Výlet

Život nám pripravuje každý deň mnoho zážitkov a neopakovateľných chvíľ.

Na jeden taký si veľmi dobre pamätám. Blížil sa koniec prázdnin a ja som si ich chcela ešte nejako užiť.

Zobrala som psov a išla som s nimi ďalej ako inokedy. Zvyčajne chodím iba ku lesu a späť ale v ten osudný deň som ešte nechcela prísť tak skoro domov. Veď prečo aj, bol krásny deň a psom je lepšie vonku ako doma na gauči.

Našla som si ten najstrmší chodník, ktorý viedol nevedno kam. Pomyslela som si, že všetky cesty niekam vedú a hurá do lesa.

V lese bol ohromný kľud. Bolo počuť iba čvirikanie vtáčikov. Cítila som sviežu vôňu prírody a  sama sebe som si kládla otázku, prečo  do tohto raja nechodím častejšie.

V lese sa síce nevyznám, no nejakým spôsobom som dorazila na Kvetnicu.

Celkom som sa potešila. Konečne som mohla ísť podľa značiek.

Ešte sa mi nechcelo vracať späť. Bolo iba niečo okolo druhej poobede. Tak som kráčala smerom na Zamčisko. Chodník bol ešte strmší ako na začiatku. Chodilo sa ťažšie, no pre mojich štvornohých chlpáčikov to bola hračka.

Zrazu ma pochytil akýsi zvláštny pocit. Neviem to  vysvetliť. Akoby po mne prešiel mráz.

Na rukách sa mi postavili chĺpky. Vonku mohlo byť tak 25 stupňov.  Moje psy boli niekde vzadu. Nevidela som ich.

Z toho všetkého som mala strašne zlý pocit. Do očí sa mi valili slzy. Najhoršie na tom bolo to, že som nevedela prečo. Nevedela som čo sa deje. Nohy som mala celé roztrasené. Stála som tam ako prikovaná. No zrazu som za sebou niečo počula, na človeka to dýchalo príliš nahlas. Neotočila som sa. Veľmi som sa bála toho, čo uvidím. Strašne som chcela niečo vykríknuť

ale moje hlasivky mi to nechceli dovoliť.

Spomedzi kríkov predo mnou sa objavil človek, ktorý na pár sekúnd zastavil. No aj v tej krátkej chvíli som mu z tváre vyčítala strach a hrôzu. Na chvíľu som myslela že zoberie nohy na plecia a začne utekať.  No on podišiel ku mne a povedal, že je to už preč.  Keď som sa ho opýtala kto alebo čo bolo za mnou, povedal mi aby som šla domov.

Moje učiteľky v škôlke vždy vravievali, aby sme v lese neboli hluční, nerušili zvieratká, ktoré tam žijú. V tom momente mi to však bolo úplne jedno a vykríkla som z plného hrdla na moje psy. Chvíľu som mala pocit, že ich už nikdy neuvidím. Zrazu pribehli z úplnej inej strany, z tej strany na ktorej malo byť to NIEČO alebo NIEKTO. Síce neviem ako sa tam dostali, no v tom okamihu mi to bolo jedno. Bola som šťastná že ich vidím, že sa im nič nestalo.

Cestou domov som nad tým všetkým premýšľala. Nič mi nedávalo zmysel.

Človek, ktorý vidí dvoch psov nemôže byť na smrť vystrašený.