačky. Na stole svieti displej nedočkavo vibrujúceho mobilu.
- Prosím? - opakujem svoju najčastejšiu vetu počas tohto víkendu.
- Dobrý večer. Tu je Jablonský. Prepáčte, že vás ruším tak neskoro, ale ide o vážnu vec.
- Dobrý, - odpovedám v absolútnom šoku. - čo sa deje?
Jablonský je ten posledný, koho by som tipovala, že zavolá. Tým skôr, že od podnikovej oslavy som si na neho ani nespomenula. Neviem si predstaviť, čo môže chcieť.
- Viem, že je to z mojej strany absolútna drzosť a strašne sa ospravedlňujem, že som si dovolil vám zavolať, - veselý tón jeho hlasu totálne popiera kajúcny podtón.
- Nebudete mi veriť, ale mal som cestu cez Bratislavu. A zrazu ma prepadla moja depresívna perióda. Siahol som do vrecka po revolver, že to ukončím. Ale keď som vytiahol ruku, mal som v nej vašu vizitku. Tak som si povedal, že je to znamenie z nebies a že ste moja jediná záchrana. A skôr, ako ma pošlete do čerta, si uvedomte, že by ste po zvyšok života museli žiť s vedomím, že ste mi nezachránili život, - rýchlosť, akou chrlí slová, dokazuje, že mal svoju reč vopred pripravenú.
- A ako si tú záchranu predstavujete? - pýtam sa vážne. Tečie zo mňa voda, v podvedomí mám Neodolateľného a cesnak mi znižuje krvný tlak. To všetko spomaľuje moje chápanie.
- Nebude vás to stáť viac, ako trocha vášho času. Ste jediný človek, ktorý mi môže pomôcť. Lebo poznáte moju diagnózu ako svoju vlastnú, - farba jeho hlasu naznačuje, že sa škerí od ucha k uchu.
- Je mi ľúto. Podľa čínskych pravidiel, ak vám zachránim život, budem za vás navždy zodpovedná. To si radšej vezmem psa z útulku. A okrem toho, nie som v stave prijímať návštevy, - dodávam rozhodne pričom pozorujem, ako mi pod nohami vlhne koberec.
- Prečo nie? Už ste v posteli? Nevadí, mám zo sebou pyžamo. Pokiaľ ste tam s niekým, dám mu dosť času, aby vyskočil z okna. Na ktorom ste poschodí?
- Na druhom. Ale o to nejde. Naozaj je pozde na návštevy. - Chvíľu je ticho a tak mi dochádza, že to budem musieť spresniť.
- Práve ste ma vytiahli z vane. A plánujem sa tam ešte vrátiť.
-„Ale to vôbec nevadí. Nebudem sa vnucovať, že vám umyjem chrbát, je to strašne otrepané. Ale môžem uvariť večeru. Alebo namixovať koktail. Pri všetkej počestnosti, samozrejme.
Pochopila som ďalšie Murphyho pravidlo svojho života. Čím viac toho večer sama zješ, tým viac pozvaní na večeru v ten deň dostaneš.
- Večeru nepotrebujem, pretože som práve jedla. A mimochodom, to je ďalší dôvod, prečo nemôžete prísť. Teda okrem toho, že neposkytujem psychicky narušeným osobám nočný azyl. Večerala som cesnakové hrianky. Keby som na vás dýchla, tak vaše váhanie medzi životom a smrťou skončí v prospech vašich dedičov, - hovorím bez zábran, dokonca s určitým pobavením. Z nejakého dôvodu sa pri Silvovi nikdy nedokážem takto uvoľniť a chovať sa prirodzene. Asi preto, že keď chodíte s božstvom, je vám trápne odhaľovať svoje obyčajné ľudské stránky.
- Cesnakové hrianky milujem, - hučí nadšene, - „dúfam, že niečo zostalo. Pozrite, mám návrh. Kým sa okúpete, odstránim pachové rozdiely medzi nami a ešte pripravím drink, ktorý po cesnaku chutí absolútne božsky, - ako keby cítil moje váhanie, dodáva - nemusíte mať žiadne obavy, nie som sexuálny deviant. Len na výzvu, - chechtá sa ako pubertiak, - vážne, v depresii netokám. Ale pochopím, ak ma pošlete do hája. Smutný a hladný odkráčam do tmy.
Nerozhodne mlčím. - Tak dobre, - počujem k svojmu údivu vlastný hlas, - ale len na chvíľu, vážne. Ráno vstávam skoro.
- Máte moje čestné slovo, - hovorí po prvýkrát s úplnou vážnosťou. -Takže teraz už len technické detaily. Máte mixér? A ako sa k vám dostanem?
Popisujem Jablonskému cestu. Odhadujem, že mu zaberie asi tak pol hodinu. Vraciam sa do kúpeľne. Urýchlene dokončujem kúpeľ.
Stíham si zabaliť vlasy do uteráka a obliecť župan, keď sa ozve domáci zvonček. Kontrolujem svoj absolútne asexuálny vzhľad. Oči mám len mierne zvýraznené rozmazanou kontúrkou, ináč žiadny mejkap. Nemôžem na nikoho pôsobiť vyzývavým dojmom. Stále nemám jasno v tom, čo to vlastne robím, ale uvoľnenosť, ktorá sa z Jablonského na mňa preniesla, mi robí dobre. Ťažko by som to racionálne zdôvodnila, ale budí vo mne dôveru, akoby to bol dobrý kamarát z detstva.
Stláčam elektronický zámok na bráne a otváram dvere svojho bytu. Cítim sa zmätene, keď s uterákom na hlave čakám, až vystúpi z výťahu.
Objavuje sa spoza výťahových dverí so širokým úsmevom a už známou jamkou v líci. V ruke drží igelitku. Zdá sa, že obsahuje objemný nákup. Poťahuje nosom vzduch. - Milujem túto vôňu. Šampón a cesnak. Úžasná kombinácia. Fenomenálna! - hučí, pričom mi stíha dať pusu na líce a vsúkať sa do bytu. - Aj ja chcem. Ukážte mi cestu do kuchyne a choďte sa sušiť.
Medzitým už vešia svoje sako na vešiakovú stenu, ako by bol u mňa stálym hosťom. Nie, skôr to vyzerá, že je u mňa doma.
- Fajn, tak poďte, - smejem sa uvoľnene a odvádzam ho do kuchyne. - Mixér je v skrinke pod drezom, chlieb a cesnak v chladničke. Verím, že zvyšok nájdete aj sám. Idem si vyfénovať vlasy, chvíľu to potrvá. A neurobte mi tu zatiaľ neporiadok. - dodávam pri odchode do kúpeľne.
- Spoľahnite sa, - počujem, než sa za mnou zavrú kúpeľňové dvere.
Pri fénovaní si uvedomujem, že sa usmievam. Absolútne mi nevadí, že som doma sama s cudzím chlapom. Mám pocit, že zvyšok nedele uplynie v príjemnej atmosfére.
Zdá sa mi, že zvuk fénu a mixéru z kuchyne vytvárajú spolu nemelodickú a pritom harmonickú symfóniu pravej domácej atmosféry. Nezvyklej atmosféry, keďže v tomto byte som jediným pôvodcom všetkých zvukov, ak neberiem do úvahy občasné návštevy.
- Moje nervy! - reagujem spontánne, keď sa suchá a nalíčená znovu ocitám v kuchyni.
Na linke sa medzi zvyškami ovocia povaľujú hrianky, fľaša vodky a absolútne nepochopiteľné množstvo špinavých tanierov, šálok a príborov. Medzi tým všetkým a mláčkami šťavy tróni mixér s mierne zeleným obsahom.
- To ste stihli kedy? - som v šoku. - Dúfam, že nie ste takto spoľahlivý vo všetkom.
- Nepodliehajte panike, prosím, - venuje mi presvedčivý úsmev. - Prvý dojem klame. Situácia sa vám bude zdať podstatne lepšia, ak ochutnáte toto. Je to môj elixír života.
- Váš elixír života vyzerá ako niečo, čo už dlhšie podlieha posmrtnému rozkladu, - znechutene mraštím nos nad hustým obsahom pohára.
- Najprv ochutnajte a potom kritizujte., - hovorí autoritatívne a gestom naznačuje, aby som sa napila. Nápoj je zvláštnou kombináciou ovocnej chuti, alkoholu a mäty.
- Uznávam, chutné. A dosť alkoholické, - dodávam, keď pocítim účinok alkoholu. - Chcete ma opiť? To je dosť primitívna metóda.
- Myslíte metóda ako vás zbaliť? To ma strašne podceňujete. A mimochodom, opité ženské sú odpudzujúce, - mraští tentoraz nos on. Berie z linky hrianku a kusisko si odhrýza.
- Nejedol som to sto rokov. Bašta. - olizuje si prsty ako ja pred hodinou.
- Boli sme na večeri s obchodným partnerom, - rozpráva s plnou pusou. Vôbec mi to nepripadá odpudivé. - V kórejskej reštaurácii. Môj šéf, ako správny snob, objednal pre všetkých niečo slizké, čo patrí skôr do terária ako na tanier. A ako prílohu nejaký maglajz, ktorý by vyvrhol aj drvič odpadkov. Takže toto mi skvele napraví chuť.
- Tiež dám prednosť chlebu s masťou a cibuľou pred kaviárom. - súhlasím. Odpíjam si z nápoja. - Toto je fakt dobré, takže vám odpúšťam ten masaker. - ukazujem na linku.
- Žiadne obavy, je to len ovocná šťava. Ja to umyjem. Zatiaľ to namočím, nech to nezaschne.
S hriankou medzi zubami ukladá riad do drezu a napúšťa vodu doplna. Potom si vyberá chlieb z úst a hovorí - Ale najprv dojem, dobre? Budeme stáť tu?
- Nie, jasné že nie, - kývnem smerom k obývačke, - poďme si sadnúť vedľa.
Berie svoj pohár a nasleduje ma. Naznačujem mu, aby si sadol do kresla. Sama si sadám oproti na gauč.
- Vaša depka je teda výsledkom orientálnej kulinárie? - ujímam sa konverzácie, povzbudená alkoholom.
- Okrem iného, - jemne sa mračí. - Nečakané komplikácie s autom. Skapalo rovno na križovatke v centre. Museli sme ho odtlačiť na parkovisko. Milan, teda šéf, išiel zohnať nejakého známeho, ktorý by bol ochotný pozrieť sa na to takto pozde. Nemal som chuť vliecť sa mu za pätami. Spomenul som si na vás a zavolal. Chytil taxíka a som tu. A teraz sa teším, že všetko zlé je na niečo dobré.
- No, som polichotená, že vám môžem poslúžiť ako záchytné parkovisko, - vravím s nádychom sarkazmu. Pozerá na mňa a pohľad má zrazu úplne vážny.
- Mal som v pláne zavolať vám zajtra. Odkedy sme došli do Bratislavy, myslel som na to, že zavolám. Nie som si istý, či som to auto nepokazil naschvál. Telepaticky.
- Povedali ste, že v depresii netokáte, - snažím sa navodiť pôvodný žartovný tón, v ktorom som sa cítila istejšia.
- To je Pravda, - smeje sa, - lenže pri vás ma depresia okamžite prešla. Vďaka za účinnú pomoc, - ruku s pohárom zdvíha ako na prípitok.
- To je hnusne účelové. Sprostý alibizmus. Sklamali ste ma. Ten riad vás nechám umyť, - hovorím naoko nahnevane.
- Veľmi rád. Ale najprv treba dopiť, čo ešte zostalo v mixéri.
- A ako sa teda dostanete domov? A vôbec, ako vás nájde šéf?
- Zavolá mi, keď bude auto pojazdné. Vyzdvihne ma tu.
- Skvelé. Asi by mi malo byť jedno, čo si pomyslí o tom, že poskytujem v noci útočisko hocikomu, kto zavolá," - dávam sarkazmu voľný priechod.
- Dosť ma podceňujete. Nie som povinný hovoriť mu, kam idem. Aj keď je to môj šéf. A nie som padnutý na hlavu, aby som mu dal možnosť zistiť, kde bývate. Keď zavolá, zídem na to parkovisko, kde ma vysadil taxík.
- Prečo by ho malo zaujímať, kde bývam? Nepredpokladám, že som na neho urobila dobrý dojem pri našom stretnutí, - uškŕňam sa pri tej spomienke.
- Tak to ho nepoznáte. Verte mi, že vám venoval viac pozornosti, ako je mi mile, - vyzeralo to, že to myslí vážne.
Napriek tomu, že som sa s Košútom zoznámila až dvakrát za večer, vedela som si len hmlisto vybaviť jeho tvár. Studené hadie oči a rovnako studená ochabnutá ruka. O čo príjemnejšia je úprimná tvár Jablonského, s plnými mäkkými perami, hnedými kamarátskymi očami presne takej istej farby, ako jeho husté vlnité vlasy s maličkým náznakom ústupu v kútoch. Všetky črty jeho tváre sú akoby zaoblené. Mužné a chlapčenské zároveň. Len pri koreni nosa je malý hrboľ, akoby po úraze. Tvár, akú by určite obsadili do úlohy detského lekára v rodinnom seriáli, napadá mi.
- Nebudem sa pýtať, prečo vám to nie je milé. Iba by som vám prihrala na smeč vo vašich pokusoch zbaliť ma, - podpichujem ho. Teplo z alkoholu sa mi príjemne rozlieva po tele a začína mi byť pridobre.
- Už vám asi nenalejem. Začínate si priveľa namýšľať. Zatiaľ mám stále väčší záujem o jedlo ako o vás, - s úškrnom vstáva a odchádza do kuchyne. Vracia sa s ďalším krajcom v jednej ruke a s nádobou od mixéra v druhej. Dolieva do pohárov, sadá si a popri prežúvaní sa na mňa škerí.
- Neponúkam vám, lebo tak neskoro by ste už nemala jesť. Škoda kaziť tak peknú postavu. Aj keď, ešte by som na ňu vedel umiestniť zopár kíl.
- Tam, kde by ste ich chceli umiestniť, by sa aj tak neudržali a padli by na zadok, - odbíjam to ironicky ako vždy, keď ide o môj plochý hrudník.
Každý tlstý chlap má väčšie prsia ako ja. Len vďaka push-up podprsenkam sa ručička na váhe môjho sebavedomia mierne zakolísala smerom doprava. Ale sledovať Baywatch mi stále spôsobuje traumu, čo nesúvisí len s tým, že ide o infantilný a zároveň sexistický grc s desivým hereckým obsadením.
- Presne tam by som ich umiestnil. Vždy ma uráža všeobecne prijatý názor, že každý chlap má pred očami červenú hmlu, keď vidí babu s veľkými prsiami. Moja bývalá ich mala tak veľké, že mi nimi kládla odpor vždy, keď som ju chcel objať. Mal som pocit, že narážam na airback.
- Ste rozvedený?
- Nie. Boli sme spolu štyri roky, ale nevzali sme sa, - mlčí s pohľadom upretým na stolík. Vôbec nemám chuť zachádzať počas prvého stretnutia do intimít. Mením tému.
- Vlastne ani neviem, ako sa voláte.
- To žartujete, - vyprskne s úprimným pobavením. - Vy ste neuveriteľný ignorant. Veď sme sa už toľkokrát stretli, - pozerá na mňa spýtavo, akoby si overoval, či to myslím vážne. Pohľad na mňa ho presvedčil. Viem sa tváriť presvedčivo hlúpo, keď je treba.
- Volám sa Martin. Asi je ešte priskoro na potykanie, že? - milo nadvihuje obočie s náznakom, že odmietnutie ho neurazí.
- Tak trochu. Ale môžete mi hovoriť menom, prípadne nejakou jeho skratkou. Patrícia znie ako logopedické cvičenie pre ráčkujúcich.
- Nezmysel. Je to krásne a vznešené meno. A hodí sa k vám, - zrazu vyskakuje z kresla.
- Úplne som zabudol, - mizne smerom na chodbu, kde má zavesené sako. O chvíľu sa vracia. V ruke drží malý balíček. - Pre vás.
Darčekový papier rozbaľujem pomaly, aby som skryla rozpaky. Z papiera vykĺzne z dreva vyrezávaný slon so vztýčeným chobotom a s kostenými klami. Sprevádza ho jemná korenistá vôňa.
- Dúfam, že sa vám páči. Doniesol som ho zo služobnej cesty. Z Indie. Je zo santalového dreva. V Indii veria, že sošky slonov prinášajú šťastie. Naposledy ste vyzerala, že by sa vám nejaké zišlo.
- Ďakujem. Chcete povedať, že ste si na mňa spomenuli v Indii? - pozerám na neho pochybovačne.
- Tak trochu. Všade boli samé čiernovlásky. Tak mi napadlo, ako by medzi nimi svietila vaša blonďavá hlava. A to, že mám toho slona pri sebe, dúfam, jasne dokazuje, že som naše stretnutie plánoval. Aj keď nie dnes.
Sedíme ticho. Prstom hladím hladko opracovaný povrch dreva. Je mi príjemne, aj keď cítim, že ma pozoruje. Do chvíle, kým sa zasa neozve telefón.
- Prepáčte. To bude Milan, - vyberá z puzdra na opasku mobil. - Počúvam. Jasne. Dobre. Ahoj.
- Pripravení na odchod? - nie som si istá, či to neznie sklamane.
- Áno. Akurát že vlakom, - vraví mierne otrávene. - Auto je nadlho mimo hru.
- Je dosť neskoro, - kontrolujem hodiny. Ukazujú niečo po desiatej. - Ako často chodí vlak do Trenčína?
- Ani neviem. Jeden práve odchádza. S mojím šéfom. Volal mi z rýchlika. No, spolupatričnosťou zrovna netrpí, - smeje sa Martin. Kladie pohár a vstáva z kresla.
- Umyjem ten riad a pomaly pôjdem.
Ideme do kuchyne. Sledujem, ako samozrejme leje saponát do drezu. Pohyby jeho rúk sú sebaisté, akoby bolo umývanie riadu tá najprirodzenejšia vec, akú môže chlap robiť. Fascinovane pozorujem jeho ruky, ako presne a pritom opatrne manipulujú s vecami. Mohla by som odprisahať, že nič tak sexi som nevidela od čias, keď na internete kolovali fotky nahého Brada Pitta. Intenzívne preciťujem, ako vkladá prsty do šálky a kruhovitými pohybmi vytiera jej vnútro. Moje vnútro vrní v túžbe po dotyku, ktorý mi Neodolateľný už tak dlho odopiera. Spomienka na Silva nechtiac vyvoláva hlasný vzdych. Okamžite obracia ku mne tvár so spýtavým úsmevom. - Čo je, nerobím to dobre?
- Robíte to dobre, ale už to nechajte tak. Dokončím to sama, - pristupujem k drezu a siaham po šálke, ktorú drží v ruke. Napriek môjmu očakávaniu šálku nepúšťa. Príjemný pocit z nášho vzájomného dotyku nekazí ani kalná voda, v ktorej sú naše ruky ponorené.
- Keby to neznelo tak idiotsky banálne, tak poviem, že nami teraz prešla iskra, -s úsmevom mi hľadí do očí.
- Tak pozor na prípadný skrat, - odseknem a vyťahujem ruku z vody.
- Vy ste sa kvôli mne nalíčili? - robí na mňa samoľúbu grimasu.
- To je nevyhnutnosť. Žiaľ. - neostávam mu dlžná iróniu.
- Prečo?
- Pretože je lepšie byť krásna ako múdra.
- Prečo? - vyťahuje ruku z vody a obtiera si ju o nohavice.
- Pretože priemerný muž lepšie vidí než myslí.
- Ste hnusne cynická, Patrícia, - šepká a vlhkou dlaňou mi nadvihuje bradu tak, že máme tváre len kúsok od seba.
- Vidím, že banality vám nie sú cudzie. Toto je scéna ako vystrihnutá zo španielskej telenovely, - škerím sa. - Teraz sa naše pery budú pomaly približovať a ...
Nestíham to dopovedať, keď moju tvár zasiahne spŕška vody a saponátu. Behom sekundy prekonávam prekvapenie a snažím sa jeho útok so smiechom opätovať. Náhle ma zastavuje pálenie v očiach.
- Jau, štípe to, - skuvíňam a poslepiačky sa snažím nájsť vodovodný kohútik.
- To som nechcel, to ma mrzí, - počujem v jeho hlase úprimnosť. Utiera mi oči do jemnej tkaniny. Po návrate môjho zraku zisťujem, že je to cíp jeho košele.
- Ste síce zákerný, ale musím uznať, že neváhate obetavo vytiahnuť z nohavíc prostriedky na moju záchranu, - komentujem to.
- Cynická potvora. Nemôžem sa pozerať na ten rozmazaný mejkap, - skúma rozmazanú farbu okolo mojich očí, kriticky krúti hlavou a prisáva sa mi na ústa.
Všetko sa odvíja ako v klasickej erotickej scéne v kuchynskom prostredí. Vrátane nenásytných bozkov, odhadzovaného šatstva a hrmotu padajúceho kuchynského riadu. Až do momentu, keď ma Martin zdvíha a kladie na linku.
Cítim, ako môj chrbát naráža do mixéru. Ten padá na linku, s revom sa zapína, párkrát nadskočí a končí v dreze naplnenom vodou. Niečo praskne. Ocitáme sa v úplnej tme. Chladnička sa zatrasie v poslednom kŕči. Ticho jasne demonštruje vyrazené poistky.
- Poistky? - počujem šepot niekde z hĺbky môjho zovretia.
- Poistky, - potvrdzujem s hlavou ešte stále polohovanou v erotickom záklone. Čo sa dá rozbiť sa rozbije, čo sa nedá rozbiť, to sa rozbije tiež, myslím si. Mixér alebo sex. V mojom prípade všetko.
- No čo už, - rezignovane komentuje Martin naše nútené rozpletenie.- Hneď to dám do poriadku. Kde máš poistky?
Vzhľadom na havarijnú situáciu prechádzam tykanie mlčaním. Pokúšam sa v tme nájsť niečo, čím by som zahalila svoju nahotu. Konečne nachádzam Martinovu košeľu a navliekam ju na seba. Ošiaľ opadol a ani náhodou netúžim stáť pred ním nahá, keď sa svetlo znova rozsvieti. Nakoľko mám prehľad o situácii, Martin má na sebe len tielko a ponožky, ale zjavne nemá potrebu doplniť svoju garderóbu.
Beriem ho za ruku a vediem na chodbu, kde sú nad vchodovými dverami umiestnené poistky. Naťahuje ruku, poistky klapocú, ale žiadne svetlo to do nášho vzťahu nevnáša.
- Muselo to vyraziť hlavné poistky. Kde ich máte?
- Na chodbe, vedľa výťahu, - otváram vchodové dvere. - Tuto, v tej plechovej skrini.
Martin si drepne ku skrinke a pokúša sa prstom otvoriť dvierka. Mám s tým svoje skúsenosti a viem, že to tak ľahko nepôjde.
- Počkaj, donesiem niečo, s čím to vypáčiš, - ponáhľam sa cez kuchyňu na balkón, kde mám debničku s náradím. Medzi hŕbou vecí nahmatám skrutkovač a ženiem sa zasa na chodbu. Predstava, že by susedia pristihli nahého chlapa pred mojimi dverami, mi nepripadá lákavá.
- S týmto to otvoríš, - čupnem si k nemu a podávam mu skrutkovač.
Martin otvára skriňu, po hmate nachádza poistky a dáva ich do správnej polohy. Na sekundu ešte stíham zaregistrovať, že sa v byte zase svieti. Tesne predtým, ako sa dvere bytu, hnané prievanom z otvoreného balkóna, s buchnutím zatvoria.
V šoku zíram na dvere. Nenechávam sa rušiť ani zbytočnou Martinovou otázkou, či mám kľúče.
- Do riti, - zanadáva.
Uvedomujem si, že presne tieto slová mi ako nekonečná textová slučka bežia v hlave, odkedy sa dvere zabuchli. Martin ma berie za ramená a núti vstať z podrepu.
- Čo budeme robiť?
Nedokážem odpovedať, som príliš zamestnaná stúpajúcou panikou. Svetlo na chodbe hasne. Siaham po vypínači, ale Martin zastavuje moju ruku.
- To by som nerobil. Neviem ako ty, ale ja mám na sebe len tielko.
- A ponožky, - doplňujem mechanicky. - Mám tvoju košeľu. Ale teraz ti ju nevrátim, - zovieram košeľu na prsiach v zúfalom obrannom geste.
- Kontrolná otázka. Nevyskytujú sa, náhodou, niekde v blízkom okolí, náhradné kľúče? Vrtím odmietavo hlavou. Nie som schopná slov.
Zrazu počujeme zvuk výťahu. Niekto na prízemí nastupuje a výťah stúpa do výšky.
V hrôze meraviem pritlačená na stenu, akoby som ňou chcela preniknúť. Kŕčovito sťahujem spodný lem Martinovej košele čo najnižšie k stehnám.
Výťah prechádza cez naše poschodie, na chvíľu tlmene osvetľuje dve skamenené postavy a zastavuje sa o poschodie vyššie. Niekto zapína svetlo, štrngocú kľúče. Buchnutie dverí.
O poschodie nižšie na seba vo svetle zírajú dve tváre s vypleštenými očami a stuhnutými rysmi. Svetlo hasne a milosrdná tma prináša chabé uvoľnenie.
- Niečo musíme urobiť. Predsa tu nebudeme takto stáť do rána, - podáva Martin konštruktívny návrh. Aké podnetné, letí mi naštvane mysľou.
- Som za. Tým skôr, že ráno nič nevyrieši. Len do toho vnesie viac nežiaduceho svetla, - hovorím kyslo.
- Patrícia, asi je to moja vina, mrzí ma to, - reaguje na moje podráždenie.
- Nie, je to moja vina. Ja som zabudla zavrieť balkónové dvere, - priznávam otrávene.
- Ponáhľala som sa. Nenapadlo ma, že bude prievan.
- Hovoríš, že balkón je otvorený? - akoby zvažoval tú možnosť. Cítim protichodné pocity nádeje a obavy.
- Martin, sme na druhom poschodí. To nie je dobrý nápad. Ešte tak od susedov vedľa by sa dalo preliezť cez balkón. Ale v tomto stave u nich zvoniť nebudem.
- Nemáme na výber. Neboj, - dodáva, keď vidí, že sa chystám protestovať - som amatérsky lezec po stenách. Len obvykle pri tom mávam istiace lano. A spodné prádlo. Ideš so mnou? - Rezignovane prikyvujem.
Potichu a potme sa zakrádame dolu schodiskom. Použiť výťah je príliš riskantné. Aj v tejto neskorej nočnej hodine chodia susedia venčiť svojich domácich maznáčikov. Bosými nohami ťapkáme po dlažbe až k bráne. Martin sa uisťuje, že sa v okolí nevyskytuje žiaden nežiaduci svedok a vybieha do tmy pred dom. Našťastie je začiatok leta teplý. Moja triaška sa dá pripísať len napätým nervom.
- Pôjde to. Pozri, - tlmene na mňa volá spred brány a ukazuje rukou nad hlavu. - Po tých dierach to bude zívačka.
Vybieham z brány k nemu, aby som videla, čo vzbudzuje jeho optimizmus. A aby krikom neupútal pozornosť susedov. Buchot zatvárajúcej sa brány jasne naznačuje, že dnes nemám svoj deň.
- Tá brána ma zvonku guľu alebo kľučku? - pýta sa ticho. Ani pri tom na mňa nepozerá.
- Guľu, - odpovedám. Tiež uprene pozerám na balkóny. Na našu, momentálne už jedinú, alternatívu návratu.
- Stačilo jednoducho povedať, že nemáš chuť na sex. Toto si trocha prekomplikovala.
Hľadím s úžasom na Martina a zisťujem, že sa mi veselo cerí do tváre. Vplyvom zeleného nápoja alebo hystérie náhle dostávame záchvat nekontrolovateľného smiechu.
Nasledujúcich pár minúť majú znepokojení občania možnosť počuť z blízkeho krovia dvojhlasný rehot sprevádzaný občasným mľaskavým zvukom. Ten pochádza zo vzájomného plieskania sa po holých zadkoch.
Konečne skľudnení opúšťame náš úkryt. Martin ukazuje bez slova na bočné steny, ktoré oddeľujú jednotlivé balkóny. Architekt chcel asi odľahčiť celkový dojem betónovej stavby a tak nechal do múrov urobiť ozdobné okrúhle otvory.
Bez ďalšieho komentára začína Martin liezť. Využíva mrežu balkónu na prízemí a na moje prekvapenie pružne vyťahuje svoje statné telo na jeho zábradlie. Napätá ako struna sledujem, ako opatrne vkladá ruky a nohy do otvorov a dosahuje ďalšie poschodie.
Moje napätie vrcholí, keď Martin prekračuje zábradlie balkónu a s víťazoslávnym zamávaním mizne v otvorených balkónových dverách. V balkónových dverách susedov z prvého poschodia.
Ako šialená poskakujem, mávam rukami a syčím v snahe upútať jeho pozornosť. On však mizne v tmavých útrobách bytu.
Ruky mi rezignovane ovisnú pri tele. - U nás sa predsa svieti, ty pako, - šepkám už len pre seba.
Ako zmrazená čakám. V tichu, ktoré vo filmoch obvykle predchádza smrtiacemu výbuchu, útoku vraha alebo žraloka. V duchu si nadávam, že som Martina neupozornila na vyvýšené prízemie s balkónom, ktoré omylom pokladal za prvé poschodie.
Nijako ma neprekvapuje, keď je nočné ticho náhle prerušené krikom. Tmu na prvom poschodí strieda svetlo. Nasleduje hluk viacerých hlasov z bytu, kde už Martin určite preklína moment, keď ma prvýkrát stretol.
Stojím paralyzovaná a celú večnosť sledujem pantomímu siluet za záclonou. Tie sa akoby tanečným krokom presúvajú zľava doprava a zasa späť. Až do doby, keď sa sídliskom ozve policajná siréna. V panike prchám do úkrytu v kroví.
Z policajného vozu, ktorý prudko zastavuje na blízkom parkovisku vyskakujú traja uniformovaní chlapíci. S rukami v aktívnej polohe na puzdrách zbraní dobiehajú k bráne. Tá sa s bzučaním otvára a policajti sa mi strácajú z dohľadu. Nasledujúce minúty v zúfalstve skrúcam v rukách spodný lem Martinovej košele. Som odhodlaná neopustiť svoj úkryt za nič na svete.
O desať minút neskôr policajti vychádzajú z domu. Vedú medzi sebou spútaného Martina. Zdesene cúvnu, keď proti nim z krovia vybieha sporo odetá žena.
- Som svedok, som svedok! - dožadujem sa pozornosti priškrteným hlasom. Jednou rukou si pridŕžam košeľu na stehnách. Druhou, vystretou pred seba, sa snažím zastaviť policajtov. - Je to len nedorozumenie.
- Ďalší exhibicionista, - konštatuje jeden z policajtov, keď sa spamätá z prekvapenia. - Alebo nejaká šibnutá sekta.
- To máš úplný pravda. - súhlasí jeho kolega s nezameniteľným prízvukom maďarskej menšiny. - To presne nám hovorili, keď nám ho školili. O takom, čo nadáva, že je svedok, ako tento tu. Sektó, čo má svedok, čo stráži na veži.
Uprene na mňa hľadí, obočie zmraštené duševnou námahou. Potom mu poznanie rozjasňuje tvár.
- Už pamätám. To taký kauzó, kde všetci išli za svedka nejakému Rusovi. Jehovov tuším volali. Tak ako, zabalím ju? - obracia sa s otázkou na svojho kolegu, zjavne veliteľa zásahovej jednotky.
- Ber ju, - znie odpoveď ako ortieľ.
Maďarský policajt sa s rukou hrozivo zakvačenou do puzdra zbrane blíži ku mne. - Kľudný bola, ináč ja použila znásilnenie.
-Násilie. - opravuje ho kolega.
- To celé je nedorozumenie, - podvedome pred seba predpažujem ruky otvorenými dlaňami navrch. Gesto, ktoré by pochopil každý Indián. Ale nie policajt.
- Nič zlé sme nespravili. Vážne, - pokúšam sa o bagatelizujúci smiech. - Všetko to zavinil mixér a prievan.
- Priznala ju až na stanici, - mrmle policajt. Vystreté ruky chápe po svojom. Hneď mi na ne zakladá putá. Potom sa otáča ku kolegovi . - Tak to bude iný sektó, ten technický, keď oblieka tak blbý prezývka. Že mixér. Vieš taký, jak do nej modlí aj Tom Cruise.
Nakladajú nás do auta. Cestou nám zakazujú sa rozprávať. Môžeme s Martinom len vymieňať zhrozené pohľady.
Na stanici sa dozvedám, že Martin čelí obvineniu z vlúpania s úmyslom sexuálneho deliktu. Ja som obvinená z navádzania na trestnú činnosť a spolupáchateľstva.
Počas vypočúvania si vytváram obraz situácie, ktorá vznikla, keď sa Martin nechtiac vlúpal do bytu mojich susedov.
Keď tápal tmavou kuchyňou, v ktorej bol z nepochopiteľných dôvodov zrazu ináč rozostavený nábytok, narobil hrmot, ktorý zobudil starší manželský pár. Stará pani vyšla zo spálne do obývačky a zasvietila svetlo. Keď sa jej naskytol pohľad na neznámeho muža oblečeného len do trička a ponožiek, začala volať o pomoc manžela. Zdesený Martin zdvihol ruky nad hlavu na znak toho, že jeho úmysly sú mierumilovné, čo doplnil aj širokým priateľským úsmevom.
Dnes už mierumilovným gestám nikto nerozumie. Tak trochu aj preto, že zdvihnutím rúk sa Martinove krátke tričko nadvihlo a umožnilo starej panej nečakaný výhľad. Martinov úsmev si suseda vysvetlila ako spokojnosť s vývinom situácie. Gurážna pani schytila na svoju obranu masívny starožitný svietnik z jedálenského stola. Martin sa pokúsil vycúvať na balkón, ale stará dáma mu, v snahe uchrániť svoju česť, skočila do cesty a svoju pozíciu si udržiavala amatérskymi šermiarskymi výpadmi na Martinove obnažené slabiny. Čiperná šermiarka sa zvŕtala tak usilovne, že sa Martin pri uskakovaní nedokázal sústrediť na vysvetlenie celého nedorozumenia. V tejto polohe ho našla polícia privolaná starým pánom.
- Môžete to dokázať? - pýta sa vyšetrujúci dôstojník po tom, čo si vypočul moju výpoveď. So záujmom sa niekoľkokrát vrátil k okolnostiam, ktoré zapríčinili pád mixéru do vody. Drzo pri tom tvrdil, že opakovaním výpovede a skúmaním detailov sa preverí pravdivosť mojej výpovede.
- Máte pri sebe doklady potvrdzujúce vašu totožnosť?
Sedím na starej stoličke s ovisnutými plecami, na ktorých mám prehodenú erárnu deku podozrivej čistoty. Trvá skoro hodinu, kým vyšetrovateľ pracne vyťuká dvomi prstami moju výpoveď do počítača, ktorý patrí do doby začiatkov výpočtovej techniky. Predpokladám, že konečná výpoveď bude mať podobu dierkového štítku.
Počas zdĺhavého procesu, kedy sa policajtovi text v súbore záhadne stráca a zasa objavuje niekoľkonásobne rozmnožený na nečakaných miestach, s ľútosťou myslím na to, ako málo chýbalo k tomu prežiť pekný nedeľný večer. Mohol mať toľko rôznych podôb a všetky by boli viac-menej prijateľné. Lenže v mojom živote funguje iný zákon. Zákon schválnosti. Každá pozitívne sa vyvíjajúca situácia bude zvrátená. Každý zdanlivý obrat k lepšiemu vedie v skutočnosti k priepasti.
- Iste že nemám,- vravím podráždene .- Veď vám vysvetľujem celú situáciu. Tak ako môžem mať pri sebe doklady?
- Je niekto, kto môže vaše tvrdenia potvrdiť? - pýta sa po ďalších nekonečných minútach, kým sa mu podarí zapísať moju odpoveď. Napadá mi, že by som vypočúvanie urýchlila, ak by som odpovedala jednoslabične.
- Nie. Teda. Jablonský. Susedia Chmelíkovci, - menujem všetkých zúčastnených.
- Jablonský. Myslíte spolupáchateľa? -vyšetrovateľ sa s údivom otáča od svojho počítača ku mne a posmešne dvíha obočie. - Byť vami sa na neho nespolieham. Podľa mojich informácii sa už ku všetkému priznal a mimochodom, - nakláňa sa ku mne s falošne zhovievavým úsmevom - vôbec vás nešetril.
Rázne sa vystiera a tvrdo ma prebodáva pohľadom. - Bude lepšie pre vás, keď ho prestanete kryť a začnete spolupracovať. Takže aké je vaše skutočné meno?
- Patrícia Janková. Bývam v byte nad Chmelíkovcami. Overte si to, - kvílim.
- Môžete to dokázať? Máte doklady?
- Nemám, kristeježiši, - hlas mi stúpa do fistuly. -Chmelíkovci ma poznajú, potvrdia, že som ich suseda.
- Napadnutí Chmelíkovci prídu vypovedať zajtra ráno. Je niekto iný, kto môže vaše tvrdenia potvrdiť?
- Nie, - rezignujem s hlavou v dlaniach.
- Mimochodom, ak by napadnutí Chmelíkovci aj potvrdili, že ste ich suseda, to nič nedokazuje. Naopak, budeme musieť vyšetriť, či ste podobným spôsobom neobťažovali ostatných susedov v dome.
- Preboha, to nie, - padá mi sánka v absolútnej hrôze.
- Takže odvolávate svoje tvrdenie, že ste susedka napadnutých manželov Chmelíkovcov? - pýta sa zvýšeným hlasom môj trýzniteľ.
- Neodvolávam. Bývam v tom dome na druhom poschodí. A nikto nikoho nenapadol, - hlas mi preskakuje, v hrdle mám hrču.
- Môžete to dokázať? Je niekto, kto môže vaše tvrdenia potvrdiť?
- Ja neviem. Možno niekto z práce, - chytám sa poslednej možnosti. Po tom, čo som vylúčila Natašu, ktorá je na dovolenke a Inu, ktorá v noci vypína telefón. Uvedomujem si zúfalý nedostatok ľudí v mojom živote, ktorých telefón je k dispozícii v krízovej životnej situácii. Moja rodina k nim určite nepatrí, to radšej to väzenie.
- Takže vy tvrdíte, že pracujete na ministerstve, - kontroluje vyšetrovateľ svoj zápis. - Mimochodom, ak by sa aj potvrdilo, že pracujete na ministerstve, o čom dosť pochybujem, budeme musieť vyšetriť, či ste podobným spôsobom neobťažovali svojich kolegov z práce.
- Moje nervy, to snáď nie, - som polomŕtva od strachu, čo by podobné vyšetrovanie urobilo s mojou kariérou štátneho zamestnanca.
- Takže odvolávate svoje tvrdenie, že pracujete na ministerstve obrany? - pýta sa monotone ako automat.
- Neodvolávam. Pracujem tam, - šepkám rezignovane. Myslím na známe pravidlo. Nikdy sa nehádaj s blbcom. Stiahne ťa na svoju úroveň a tam ťa prevalcuje svojimi skúsenosťami.
- Skutočne? A máte o tom nejaké doklady?
Po ďalšej hodine zmysluplného výsluchu zvažujem opätovne svoje možnosti. Z posledných fyzických aj duševných síl si žiadam telefón a volám jedinému človeku, ktorý ma môže z tejto desivej šlamastiky dostať. Silvo svoj mobil nevypína nikdy motivovaný megalomániou svojho služobného postavenia.
Vyčerpane mu podávam len tie najnevyhnutnejšie informácie k tomu, aby pochopil v akej som situácii. O pol hodinu nato zvoní u vyšetrovateľa telefón. O ďalšiu polhodinu ma prepúšťajú z cely zadržania a vyšetrovateľ ma vyprevádza k dverám.
- Máte šťastie. Ak na vás susedia nepodajú žalobu, tak na to celé zabudneme. A tú deku nám zajtra vrátite, - s tými slovami ma strká na ulicu spiaceho mesta a zatvára za mnou dvere.
Zúfalá stojím na parkovisku pred budovou, zakrútená v deke, bez dokladov a peňazí. Práve sa chcem vrátiť späť do budovy, keď jedno zo zaparkovaných áut blikne svetlami. Váhavo kráčam k nemu. Intenzívne upieram krátkozraké oči do tmy. Keď som asi meter od auta, dvere vedľa šoféra sa otvoria. Neisto sa nakláňam do auta.
- Ešte chvíľu budeš váhať a nechám ťa tu, - škľabí sa Silvo ironicky. -Pristane ti to. - komentuje môj úbor znalecky. Skladám deku a hádžem ju na zadné sedadlo auta. Vyčerpane klesám na sedadlo spolujazdca. Neodolateľný ma prechádza pohľadom od hlavy až k bosým pätám.
- Dnes máš výnimočný deň. Najprv pretŕčaš svoj prst a teraz, ako vidím, oveľa viac, - nešetrí výsmechom. Apaticky k nemu otáčam tvár a venujem mu mdlý úsmev.
- Len si poslúž, aj tak som ti vďačná, že si ma dostal z toho maléru, - môj hlas znie unavene, čo Silva odzbrojuje presne podľa očakávania. Zvážnie a naštartuje auto.
- Počkaj - kladiem ruku na tú jeho na riadiacej páke. - A čo Martin?
- Jablonský? - tvári sa kyslo a vypína motor - Aj tvoj amant je z toho vonku. Hlavne musíš presvedčiť susedov, že ich už nebudeš ohrozovať. Svojimi sexuálnymi partnermi a praktikami, - ako vždy z jeho hlasu nedokážem vycítiť nič osobné.
-Ale..., - chcem namietnuť, že by sme mali Martina vziať zo sebou vzhľadom na stav jeho garderóby.
- Pozri, - otáča sa Silvo podráždene ku mne - už som sa kvôli tebe angažoval až priveľmi. Nečakaj, že sa budem ešte viac zviditeľňovať. Ako vždy ti nedochádza, čo riskujem. Sú ľudia, ktorí to môžu proti mne zneužiť.
Púšťam mu ruku a nechávam ho znova naštartovať auto. Svetlá ulice sa mi mihajú pred očami, ktoré sa zatvárajú od únavy.
- Dúfam, že som ti nespôsobila doma nejaké problémy. Tým telefonátom, - myslím to úprimne.
Vždy sa snažím dodržiavať čo najväčšiu diskrétnosť, pokiaľ ide o Neodolateľného. Nie len kvôli jeho manželským záväzkom, ale aj kvôli sebe. Nie som na tento vzťah vôbec pyšná. Najskôr nie som jediná, s ktorou podobný pomer udržiava. Nie je to prijateľné ospravedlnenie, ale v skutočnosti nemám potrebu sa ospravedlňovať. Aj keby som sa prestala so Silvom stretávať, jeho manželstvo tým na kvalite nezíska.
- Žiaden problem, - usmieva sa samoľúbo. - Moja žena je zvyknutá, že ma niekedy potrebujú bez ohľadu na čas.
Za iných okolností by som mu oponovala, že inteligenciu svojej ženy podceňuje, ale teraz som nekonečne unavená. A som, koniec koncov rada, že je tam so mnou a že mi pomáha. Je príjemné si nahovárať, že to robí kvôli mne, pretože mu na mne nejakým zvláštnym spôsobom záleží. Ale tieto príjemné myšlienky Silvo okamžite zmrazuje.
- Som rád, že ti tentokrát známosť so mnou nepripadala pod tvoju úroveň, - neodpustí si jedovatý komentár. - Musel som sa pár ľuďom zavďačiť. A mala by si obrovské problémy, keby som to neurobil. Nabudúce mi nevolaj na služobný mobil, vieš, že sa odpočúvajú.
- Preháňaš, - mumlem už z driemot.
- Raz ti porozprávam, - tvári sa veľavravne, tajnostkársky dvíha obočie a kontroluje celkový dojem v spätnom zrkadielku.
- Nemám kľúče od bytu, - strhávam sa z driemot vyľakane. Vedomie, že môj problém neskončil a že som stále bezdomovkyňa, ma úplne preberá zo spánku.
- Niekedy nechápem, ako môžeš vôbec robiť svoju prácu, keď si taká roztržitá, - dávkuje mi Silvo ďalšiu porciu irónie s úsmevom plným samčej prevahy. - Dala si mi predsa náhradné kľúče. Spomínaš, hodila si mi ich z okna, keď zámok na bráne nefungoval a tebe sa nechcelo ísť dolu otvoriť mi.
- Nevedela som, že si mi ich nevrátil, - som zaskočená. - Nevšimla som si, že mi chýbajú.
- No, ale teraz ti to príde vhod, nie? - boduje spokojne a tým utína prípadné výhrady voči neoprávnenej držbe mojich kľúčov.
- Tak prečo si dnes zvonil?
Prekvapene sa ku mne otáča. - To by si chcela, aby som si rovno otvoril a vošiel k tebe do bytu?
- To ani náhodou, - jednoznačne odmietam takú možnosť. Ale aj tak ma prekvapil. Neodolateľný myslí na moje pocity.
Nakoniec sme na parkovisku pred mojim domom. Beriem deku zo zadného sedadla a nastavujem dlaň. Silvo siaha do vrecka saka, vyťahuje zväzok mojich náhradných kľúčov a kladie mi ich do dlane.
- Neodprevadím ťa hore, už je dosť neskoro, - hovorí vážne. Nato sa zasa cynicky zaškľabí a dodáva - a secondhand je zasa pod moju úroveň.
Zabuchujem dvere na aute a bez pozdravu smerujem k bráne. Svetlá na dome sú ešte zhasnuté, dokonca aj u susedov Chmelíkovcov. Zajtra ma čaká nemilá povinnosť objasniť im celú tú kalváriu. Ale keďže s nimi dobre vychádzam a sú to vcelku milí ľudia, verím, že sa celá vec urovná.
Doma prekonávam nutkanie hodiť sa do postele. Hádžem na seba prvé šaty, ktoré mi prichádzajú pod ruku. Potom zberám všetky Martinove veci do igelitky a volám si taxi.
Okrem driemajúceho strážnika je na chodbe policajnej budovy pusto. Len v prítmí na stoličke sedí postava schúlená v erárnej deke. Idem k Martinovi a bez slova mu podávam tašku s jeho vecami.
- Nabudúce moju vizitku zahoď a rovno sa zastreľ, - pohladím ho po vlasoch a kráčam von z budovy.
Cestou na vrátnici nechávam požičanú deku. V stave zombi nastupujem do čakajúceho taxíka, ktorý ma odváža domov. Pri platení na mňa taxikár s pochopením žmurká a povzbudzujúco sa usmieva.
- Ráno múdrejšie večera, - hovorí ten milý človek. Poďakujem mu za povzbudenie chabým úsmevom. Unavene vystieram chrbát a pozerám na oblohu. Brieždi sa.
Doma si stíham dať sprchu a uvariť silnú kávu. Ich povzbudzujúci účinok vydrží len pätnásť minút. Maskovací nános mejkapu na strhanú tvár mi zaberá dvadsať minút.
Svieža ako pivničný vzduch sa tackám na električku. Luxus taxíka si už nemôžem dovoliť. Uvedomujem si, že taxíky sú zvláštnym úkazom sprevádzajúcim moje osobné katastrofy. Tak ako sú Murphyho zákony zvláštnym úkazom sprevádzajúcim moje životné peripetie.
Život je vraj rad malérov idúcich za sebou v nepravidelných intervaloch. V mojom prípade sa tak deje s nezlomnou pravidelnosťou.
Rezignovane sa električkou trmácam v ústrety novému pracovnému týždňu. Usmievaj sa. Zajtra bude horšie.

 

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8