Sladkých sedemnásť

Deň čo deň, minútu po minúte, ..... proste stále. Prečo ja? Nájdite si inú obeť, ja nie, prosím ... Z každej strany počúvam výčitky. Či už je to v škole, či doma, na ulici, v obchode, v autobuse, .... Oni si snáď neuvedomujú, že aj ja mám právo žiť! Úplne presne také isté ako oni.

Krásny život mladosti. Aká je sladká! Tá mladosť myslím, nie tá lízanka, čo ju práve cmúľam ... Či sme mladí a či starí, stále sme vystavení tomu riziku, že stretneme nejakého inteligenta, ktorý si o sebe bude myslieť, že je najdôležitejší na svete, a takíto ľudia, neberú ohľady.

Som mladá, mám asi sedemnásť, neviem presne, každý rok sa to mení, kto si to má pamätať. Celý týždeň sa, samozrejme, venujem škole, nemám na výber – gymnázium je teda fuška! A cez víkendy naberám sily na prežitie ďalších dní .... Samozrejme, im to nestačí! Komu? No ľuďom, čo ich stretávam denne.

Tak napríklad doma. Po ôsmich hodinách, čo som presedela na jednom mieste, konečne sa vykotúľam hore tým kopcom k nám domov, sadnem si za stôl, že sa idem najesť, lebo tí paviáni v mojom bruchu neznesiteľne škriekajú, a už ma maminka ostreľuje otázkami o škole .... a pritom ma učila, že s plnými ústami sa nehovorí .... Keď sa mi podarí všetko spapať, umyjem riad a pomaly kráčam smerom ku gauču, že si ľahnem, no len čo sa posadím, už je to tu .... „Čo ideš robiť? Hádam si len nechceš ľahnúť, tam sú riady.“ – skočím maminke do reči a snažím sa jej vysvetliť, že som ich práve umyla a teraz čakajú na sestru. Máme takú dohodu. „ No tak potom treba povysávať, všade sú tu chlpy zo psa! A dlážka v kuchyni je celá zalepená, treba ju strieť!“ S pokojom v hlase poviem maminke, že sme vysávali včera a že tu vôbec nie je neporiadok. „Tak potom treba ísť vyvenčiť Rendiho!“ no jasné, vždy to skončí takto, keď už nie je, čo by som mala spraviť! Veď môj psík by bol vonku 24 hodín denne.

Alebo napríklad v škole. Ani tam nemám pokoj. Niežeby mi vadilo, že profesori skúšajú, veď je to, mimochodom, ich povinnosť, ale prečo ich trápi to, že som strapatá, alebo celá v čiernom, že sa neusmievam ...? Blbý deň! Ráno som vstala neskoro, lebo ten stroj, čo ma každé ráno spoľahlivo zobudí, dnes vypovedal službu, a tak v tom zhone som si na seba dala prvú vec, čo som zbadala v skrinke. Bolo ťažké tam niečo zbadať, lebo moje oči ešte neboli schopné akceptovať toľké svetlo naraz, a tak som vzala ten čierny sveter .... farby sa musia zlaďovať a na to nebol čas. Hrebeň som cestou nestretla a pálila som do školy. Mala som sa usmievať? ..... No skúste to niekedy.

I keď si všetci naokolo myslia, že vedia lepšie ako ja, čo mám robiť, veľmi sa nad tým nevzrušujem. Mojím pozorovaním som zistila, že to tu bude stále, ale dá sa proti tomu bojovať. Postupne s naším pribúdajúcim vekom pribudne aj obrnenie voči ostatným.

A moje heslo? – Nie som povinná byť taká, aká by som podľa ostatných mala byť. Je to ich omyl, nie moja zlyhanie.