Epizódy zo života slonov 5. epizóda

Spisovateľ/ka: Heňa | Vložené dňa: 7. februára 2014
http://citanie.madness.sk/view-46462.php

Kapitola 5

Stroskotanci v olivách.

 

-„Fasten your belt, please.“ – žiada reproduktor anglicky, ale s podozrivým prízvukom. Poslušne zapínam svoj bezpečnostný pás. Nataša tiež zapína svoj pás, elegantným nacvičeným pohybom si ho uťahuje natesno okolo tela. Potom spoločne zapíname pás Ine, ktorá sedí na sedadle medzi nami a vzhľadom na neznalosť angličtiny ignoruje pokyn. Podobne je na tom asi tretina pasažierov tohto chartrového letu. Ignorujú angličtinu rovnako ako rozsvietenú ikonu na sedadlách. Už na letisku sme pochopili, že podozrivo lacná cestovná kancelária, ktorá ponúka svoje dovolenkové pobyty prostredníctvom letákov vhadzovaných do schránok, verbuje svojich zákazníkov prevažne na nedostupnom slovenskom vidieku.

-„Fasten your belt, please.“ – ozýva sa v reproduktoroch naliehavejšie a ikonka zobrazujúca bezpečnostné pásy opäť bliká. Na túto výzvu reagujú dve skupiny pasažierov. Neznalí angličtiny, ktorí neboli pripútaní, si konečne zapínajú svoje pásy. Neznalí angličtiny, ktorí už pripútaní boli, svoje pasy na pokyn poslušne zasa rozopínajú. Tretia skupina pasažierov naďalej ignoruje dianie okolo seba.

-„Fasten your belt, please.“ – huláka o minútu reproduktor s citeľnou dávkou netrpezlivosti a ikona bliká ako divá. Táto výzva opäť motivuje obidve aktívne skupiny turistov. Zapnutí sa rozopínajú, rozopnutí sa poctivo zapínajú. Krútením hláv dávajú najavo, že s letom nebude všetko v poriadku, keď personál nevie, čo chce. Nereagujúci pasažieri naďalej v tranze zvierajú operadlá sedadiel alebo sa nadšene lepia na okná lietadla v snahe o zachytenie maximálneho počtu dovolenkových zážitkov. – „Pozri, pozri.“ – ukazujú si navzájom celí rozrušení – „Aha, lietadlá, pozri! Prečo neletíme aj my takým veľkým? Aha, aha, vezú batožinu. Vidíš náš kufor? Ja ho nevidím. Dúfam, že to nie je ten, čo im práve vypadol. Pozeraj, možno uvidíme náš dom. Letuška, letíme okolo Igramu? A okolo Dolnej Marikovej? Ani Hornej?“ – ozýva sa v rôznych verziách z rôznych sedadiel.  

            Zabraňujem Ine, aby si rozopla svoj bezpečnostný pás a pohodlne sa usádzam. S pohľadom upreným na zamračenú Bratislavu sa snažím prekonať nervozitu z blížiaceho sa letu.

            Od začiatku augusta sa leto zvrhlo na chladnú a daždivú napodobneninu jesene. Napriek mnohým optimistom, ktorí v krátkych rukávoch a so zimomriavkami odmietali prijať fakt, že leto sa predčasne skončilo, väčšina plážechtivých stredoeurópanov už dva týždne nadáva na počasie a podlieha depresii.

K tejto nespokojnej väčšine som patrila aj ja so svojimi priateľkami. Nataša sa vrátila z  dovolenky na horách, ktorá mala oživiť hasnúcu erotiku manželského vzťahu. Odvtedy intenzívne premýšľa, aký bude mať rozvod dopad na jej životný komfort. Ina medzičasom prekonala niekoľko hysterických záchvatov prameniacich z presvedčenia, že je na štúdium blbá v dôsledku narkózy, ktorú dostala v detstve pri operácii slepého čreva a ktorá jej zjavne a nezvratne poškodila mozog. Ja som si vybrala v práci dovolenku na celý tento upršaný august, čím som poprela všetky mýty o ženskej intuícii.         

            Je to týždeň, čo si pestujem preležaniny pred telkou, keď mi do bytu silou víchrice vrážajú kámošky a behom minúty nahrádzajú ospalú atmosféru intenzívnymi vibráciami.

-„Padaj z postele, striga. Zbaľ sa, ide sa za slnkom.“ – Ina ma citlivo uvádza do problematiky.

-„Kam za slnkom?“ – nedávam sa strhnúť nadšením. – „Vieš, že si dovolenku pri mori nemôžem dovoliť. Pokiaľ viem, tak na Slovensku prší všade.“

-„Kolíska filozofie, južanský temperament, olivovníky, slnko, more, koloseum.“ – poskakuje Ina okolo mňa nadšene.

-„Na Zakyntose nie je koloseum.“ – sucho ju uzemňuje Nataša a usádza sa do kresla.

-„Zakyntos?“ – grimasou vyjadrujem svoje pochybnosti – „To je predsa Grécko. Nemôžem si dovoliť Grécko, baby.“

-„Toto áno.“ – vraví Nataša a dáva mi leták cestovnej agentúry TeamTravel s akciovou ponukou Super UltraLast Minute. Farebné fotografie voňajú morom, sálajú slnečné teplo a neodolateľne vnucujú pohodu krásne opálených dovolenkárov. Šokujúca cena jedenásťtisíc deväťstodeväťdesiat korún zahrňuje letenku, letiskové poplatky, poistenie a ubytovanie na desať dní v súkromných penziónoch.

-„Podozrivo lacné, nie?“ – obraciam sa na Natašu s nádejou, že vyvráti moje pochybnosti a ja budem môcť dať voľný priechod cestovnej horúčke, ktorá vo mne okamžite vzbĺkla. Nataša, kupodivu, napĺňa moje očakávania.

-„Overila som si to na webe. Majú svoju stránku a nevyzerá to zle. Ber to tak, že je dnes veľká konkurencia. Je to last minute a navyše bez stravy. Za tú cenu sa to oplatí každopádne. Stačí ak tam budú splachovacie záchody a nebude tam Peter.“ zakončí otrávene. Pochopila som, že absencia Natašinho manžela dodáva každej dovolenke minimálne dve hviezdičky kvality navyše.

-„Ale Super UltraLast ?“ – krútim neveriacky hlavou.

-„Prosím ťa, už prestaň všetko kritizovať.“ – utína ma Ina a konečne sa tiež uzemňuje v druhom kresle.

-„Hľadáš vždy vo všetkom problémy. Len aby si sa nemusela zdvihnúť z gauča. Všetko lepšie ako toto.“ – kyve bradou smerom k oknu, za ktorým sa zasa zaťahuje obloha.-„Máme rezervované miesta, dnes treba zaplatiť a zajtra vyrážame.“ – ukončuje moje váhanie. Hneď nato sa s vystrčeným jazykom a so zaujatím adekvátnym ľahkému mentálnemu postihu uprene venuje kožtičke svojich nechtov. Pozerám s úžasom na Natašu, ktorá pokojne drieme v kresle a hneď znova na Inu. -„To nemyslíš vážne. Zajtra?!!“ – vyplašene skáčem pohľadom z jednej na druhú. Zjavne nás oddeľuje nejaká zvuková clona, pretože ani na jednej nie je zjavná žiadna reakcia.

-„Zajtra?!?“ – hučím naplno smerom k clone.

-„Si hluchá?“ – Nataša apaticky otvára oči. – „Letí nám to zajtra poobede. Času dosť.“ Ina už nevykazuje žiadnu známku záujmu o  debatu a naďalej si amatérsky fušuje do manikúry. Z jej strany je to už hotová vec a trpezlivo čaká, kým si odbijem to svoje večné hľadanie problémov.

-„Ale treba toho ešte toľko vybaviť.“ – snažím sa prebrať kamarátky z letargie. Tie si zjavne svoju mieru adrenalínu vyčerpali pred príchodom sem a teraz pokojne čakajú, až si ja poradím s tou svojou.

-„A čo také?“ – zhovievavo ma ukľudňuje Nataša, -„Zaplatíme cez internetbanking, zbalíš si pár tričiek a plavky a peniaze si vymeníme na letisku.“

-„A čo jedlo?“ – robím posledný pokus preniesť na ne trochu z môjho nepokoja.

-„Mám plnú špajzu konzerv a cestovín po Mišovi.“ – zasa sa k rozhovoru pripája Ina.

-„A nie sú už po záruke?“ – rýchlo pátram v pamäti, koľko času prešlo od Ininho rozchodu s jej posledným priateľom, stodvadsaťkilovým zádumčivým intelektuálom, z ktorého sa vykľul prízemný konzument a sukničkár. Ina odpútava pohľad od svojich nechtov, aby ma s vážnou tvárou poučila.

-„Konzervy vydržia podstatne dlhšie ako vzťahy.“ V pamäti sa mi vybavuje spomienka na naše posledné stretnutie s Michalom, kedy sa snažil pred všetkými obviniť Inu z rozpadu ich vzťahu. Vtedy sa na neho Ina pozrela rovnakým vážnym pohľadom, ako teraz na mňa a predniesla slávny epilóg ich skoro dvojročného vzťahu. -„Na začiatku si ma balamutil intelektuálnymi rečičkami a citátmi klasikov. Nechal si si k tomu servírovať ľadový šalát s minerálkou. Na konci si chľastal ako dúha, žral si ako prasa a to najpodnetnejšie, čo z teba vychádzalo, boli plyny.“

            Prípravy na odchod sú bez komplikácií, ako vždy, keď sa organizácie ujme Nataša. Všetko ide až podozrivo dobre. Cez internet redukujeme svoje úspory. Nataša bez mihnutia oka, ja s hlbokým vzdychom.  Ina si po revízii stavu svojho účtu požičiava peniaze od Nataši.

            Na základe vzájomnej dohody redukujeme batožinu na minimum, takže na letisko prichádzame s troma kuframi. V jednom sú moje a Inine veci spolu so zásobami jedla. Ďalšie dva obsahujú Natašinu garderóbu. Na letisku nás čaká zástupca cestovnej agentúry. Vráža nám do rúk letenky a mizne skôr, ako ho stihneme zahrnúť otázkami. Informačný leták cestovky obsahuje len hmlisté všeobecné informácie o destinácii. Ubezpečuje nás, že celý ostrov je jedna veľká rekreačná oblasť a vzhľadom na jeho malé rozmery je zo všetkých lokalít zabezpečený prístup k moru, prípadne aj kyvadlovou dopravou poskytovanou hotelierom.

            Konečne teda sedíme v lietadle.  Po tom, čo letušky osobne pozapínali bezpečnostné pásy tretine pasažierov, sa lietadlo konečne pohýna smerom k dráhe. Napätie vo mne povoľuje, až keď je lietadlo vysoko nad  deprimujúco vlhkou Bratislavou. Letušky roznášajú občerstvenie. Let je znesiteľný, aj keď sa musí zaobísť bez konverzácie. Komunikácii s Natašou mi bráni papierový sáčok, v ktorom má Ina, sediaca medzi nami, zastrčenú hlavu počas celého letu.

            Miniatúrne letisko na Zakyntose nás víta typickou lenivou atmosférou, ktorá vyše hodiny odoláva náporu dovolenkárov natlačených na seba v malej nevetranej príletovej hale v tridsaťpäť stupňovej horúčave.

            Keď vynášajú tretieho omdletého turistu, imaginárne ľady sa pohýnajú a unudení grécki úradníci pristupujú k pasovej kontrole. To, že na Zakyntos dorazili dve z troch našich tašiek, by sa pri troche optimizmu dalo pokladať za úspech. Samozrejme chýba kufor s mojimi a Ininými vecami a s proviantom. Nataša sa nás pokúša utešiť tým, že má dosť šatstva pre všetkých. Ina si so zlým úškrnom premeriava jej o dve čísla štíhlejšiu postavu a radšej si ide vyliať zlosť na reklamáciu batožín. Jej rozčúlený rozhovor s apatickým gréckym colníkom, ktorý unudene načúva jej spisovnej slovenčine, trvá štvrť hodiny. Nakoniec sa Grék necháva strhnúť jej neodbytným temperamentom a o chvíľu ich gestikulačná hádka vyzerá ako duet šialených dirigentov.

            Násilím odvádzame Inu od reklamačného pultu. Nataša ignoruje na zotrvačník fungujúceho Gréka a vypĺňa formuláre potrebné pre vrátenie batožiny. Keď konečne vychádzame do haly, kde nás mal čakať sprievodca, zisťujeme, že sme jediní turisti na dohľad. Rovnako parkovisko pred letiskom zíva prázdnotou.

-„Skvelé. To som zvedavá, čo chcete teraz robiť.“ – kope Ina zlostne do Natašinho kufru. Potom si na neho sadá, ako keď zápasník vo wrestlingu likviduje súpera. Pozerám s obavami na Natašu. Jej pevne zovreté pery vytvárajú prísnu tenkú čiaru. V chladných očiach upretých na Inin chrbát vidím odrátavať posledné sekundy pred výbuchom.

-„Tak to netuším, čo budeme teraz robiť.“ – cedí cez zovreté zuby smerom k Ine – „Možno by sme mohli skúsiť kopnúť aj do toho druhého kufra. Alebo to choď vybaviť s niektorým s tých colníkov na letisku, aspoň rukami rozhýbete vzduch.“

-„Kľud, baby.“ – snažím sa chrániť ohrozenú dovolenkovú pohodu a zároveň dlhoročné priateľstvo. – „To sa určite nejako vyrieši. Nat, nie je na tom prospekte nejaké telefónne číslo?“

Nataša naposledy prebodáva Inin chrbát imaginárnym nožom s dvadsaťcentimetrovou čepeľou. Vyberá z kabelky leták cestovky a podrobne ho študuje.

-„Je tu len číslo na tú agentúru. To znamená, že musíme volať na Slovensko.“

            Po pár minútach pátrania nachádzame na letisku telefón. Ďalších pár minút nám trvá, kým zistíme, že na letisku nie je otvorený žiadny obchod, kde by nám rozmenili bankovku na mince do automatu.

            Ďalšiu polhodinu sa snažíme vysvetliť skupine namosúrených, anglicky chabo hovoriacich colníkov, že sme nemali nič zlé v úmysle, keď sme jednému z nich otŕčali pod nos bankovku. A že gestá, ktorými sme naznačovali telefonovanie a vytáčanie čísla neboli oplzlé posunky ani hanobenie rasy. Je pravda, že z nejakého mne neznámeho dôvodu, naznačovala Nataša vytáčanie čísla krúžením ukazováku pri spánkovej kosti. Zrejme tým v strese a v nejakej gestikulačnej skratke zároveň naznačovala slúchadlo pri uchu. Horšie bolo, že zdvihnutie slúchadla naznačovala zovretím päste a pohybom predlaktia zdola nahor, ako keď sa pripravujete na odber krvi. Chvíľu aj mne trvalo, kým som si uvedomila, že vo svojej kultivovanosti absolútne nechápe, ako sa práve nie najvhodnejšie vyjadruje gestom celosvetového významu.

            Keď konečne uzatvárame s Grékmi mier a dostávame drobné za bankovku, zisťujeme, že telefón je pokazený. To samozrejme zisťujeme, až keď sa v ňom nenávratne stráca naša hotovosť. Vyčerpané a zúfalé sa vraciame na parkovisko k Ine, ktorá medzitým nezmenila svoju polohu na Natašinom kufri. Akurát okolo seba v zemi vyryla polkruh špičkou tenisky. V tejto činnosti sa nenecháva rušiť ani našim príchodom.

-„Tak teraz som už aj ja zvedavá, čo budeme robiť.“ – Nataša skleslo dopadá na druhý kufor.

-„Keď bol ten sprievodca tak tupý, že si nevšimol, že chýbame, tak máme minimálnu šancu, že mu to dôjde dodatočne.“ – začína podliehať pesimizmu. – „A som posledná, kto pôjde pýtať od tých agresívnych vzťahovačných domorodcov telefón. Nechápem, prečo sú na to tak citliví.“

-„Prečo by si mala od nich pýtať telefón?“ –  nechápe Ina stále sústredená na špičku svojej tenisky.

-„Asi na telefonovanie, dofrasa.“ – Nataša nohou zlostne nahŕňa vyrytú hlinu späť do vyhrabanej brázdy. Ina dvíha pohľad od zeme a s výrazom výčitky ho upiera na Natašu. Potom pomaly vyberá zo svojej kabelky mobil a podáva jej ho.

-„Ty máš mobil?“ – šepkám neveriaco. – „ S roamingom?“

-„Samozrejme.“ – dáva najavo údiv nad hlúposťou mojej otázky.

-„Ty krava nebeská!“ – jačí Nataša a vytŕha jej mobil z ruky.

Po chvíli sa jej darí dovolať na číslo cestovnej spoločnosti. Presnejšie, na odkazovú službu.

-„Je pol siedmej.“ – Nataša skleslo pozerá na svoje hodinky. – „To znamená, že už nerobia. Pri troche šťastia začínajú ráno o ôsmej a nájdu odkaz.“

            Sedíme na dlažbe pred letiskovou budovou. Noc je teplá, takže až tak veľmi nevadí, že nás vyhnali z letiska, ktoré v noci neprevádzkuje. Je to nepohodlné, ale Ina sa odmietla presunúť na neďaleký trávnik, kde podľa jej tvrdenia na nás číhajú jedovaté hady, škorpióny a lesné požiare. Nenechala si vyhovoriť ani tie požiare, napriek tomu, že na celom trávniku rastie len jeden neduživý, asi meter vysoký olivovník. Polemika o rizikách hroziacich v tomto klimatickom pásme vydržala, až kým sa úplne nezotmelo. Naše telá pomaly tuhnú otlačené od kameňa. Konečne Nataša uznáva, že situácia je kritická a vyžaduje obete. Dáva nám zo svojich kufrov niektoré menej cenné kusy šatstva, aby sme si ním podložili aspoň tie najviac otlačené časti tela.

-„V poslednom čase je všetko na figu.“ – hovorí ticho so smútkom v hlase, ktorý u nej nepoznám. Leží s nohami skrčenými v kolenách, hlavou opretou o svoj poloprázdny kufor a s pohľadom upreným na nočnú oblohu. Hľadím tiež na jasnú letnú oblohu plnú hviezd. Vyvolávala pocity melanchólie a závrate a tak trochu aj bezvýznamnosti existencie jedinca. Zvlášť ak tento jedinec bezmocne uviazol na nejakom bode a nikto ho nepostráda a nehľadá. Okrem toho, že sme boli stratené v cudzom prostredí, každá z nás akoby uviazla vo vlastnom živote. Nataša zjavne narazila na plytčinu vo svojom manželstve. Ja sa motám vo svojom živote, ako keď pútnik na púšti chodí stále dokola. Inu sa ani nesnažím analyzovať, lebo jej priamočiare myslenie a konanie je pre mňa, večne sa zamotávajúcu do slučiek vlastných úvah, nepochopiteľné.

-„Snažím sa byť v poslednom čase optimista.“ – adresujem svoje slová vesmírnemu nekonečnu. – „Ber to tak, že je to dobrodružstvo a čím je v ňom viac komplikácií, tým viac budeme mať zaujímavých spomienok.“ Samu ma moja teória povzbudila, tak sa obraciam k Nataši a pokračujem čo najpresvedčivejšie. -„Ani kniha by ťa nebavila, keby v nej nebola nejaká zápletka.“

-„A potom príde vyvrcholenie a happy end.“ – pridáva sa Ina veselo, plne a bez výhrad stotožnená s mojím stanoviskom.

-„Lenže život nie je román.“ – Nataša reaguje namosúrene, -„Maximálne tak nudná literatúra faktu. Vôbec nemám chuť komplikovať si život len preto, aby som mala neskôr na čo spomínať. Do riti, chcem si užívať prítomnosť podľa svojich predstáv. Kašlem na spomienky.“ – zlostne vrhá do galaxie veľkú dávku negatívnej energie. Pozerám s obavami tým smerom. Myslím, že všetka tá negatívna energia z ľudského nešťastia, vysielaná ľuďmi napríklad počas vojny alebo katastrof, sa tam niekde hore musí hromadiť a raz nám určite spadne na hlavy.

-„Tak si tú prítomnosť užívaj. To, že nie je podľa tvojich predstáv, neznamená, že je zlá.“ – oponujem.

-„Buď rada, že neprší.“ – podporuje ma Ina.

-„Celé to prevraciaš na ruby.“ – Nataša svoju nespokojnosť obracia na moju osobu. Som rukolapnejší terč pre jej hnev, ako vesmír, ktorý jej náladu ignoruje. –„Silíš sa do optimizmu, nahováraš si, že si  spokojná aj v situácii, v ktorej by si spokojná nemala byť. Ty žiješ v ilúzii.“

-„Blbosť.“ – sadám si rozhorčene. –„Ja predsa neskresľujem skutočnosť. Áno, som v noci na letisku miesto v posteli, nemám svoj kufor a o chvíľu asi budem žuť od hladu kôru toho olivovníka. Ale je len na mne, či sa budem ľutovať, trieskať si hlavu o zem a hádať sa s tebou, ale sa budem tešiť z toho, že zažívam niečo nezvyčajné. A že je tu pekne teplo, na rozdiel od Bratislavy a že sa už zajtra budeme kúpať v mori a opaľovať sa. Šťastie je tvoj subjektívny postoj, nie je dané podmienkami, v ktorých sa nachádzaš.“  Nataši stojí moja argumentácia len za otrávené mávnutie rukou.

-„A môžeme viesť celú noc intelektuálnu debatu, ktorá nás duševne obohatí.“ – Ina sa spokojne zavrtí na Natašiných šatách a okamžite zaspáva.

-„Je ti dúfam jasné, že trvalo šťastný môže byť len imbecil?“ – sarkasticky do mňa rýpe Nataša.

-„Iste.“ – odsekávam  rovnako ironicky –„Tá myšlienka má napĺňa pocitom trvalej pohody.“

            Sme unavené na ďalšiu hádku. Zvyšok noci spíme rušené nepohodlím a škvŕkaním našich žalúdkov.

            Slnko vychádza skoro. Kým otvoria letisko, snažíme sa s Natašou dať si do poriadku otlačené telá a tváre. Ina spí pokojne, až kým o ňu nezakopne colník idúci na svoju rannú šichtu. Kolektív gréckych zamestnancov letiska nedáva na javo žiadne pohnutie, keď nás ráno znova vidí v hale. Márne dúfame, že otvoria letiskový bufet. Hlad a únava nás ničia. Nataša mi občas venuje ironický úškrn, čím naznačuje nedostatok optimistického nadšenia v mojej tvári. Hladu nás nakoniec zbavuje Ina, ktorá sa bez komplexov vrhá na anglických turistov z prvého ranného letu a posunkami žobre jedlo. Ignorujeme súcitné pohľady a pažravo likvidujeme sušienky a čokoládu, ktoré nám Angličania dávajú. Ina, s omrvinkami z keksov na brade, sa veselo cerí do objektívov turistov, ktorí si nás so záujmom fotia. Pevne dúfam, že sa naše fotografie neobjavia v najbližšom čísle National Geografic.

            O desiatej sa Nataše konečne darí dovolať do cestovnej kancelárie. O hodinu neskôr sa na starej dodávke doterigá upotený domorodý zástupca TeamTravelu, ktorý nám lámavou angličtinou a s absolútnou ľahostajnosťou vysvetľuje dôvody jeho včerajšieho organizačného zlyhania.

-„I am here yesterday. You not here.“ – vraví chrapľavým hlasom a prstom pri tom bodá smerom k zemi, aby ilustroval, kde sme mali podľa pokynov byť. Vytočená Nataša mu najjednoduchšou, ale zato dôraznou angličtinou oponuje, že sme mali dôvody meškať a jeho povinnosťou bolo nás počkať, prípadne hľadať. Grék na ňu chvíľu hľadí s absolútne bezvýraznou tvárou a potom vnáša do celej záležitosti jasno.

-„Yesterday I here yes, you here not.“ – rázne otvára dvere na dodávke a netrpezlivým gestom naznačuje, že nás už chce mať z krku.

            Cesta medzi debničkami citrónov a s kuframi na kolenách nám na nálade nepridáva. Povzbudzujem Natašu tým, že jej ukazujem rôznorodú krásne kvitnúcu flóru popri ceste a malebné rekreačné strediská, cez ktoré prechádzame. Vnucujem jej predstavou skorého romantického kúpania v mori pri západe slnka. Napriek tomu sedí zamračená oproti mne a zúrivo odhadzuje citróny, ktoré jej v zákrutách padajú z debničiek na kolena. Pozriem bezradne na Inu v snahe nájsť podporu. Tá si medzitým ošúpala jeden citrón a s neuveriteľnými grimasami ho teraz po mesiačikoch pojedá. Tvár sa mi kriví do kŕču a pusu mám zrazu plnú slín. Radšej sa zasa venujem výhľadu z okna.

-„Pozrite, aké neuveriteľné tvary majú tie olivovníky. Vyzerajú ako z rozprávky.“ – nadchýnam sa.

-„Hej a sú stále hustejšie.“ – vrčí Nataša.

            Má pravdu. Už pätnásť minút ideme nekonečným sadom olivovníkov. Ani po ďalších dvadsiatich minútach nenarážame na väčšie osídlenie, maximálne sa popri ceste mihá pár domcov z bieleho kameňa a nejaký ten osol pasúci sa na suchej tráve.

-„Ideme cez vnútrozemie na druhú stranu ostrova.“ – konštatujem neisto . 

-„Mňa by už neprekvapilo, ani keby tu teraz zastal.“ – škerí sa na nás kyslým úsmevom Ina. Keď na ňu zhrozene pozrieme, veselo nám ponúkne kúsky olúpaného citrónu. V tom momente auto zastáva. Grék vystupuje z auta, otvára zadné dvere, berie nám kufre z kolien a stavia na zem.

-„Here.“ – vraví nám veľavravne. Len šok môže byť príčinou, že pomaly vyliezame z dodávky. Všade naokolo sú nekonečné zástupy olivovníkov a medzi nimi niekoľko bielych dedinských domov, úžitkových budov a maštalí. Pár znudene sa pasúcich oslov a neuveriteľne starých domorodcov sediacich na stoličkách pred kamennými múrmi nezodpovedá našej predstave o mieste dovolenky.

            Na okraji tohto bohom zabudnutého osídlenia stojí dvojpodlažný dom s oprskanými drevenými okenicami a hrdým nápisom „Penzión Cikáda“. Z jednej strany domu rastie v rovných nekonečných radoch vinič, z druhej strany živorí vysušený trávnik, na ktorom sa povaľuje niekoľko starých drevených lehátok s vyblednutým poťahom a jeden bezprizorný slnečník zapichnutý do zeme. Z domu vychádza vysušená, asi dvestoročná starena, ktorá intenzívne gestikuluje hnedými hrčovitými rukami. Chvíľu na seba s naším sprievodcom hulákajú a pričom vystreľujú rukami do všetkých strán. Tvária sa pri tom spokojne, z čoho som usudzujem, že vedú bežnú grécku konverzáciu. Nakoniec berie starena naše kufre a zlomená v pase ich viac-menej po zemi vlečie do domu.

-„No, no, no.“ – kričí Nataša protestujúco anglicky a snaží sa jej vytrhnúť kufre z rúk.

-„No, no, no.“ – kričím anglicky na Gréka, ktorý nasadá do dodávky. Vešiam sa mu na dvere, aby ich nemohol zavrieť.

-„No - no do riti!“ – vraví Ina slovensky a nerobí nič.

            Nasleduje hlučná scéna, pri ktorej na seba všetci štyria kričíme jeden cez druhého, Nataša máva v ruke letákom a strká kufre späť do auta. Grék máva papiermi popísanými gréckym písmom a naše kufre zasa vyhadzuje z auta von. Starena mi kŕčovito zviera zápästie a ťahá ma neuveriteľnou silou smerom k domu. So všetkou úctou k jej starobe sa snažím vytrhnúť z jej zovretia a čo najsilnejšie ju mlátim po ruke, ktorou ma drží.

-„No do riti.“ – vraví na to všetko Ina a nerobí stále nič.

            Nakoniec sa mi dobre miereným úderom do brnivky darí dosiahnuť, že ma starena púšťa. Otáčam sa práve v tom momente, keď Nataša beží za odchádzajúcou dodávkou a hádže do nej kamene, ktorých je na ceste neúrekom. Klesám do trávy a je mi do plaču.

-„Kurva, kurva, kurva.“ – vykrikuje ináč kultivovaná Nataša a kope do kameňov na ceste, až sa dvíhajú mračná prachu. Ina zdvíha zo zeme leták cestovnej spoločnosti TeamTravel, sadá si vedľa mňa do trávy a zamyslene doňho chvíľu hľadí. Zrazu veselo ďobe ukazovákom niekam do textu a vraví. -„Penzión Cikáda. Sme tu dobre.“

            Nataša nemá agresivitu normálne v povahe, a tak jej útok na Inu blokujem celkom ľahko. Nakoniec všetky tri vysilene sedíme na zemi. Starena si ľútostivo šúcha lakeť a frfľajúc znovu berie naše kufre. Nataša vybieha ako šprintér, vytrháva jej kufre z ruky a obkročmo na ne sadá. Starena rezignovane zafrfle a čupne si neďaleko do tieňa olivovníka. Vyčkávajúc na nás hľadí spopod umastenej šatky, ktorá jej zakrýva čelo až po oči.

-„Daj mi ten prospekt a telefón.“ – Nataša veliteľsky načahuje ruku k Ine. Tá jej rýchlo vyhovie a zasa sa s rešpektom stiahne za môj chrbát.

-„Toto im nedarujem. Podvodníci hnusní. To si odskáču, tie krysy zlodejské.“ – hundre Nataša zlostne pobehujúc zo strany na stranu, kým čaká na spojenie. Keď sa konečne nadviaže spojenie, rozhorčene opisuje osobe na druhej strane našu situáciu a dôrazne žiada nápravu. Nasleduje dlhšia doba, počas ktorej Nataša počúva, mení farbu, nepravidelne dýcha a vyráža zo seba zúrivé výkriky -„to snáď . . .ale veď . . . to nemyslíte...“ Nakoniec adresuje osobe a tiež celej cestovnej agentúre niekoľko presne formulovaných vyhrážok a prísľubov veľmi drastických opatrení, ktoré voči nim podnikne. Výrazmi, ktoré som ani netušila, že slovenčina obsahuje, šťavnato popisuje stav, v ktorom sa celá agentúra a jej personál ocitne po jej návrate domov. Nakoniec skladá mobil, chvíľu ťažko dýcha. Potom sa jej pohľad zastavuje na Ine a  oči sa jej zužujú do smrtiacej štrbiny. Širokým rozmachom z celej sily hádže do Iny jej telefón.

-„To je všetko tvoja vina. Ty vždy vymyslíš nejakú kravinu. Všetko, čo vymyslíš je buď kravina alebo zhovädilosť, alebo kravská zhovädilosť.“ – nepríčetne zúri a dupe pri tom nohou do zeme, akoby drvila imaginárneho nepriateľa svojou topánkou. –„Všetko pokazíš, nič ti nie je sväté, si absolútny egoista.“ – kričí Nataša a slzy jej prúdom tečú po tvári.

-„Nat?“ –  netuším, čo sa deje. Pristúpim k nej, za mnou Ina bezpečne krytá mojím chrbtom. – „Nat!“

-„To ten idiot. Peter.“ – plače už Nataša otvorene –„Podvádza ma. Na nočných službách. S nejakou mladučkou sestričkou. Takou chudinou dedinskou, kozatou, naivnou, blbou.“

Objímam kamarátku z jednej strany a Ina z druhej. Chvíľu tak stojíme, hladíme Natašu po vlasoch. Keď je ako tak kľudná, pozrie uslzenými očami na Inu –„Prepáč.“

-„To neva.“ – mrmle Ina rozpačito a špičkou topánky ryje okolo seba polkruh. –„Mala si nám to povedať.“

-„Nechcela som kaziť dovolenku.“

-„Veď ju nekazíš. Užijeme si to tu.“ – Ina nadšene rozhadzuje rukami naznačujúc priestor okolo nás. Hľadíme s Natašou na seba, potom späť na Inu.

-„Aj tak si krava nebeská.“ – vraví Nataša rezignovane.

-„Tak čo ti vlastne povedali?“ – zaujímam sa konečne o náš urgentný problém.

-„Vraj je všetko podľa zmluvy. Môžu nám zabezpečiť návrat, ale nevrátia nám peniaze.“

            Kontrolujeme zmluvu a prospekt, ktorý nás na dovolenku nalákal. Skutočne je všetko naformulované tak, že sa nedá cestovke nič vytknúť. Teda po právnej stránke. Zájazd uvádza lokalitu, aj penzión Cikádu, dokonca nachádzame aj miniatúrnu fotku, na ktorej bola z veľkej diaľky odfotená biela stavba v záplave olivovníkov. Vyzerá ako biela bodka uprostred zelene. Popis našej lokality je formulovaný diabolsky rafinovane. „Romantická, tichá lokalita, domáce prostredie uprostred nádhernej zelene storočných olivovníkov a pohostinných domorodcov. Na vzdialenejšiu pláž je možnosť zabezpečiť kyvadlovú prepravu.“ Vzdialenosť na pláž je uvedená v zátvorke písmom skoro nečitateľnej veľkosti.  Tento nenápadný údaj je šikovnej umiestnený na kraji riadku tak, aby sa dal ľahko prehliadnuť. Navyše je popis lokality až na zadnej strane letáku, stratený pri všeobecných podmienkach zmluvy, ktoré nikto nečíta, ak chce využiť lákavú ponuku a musí sa v priebehu jedného dňa  rozhodnúť, zaplatiť a aj pripraviť na cestu.

-„Snáď to nebude až také zlé?“ – hľadí na nás Ina s váhavou nádejou v očiach – „Šťastie je predsa subjektívne, no nie?“

-„Možno je šťastie subjektívne, ale najbližšie more je odtiaľto objektívne desať kilometrov ďaleko.“ – konštatuje Nataša už bez emócií.

-„A asi aj najbližší obchod.“ – dodávam skleslo pátrajúc pohľadom po nejakom vývesnom štíte na okolitých domoch.

-„Pozrite, nič sa neje tak horúce, ako sa navarí.“ – snaží sa Ina.

-„Jasné.“ – Nataša už je zasa vo svojej koži – „Toto je hotel all inclusive s barom a fitneskom a tá striga je v skutočnosti plážový gigolo s masívnym prirodzením.“

Zameriame sa na starenu všetky tri s takým výrazom, že naľakane vyskakuje z podrepu.

-„Uvidíme. Ak bude najhoršie, zavoláme im, aby pre nás poslali a pôjdeme domov.“ – vravím.

-„Nezavoláme.“ – oponuje Ina oduto a mračí sa na Natašu – „Rozbila si mi mobil.“

-„Sorry. Kúpim ti nový. Takže nemáme na výber.“ Nataša pozrie  rezignovane na starenu. Tá pokyn okamžite chápe a ujíma sa našich kufrov. Mám z nej pocit, akoby takúto situáciu nezažívala po prvý raz.             Izby sú na naše prekvapenie celkom prijateľné, síce zariadené prakticky úsporne, ale čisté. Dostávame dve izby, aj keď sme mali pôvodne objednanú len jednu s prístelkou. Táto veľkorysosť, ako neskôr zisťujeme, pramení z faktu, že sme jediní hostia penziónu. Jednu dvojposteľovú izbu obsadzujem ja s Inou, v druhej sa usídľuje Nataša. Spoločná kuchynka obsahuje vybavenie na prípravu jednoduchého pokrmu, ktorý ale nemáme. Nataša nám každej prideľuje dve náhradné tričká a jedny plážové šaty. Každá tiež dostávame bikiny, ale výsledok nie je práve pozitívny. Natašine dvojky košíky zívajú na mojom hrudníku prázdnotou, zatiaľ čo Inine vnady sa kypro prevaľujú cez okraje horného dielu. Spodný diel mi je akurát, ale Ina v tom svojom vyzerá, akoby si chcela zastaviť krvný obeh v nohách.

            Pri prvom prieskume okolia objavujeme za domom betónovú štvorcovú jamu, ktorá sa lenivo plní vodou zo záhradnej hadice.

-„Basin.“ – vraví hrdo starena, ktorá sa nám stále plíži v pätách. Viac ako podozrivú vodnú atrakciu oceňujeme jej snahu o anglickú komunikáciu.

-„Aha, máš tu bar.“ – ukazuje Ina na murovanú búdku, ktorá má na čelnej strane okno zasklené igelitom a pod ním je z dosiek zbitý pult. Nad oknom je čiernou farbou nastriekaný nápis „BAR“.

-„Možno sa nájde aj fitnes v nejakej šope.“ – vtipkujem na náš účet.

            Fitnesko nie je. Ani obchod. Po náročnom dorozumievacom procese s našou hotelierkou sa vyberáme smerom, kde by sa mala nachádzať pláž a civilizačné výdobytky, ktoré súrne potrebujeme. Ukazuje sa, že máme dve možnosti. Dá sa ísť po ceste, smerom odkiaľ sme prišli autom, ale cesta sa stále kľukatí a je dvojnásobne tak dlhá ako skratka krížom cez sady. Odhodlane sa teda vydávame na cestu cez nekonečný olivový les, v plážových šatách, s uterákmi cez plecia a v teniskách. Len Nataša má plážové sandálky na podpätkoch, aké tento rok frčia v Paríži.

            Po hodine terénnej chôdze sa ukazujú všetky výhody tenisiek oproti sandálom. Vyhladnutá Ina sa cestou kŕmi citrónmi, ktoré tu rastú nadivoko v hojnom počte. Po ďalšej hodine už od námahy nevládzeme zdvíhať nohy, potkýname sa o korene stromov a zúrivo odháňame roje komárov, ktoré na nás útočia. Po tretej hodine sa pred nami konečne objavujú nejaké stavby. Potkýname sa tým smerom z posledných síl, vyhladnuté a extrémne doštípané od komárov, dúfajúc, že ide o prvé domy pobrežného rekreačného strediska. Keď nám z krajného domu vychádza naproti babizňa v šatke, klesá Nataša na kolená, začína sa hystericky smiať, potom démonicky zavýjať a nakoniec si vyzúva zničené sandále z napuchnutých nôh a hádže ich po starene. Tá zakvíli a promptne mizne v útrobách penziónu Cikáda.

-„Dostali sme sa do pekla. Niečo zlé sme urobili a teraz sme v pekle.“ – vraví Nataša už na izbe, v očiach má výraz rezignácie odsúdenca. Masíruje si pri tom opuchnuté členky. Sedím na druhej posteli a natieram si mentolovou masťou štípance po celom tele. Ina je v druhej izbe. V samote sa môže bez zábran poddávať kolike, ktorá ju postihla v dôsledku prehnanej konzumácie citrónov.

-„Nájdi pozitíva.“ – vyzýva ma Nataša zamračene.

-„Je to tu svojím spôsobom romantické. Nie to, čo sme čakali, ale má to svoj pôvab.“ – neverím sama ani slovu z toho, čo hovorím. 

-„Dosť romantické na desať dní bez mora a bez jedla? Romantická spoločnosť bezzubých domorodcov z olivovníkových pralesov za dvanásť tisíc? Čo tu chceš preboha robiť a nezblázniť sa?“ Neviem, čo na to odpovedať. Napadá mi jej tvrdenie, že za tie peniaze sa dovolenka každopádne oplatí, ale nechcem zbytočne vyhrocovať situáciu.

-„Budeme objímať olivovníky a čerpať z nich energiu. Alebo budeme systematicky desiť starenu ako v psychologickom horore. Viete, že sa tu nesmie splachovať toaleťák?“ – Ina stojí vo dverách izby. Tvár má rozjasnenú dosiahnutou úľavou.

-„Chvalabohu, že tu vôbec nejaký toaleťák je.“ – frfle Nataša.

-„No, skôr sa to podobá tomu hnedému baliacemu papieru, do ktorého sa balia balíky na poštách.“ – Inina spresňujúca informácia spôsobuje u Nataši dočasnú paralýzu mimických svalov.

-„Kľud.“ – upokojuje ju Ina tónom bohéma. –„Sme baby, nie? Si dokážeme z každého papiera vyrobiť vlhký obrúsok, nie?“

-„Dám ti stovku, ak mi to predvedieš s papierom na pečenie.“ -  posledné Natašine slová zanikajú vo vankúši.

-„Umieram od hladu, ale radšej zomriem, než by som dnes mala urobiť ešte jeden krok.“ – so stenaním sa tiež klátim na posteľ.

-„Pozriem, čo sa dá nájsť v kuchynke.“ – nezničiteľná Ina mizne za dverami. Po prebdenej noci sme tak vyčerpané, že s Natašou zaspávame behom minúty.

Spíme pár hodín. Preberáme sa skoro súčasne.

-„Preboha, čo je to za rámus?“ – bedáka Nataša a prevaľuje sa na druhý bok.

-„To sú cikády. Sú veľké skoro desať centimetrov a sú ich tu milióny.“ – nadšene nás informuje Ina. Sedí na stoličke pred otvorenou terasou, odkiaľ prichádzal zvuk ako z gigantickej drvičky skla.

-„Začali takto blbnúť poobede.“ – doplňuje informáciu.

-„Po akom obede? Mal tu snáď niekto obed?“ – pýtam sa s nádejou.

-„No, urobila som to jediné, čo miestna kuchyňa poskytla.“ – chváli sa Ina hrdo -„Ale počkajte, až sa naučím loviť cikády.“

Vrháme sa k stolíku, na ktorom sú pripravené taniere plné rôsolovitej žltej masy.

-„Čo to je?“ – hľadíme podozrievavo na Inu.

-„V kuchyni bol len cukor a soľ. Tak som vám navarila citrónový kompót.“ – Ina myká urazene plecom. - „Skúšala som aj dusené olivy na slano, ale to som radšej vyhodila.“

            Sŕkame teplú citronádu a Ina nás medzitým informuje o svojich úspechoch. Kým sme spali, dala si tú námahu a vysvetlila starene, že podľa prísľubu cestovnej agentúry by mala zabezpečiť kyvadlovú dopravu na pláž. Starena nakoniec súhlasila, aj keď ešte dlho zamyslene kývala hlavou nad gestom, ktorým jej Ina vysvetľovala  pojem „kyvadlová doprava“. Ešte viac nás potešila správa, že večer otvorí starena bar pri bazéne. Nech už to znamenalo čokoľvek, je to šanca, že sa v bare bude podávať niečo výživnejšie ako citrónový sirup.

            Večer sa v Grécku začína vo veľmi neskorých hodinách. Veľmi neskoro, ak váš žalúdok, podráždený citrónovou šťavou, už začal tráviť sám seba. Konečne padol súmrak. Šialenstvo cikád začína poľavovať. Starena zapaľuje pri bazéne niekoľko žiaroviek visiacich len tak na kábli, ktorý sa ťahá z domu až k prístavku s honosným názvom bar. Niekoľko miestnych, v priemernom veku stodesať rokov, si sem donieslo vlastné stoličky. Žviakajú bezzubými ďasnami a občas niečo chrochtajú hrubými hrdelnými hlasmi. So záujmom si nás prezerajú, keď schádzame dolu k bazénu. Zvlášť Inu, ktorá má na sebe Natašine bikiny a je odhodlaná zavŕšiť svoj prvý deň na dovolenke kúpaním v bazéne. Starene dochádza jej zámer, beží do domu, odkiaľ po chvíli ťahá k bazénu vrece s niečím, čo vo výdatnom množstve sype do vody. Nataša poťahuje nosom -„Chlór.“ – konštatuje a so záujmom sleduje Ininu reakciu. Tá bez zaváhania skáče do vody, odtiaľ na nás nadšene máva, špliecha vodu nohami aj rukami a huláka: -„Baby, pridajte sa, nech sa ten chlór rýchlejšie rozmieša.“

            My medzitým nakupujeme v bare všetko, čo sa dá jesť a piť. Veľký výber  nie je, sušienky a chipsy po záruke, rovnako ako čokoládové tyčinky. Najčerstvejšie sú domáce nakladané olivy a minerálka. Starena v úlohe barmanky to všetko veľmi ochotne kladie na pult a chamtivo sa vrhá na podávané peniaze. Asi sa jej uľavilo, že to nebude musieť vyhodiť. Pcháme sa tým priamo pri pulte s takým nasadením, že prítomní starešinovia zabúdajú od údivu prežúvať.

-„Prečo vlastne nekúpime niečo od nich?“ – začínam logicky uvažovať po tom, čo som zneutralizovala žalúdočné šťavy – „Predsa niečo prežúvajú, nie? Niečo jedia, nie?“

-„To som už skúšala, keď ste spali.“ – Ina, ktorá medzitým vyliezla z bazéna, si teraz spokojne utiera svoje chlórom presiaknuté telo do osušky. –„Nikto mi nechcel nič predať. Možno im rodové božstvá zakazujú deliť sa o potravu s cudzincami.“

-„Alebo tu viazne zásobovanie.“ – Nataša medzi slovami zručne prekladá keksy olivami.

-„Tu osušku budeš odteraz používať len ty. Na moju mi ani nesiahneš.“ – upozorňujem Inu čo najdôraznejšie.

            Druhý deň prináša nové prekvapenia. Po raňajkách, ktoré pozostávajú z čokoládových tyčiniek a minerálky, nás pred penziónom skutočne čaká naša kyvadlová doprava. S výrazom „náš zákazník – náš pán“ drží hrdá hotelierka v jednej ruke uzdy troch oslov a druhou naznačuje kyvadlový pohyb.

-„Foťák.“ – híka Ina a beží späť na izbu.

-„Zabijem ťa.“ – ziape Nataša a beží za ňou.

 POKRAČOVANIE V 2. ČASTI

           

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8