Epizódy zo života slonov 7. epizóda

Kapitola sedem.

Choroby tela, úmrtia lásky.

-„Čo kúpime?“ – otázku adresujem Nataši. Rozhliadame sa po ponuke nemocničného bufetu.

-„Netuším. Minerálku?“

-„Môže minerálku?“ – mám pochybnosti –„Keď má kamene? Tie sa tvoria z minerálov, nie?“

-„Čo ja viem? Neviem z čoho sa tvoria kamene. Možno ich zhltla, veď poznáš Inu.“ – chechtá sa. – „Možno sa jej vyzrážali z nedostatku sexu.“

-„To by som ich mala tiež. Štrkovisko.“ – zastávam sa chorej kamarátky. – „Nebuď hnusná a radšej povedz, čo kúpiť. Džús? A možno čokoládu. Proti bolesti.“

-„Kto ti, prosím ťa, nakecal, že čokoláda je proti bolesti?“ – pozerá na mňa ako na blázna.

-„Nikto, vlastná skúsenosť. Čokoláda lieči dušu. A duša lieči telo.“ – kladiem dôraz na každé slovo.

-„Keby to bolo tak jednoduché, tak by po svete behali samí šťastní obeziťáci s umazanou tlamou. Pokiaľ viem, obezita má k zdraviu ďaleko. A to je jediné, čo dosiahneš prejedaním  sa čokoládou.“

-„Celý život jem čokoládu a nie som obézna.“ – nesúhlasím.

-„Pretože tvoja pásomnica je závislá na sladkostiach.“ – odsekne. V tom momente už ukazuje prstom na pult s ovocím.

-„Dva banány, dva pomaranče a pistácie, prosím. A džús.“ – vraví predavačke.

-„A Milku s orieškami.“ – presadzujem si svoje. – „Oriešky sú zdravé.“- mrkám na ňu zmierlivo.

            Inu nachádzame v zúboženom stave. Leží na urologickom oddelení s infúziou v žile. Venuje nám trpiteľský pohľad a potom sa vrhá na orieškovú čokoládu. Venujem Nataši triumfálne gesto. Ignoruje to, nerada priznáva porážku. Radšej energicky strká nakúpené veci do nočného stolíka. Sadáme si  každá na jednu stranu postele.

-„Tak ako?“ – moja otázka je čisto formálna, pretože odpoveď vyčítam z Ininej strhanej tváre.

-„Teraz to ujde, ale keď príde záchvat, baby,  to je hrôza. Škrabala by som steny, ako to bolí.“

-„Preveziem ťa k nám. Treba zoškrabať tapety v celom byte.“ – Nataša si neodpustí sarkazmus.

Pod váhou našich pobúrených pohľadov dodáva na svoju sebaobranu. –„No čo, tapety sú hnus. Dnes už nikto normálny nelepí papier na steny.“

            Ignorujem ju. Súcitne odhrňujem Ine vlasy z čela. Jej chlapčenský zostrih  je uležaný od prevaľovania sa na vankúši, čo ešte viac zvýrazňuje odrastený melír. Má prirodzene bledú pleť, ktorá sa pri opaľovaní sfarbí do červena. Teraz je bledá, skoro až sivá. Modré oči bez líčidiel pôsobia prepadnuto. Cítim sa trochu ako zradca so svojím pretrvávajúcim opálením z dovolenky, umytými vlasmi a mejkapom.

-„Môžeme pre teba niečo urobiť? Niečo kúpiť alebo doniesť?“ Snažím sa ten pocit potlačiť ochotou.

-„Nie, dík. Mám všetko. Bola tu ráno mama. Doniesla, čo som potrebovala.“

-„Ale si tu od včera, nie? Prečo si hneď nezavolala?“

-„Chytilo ma to v práci, z ničoho nič. Ako by mi niekto pichol vidličku do ľadviny a krútil ňou. Ako keď naberáš špagety. Hrôza. Dali mi infúziu, ale trvalo to, kým to prestalo bolieť. A potom som spala až do večera.“ – vysvetľuje.

-„Dík, že si mi zhnusila špagety. A čo budú s tebou robiť? Aký je liečebný postup?“ – Nataša dáva pocítiť, že je manželkou lekára.

-„No ani sa nepýtaj.“ – Ina sa tvári zdesene. –„Röntgenovali ma. Niekde mi uviazol kameň. Ale, že možno vyjde sám. Ak ho nejako vytrasiem. Ak nie, budú ma musieť operovať.“

-„Budú ťa rezať?“ – striasa ma, akoby šlo o mňa.

-„No, dobrá správa je, že ma pri tom nebudú rezať.“ – vraví s rozpakmi –„Tá zlá je, že by mi ten kameň vyberali zo spodku.“

-„Čo myslíš tým zo spodku?“ – nechápem.

-„No, zo spodku.“ – zásadným spôsobom spresňuje svoju predchádzajúcu informáciu. –„Zo spodku.“ – opakuje už podráždene, keď vidí naše nechápavé výrazy. Rukou ukazuje na inkriminovanú časť tela.

-„Ty myslíš ako, že cez...“ – ukazujem na tú istú časť jej tela zakrytú nemocničným paplónom.

-„Ježiši, nerobte z toho znásilnenie.“ – okrikuje nás Nataša -„Lepšie, keď ti to budú vyberať takto, ako keby ťa mali rozrezať.“

-„To je fakt.“ – rýchlo prikyvujem na súhlas –„Je to oveľa lepšie. Žiadna jazva a žiadna bolesť. Nebude to bolieť, že?“ – obraciam sa na Natašu, akoby diplom jej muža bol spoločným majetkom.

-„Určite nie. A pri tej príležitosti ti môžu vymiesť pavučiny.“ – tentokrát jej sarkazmus aspoň odľahčuje situáciu.

-„Strašne vtipné.“ – mračí sa na ňu Ina. –„Našťastie to robia s narkózou. Ináč by to bol dosť trapas.“

-„Aký trapas, prosím ťa. Si myslíš, že je ten lekár na teba zvedavý. Je na to zvyknutý. Ako gynekológ.“

-„Jasné“ – súhlasím s Natašou. –„Ber to ako tréning na pôrod. Ten bude bez narkózy. A dieťa je trocha väčšie ako ten tvoj kameň.“

-„Tak to by niekto najprv musel vymiesť tie pavučiny.“ – Nataša si proste nemôže pomôcť.

-„Ty máš vymetané pravidelne a nič.“ – Ina jej neostáva dlžná.  –„Na tvojom mieste by som už dávno mala mimino.“

-„Čo ty vieš o mojom mieste. Skôr by som od toho kreténa chytila pohlavnú chorobu než otehotnela.“

-„Takže sa to nelepší.“ – konštatujem už známy fakt.

-„Nie. Je ako ten kameň v ľadvine. Treba sa ho striasť.“ – cedí cez zuby.

-„Možno by pomohlo práve to mimino.“ – Ina sa drží svojho.

-„Tomu neverím.“ – odporujem. –„Deti sa majú plodiť z iných dôvodov, nie ako lepidlo na nefungujúci vzťah. Kde je záruka, že to potom bude fungovať?“

-„Nikto ti nedá žiadne záruky.“ – spomienka na manžela Natašu zjavne vytáča. –„Splodíš dieťa z lásky a láska sa vyparí. Splodíš ho z vypočítavosti a prerátaš sa. Alebo ho splodíš z vášne a po pár rokoch si to radšej robíš sama.“ – rozhadzuje zlostne rukami, ako je jej zvykom. Ruka opisuje vo vzduchu oblúk, roztiahnuté prsty zachytávajú hadičku infúzie. Ina zvrieskne. Vytrhnutá ihla jej visí na ruke prilepená z jednej strany leukoplastom.

-„Aúúú.“ – Ina smeruje svoj protest priamo do Natašinej tváre. –„Čo keby si splodila dieťa z blbosti, tá je nekonečná.“ – nadáva jej plačlivo.

-„Prepáč, to som fakt nechcela.“ – Nataša vyľakane vyskakuje z postele. –„Letím pre sestru.“

            Sestra dáva infúziu do pôvodného stavu. Pred odchodom vysiela Nataši výstražný pohľad. Tá sa ospravedlňujúco usmieva a previnilo vťahuje hlavu medzi ramená. Sestra prijíma to submisívne gesto panovníckym kývnutím hlavy a majestátne odkráča. Dáva jasne na javo, že vo svojom rajóne nestrpí škodnú.

-„Vážne, sorry.“ – chytá Nataša Inu za postihnutú ruku.

-„Kuš.“ – Ina vyľakane trhá rukou. –„Sadni si radšej na druhú stranu. Paťa, vymeň si s ňou miesto.“

Vymieňame si miesta. Chvíľu mlčíme. Po incidente je ťažko nadviazať rozhovor.

-„Neviem ako vy, ale ja chcem dieťa.“ – prekvapuje nás Ina. –„Vážne chcem. Mám tridsať tri. Už nemôžem čakať na tie správne dôvody. Nemám proste čas. Keď sa odtiaľto dostanem, tak otehotniem. S hocikým. Chcem, aby malo moje dieťa trvalé zuby skôr, ako ja menopauzu.“

-„To nemyslíš vážne.“ – neverím. –„Začala si študovať.“

-„A čo myslíš, že prečo asi?“ – víťazoslávne na mňa pozerá. –„Kde mám podľa teba asi tak niekoho zbaliť? Naposledy som v knižnici videla chlapa pred pol rokom. Bol to deratizér.“

-„Ale nemôžeš predsa chcieť dieťa od hocikoho. To je nezodpovedné. Voči tomu decku aj voči tomu chlapovi. Nedobrovoľnému darcovi spermie. Nemôžeš mu takto zasiahnuť do života. Bez jeho súhlasu.“ – som rozhorčená, akoby som sa tým darcom stala ja.

-„Blbosť.“ – Nataša sa stavia na jej stranu. Asi má ešte výčitky za tú vytrhnutú ihlu. –„Chlapi sa nestarajú o to, ako ti zasiahnu do života, keď sa s tebou vyspia a potom ťa okašlú. Neber na nikoho žiadne ohľady.“ – povzbudzujúco vraví Ine. –„Chmatni nejakého za gule a vyžmýkaj z neho, čo potrebuješ.“

-„Tak dík za podporu. Ale takto to znie dosť desivo.“ – uškŕňa sa Ina.-„Každopádne zo seba musím najprv dostať ten kameň, až potom budem do seba vkladať iné veci.“

-„A ako to chceš urobiť?“ – vítam návrat k predchádzajúcej téme.

-„Schody. Treba behať po schodoch a dopadať pri tom na päty. Vravel lekár.“

-„To znie jednoducho. Ak sa nezbavíš štrku, zbavíš sa aspoň tuku.“ – Nataša je praktická za každých okolností. –„Budem behať s tebou.“

-„Vážne?“ – neveríme jej dvojhlasne.

-„Vážne. Budeme behať po schodoch až do suterénu. Potom sa vyvezieme výťahom na najvyššie poschodie a zasa podupeme dolu. Vytrasiem z teba ten kameň. A pár kíl, aby si mala väčšiu šancu uloviť kvalitného darcu spermie.“

-„A?“ – skúmavo hľadím na ochotnú kámošku. Už ju poznám dosť dlho na to, aby som vedela, že to nie je len tak.

-„A možno...možno pri tom niekde nachytám svojho drahého s tou jeho husičkou.“ – priznáva svoje skutočné zámery.

-„Čo z toho budeš mať?“- tónom dávam jasne najavo nesúhlas.

-„Istotu.“

-„Načo ti bude istota, z ktorej ti bude zle?“

-„To je fakt.“ – podporuje ma Ina. –„Lepšie je nemať istotu.“

-„To len vtedy, ak to nechceš skončiť,“ – oponuje Nataša.  –„Ale ja to chcem skončiť.“

-„Tak potom nepotrebuješ istotu. Keď si si istá, že to chceš skončiť.“ – snažím sa ju logicky presvedčiť.

-„Nesnaž sa ma prechytračiť, ty Sokrates.“ – zhovievavo si uťahuje z môjho vysokoškolského diplomu. -„Som rozhodnutá. Ale chcem mať navrch. Chcem, aby odtiahol s pocitom viny.“

-„Ak ťa podvádza, tak bude mať aj tak pocit viny. Alebo nebude. To záleží od toho, či má svedomie. Nie od toho, či ho nachytáš.“

            Ina mi vyjadruje svoju podporu intenzívnym kývaním hlavou. Potom zaloví v hlave a cituje so vztýčeným ukazovákom. -„Svedomie je zákerný abstraktný fenomén, ktorý nám upiera nárok na pôžitky, pre ktoré sme spáchali prehrešok.“

-„Možno.“ -  Nataša ignoruje citát. –„Ale ak ho nachytám, už zo mňa nebude robiť idiota. Teraz každému tvrdí, že som hysterka, ktorá rozbíja manželstvo žiarlivosťou.“

-„Tak to je od toho kurevníka svinstvo.“ – skríkne Ina na celú izbu. Bežne reaguje spontánne a hlučne, ale tentokrát bolo v jej hlase priveľa rozhorčenia. Udivene na ňu civieme. Uhýňa pohľadom a uprene hypnotizuje ihlu zabodnutú vo svojej žile. Druhou rukou si prihládza leukoplast, ktorý má ihlu fixovať, ale vyzerá dokonale kožoodpudivo a stále sa odliepa. Za starých čias držal leukoplast ako židovská viera. Uvažujem, čím by môj otec opravoval celú domácnosť, keby bol v tých časoch leukoplast tak nekvalitný. Ina nakoniec neudrží tajomstvo.

-„Počula som ich. Dnes v noci.“ – súka zo seba slová pričom sa stále pokúša upevniť ihlu nefunkčným kúskom leukoplastu. –„Ona totiž robí na tomto oddelení. A v noci mala službu. Nemohla som spať, prechádzala som sa po chodbe. Počula som ju telefonovať s Petrom.“

-„Ako si môžeš byť istá, že telefonovala s Petrom?“- nedám sa tak rýchlo presvedčiť.

-„Z rozhovoru. Oslovovala ho menom. Vravela, že za ním príde na oddelenie neskôr. Na interné. A že...“ – nedokončí vetu.

-„Že čo?“ – Natašin ľadový pokoj neveští nič dobrého.

-„Že...že to bolo pohodlnšie, keď si bola v auguste na dovolenke. Teda jeho manželka. Teda ty, chápeš.“ – zamotáva sa Ina.

-„Isteže chápem.“ – štekne po nej Nataša. –„Nerob zo mňa debila. Dosť, že ho zo mňa robí on. Tak on si tu kravu doviedol k nám domov.“ – pomaly vstáva z postele. -„On ju šmýkal v našej posteli, ten sviniar.“ Otáča sa smerom k dverám nemocničnej izby, akoby sa chystala odísť.

-„Počkaj, čo chceš robiť?“ – zastavujem ju s obavou. Cítim katastrofu.-„Mala by si si to rozmyslieť.“

-„Čo si mám rozmyslieť? Teraz je to všetko jasné. Vyrazím ho z bytu. Vyrazím ho zo svojho života. Poviem jeho rodičom, čo je zač. A ani nepípne. Teraz mám dôkazy.“ – prestáva sa ovládať.

-„To myslíš, že toto stačí? Nejaký vypočutý rozhovor?“ – brzdím ju. Zdá sa, že v duchu zvažuje moje slová.

-„Máš pravdu.“ – zasa si sadá na posteľ. –„Je to slizký had a vysmial by sa mi do očí. Inu má len pre srandu.“ Otáča sa k nej. -„A ty si mi to chcela povedať kedy, miláčik?“ – pýta sa so zlovestnou nehou. Ina sa nervózne pohráva s leukoplastom. Ticho trvá drásavú minútu.

-„Kedy?“ – zhúkne Nataša a prudko sa skloní k Ine, aby nadviazala zrakový kontakt. Ina nadskočí v posteli od zľaknutia. Vytrhnutá ihla visí vo vzduchu.

-„Auvajs.“ – jačí a zúrivo zazerá na Natašu.

-„Nie, nie.“ – vyskakuje Nataša z postele a odmietavo kýva prstom. –„Toto na mňa nehodíš.“

-„Bež pre sestru.“ – prikazujem jej.

-„Ani nápad. Prečo ja? Videla si vôbec tú sestru? Pod zásterou má opasok z wrestlingu. To čo vyzerá ako tangáče, sú najskôr gate zápasníka sumo.“

-„Bež pre sestru.“ – opakujem kategoricky –„Je to tvoja vina, tak choď.“ Mykne ramenom a vychádza na chodbu.

            Po chvíli vchádza so sestrou do izby. Prekvapene sledujeme, ako si navzájom vymieňajú chápanlivé pohľady. Za zvukov Ininho bolestivého syčania napicháva sestra žilu novou ihlou. Z vrecka zástery vyťahuje rolku leukoplastu a omotáva ním niekoľkokrát dookola ruku v mieste vpichu.

-„To by ste mali mať v záznamoch. Že máte ten Turetov syndróm.“ – hovorí Ine káravo a odchádza.

-„Že mám čo?“ – pleští Ina oči už na zavreté dvere.

-„To je jedno.“ – odbíja to Nataša. – „Takže, kedy si mi to chcela povedať?“

-„Nechystala som sa povedať ti to.“ – Ina jej trucovito pozerá do očí. -„Myslela som, že to vieš. Povedala si nám to predsa na dovolenke. Tak som myslela, že to vieš a že je ti to už jedno, alebo čo. V tebe sa človek nevyzná. A navyše máš sama toho z telocvične. Trénera. Myslela som, že je to váš životný štýl. Nechcela som sa do toho miešať.“

-„Že je to náš životný štýl?“ – neveriacky opakuje Nataša. –„Akože mi robí dobre, že ma manžel podvádza a pre znásobenie tej radosti si to zasa ja rozdávam s trénerom? A všetci sme spokojní a šťastní a navzájom si vymieňame dojmy?“ Všetky mlčíme. Uprene sledujeme, ako biologický roztok po kvapkách opäť vteká do Ininej ruky.

-„Párkrát som si s ním vyrazila, ale to neznamená, že mi to takto vyhovuje.“ – pokračuje už pokojnejšie. -„Tušila som, že ma Peťo podvádza. Asi to mala byť taká prevencia. Aby to menej bolelo, keď sa to prevalí. Ale nefunguje to. Vôbec to nepomáha. Pretože viem, že to bol len úlet. Bezvýznamný.“

-„Možno aj ten Petrov je bezvýznamný.“ – skúšam ju povzbudiť.

-„Možno preňho. Ale nie pre mňa.“ – vraví už zasa pevným hlasom. –„Myslela som, že mu budem schopná odpustiť, ak ho budem sama podvádzať. Ale vieš čo? Fakticky to tak nefunguje.“

            Dlho je ticho. Medzitým privážajú na izbu asi storočnú starenku. Ukladajú ju na vedľajšiu posteľ. Povzbudivo sa ňu usmejem. Bezvýrazne na mňa upiera oči hlboko zapadnuté do očných jamiek.

-„Po tých schodoch budem kľudne behať aj sama.“ – ozve sa Ina do ticha.

-„Nekecaj, si lenivá“ – smeje sa Nataša. –„Vzdáš to po jednom poschodí, ak ťa nebudem nútiť. Aj v posilňovni je to tak. Uznaj.“

-„To je fakt.“ – priznáva Ina. Zasa je chvíľu ticho.

-„Nevieš, či bude mať dnes v noci službu?“ – Nataši to nedá.

-„Kto?“ – Ina sa tvári nechápavo. –„Myslíš tá...? To neviem. A neberú si služby rovnako s Peťom?“ Štuchám ju káravo do ruky, ale Nataša jej poznámku oceňuje kladne.

-„Máš pravdu, asi berú. Pravdupovediac, ani neviem, kedy má nočnú. Už dávno mi to je jedno. Viem, že teraz robí.“

-„Tak to choď zistiť.“ – pobáda ju zrazu Ina –„A hneď sa ho spýtaj, koľko mám dať za ten zákrok.“

-„Nechápem.“- zarazí sa Nataša –„Čo koľko?“

-„Za tú moju operáciu, predsa. Lekárovi. Koľko mu mám dať.“

-„A prečo by si mu mala niečo dávať, preboha. Je za to platený.“

            Ina krúti neveriacky hlavou nad toľkou naivitou.  -„Pozri. Náhodou viem, že žlčník stojí päť tisíc, pretože mamu operovali minulý rok.“ - zhovievavo vysvetľuje. –„Za pôrod  berú sedem až desať. A náročnejšie zákroky stoja od desať vyššie. Ale za ten môj neviem, tak sa ho spýtaj. Myslím, že tri tisícky by mohli stačiť, nie?“ – pozerá na mňa v očakávaní súhlasu. Viem, že má mizerný plat, z ktorého podporuje  rodičov na dôchodku. –„Bohate.“ – súhlasím rozhodne.

-„Nezmysel.“ – Nataša nesúhlasí. –„To sú len výnimky, čo berú úplatky. Pár kreatúr, čo nemá charakter. Takým by som sa ani nezverila do rúk.“

            Vymieňame si s Inou pohľad. Len ťažko skrývame rozpaky. Nataša na nás chvíľu nechápavo pozerá. Potom sa jej oči zúžia. Dochádza jej to.

-„Ale veď tvoju mamu operoval Peter!“

-„Nataša, ale to je v poriadku.“ – snaží sa ju Ina ukľudniť –„To je normálka. Proste to tak chodí.“

-„Proste to tak chodí.“ – opakujem, keď sa Nataša pozrie na mňa. Potom sa otáča na päte a rozhodne vyráža z izby.

            Dvere ostávajú otvorené. V izbe cítiť prievan. Starenka na vedľajšej posteli sa nespokojne hniezdi v paplóne. Zatváram dvere a sadám si k Ine na posteľ.

-„Myslíš, že to fakt nevedela?“ – pýta sa.

-„Neviem, vážne neviem. Nie je predsa naivná.“

-„Ale obuvníkove deti chodia bosé, však vieš.“ – oponuje mi Ina nepochopiteľným použitím známeho porekadla.

-„Tým chceš povedať, že je chorá?“ – vysvetľujem si porekadlo podľa toho, že má Nataša doma lekára.

-„Nie.“ – Inu dráždi moja nechápavosť. –„Že síce nie je naivná, ale možno nad tým nikdy nerozmýšľala. Ako Peťo zarába. Proste ju to ani nenapadlo. Sama zarába dosť. Celá rodina je prachatá. Je zvyknutá mať peniaze. Nerozmýšľa nad tým, odkiaľ sa berú.“

-„Najskôr je to tak.“ – súhlasím -„Ale viac by sa na to hodilo, že pod lampou je najväčšia tma.“

-„Nie.“ – nesúhlasí. –„Pod lampou je najväčšia tma znamená, že najviac sa kradne policajtom pod nosom. Alebo v parlamente. Alebo priamo vo vláde.“

-„Na to by sa zasa hodilo, že ryba smrdí od hlavy.“ – doberám si ju.

-„Nerob zo mňa idiota, Paťa. Viem, čo to znamená. Že na vine sú tí hore. Na vysokých funkciách.“

-„Aha.“ – tvárim sa, ako by som to konečne pochopila. –„Myslíš ako, že majú maslo na hlave, že?“

Ina berie zo stolíka papier od čokolády, húžve ho a hádže do mňa voľnou rukou. Smejeme sa. Na chvíľu zabúdame na starosti.

-„Ale pamätáš sa, keď si Nataša minulý rok kúpila to drahé značkové prádlo?“ – zaskočí ma zrazu otázkou.

-„Pamätám. Prečo?“

-„Stálo päť tisíc. Myslela som, že to bolo za ten mamin žlčník. Bolo to hneď po operácii.“ 

-„Tak preto si sa vtedy tvárila tak kyslo. Myslela som si, že sa ti nepáči.“

-„Veď sa mi nepáčilo. Keď sa s tým chválila, bolo mi, akoby si z maminho žlčníka urobila trofej. Ako parohy nad krbom. Alebo ako kožušinový golier z mŕtvej norky. Vieš, taký s hlavou a očami.“

-„Fuj, tak to je teda vážne nechutné.“ – striasa ma.

-„To, že berú peniaze od chorých ľudí, to je nechutné.“ – vraví Ina znechutene. Storočná babička z vedľajšej postele smutne pokyvkáva hlavou.

            Nataša klope rázne na dvere izby lekárov. Nečaká na odpoveď a vráža dnu. Peter uskakuje od umývadla. Rýchlo si upravuje poklopec na bielych nohaviciach.

-„Nevieš počkať?“ – rozčúlene štekne. Slová smerujú k poklopcu, ktorý sa mu nedarí v strese zapnúť.

-„Ty si močil do umývadla.“ – vraví Nataša v šoku.

-„Pokiaľ je to veta oznamovacia, tak ti musím povedať, že som bol plne pri vedomí.“ – venuje jej Peter konečne pohľad. –„A pokiaľ je to otázka, tak áno. To lekári robia.“

-„Kecáš. To, že ty si prasa, neznamená, že sú všetci. Som presvedčená, že všetci lekári nemočia do umývadla. A že všetci lekári nespia so sestričkami.“

-„Á, tak už to tu máme zasa. Takže preto si prišla? Kontrolovať? Ty vážne nie si normálna.“

-„Nerob zo mňa blba.“ – Nataša sa len sťažka ovláda. –„Nepredpokladám, že by si bol až taký kretén, aby si to robil počas dennej služby.“

-„Tak čo chceš? Peniaze? Ideš si urobiť náladu vymetaním obchodov?“

-„Nepotrebujem peniaze. Ani nákupy. Pohľad na tvoj penis po dlhom čase mi urobil náladu, ktorá vydrží na dlho.“

-„Môj penis vidíš tak často, ako chceš. Problém je, že ty nechceš.“

-„Nie som obdivovateľ nefunkčného haraburdia.“ – Nataša seká do živého.

-„Možno nie je nefunkčné. Možno ho len ty nevieš naštartovať.“ – vracia jej to manžel.

-„Nie som ochotná kvôli tvojmu vzrušeniu pribrať desať kíl, hovoriť záhoráckym prízvukom a amputovať si polovicu mozgu. Aby som ťa mohla náležite obdivovať.“

-„Neviem, o čom hovoríš.“ – na sekundu je v jeho hlase počuť zaváhanie. Aby ho prekryl, odkašle si a pokračuje o stupeň hlasnejšie. –„Tak povedz, čo potrebuješ, pretože mám prácu. Ja liečim ľudí, ak o tom nevieš.“

-„Ako by som mohla zabudnúť, že ti pánboh odovzdal časť svojich kompetencií.“ – ironizuje Nataša. Potom mení tón. –„Preto som prišla. Ina leží na urologickom.“ Následne popisuje manželovi Inin stav.

-„Nemusí mať obavy, je to banálny zákrok. Na druhý deň bude môcť ísť domov.“ -  mávne nad celou záležitosťou rukou a sadá si do kresla. –„ Ak nebudú komplikácie.“ – dodáva a zapaľuje si cigaretu.

-„Aké komplikácie? Veď hovoríš, že ide o banalitu.“

-„Vždy sa môže niečo stať. Aj keď si ideš ostrihať nechty na nohách. Lekár si vždy musí chrániť chrbát, preto hovorí o možných komplikáciách.“ – hovorí so samoľúbym úsmevom. Teatrálne vyfukuje dym z cigarety.

-„A koľko má dať lekárovi, aby sa snažil čo najviac vyhnúť komplikáciám?“ – Natašin tón mrazí.

-„Zistím, kto ju bude operovať a potom ti poviem.“ – neváha Peter s odpoveďou.

-„Chceš povedať, že každý má iné taxy?“

-„Iste. Je rozdiel, či sa ti venuje kapacita, alebo nejaký začiatočník. Špecialista má všade väčšiu cenu, nemyslíš?“ – spokojne si vykladá nohy na kreslo oproti.

-„Pokladáš sa za špecialistu?“ – Nataša dáva otázku akoby len tak mimochodom.

-„Samozrejme. Ako sa môžeš tak pýtať.“ – venuje manželke ďalší samoľúby úsmev.

-„Takže koľko berieš ty za operáciu?“ – Nataša útočí priamo.

-„O čo ti ide?“ –Peter sa v kresle prudko vystrie a podráždene hádže cigaretu do popolníka.

-„Takže koľko berieš?“ – Nataša opakuje otázku.

-„Ja nič od nikoho nepýtam, aby bolo jasné. Ak niekto ocení moje schopnosti, tak je to len jeho dobrovoľná vec.“

-„Takže berieš.“ – komentuje to Nataša vecne.

-„No ty mi tu teraz rob kázanie.“ – okrikuje ju –„Aby si mohla moralizovať, nesmela by si tie peniaze utrácať.“

-„Nevedela som to.“

-„No lebo ty nevieš, koľko zarábajú lekári. Lebo asi žiješ na inej planéte. Odkiaľ asi myslíš, že máme peniaze na všetko?“

-„Zarábam dosť.“ – Nataša odporuje, ale v hlase jej chýba obvyklá istota. –„A tvoj plat nie je až taký malý.“

-„Nie, ale nie je dostatočný pre tvoje potreby. A nie je dostatočný za moju prácu. Som lekár. Chirurg. To niečo znamená.“ – chrlí zo seba v rozčúlení. –„Nie som obyčajný človek. Ja mám v rukách životy ľudí. Za to mi patrí určité spoločenské postavenie. A materiálne zázemie. Zaslúžim si to. A tento štát si to patrične necení.“

-„Tak ti majú pacienti splatiť to, čo ti je dlžný štát?“ – zvyšuje aj Nataša hlas. –„A mimochodom, nenechal ťa tento štát vyštudovať zadarmo? A nevybral si si sám, že budeš lekárom? Tak si mal ísť robiť murára, ak si chcel len dobre zarábať. Ten, čo nám robil kúpeľňu zinkasoval štyridsať tisíc za týždeň.“

Nataša sa trasie rozčúlením. Cíti sa zradená. Má rada svoj komfort, ale má aj svoje predstavy o tom, čo je správne. Strata poslednej ilúzie o manželovi ju zaskočila rovnako, ako keď na toalete siahnete na prázdnu rolku od toaletného papiera.

-„Murár ti nezachráni život.“- kričí Peter a od hnevu sčervená až po ustupujúce kúty vlasov.

-„Tak by ti ten pocit mal stačiť. Že robíš niečo vznešené.“

-„Z pocitu sa nenažeriem. Ani ti za neho nekúpim novú kúpeľňu. Čo myslíš, že odkiaľ boli tie peniaze?“ – skladá si okuliare a  rozčúlene čistí ich sklá.

-„Seriem ti na kúpeľňu.“ – vraví Nataša ticho. –„V tej starej plechovej vani sme boli šťastnejší.“

-„No, ale to hovoríš teraz. Šesť rokov počúvam len tvoje nároky a požiadavky.“ – chladne ju odbíja.

Nataša mlčí. Cíti sa dezorientovaná. Zrazu nevie, čo ešte môže chcieť od toho cudzieho chlapa. Ale automaticky sa spýta na ďalšiu vec, ktorú prišla zistiť.

-„Máš dnes nočnú?“

-„Pôvodne som nemal mať. Ale po tomto si ju vezmem. Teraz vôbec nemám chuť ísť domov.“

-„Ako chceš.“ – odpovedá Nataša bezvýrazne. –„Je mi to jedno.“ Na chvíľu sa odmlčí, aby si utriedila myšlienky. Vie, že je ešte niečo nevyriešené. Niečo, čo ešte má význam. Nevie si spomenúť. Akoby nechcela otvoriť dvere, za ktorými to bude definitívne.

-„Robíš to aj doma?“ – vie, že to nie je tá správna otázka.

-„Čo či robím doma?“

-„No, či močíš aj doma do umývadla..

-„Isteže nie.“ – ohradzuje sa.

            Nataša z neho nespúšťa oči. Napriek tomu ho nevníma. Peter si nesprávne vysvetľuje jej uprený pohľad. Obmäkčujúco sa usmeje. –„No vieš, občas. Keď ma to chytí pri holení. Chápeš.“

            Nataša má pocit, že počula dosť. Vyjde na chodbu interného oddelenia. Oproti lekárskej izbe je otvorená izba. Dvaja pacienti po operácii apaticky hľadia do stropu, tretí sa v spánku nepokojne vrtí a stoná. Nataša prudko otvára dvere, ktoré ešte stále drží za kľučku.

-„Vzal si peniaze od Ininej mamy?“ – pýta sa navonok pokojne.

Pozerá na ňu zarazene a mlčí. Zápalka, ktorú drží v ruke, dohára až ku končekom prstov. Zahadzuje ju a ticho zanadáva. Potom pozrie znova na Natašu. Zamračene a vzdorovito.

            Vie, čo potrebovala vedieť. Otáča sa a odchádza. Pri východe z oddelenia vráža do Petrovho kolegu. Býva často hosťom na ich domácich oslavách.

-„Ahoj Nataška. Bola si za Peťom?“ – víta sa s ňou veselo a na každé líce jej vtáča kamarátsky bozk.

-„Čúraš do umývadla?“ – pýta sa ho Nataša miesto pozdravu.

-„Prepáč, čo či robím?“ – ostáva zarazený.

-„Peter vravel, že to robíte všetci. Čúrate do umývadla.“ – Nataša spresňuje otázku ľahostajným tónom, akoby sa jej to netýkalo.

-„To ti povedal? No to je gauner.“ – smeje sa. – „To vieš, niekedy zápasíme s časom. V našej profesii ide o minúty.“

-„Koľko životov si už zachránil tým, že si sa vycikal do umývadla?“ – Nataša na neho upiera vážny pohľad. Úsmev na perách mu mrzne.

-„Do našej kúpeľne už nevkročíš.“ – Nataša bez pozdravu odchádza.

            Kráča až do centrálnej haly nemocnice. Obchádza bufet, stánky s novinami a pečivom. Zastaví sa pri bankomate. Z kabelky berie kreditku a uskutočňuje výber. Potom vkladá päť tisíc korún do kabelky a pomaly sa vracia na urologické oddelenie.

-„Sprav mi radosť a nekomentuj to. Proste sa o tom nebavme, dobre?“ – vraví Ine a vkladá jej do ruky peniaze.

-„Dobre.“ – Ina odkladá peniaze na stolík a stisne jej priateľsky ruku. Potom sa už neubráni zvedavosti.

-„Čo si zistila?“

-„Že je koniec. Už s ním nemôžem byť. Nechcem. Ošťal všetky moje hodnoty. Obrazne aj doslova. Skončili sme.“

-„To ma mrzí.“ – vravím. Poznám Natašu dobre. Je to jej konečné rozhodnutie. Ina jej bez slova hladí ruku.

-„Nezistila som, čo si potrebovala.“ – Nataša mení tému. –„Koľko máš dať, vraj záleží od toho, ktoré božstvo ti povie Lazár vstaň!“ Smejeme sa s úľavou, že sa Nataši vracia jej starý sarkazmus. Zdeprimovaná a zlomená Nataša je pre nás niečo nestráviteľné.

-„Už to dotieklo.“ – Ina pozoruje sklenenú fľašu v stojane. Sledujeme, ako sa stĺpec tekutiny v hadičke postupne prepadáva smerom k ruke.

-„Vieš, že jediná bublinka vzduchu, ktorá sa ti dostane do žily, ťa zabije?“ – trepne Nataša len tak mimochodom. Tri sekundy je absolútne ticho. Potom izbu zachváti chaos.

-„Sestra, sestra!“ – jačí Ina panicky a strháva si vrstvy leukoplastu z ruky.

-„Sestra, sestra!“ – vyľakaná Nataša odhadzuje svoju decentnosť. Intenzívne mačká zvonček na privolanie sestry.

-„Sestra, sestra!“ – poddávam sa vplyvu davovej hystérie. Pomáham Ine strhnúť leukoplast skôr, než sa do jej žily infúziou dostane smrť.

-„Uííííí, uíííííííí.“ – výska na druhej posteli starena. Kostnatými rukami máva nad hlavou. Chvíľami si nimi zakrýva vytreštené oči, chvíľami si ich kladie na bezzubé ústa.

 POKRAČOVANIE V 2. ČASTI