Epizódy zo života slonov 5. epizóda DOKONČENIE

Spisovateľ/ka: Heňa | Vložené dňa: 10. februára 2014
http://citanie.madness.sk/view-46495.php

Cestovanie na osloch má svoje výhody aj nevýhody. Muchy a oslí pach patria k nevýhodám. Ani o časovej úspore sa nedá nejako výrazne hovoriť. Keď sa tie potvory zatnú, dokážu vo svojej dementnej strnulosti vydržať celé hodiny. Opakom sú situácie, keď sa niektorý osol náhle preberie z letargie a z nevysvetliteľných dôvodov zrazu precitlivelo reaguje na okolie. Zviera, bežne ignorujúce trúbiace výletné autobusy, sa dokáže splašiť kvôli prasknutiu vetvičky, na ktorú stúpi alebo kvôli miniatúrnej jašteričke, ktorá mu prebehne cez cestu. Následkom toho sa stáva, že sa niektorý z oslov nekoordinovane rúti lesom olivovníkov neberúc ohľad na krik svojej jazdkyne. Vzhľadom na to, ako husto rastú olivovníky, sa táto disciplína radí medzi adrenalínové športy.

Pozitívne je, že zvieratá poznajú cestu do mesta a späť domov. Je to, akoby sme zapli autopilota a  svoju pozornosť môžeme venovať debatám alebo si zdriemnuť.

            Osly sa tiež dajú naložiť nákupom, aj keď zo začiatku nám chýbala prax vo vyvažovaní nákladu. Prvé dni sa stávalo, že sa zle vyvážený osol sklátil na jednu stranu ako podťatý. Zaťato ležal na boku a nejavil snahu sa pohnúť. Poťahovanie za hlavu a chvost ignoroval rovnako ako muchy, čo mu sadali na celé telo. Možnosť ťahať ho ležiaceho za uzdu dvoma zvyšnými oslami sa rýchlo ukázala ako nereálna. A tak musela Ina bežať do dediny pre pomoc. To znamenalo značnú časovú stratu, kým sa objavilo pár domorodcov na svojich osloch a niekoľkými dobre mierenými kopancami donútili nášho osla vstať.

            Našťastie má Ina vďaka svojej priamočiarosti veľkú schopnosť dohovoriť sa s domorodcami pomocou najjednoduchšej slovnej zásoby a gestikulácie. Preto ju využívame v dedine, kde je nám naša angličtina na nič. V turistických mestečkách je angličtina bežným javom. Miestni si ju osvojili ako nevyhnutnosť pre obživu a svoj biznis.

            Po dvoch dňoch Nataša konečne pochopila oslie špecifiká. Už sa nepokúša o elegantné rajtovanie. Prešla bolesť svalov a otlčenej panvy. Teraz nasadáme na našich žrebcov z rozbehu.

Čo ale vadí najviac, je nežiaduca pozornosť v meste a na pláži. Hlavne protesty plavčíkov nad znečisťovaním pláže oslím trusom. V deň, keď zožral jeden z oslov slamený klobúk hysterickej nemeckej turistky priamo z jej hlavy, sme sa rozhodli riešiť situáciu inak. Odvtedy ostávala jedna z nás pásť oslov na kraji mestečka, kde sú nestrážené divoké pláže. Striedame sa. Zvyšné dve dochádzajú do mesta peši. Má to aj tú výhodu, že sa môžeme v mori zbaviť oslieho pachu skôr, než prídeme medzi ľudí.

            Po večeroch sedávame pri bazéne penziónu Cikáda a sledujeme, ako sa v ňom liahnu komáre. Na tie potom útočia pažravé jašteričky. Je to jediná dostupná reality show, pretože televízia v izbách chýba. Nás zasa sledujú miestni dedinčania, ktorých počet sa vďaka Ininým plavkám znásobuje. Najskôr chodia aj zo susednej osady, pretože taký počet nemôže bývať v tých pár domcoch na okolí.

            Vedieme nekonečné debaty analyzujúce naše životy a ľudí, ktorí v nich majú viac-menej dôležité úlohy. Prijímame nové zmysluplné a zásadné postoje, o ktorých tajne tušíme, že ich nikdy nedodržíme.          

Náš stratený kufor samozrejme ešte nedorazil, ale vzhľadom na skautské podmienky si vystačíme s málom. Zvyšok dokupujeme.

            Pragmatická Nataša pravidelne ničí miestnych predajcov tým, že od nich požaduje orazítkované bločky, ktoré chce použiť pri vymáhaní náhrady škody od leteckej spoločnosti. Pouličného predavača slnečných okuliarov dovádza svojou tvrdošijnosťou do takého hysterického záchvatu, že v amoku hádže stojan s okuliarmi na zem a nepríčetne po nich dupe. Nakoniec stojí udýchaný uprostred tej skazy a prepaľuje Natašu vyzývavým pohľadom šialenca.

-„Aj tak si prosím potvrdenku o zaplatení. S razítkom.“ Natašina tvár je bez výrazu.

Predavač zavyje, vytrháva Ine a mne okuliare z rúk. Striedavo si ich strká do úst a postupne z nich uhryzuje. Sklo drví medzi zubami a potom nám ho vypľúva pod nohy. Nakoniec vyberá z vrecka hrsť papierových bankoviek a vráža ich Nataše do rúk. Pri odchode sa musíme predrať zástupom zvedavých divákov, ktorý nás medzičasom obklopil. Venujem predavačovi posledný súcitný pohľad. Čupí pri svojom zdevastovanom tovare a plače.

-„Čistý zisk dvesto korún.“ – konštatuje sucho Nataša po prerátaní vrátených bankoviek.

 

            Tie dni, keď strážim zvieratá na prázdnej pláži sú fajn. Mám čas venovať sa vlastným myšlienkam. Nie som úplne sama. Chodia sem aj miestni rybári. A tiež melancholickí samotári vyhľadávajúci pokoj od hlučných turistov. Udržiavame od seba diskrétnu vzdialenosť rešpektujúc vlastné potreby. Možno sa mi tie dni páčia zo všetkého najviac, ale to by som priateľkám nikdy nepriznala.

-„Čo tu robíte tak skoro?“ – prekvapuje ma ich predčasný príchod predposledný deň nášho pobytu. Sú podozrivo rozžiarené a v nezvyklom duševnom súzvuku.

-„Máme rande.“ – oznamuje mi Ina nadšene. Pozitívnejšiu odozvu vo mne vyvolávajú dva gyrosy a minerálka, ktoré mi podáva.

-„Ale fuj, plážoví inžinieri. Dúfam, že to nemyslíte vážne.“

-„Nie je to rande.“ – odporuje Nataša a karhavo sekne Inu pohľadom. –„Len núdzové riešenie ako sa dostať na výlet.“

            Nataša je otrávená, že sme všetky peniaze museli použiť na nahradenie stratených vecí a nezostalo nič na pôvodne plánované fakultatívne výlety. Keď dvaja miestni, nie práve odpudzujúci domorodci, ponúkli dievčatám plavbu popri pobreží, Nataša neodolala. Vedela z prospektu, že pobrežie Zakyntosu tvoria nádherné útesy s množstvom jaskýň a pláži, na ktoré sa dá dostať len od mora.

-„Vezmú nás na Navagio.“ –  pohľadom sa dožaduje môjho pochopenia. Navagio je nádherná biela pláž s vrakom pirátskej lode, vyhľadávané miesto turistov. Pôvodne sme ju chceli bezpodmienečne navštíviť a tak som chápala, že je ťažké odolať takejto ponuke.

            Dievčatá prejavujú nápadnú ľútosť, že nemôžem ísť s nimi. Niekto však musí ostať s oslami. Dohodneme sa, že ich počkám na mieste a potom sa večer spoločne vrátime do Cikády.

Hryziem zamračene do gyrosu a pozerám, ako odchádzajú. Tvária sa, že nevidia moje zle maskované sklamanie. Predstava, že strávim pol dňa sama na prázdnej pláži, mi zrazu nepripadá až tak skvelá.

 

            Pobrežie Zakyntosu zodpovedá nadšeným očakávaniam mojich kamarátok. Čln menších rozmerov sa pokojne plaví popri nádherných útesoch, vysokánskych strmých skalách sformovaných zemetrasením do súvislej steny plnej jaskýň. Na tejto strane ostrova je prístup k moru od vnútrozemia väčšinou nemožný.

Pokiaľ ide o očakávania zvyšku posádky člna, tie by boli dievčatám zjavné, keby neboli absolútne zaujaté výhľadom. Nadšene poskakujú po palube a jedna druhú upozorňujú na prírodné atrakcie. Vytrhávajú si z rúk fotoaparát a pózujú navzájom pred objektívom. Opálení Adonisovia zatiaľ riadia čln, popíjajú pivo a spokojne sa na seba škeria v očakávaní svojej odmeny.

-„Navagio.“ – ukazuje jeden z nich na miniatúrnu pláž obkolesenú vysokou skalou. Vlastne to je len taký úzky prúžok bieleho piesku pod skalnatým previsom.

-„Navagio?“ – vyvaľuje Ina oči v údive. – „Myslela som, že Navagio je oveľa väčšia pláž.“ 

           

            Hodiny sa vlečú, keď viete, že prichádzate o lepšiu zábavu. Nudu si spestrujem jedlom, zháňaním zatúlaných oslov, kúpaním a prieskumom pláže. Bežne z pláže odchádzame okolo siedmej, lebo cesta späť trvá skoro dve hodiny. Nočná jazda je riskantá, pretože osly sú náladové.

            O ôsmej otrávene hádžem kamienky do prázdnej fľaše od minerálky. O deviatej naštvano kameňmi zaháňam dotieravých oslov, ktorí na mňa dorážajú a domáhajú sa cesty do svojich maštalí. O desiatej moju zlosť nahrádzajú obavy, ktoré o jedenástej prerastajú do paniky. Neviem, čo mám robiť. Strach o kamarátky súperi s hrôzou, že budem musieť ísť sama domov v tme, vlečúc za sebou dvoch tupých oslov. Svetlá vracajúcich sa rybárskych člnov vo mne vždy vyvolajú nádej, ktorá po pár minútach zasa hasne.

            Nakoniec ma z pláže vyháňa chlad. Je pol dvanástej, keď kráčam v sprievode oslov po uličkách rekreačného mestečka, pomedzi terasy rozsvietených reštaurácii a večerajúcich hostí. Všade je živo a množstvo ľudí, takže mám čo robiť, aby som zvládla zvieratá podráždené svetlami a hladom. Nakoniec vďaka pár ochotným miestnym nachádzam, čo hľadám. Uväzujem oslov pred miestnou policajnou stanicou a vchádzam dnu s cieľom nahlásiť nezvestné priateľky.  

            Policajt je milý starší pán. Hovorí plynulo anglicky. Trpezlivo počúva, ale zjavne mojej výpovedi nepripisuje žiadnu vážnosť. Tam, kde nestačí moja slovná zásoba sa snažím doplňovať svoju výpoveď presvedčivým výrazom plným úzkosti.

Policajt mi svojimi otázkami naznačuje možnosť, že si moje priateľky dobre užívajú a že sa určite ráno vrátia plné zážitkov. Pri predstave tých zážitkov sa rozhorčene ohradzujem a trvám na tom, že sa muselo niečo zlé stať. Uzatvárame kompromisnú dohodu. Chápem, že pátracia akcia na šírom mori v úplnej tme nemá význam. Policajt zasa chápe, že je riskantné vracať sa  potme tak ďaleko. Zvlášť ak sú moje priateľky odkázané na osliu dopravu a môžu sa predsa len každú chvíľu vrátiť. Milosrdne mi dáva k dispozícii gauč na stanici a dokonca garážuje niekde vo dvore moje zvieratá. Nakoniec ma povzbudí, že sa ráno všetko vyrieši a odchádza domov spať.

            Prehadzujem sa na pružinovom diváne. Predstavujem si, ako zohavené telá mojich kamarátok trhajú žraloky na kusy. Lámem si hlavu, ako by som niečo také čo najohľaduplnšie oznámila ich rodinám.

Vstávam a rozsvecujem. Sadám za stôl a rýchlo zapisujem v duchu pripravené slová. Nechcem riskovať, že ich do rána zabudnem. Chvíľu prepisujem, škrtám, až nakoniec mám pred sebou hotovú reč. Čítam a spokojne kývam hlavou. Vždy som dobre štylizovala. Skvelá pohrebná reč. Dojemný opis kamarátok ich vykresľuje v tom najlepšom svetle. Slzy dojatia mi stekajú po tvári. Asi hodinu prepisujem prejav. Nakoniec vzlykajúc skladám papier a ukladám ho do plážovej tašky. S pocitom dobre vykonanej práce zaspávam.

 

-„Nelez sem.“ – Nataša podráždene odstrkáva Inu. Tá pokúša šplhať hore na výklenok, kde sa Nataša krčí natlačená na drsnú stenu. Tma a špliechanie vĺn, ktoré narážajú na útes prispievajú k panike.

-„Tu dolu je už voda. Neblbni, pusti ma hore. “ – Ina, ohrozovaná vlnami sa nenechá odbiť. – „Zadok mám vo vode.“

-„Tak sa šplhaj niekam inam, do hája. Tu nie je miesto.“ – Nataša je nemilosrdná. Spod zadku berie malý kamienok a hádže ho do Ininej hlavy, ktorá sa vynára pri jej nohách.

-„Au. Nerob, blbaňa! Aj keď mi rozbiješ hlavu, ja tu nezostanem. Veď ma tu môže zožrať žralok.“

-„Keď ti rozbijem hlavu, tak si ťa žralok nájde rýchlejšie. Pôjde po krvi. Tak sem nelez, lebo spadneme obe.“ – varuje ju Nataša.

-„Potriem ťa svojou krvou a zožerie aj teba!“ -  Ina sa hrabe panicky na Natašin výklenok. Predstava žraloka je horšia ako Natašine hrozby.

            Keď konečne vyšplhá na k Nataši, dochádza jej, že sa tam skutočne nepomestia. V obave, že voda ešte stúpne, skúša šplhať vyššie po skalnatých výstupkoch. Nohou hmatá po opore v stene. Naslepo hľadá rukami záchytný bod nad hlavou. Chytá sa o ostrý výčnelok a odráža sa nohami. Nato s kvílivým výkrikom padá spolu s utrhnutými kameňmi do vody.

           

            Ráno ma budí príchod policajta. S údivom zisťujem, že je už skoro desať hodín. Nálada sa mi zlepšuje, keď predo mňa kladie tanier s krajcom chleba, hrubým plátkom syra a olivami. Vravím si, že dievčatám moja hladovka nijako neprospeje a vrhám sa na jedlo. Pocit zrady ustupuje uspokojeniu z plného žalúdka.

Ešte pred príchodom na stanicu urobil svedomitý ochranca zákona obchôdzku po pláži, ale nič nové nezistil. Ubezpečuje ma, že požiadal všetkých rybárov, aby mali oči otvorené a hľadali zatúlaný čln s dvomi turistkami na palube. Znova ho uisťujem, že moje kamarátky by sa v žiadnom prípade nechovali nezodpovedne. Hodinu rozoberáme všetky možnosti. Nakoniec berie do rúk telefón. Aj keď jeho slovám nerozumiem, z  tónu hlasu chápem, že sa konečne rozbieha pátracia akcia. Policajt ma žiada, aby som sa vrátila na miesto, kde by ma za normálnych okolností dievčatá hľadali. Ide mu hlavne o to, aby sa zbavil oslov. Z hladu robia taký rámus, že to počuť cez pol mesta.

 

-„Čo tu robíte tak skoro?“ – ironizujem o dve hodiny neskôr. Pri pohľade na zúbožený stav oboch kamarátok radšej zmĺknem. Zabalené v dekách, s kruhmi pod očami, sedia na policajnej stanici.  V rukách zvierajú šálky s teplou kávou.

-„Zachránila ma pred žralokmi.“ – Ina dojato kývne bradou smerom k Nataši. Lepí na ňu svoj vďačný pohľad. –„Vytiahla ma z mora.“

-„Žiaden žralok tam nebol.“ – naštvano odsekáva Nataša, ktorá neznášala emocionálne scény. „Bola tam hĺbka pár centimetrov. A tá krava sa v panike skoro utopila.“

           

-„Hneď som vedela, že to nie je Navagio.“ – vypovedá Ina neskôr do zápisnice za prítomnosti českého tlmočníka. –„Veď tam nebola ani tá pirátska loď.“

-„Trvali sme na tom, aby nás zaviezli na Navagio.“ – rozpráva Nataša medzi tým, ako hltá teplú kávu. -„Ale tvrdili, že je tam veľa turistov a že lepšie bude ísť tam neskôr. Keď už budú všetky výletné lode preč. Že sa najprv vykúpeme na tej malej pláži, kde ste nás našli.“

-„Snažili sa nás rozdeliť.“ – skáče jej do reči Ina. „Mňa jeden vylákal na pláž, že sú tam pekné mušle. Ale žiadne tam neboli.“ – v Ininom hlase rezonujú rozhorčené tóny. –„Ani jedna. A navyše sa furt na mňa lepil, takže som ich ani nemohla kľudne hľadať. Potom som počula z člna jej krik.“ – ukazuje hlavou na Natašu, –„Nadávali si s tým druhým Grékom. Potom som videla, ako ju sotil cez palubu do mora. A hodil tam aj naše veci. Aj môj foťák.“ – dodáva a pohľad jej vlhne.

-„Keď sme ostali na člne sami, začal ma obťažovať. Pohádali sme sa a začal byť agresívny. Potom ma vyhodil z člna do vody.“ – popisuje svoj zážitok Nataša. –„Potom sa chvíľu prekrikoval so svojím kámošom na brehu a nakoniec nás tam nechali a odplávali.“

-„ Lode, ktoré plávali okolo, boli vždy príliš ďaleko a tí ľudia na nich asi nechápali, prečo mávame. Vždy nám tiež len zamávali, ale žiadna pre nás neprišla.“ – v Ininom hlase znie rozhorčenie.

-„To je jasné.“ – štekne po nej Nataša, ktorá podľa všetkého trpí v jej spoločnosti, po prežitej noci, ponorkovou chorobou. –„Veľká loď nemôže pristáť hocikde.“ Pokračuje smerom k policajtovi –„Bol večer a začal príliv. Ustúpili sme až k útesu, ale voda stále stúpala. Tak sme si našli výklenky v skale, aby sme nemali nohy celú noc vo vode. Bolo to dosť nepohodlné. Ale nič nehrozilo.“ – poslednú vetu už zlostne adresuje Ine.

-„To je jedno, že to nebolo hlboko. V noci to vyzeralo hrozne. Boli sme prilepené na skale a okolo len čierna voda.“- háji sa Ina –„Tá voda mohla byť oveľa hlbšia, no nie?“

-„To je krava nebeská. Mala som ju nechať utopiť.“ – psychicky vyčerpaná Nataša si vkladá tvár do dlaní.

             

            Po návrate do Cikády sú obe výletníčky vyčerpané. Balenie nechávame na druhý deň. Ráno hádže Nataša svoje veci do tašiek v úplnom tichu. S úľavou sa súkame do známej dodávky, ktorá nás vezie na letisko. Starena sa odmieta s nami rozlúčiť. Stále sa hnevá, že osly nenocovali doma.

            Ticho trvá po celú cestu domov. Ina sa s veľkým premáhaním chová rovnako. Ignorujú dokonca aj moje nadšenie, keď na letisku v Bratislave nachádzame stratený kufor, ktorý nikdy neopustil naše územie. Nataša s Inou si berú taxi a z jeho zadných sedadiel mi venujú posledné vyčítavé pohľady.

            Vlečiem kufor s nepoužitými vecami k zastávke autobusu a v duchu si nadávam. Svoju pohrebnú reč som zabudla v plážovej taške. Samozrejme to bolo to prvé, na čo narazila Nataša ráno pri balení. Neocenili to.        

Po pol hodine prichádza autobus. S námahou ťahám ťažký kufor hore schodíkmi. Je mi jedno, že sa otlčie. Je mi jedno všetko. Som rozľútostená z toho, že moje najlepšie kamarátky, duchovne mne najbližšie bytosti, nepochopili moje dobré úmysly a tú mieru lásky, ktorú som vložila do poslednej rozlúčky s nimi. Som rozľútostená z dovolenky, ktorej jediná harmónia spočívala vo vyváženosti zlého začiatku a zlého konca.

„Do prdele so životom, už to snáď ani nemôže byť horšie.“ – hundrem si ukrivdene, keď vyťahujem kufor na najvyšší schodík a zlostne ním hádžem o podlahu autobusu.

Po náraze sa kufor otvára. Všetkými smermi sa z neho kotúľajú neidentifikovateľné chlpaté zelené predmety. Malé potvorky mimozemského pôvodu sa viditeľne tešia zo získanej slobody. Vydesení spolucestujúci uskakujú, pričom si v panike šliapu po nohách. Sivozelená vrstva pokrýva aj zvyšok batožiny. Nechápavo a opatrne sa zohýnam ku kufru. Niekde z podvedomia sa mi vynára spomienka na film, kde kozmická rôsolovitá hmota požiera nič netušiacich pozemšťanov.

            Moje krátkozraké oči zaostrujú na predmety. So znechutením mi to dochádza. Daždivé počasie a vlhkosť letištného skladu premenili za desať dní naše zásoby jedla, vrátane pomarančov, na hustý plesňový porast. Ten vzal útokom nielen jedlo, ale systematicky osídlil aj naše šatstvo.

            Venujem najbližším spolucestujúcim rozpačitý úsmev a rýchlo siaham po najbližšom chlpatom objekte. Prsty nečakane ľahko prenikajú zeleným obalom a pomedzi ne vystrekuje slizká šťava. Zhnusene odťahujem ruku a nenápadne si ju obtieram o džínsy. Okamžite sa okolo mňa vytvára voľné miesto. Taký diskrétny odstup si ľudia v prostriedkoch hromadnej dopravy bežne udržujú od bezdomovcov. Dúfam, že budú voči mne rovnako zhovievaví ako voči týmto intenzívne zapáchajúcim čiernym pasažierom a nevyhodia ma z autobusu.

            Zatváram kufor, prirážam ho kolenom k stene. Po celú cestu zamračene hľadím von z okna. Netúžim sa stretnúť s pohľadom niektorého z cestujúcich. Len vďaka silnému opáleniu nevidno, ako sa červenám.

            Doma okamžite vyhadzujem kufor na balkón. Tentokrát vyzbrojená gumovými rukavicami triedim jeho obsah. Vzhľadom na rozsah škôd ide väčšina jeho obsahu rovno do odpadkového koša. S veľkou dávkou zadosťučinenia balím Inine plesnivé šatstvo do igelitových tašiek a pevne ho preväzujem špagátom. Čím dlhšie bude trucovať a odkladať svoju návštevu, tým zrelší bude obsah tašiek.

            Po hodine je všetko upratané, v kuchyni ukľudňujúco vrčí pračka. Čerstvo vysprchovaná popíjam v obývačke kávu. Pohľad mi padá na zbierku albumov. Som náruživý zberateľ dovolenkových fotiek. Nanešťastie bol môj Olympus celú dovolenku v stratenom kufri. Nataša nikdy nefotí, vyznáva teóriu, že žiť treba prítomnosťou a spomienky sú len zdrojom melanchólie. Pre mňa sú však dovolenky tak vzácne, že sa ich snažím zvečniť na čo najväčšom počte fotiek. Smola, že Inin fotoaparát neprežil výlet na pláž Navagio.

            Nič ma nezastaví. Z letáku cestovnej agentúry TeamTravel vystrihujem titulok akciovej ponuky Super UltraLast Minute a tiež drobný obrázok penziónu Cikáda. Nalepujem všetko na stránku albumu a pod to umiestňujem list so smútočným prejavom. Škodoradostne sa šklebím, keď na stránke nechávam voľné miesto na fotky, ktoré tam doplním dodatočne. Som rozhodnutá číhať s fotoaparátom na momentky Ininej tváre, keď rozbalí svoje igelitky.  

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8