Epizódy zo života slonov 8. epizóda 1. časť

Spisovateľ/ka: Heňa | Vložené dňa: 13. februára 2014
http://citanie.madness.sk/view-46538.php

Kapitola osem.

Osud ti siahne do útrob a vyvráti ťa na ruby.

           

            Červená škvrna sa agresívne rozširuje po bielom obruse. Čiastočne pripomína politickú mapu po druhej svetovej vojne. Vedúci oddelenia Blenok stojí zmeravený s rukou natiahnutou nad tou skazou. Mohol by kľudne predstavovať americkú sochu slobody rezignujúcu nad šíriacim sa komunizmom. Asi by bol radšej tou sochou.

Chcel by byť hocičím iným len nie babrákom, ktorý pri podávaní ruky vojenskému prominentovi z NATO zavadil o poháre s červeným vínom. Poháre boli pripravené na prípitok na servírovacom stolíku po jeho pravej ruke. Tá istá pravá ruka, ktorá ešte stále zmeravene trčí do priestoru a ku ktorej sa momentálne odmieta hlásiť, dala pred chvíľou nechtiac impulz pohárom a tie predviedli dokonalý dominový efekt vrátane ďalekosiahleho rozptylu. Dôsledkom toho si teraz delegácia z vrchného veliteľstva NATO zmätene obtiera servítkami víno z rovnošiat. Ostáva dúfať, že nebudú incident pokladať za politickú provokáciu. Ostáva dúfať, že sa dostanem čo najskôr na hotelovú izbu, aby som dostala vínové škvrny z béžového nohavicového kostýmu.

            Blenok sa konečne preberá a reaguje na situáciu pre neho jediným možným spôsobom.

-„Slečna Janková!“ – zlostne a vyčítavo ukazuje smerom k zdevastovanému servírovaciemu stolíku.

Som si stopercentne istá, že v nijakom prípade nenesiem zodpovednosť za jeho nemotornosť a za polohu servírovacieho stolíka. Som si tiež stopercentne istá, že si to aj tak odskáčem. Stisnutými čeľusťami mu naznačujem, že nebudem bezbranná obeť. Rozhodne sa otáčam na päte a odchádzam z hotelovej reštaurácie. Uvítacia recepcia pre hostí medzinárodnej konferencie sa bude musieť chvíľu zaobísť bez mojej kontroly.

            Konferencia sa z dôvodu, ktorý bežne klasifikujem ako „lebo Blenok“, koná v kúpeľnom hoteli v Trenčianskych Tepliciach. Vďaka tejto skutočnosti zatiaľ nedorazila tretina očakávaných hostí. Ich rozptyl po západnom a strednom Slovensku sa dá sledovať podľa zúfalých telefonátov, ktoré Blenok každú chvíľu vybavuje. Gratulujem si, že som na organizačné pokyny neuviedla číslo svojho služobného mobilu. Žiadny služobný mobil totiž nemám.

            Tento fakt môj vedúci zásadne ignoruje. Volá mi na súkromný mobil vždy, keď to uzná za vhodné. Čo je zakaždým, keď mu hlavou preletí náznak myšlienky, ktorý sa nejakým spôsobom vzťahuje na moju osobu. U neho ide vždy len o náznak myšlienky.

            Nemá zábrany zobudiť ma skoro ráno počas mojej dovolenky, aby mi do napoly spiaceho mozgu sypal množstvo nesúvislých informácií. Obvykle po štvrťhodine zakončí reč tým, že to nie je súrne a počká to na môj návrat do práce.

            Zvykne mi tiež volať večer, aby poukázal na to, že je ešte v práci. A aby sa ma pýtal na veci, ktoré som mu v ten deň stokrát dokladovala osobne aj písomne.  

            Faktom je, že Blenok je už roky rozvedený. Vďaka jeho povahe sa mu vyhýbajú jeho vlastné deti, cudzie deti, domestikované aj voľne žijúce zvieratá a všetci známi z pracoviska aj súkromia. Dni a večery trávi v práci. Víkendy, keď sa mu nepodarí získať povolenie pre pobyt na pracovisku, sú pre neho utrpením. Vtedy zvykne bez varovania navštevovať kolegov pod zámienkou urgentnej úlohy. Prípadne prichádza s výhovorkou, že mu nefunguje počítač a že musí nutne dokončiť dôležitú správu, stanovisko alebo materiál. Na rozdiel od ľudí, ktorých prepadá týmto spôsobom pri nedeľňajšom obede, večernom televíznom programe alebo inej súkromnej činnosti, mu jeho počínanie vôbec nepripadá trápne a nevhodné. Vo svojej obmedzenosti nechápe, že by súkromný život mohol obsahovať niečo iné, ako prípravu na ďalší pracovný deň. Každú súkromnú debatu alebo oslavu bez výstrahy mení na pracovnú poradu ignorujúc znechutených ľudí okolo seba. Znechutenie ostatných ľudí je väčšinou jediným výsledkom pracovného nadšenia vedúceho Blenka.

            Svoje momentálne znechutenie si teraz odnášam na hotelovú izbu. Kráčam pomedzi ľudí v reštaurácii a pristihujem sa, že zo zvyku medzi nimi hľadám tvár Neodolateľného. Naposledy som ho videla dva týždne po jeho návrate z Indie. A to už je dávno.

           

            Ohlásil sa ako vždy formálnym pozvaním na večeru. Dočkať sa z jeho úst vety „ahoj zlato, musím ťa vidieť.“ je rovnako nemožné ako počuť od budhistického mnícha „stredne prepečený, prosím.“   Vzhľadom na účelový charakter nášho vzťahu dávam prednosť intímnejším večerám u mňa doma. Môžeme sa hneď maznať a absencia spoločných tém nie je tak citeľná. Ako vždy som to aj tentokrát musela navrhnúť ja. Je schopný pre mňa urobiť veľa, ale ani jeden ústretový krok.

            Dorazil s igelitkou naplnenou dobrotami a darčekmi. Jeho spôsob prejavu náklonnosti. O cite si netrúfam hovoriť.

            Milovali sme sa. Alebo súložili. Podľa toho, či ide o milovanie, ak tomu chýba zamilovanie. Ak tomu chýba to dráždivé vnútorné chvenie, ktoré sa tak zázračne miesi s absolútnym duševným uvoľnením. Stav, aký som zažila s Martinom. Aj keď len na chvíľu.

             Spomienka sa vnútila, keď som zacítila vôňu santalového slona. Vedľa neho som na poličku postavila masívnejšieho slona z ťažkého materiálu pomaľovaného indickými motívmi. Suvenír,  ktorý mi z Indie doniesol Neodolateľný.

-„Aha. Niekto ma už predbehol.“ – zasmial sa Silvo a postavil sa za môj chrbát tak, aby sa naše nahé tela dotýkali. – „Necháš si nosiť slonov od všetkých milencov?“

-„Od všetkých? Žartuješ. Veď sú tu len dva.“ – odsekla som uštipačne. Objal ma okolo pása a miesto odpovede ma jemne uhryzol do ramena. Potom mu ruky skĺzli na moje slabiny a roztúžene zavrčal. Reagovala som na to divadlo len symbolicky. Vedela som, že už k ničomu nedôjde. Svoju normu splnil, podobne, ako keď si dával presný počet dĺžok v bazéne.         

-„Už pôjdem.“ – potvrdil moju skúsenosť a začal sa obliekať.                                

            V tomto je nekompromisne zásadový. Vždy sa v noci vracia domov. Mne to vyhovuje. Pocit osamelosti mávam už dávno predtým, než sa za ním zavrú dvere.

-„Zavolám ti.“ – neodpustil si konvenčnú vetu na záver a zbehol po tmavých schodoch dolu. V rámci utajenia sa aj tentokrát vyhol osvetlenému výťahu. Pozerala som pár sekúnd na prázdne schodište a uvažovala, akou vetou sa lúčia milenci, ktorí sa naozaj milujú. Jasné, zavoláš, pomyslela som si skleslo. Určite nie skôr, ako o dva týždne alebo o mesiac.

            To mi vadí zo všetkého najviac. V jeden deň ma rozmaznáva, zahrňuje nehou a druhý deň ma odloží ako použitú košeľu.

           

            A vraj ženy sú tie náladové, vzdychnem si pri tej spomienke, kým čakám na hotelový výťah. Muži nás jeden deň zahrňujú vášňou a druhý deň len vecnými poznámkami o svojej zaneprázdnenosti. Ale u mužov sa to definuje ako pragmatizmus. A ten sa cení. Na rozdiel od náladovosti.

-„Neboj, to sa dá oprať.“ – počujem za sebou tichý hlas. V spánkoch mi začne búšiť skôr, než si uvedomím, komu ten hlas patrí. Pomaly sa obraciam.

-„Ahoj.“ – reagujem naoko bez emócií. Rýchle sa otáčam k výťahu, ktorý práve dorazil. Cítim horúčavu v tvári a nechcem, aby si to všimol. Nastupujeme spolu do kabíny. Hlavu skláňam ako unavený cirkusový kôň.

-„Nebola to tvoja vina.“ – vraví Martin a jemne mi rukou dvíha bradu, aby som sa mu pozrela do tváre.

-„Ja viem.“ – prikyvujem zmätene. –„Môj šéf je neohrabaný kretén.“

-„Nemyslím to víno.“ – usmieva sa jemne a zhovievavo nad mojou nechápavosťou – „Myslím ten večer u teba. A potom na polícii.“

            Výťah zastavuje na mojom poschodí. Pomaly vystupujem. Už som na chodbe a ešte stále neviem, čo povedať.

-„Odprevadím ťa, ak dovolíš.“ – vystupuje so mnou a mne sa klepú kolená. Kývnem hlavou na znak súhlasu. Kráčame chodbou k mojej izbe.

-„Tak prečo si sa neozval?“ – pýtam sa konečne na to, čo ma po celý čas trápilo.

-„Pretože keď ma ten policajt prepúšťal, naznačil mi, že za to vďačím tvojmu vplyvnému priateľovi.“ – v hlase má náznak hnevu. –„Tak som si to trocha zisťoval. A výsledky prieskumu mi naznačili, že som pre teba len malá ryba.“ – usmieva sa trpko.

-„Neviem, čo si zistil. Ale tvoje závery sú každopádne pomýlené.“ – cítim sa urazene. Medzitým otváram dvere izby.  Gestom ruky pozývam Martina ďalej. Bez zaváhania vchádza. Vyzlieka si sako a odkladá ho na vešiak. Pri tom známom úkone ma zalieva vlna nehy.

-„Rád si to s tebou vyjasním. Záleží mi na tom. Teda na tebe.“- vraví vážne. –„Ale najprv sa vyzleč.“ Keď vidí môj šokovaný výraz, so smiechom vysvetľuje. –„Treba vyprať tvoj kostým. Alebo si tú škvrnu chceš nechať?“

            Smejem sa tiež. Úplne som zabudla na svoje zničené oblečenie. Smejem sa, lebo všetko je zrazu ružové. Ako tá škvrna na saku. Ideme spolu do kúpeľne.

-„Neviem, či sa môže prať.“ – váham nad sakom.

-„Ukáž.“ – berie mi ho z rúk a pozorne si prezerá materiál a nášivku. Medzitým zo seba zhadzujem nohavice. Strhávam z vešiaku hotelový župan a bleskovo sa zahaľujem.

-„Prečo ten stres?“ – pozoruje ma v zrkadle. –„Už som ťa videl. Dokonca som videl oveľa viac. A cítil.“

-„Boli sme pripití.“ – nechápem, čo to trepem. Som neskutočne vyplašená z toho, že by to tentokrát mohlo vyjsť. Som vyplašená z toho, že by to zasa nemuselo vyjsť. 

-„V studenej vode sa tomu nič nestane. Tento materiál sa môže prať. Aj keď je tu značka čistiarne.“ – odmerane sa zasa venuje saku. Napúšťa do umývadla vodu a namáča ho. Podávam mu aj nohavice. Je mi úplne jedno, ako budú po vypratí vyzerať. Martin si vyhrnuje rukávy na košeli a šikovne prepiera škvrnky na kostýme.

-„Máš šťastie, ide to dolu.“ – komentuje svoje úsilie. – „Ale dnes si to už neoblečieš. Dúfam, že máš niečo náhradné?“

            Krútim hlavou nad absurditou tej otázky. -„Mal by si vedieť, že odborná príprava ženy na služobnú cestu spočíva v rabovaní šatníka.“

-„Tušil som to. Ale nebol som si istý. Nie som veľký znalec žien.“ – vraví stále otočený k umývadlu, takže neviem, nakoľko ho mám brať vážne. Nemôžem ho brať vážne.

-„To si nechaj. Tiež nie som odborník na mužov, ale ty vieš presne, čo robíš. A robíš to s istotou.“ – sama sa ľakám toho, že je možno pravda, čo hovorím. Že je Martin možno len podstatne šikovnejší manipulátor ako Neodolateľný. Otáča sa a pomaly si utiera ruky do uteráku. Celý čas na mňa pozerá vážne, skoro až skúmavo. Potom podíde ku mne, objíme ma jednou rukou a druhou mi zasa dvíha bradu tak, aby som nemohla uhnúť pohľadom.

-„Nie som lovec. Možno vyznieva všetko, čo robím, sebaisto. Asi preto, že všetko robím tak, ako to cítim. Nič nehrám. Ak máš pocit, že sa triafam do čierneho, tak je to len preto, že to cítime rovnako.“ – púšťa mi bradu a nežne odhŕňa vlasy z čela. –„Bol by som ozaj rád, keby si to cítila tak, ako ja.“

            Srdce mi búši tak silno, že sa cítim trápne. Mám rada romantiku, ale moje srdce sa chová ako v mexickej  telenovele.

-„Priveľa sentimentu. Ak ma teraz pobozkáš, tak niekto za nami povie ďakujem, beriem, posledný záber.“ – vravím čo najmilšie na zmiernenie svojich slov. Pobavene kýva hlavou a vracia sa k umývadlu.

            Sedím v kresle a rozhliadam sa po hotelovej izbe. Mám pocit, že na každej stene je napísané, že som idiot. Čakám na prejav citu ako žobrák na milodar a keď ho dostanem, odmietam ho s cynizmom novozbohatlíckeho snoba.

-„Podaj mi vešiak.“ – volá na mňa Martin z kúpeľne. Vyberám vešiak zo skrine a podávam Martinovi. Vešia preprané sako a nohavice nad sprchovací kút a necháva ich odkvapkať.

-„Neskôr to zaves do izby a urob prievan. Do rána to bude suché.“ – dáva mi pokyny, ktoré vyznievajú, ako keby si to komentoval pre seba, než ako keby ma poúčal.

-„Možno to bude suché, ale určite sa to nebude dať obliecť také skrčené.“ – vravím ľahostajná voči osudu svojho kostýmu. Moju pozornosť pútajú Martinove ruky, ktoré urovnávajú sako na vešiaku. Ešte si pamätám ich dotyky. Každý dotyk jeho štíhlych prstov na látke akoby sa priamo prenášal na moju pokožku.

-„Žehličku budú mať na recepcii. Donesiem ti ju, ak chceš.“ – ponúka mi, stále otočený k saku. Stojím za jeho chrbtom opretá o zárubňu kúpeľňových dverí.

-„Áno, chcem.“ – nekontrolovateľne zo mňa vyráža takým tónom, že sa prudko otáča ku mne. To ma preberá z očarenia.

-„Jasné, chcem, ale asi mi to aj tak nepomôže.“ – rýchlo maskujem svoje predchádzajúce rozpoloženie. –„Nohavice ešte zvládnem, ale nedokážem ožehliť sako. Žehlička pre mňa nie je to, čo pero pre Hemingwaya.“ – smejem sa neisto. Pristupuje ku mne a objíma ma.

-„Myslím, že Hemingway používal písací stroj.“ – šepká mi sklonený do ucha. Potom ma zľahka bozkáva na krk. Zatváram oči a cítim, ako mu každá bunka môjho tela ide v ústrety. Jeho ešte vlhké ruky prenikajú pod môj župan. Tlačím sa k nemu celým telom. V tom momente sa ozve siréna. Odskakujeme od seba v úľaku.

-„Máš šialené vyzváňanie na mobile.“ – krúti Martin neveriacky hlavou. –„Skoro ma porazilo.“

-„To mám pre jediné číslo.“ – vysvetľujem a upravujem si uvoľnený župan. Čaro momentu je preč. –„Pre Blenka. Aby ma dostatočne negatívne naladilo. Preventívne.“ Beriem mobil zo stolíka a umlčujem jeho šialené kvílenie.

-„Prosím.“ – ozývam sa mierne varovne. Ešte stále mám na vedúceho zlosť a som rozhodnutá neostať mu nič dlžná. Za kostým aj za nespravodlivé obvinenie.

-„Áno, musela som sa prezliecť...Nie, pán vedúci, určite to netrvá príliš dlho ...Iste, prídem, hneď ako budem hotová.“ – znechutene odhadzujem mobil na stôl.

-„Budem musieť ísť.“ – tvárim sa ľútostivo.

-„Môžem ti doniesť tú žehličku? Neskôr, keď skončíš.“ – pýta sa spôsobom, ktorý prezrádza, že už pozná odpoveď. –„A ak ma tu necháš, tak ti to sako ráno ožehlím.“

            Túlim sa k nemu na znak súhlasu. Bozkáva krásne, pery má mäkké a žiadostivo nimi nasáva tie moje. Nakoniec ho musím nasilu vystrčiť z dverí. Rýchlo si obliekam kostým, ktorý bol pôvodne určený na druhý deň akcie.

            V reštaurácii idem priamo k vedúcemu. Už ma netrpezlivo vyčkáva. Demonštratívne si oprašujem neexistujúce smietky z čistého saka.

-„No, ste sa prezliekla, vidím...hm...do čistého....hm,“ – brble Blenok. Vreckovkou si utiera čelo vlhké od stresu. Každú chvíľu si prikladá k uchu hluchý mobil a zároveň chaoticky listuje v papieroch s organizačnými pokynmi. Dokazuje tým svoje plné nasadenie.

–„Je toho veľa, že...hm...také veci sa stávajú...to...víno...hm...nabudúce treba všetko precíznejšie, že áno...aby sme sa vyhli podobným nepríjemnostiam, že..“ – mekoce, občas dvíha oči od organizačných pokynov a hádže na mňa krátke káravé pohľady. Dosť krátke, aby sa vyhli môjmu odmietavému pohľadu.

-„Tak, ešte stále nedošli nejakí ľudia. Už nie veľa. Asi polovica. Niekde by tu mala byť prezenčná listina.“ – zmätene listuje v papieroch. Hrabe sa v nich stále nervóznejšie, až mu nakoniec väčšina padá na zem.

–„Pripravili ste, dúfam, prezenčnú listinu?“ – štekne po mne podráždene. Bez slova sa otáčam a idem vziať prezenčnú listinu. Logicky leží na stolíku pri vstupe do reštaurácie, aby sa každý delegát mohol po príchode zapísať. Bez slova mu ju strkám pod nos.

-„Ahá, tak tu ju máme.“ – vraví spokojne, ale hneď nato sa zasa mračí. –„Asi ste zabudla urobiť zoznam všetkých kontaktných telefónnych čísiel, že?“ Beriem mu z ruky poprehadzované a dokrčené papiere. Vyberám spomedzi ne žiadaný zoznam. Podávam mu ho zasa bez slova.

-„Tu ho mám.“ – víťazne ho dvíha do výšky. –„Musím obtelefonovať všetkých, čo zatiaľ neprišli. Viete, to je teraz najdôležitejšie.“

            Nechávam ho napospas jeho činorodej práci. Idem skontrolovať prípravu zasadacej miestnosti na zajtrajšiu konferenciu. Je to náročné, pretože hotel nemá na konferenciu vhodné priestory ani vybavenie. Ale hotelier je Blenkov známy a tým je vysvetlené všetko. Jediný Blenkov prínos do organizácie konferencie boli jeho pravidelné cesty do Teplíc, aby s hotelierom riešil finančné podmienky podujatia. Pri nahliadnutí do plánovaných výdavkov sa nestíham diviť. Keby som na akcii nebola osobne, myslela by som si, že celá tá sláva musí byť na úrovni oslavy narodenín anglickej kráľovnej.

            Teraz je nutné premeniť spoločenskú miestnosť hotela na konferenčnú sálu so všetkým potrebným technickým vybavením a dekoráciou. Hotelier síce sľúbil, že sa o všetko postará, ale ako o chvíľu zisťujem, jeho skúsenosti nepresahujú organizáciu zoznamovacích večierkov pre kúpeľných hostí.

            Šokovaná stojím v sále. Vypliešťam oči na umelú kvetinovú výzdobu, ligotavé papierové reťaze a girlandy visiace všade po obvode stien a zo stropu. Premietacie plátno je síce na správnom mieste, ale z jednej strany ho podopiera maketa Jánošíka v životnej veľkosti, z druhej ho k stene pritláča vypchaný kamzík so zaprášenými sklenenými očami.      Sľúbený rečnícky pult podľa očakávania stojí vedľa plátna. Neočakávané je umiestnenie umelého asi pol metrového stromčeka tesne pred pultom. Napriek tomu, že postráda ozdoby, jednoznačne ho identifikujem ako vianočný kus. Pre dosiahnutie väčšieho efektu sú okolo stromčeka rozmiestnené keramické figúrky ovečiek. Netrúfam si hádať, či pochádzajú z veľkonočnej výzdoby hotela alebo z vianočného betlehema.

-„To kvôli tomu znaku. Ale pôsobí to prirodzene, že? Taká typická slovenská idylka.“ – ozve sa za mojím chrbtom hlas hrdého hoteliera.

-„Aký znak?“ – nechápem. Berie ma za lakeť a ťahá k rečníckemu pultu. Žmurká na mňa sprisahanecky a mierne odťahuje stromček. Prudko vydýchnem vzduch z pľúc. Čelnú stranu pultu zdobí nápadný farebný reliéf zobrazujúci prekrížený kosák a kladivo.

-„Iný som nezohnal.“ – vysvetľuje hotelier –„Aj kvôli tomuto som sa musel prehrabovať pol dňa v sklade kultúrneho domu.“

-„Ale vlajku máte dúfam naťácku?“ – so zlou predtuchou skúmam, či hustá výzdoba vhodná na hasičský ples neskrýva niekde nápis „Proletári všetkých krajín spojte sa“ alebo „So Sovietskym Zväzom na večné časy“.

            Našťastie nenachádzam žiadne ďalšie politické dedičstvo. Zato zadná stena miestnosti sa hrdí vyblednutou maľbou zobrazujúcou roľníčku s náručou plnou klasov ako sa spolu s robotníkom v slušivých montérkach pateticky radujú zo života. Ani tu nechýba dobová symbolika. Roľníčka skrýva pod klasmi kosák a robotník kŕčovito zviera v ruke kladivo. Druhú ruku má zovretú v päsť, čo v kontraste s úsmevom na jeho tvári dodáva obrazu psychopatologický nádych. Keby som z detstva nepoznala charakter týchto malieb, povedala by som, že ide o scénu z hororu.

-„Iste. Tuto ju máte.“ – horlivo rozvinuje zástavu.

-„Fajn.“ – chválim ho smutne. – „Takže Európsku úniu by sme mali. A to NATO?“

-„Ježiš, ja som to poplietol.“ – chytá sa za čelo. –„To tie hviezdičky ma splietli, viete. Ale mám ešte v zásobe túto.“ – rýchlo odvinuje druhý kus látky.  –„To je skoro za jedno, nie?“

-„Tá je americká.“ – konštatujem čím ďalej skleslejšie. -„Američanom je to možno jedno, ale ostatné partnerské štáty by to tak asi nebrali.“

            Pozerám na hodinky. Je päť hodín. Mám čo robiť. Kážem hotelierovi, aby dal odstrániť všetku výzdobu vrátane Jánošíka a kamzíka.

-„Ale potom bude plátno odstávať od steny.“ – bráni svoj tvorivý zámysel.

-„Tak ho k stene pribite klincami, mne je to jedno.“ – strácam trpezlivosť.

            Začína sa ma zmocňovať panika. Ak nestihnem dať veci do poriadku, nikoho nebude zaujímať, že príprava miestnosti je plne v réžii hotela. Zodpovedať sa budem ja.

            Vraciam sa späť do reštaurácie, ktorá sa pomaly zapĺňa medzinárodnou účasťou. V jednom rohu miestnosti vidím Blenka, ako spotený vehementne niečo vysvetľuje do telefónu. Názorne pri tom pichá prstom do mapy Slovenska rozprestretej pred ním cez celú plochu stola.

            Prechádzam pohľadom po miestnosti. Dúfam, že by mi Martin mohol pomôcť. Ich podnik sídli v Trenčíne a určite sa v ňom nájdu veci, ktoré potrebujem.

            Nadšenie ma opúšťa, keď ho konečne zazriem. Stojí v spoločnosti svojho riaditeľa Košúta, môjho riaditeľa Zobasa a niekoľkých ďalších dôležitých funkcionárov. Štátny tajomník má prísť zajtra oficiálne otvoriť konferenciu. So všetkou slávou. A s kamzíkom, pokiaľ niečo nepodniknem, myslím si a odhodlane vyrážam ku skupinke.

-„A, slečna Janková. Naša organizátorka. Dúfam, že máte všetko pod kontrolou?“ – venuje mi dávku falošnej srdečnosti Zobas. –„Počul som o nejakom nepríjemnom incidente. Tak dúfam, že to bude jediná škvrna na tejto akcii.“

-„Organizátorka určite nenesie vinu za to, že sa niekto chová ako slon v porceláne.“ – zastáva sa ma Martin. Na očiach je mu vidno, že sa na tom baví.

-„Organizátorka by sa mala postarať, aby sa žiadny slon v porceláne nevyskytoval.“ – pridáva sa Košút pichľavo. Hypnotizuje ma hadími očami. –„Rád vás zasa vidím.“ – podáva mi ruku. Nič sa nezmenilo. Zasa je nepríjemne vlhká, studená a ochablá ako mŕtva ryba.

-„Ale čo robiť, ak je ten slon v skutočnosti capom záhradníkom?“ – nečakám, že moju otázku pochopí. Pritom si nenápadne obtieram ruku o nohavice. Ku podivu, až na Zobasa sa všetci okolostojaci smejú. Nenápadne Martinovi naznačujem, že s ním potrebujem hovoriť. Letmo pozdravím a vzdiaľujem sa od skupinky smerom k dverám. Za minútku ma dobieha.

-„Potrebujem pomôcť.“ – viac nevysvetľujem a ťahám ho do sály vyzdobenej ako na fašiangy.

-„No páni.“ – nešetrí obdivom. Čím viac si prezerá miestnosť, tým viac sa škerí.

-„Musím uznať, že si to pojala netradične.“ – smeje sa –„Vlastne nie, naopak. Až moc tradične. A čo môžem pre to ešte urobiť ja? Zatancovať odzemok?“

            Naoko naštvane strhávam girlandu a hádžem ju po ňom.

 -„Snáď si vážne nemyslíš, že to mám ja na svedomí. Vyzerám ako idiot? Vyzerám ako človek, čo vlezie nahý balkónom do cudzieho bytu?“          

Ledva to dopoviem, už som nútená prchať pred maketou Jánošíka. Chvíľu blbneme ako malé deti, naháňame sa po miestnosti. Nakoniec ma zaháňa do kúta a pritláča kamzíkom o stenu.

-„Brr. S veľkými kozami by si vyzerala strašne.“ – posmieva sa. Nakloní sa cez chrbát kamzíka a moju odpoveď umlčí bozkom. –„Cítiš, aké je to nanič, keď nás oddeľuje veľká koza?“ – mrmle medzi bozkami. Po minúte ho odtláčam.

-„Martin, tá koza je súčasťou veľkej lavíny, ktorá ma pochová, ak mi nepomôžeš.“ Vysvetľujem mu celú situáciu, vrátane ukážok proletárskych relikvií.

            Chvíľu si vážne premeriava sálu a roztomilo si pri tom klepe ukazovákom po hrboľčeku na nose.

-„Ok.“ – vraví nakoniec. –„Vyrabujem našu podnikovú zasadačku. Donesiem zástavy. A pripináčiky. Jednu zástavu obtočíme okolo pultu. To nie je zlý nápad, čo povieš? Ale čo s tou zadnou stenou neviem.“

-„Možno nejaké plagáty.“ – uvažujem nahlas. –„Alebo maskovacia sieť. Do stredu by sa dal znak NATO. A možno nejaký stolík s odbornými materiálmi.“

-„Čo dostanem, ak zoženiem maskovaciu sieť?“ Martin významne nadvihuje jedno obočie.

-„Všetko, čo budeš chcieť.“ – vyzývavo vystrkujem bradu.

-„Ide sa na to.“ – spokojne tleskne rukami a hrnie sa k dverám. –„Do polhodiny som späť. Možno hodina, kým to všetko naložím do auta.“

-„Martin.“ – volám na neho, keď už je na chodbe.

-„Čo ešte?“

-„Vedela som, že máte tú sieť.“

-„Ja viem.“ Zamáva a mizne za rohom.

            V tom momente sa do miestnosti hrnie hotelový personál na čele so svojim šéfom. Ten vydáva úlohy a potom len skleslo sleduje, ako mizne výzdoba, na ktorú bol tak hrdý.

-„Ste si istá?“ – skúša s iskričkou nádeje, že mám aspoň trochu zmyslu pre umenie.

-„Som si istá.“ – som neústupná. Trochu mi je ho ľúto. –„Snáď by sme mohli nechať toho kamzíka na chodbe. Možno sú medzi delegátmi poľovníci alebo milovníci prírody. Ale aspoň ho oprášte.“ – nie som si istá, či Zobas tento môj ústupok ocení.

            Objavuje sa firma, ktorá má v miestnosti namontovať mikrofóny a ozvučenie pre simultánny preklad. Aj keď sme už členskou krajinou a všetky medzinárodné rokovania by sa mali uskutočňovať v anglickom jazyku, naďalej sú potrebné služby tlmočníkov. Oficiálne sa tvárime, že je to služba pre nové členské štáty z bývalého východného bloku. V skutočnosti tým decentne zakrývame jazykovú nespôsobilosť nášho top manažmentu. Pri starších generáloch je z historického hľadiska pochopiteľné, že inklinujú viac k ruštine ako k angličtine. Pokiaľ ide o nových riadiacich funkcionárov, ich politické tričko často zakrýva odbornú nahotu.

            Problém s maľbou na zadnej stene je vyriešený. Firma pred stenu umiestňuje kabínky na tlmočenie. Pripojenie na elektrinu viazne. Zdá sa, že väčšina zásuviek nefunguje. Po pol hodine naťahovania a prepájania káblov zisťujeme, že zásuvky fungujú. Zapínajú sa cez vypínače na stene, rovnako ako osvetlenie v miestnosti.

            Nechávam ich pracovať a odchádzam skontrolovať priebeh recepcie. Je tu všetko po starom. Len Blenok stojí v inom kúte. Obriu mapu Slovenska pritláča ľavou rukou k stene. Pravou si drží pri uchu mobil, cez ktorý po anglicky navádzal stratených delegátov do Teplíc. Čašníci medzičasom zaplnili stoly obloženými misami, takže nemá kam položiť svoju veľkú mapu.         Drží mapu tak, aby mal oblasť Teplíc v úrovni očí. Horná polovica mapy neustále padá dolu a prekrýva dolnú polovicu. Blenok strká pod spadnutý diel mapy hlavu, tlačí ju smerom hore po stene, až kým nestojí na špičkách natiahnutý ako pružina. Mapa vydrží v narovnanej polohe pár sekúnd a zasa padá na hlavu veľkého navigátora.

            Beriem si zo stola pohár vína a odpíjam. Fascinovane sledujem, ako sa ten rituál opakuje stále dokola. Blenok pravidelne mizne pod mapou a zasa sa objavuje v polohe našponovanej baletky.

-„Neuveriteľné, že?“ – ozve sa tak nečakane, až sa strhnem. Vedľa mňa sa ako duch objavuje Košút. V ruke tiež drží víno. Ľahkým gestom naznačuje prípitok. Potom veľavravne naznačuje hlavou smerom k Blenkovi. –„To je to nasadenie, vďaka ktorému sa malí ľudia stávajú velikánmi.“.

            Aj keď mi hovorí zo srdca, nebudí vo mne dôveru. Je v ňom niečo zákerné, nebezpečné, čo neviem presne identifikovať. Pokladám jeho slová za provokáciu a radšej na ne nereagujem. Obmedzujem sa na súhlasné prikývnutie.

-„Neviete kam mi zmizol kolega? Mal som si s ním prejsť nejaké veci z mojej prezentácie a neviem ho nájsť.“ – pýta sa a pri tom naďalej pozoruje Blenkov zápas.

            Podľa programu majú zajtra firmy prezentovať svoju výrobu pred účastníkmi konferencie. Je to dobrá príležitosť na reklamu a zároveň pre nadviazanie osobných vzťahov s odberateľmi. Osobné vzťahy majú v tomto biznise to najdôležitejšie miesto. Udržiavanie dobrých vzťahov s dodávateľskými firmami patrí v štátnej sfére k najobľúbenejším činnostiam.

-„Je to moja vina. Poprosila som ho o  službu.“

Košút strúha prekvapenú tvár, tak musím informáciu doplniť. –„Hotel to nejako poplietol s vlajkami, tak som ho poprosila o zapožičanie vašich, podnikových. Dúfam, že to nevadí.“

-„No, pokiaľ mi jeho neprítomnosť nahradíte vlastnou spoločnosťou a budete dostatočne milá, nestrhnem mu za ten nedovolený odchod odmeny.“ – jeho tón a hadie oči mi nedovoľujú zistiť, či žartuje alebo to myslí vážne.

            Mám z tohto muža nepríjemný pocit. Ako z niekoho, kto na vás šeptá spoza hrozivej rituálnej masky. Ale nechcem, aby mal Martin problémy. Miesto odpovede ponúkam neistý úsmev. Ako správna slaboduchá blondína, nadávam si v duchu.

            Našťastie nás oboch upútava zmena Blenkovej pantomímy. Je očividné, že kým vybaví jeden hovor, už má na linke ďalší. Rukávom saka si obtiera spotené čelo. Predpokladám, že už musí dostávať kŕče do lýtok. Konečne mu to dochádza a mapu posúva dole. Teraz rukou pritláča k stene jej horný okraj, aby zamedzil jej ohýbaniu.

Až k nám je počuť jeho –„Hallo, Mr..... Yes, yes....and where are you just now?“ A navádzacia kalvária sa začína odznova. S tým rozdielom, že trenčianský región na mape je teraz vo výške Blenkových stehien. Nová situácia od neho vyžaduje, aby navigoval v zlomenej polohe prirodzenej len pre bábiku Barbie.

-„Obdivuhodné. Ale dlho to nevydrží.“ – ironicky komentuje jeho výkon môj spoločník.

-„Určite nie.“ – musím s ním súhlasiť. –„Už teraz sa mu nahrnula krv do hlavy.“

-„Môže dostať porážku.“ – bez najmenšej emócie hodnotí situáciu Košút a odpíja si z vína. –„Potom mu budete musieť dať prvú pomoc.“

-„Také niečo nemôžem dopustiť. Odchádzam.“ - kladiem pohár na stôl a kývnem hlavou na pozdrav. Lenže Košút ma pohotovo berie popod rameno.-„Odprevadím vás. Nezabúdajte, že ste mi dlžná.“

            Ideme do konferenčnej sály, kde firma dokončila všetky technické úpravy a personál odstránil nevhodné gýčové doplnky. Miestnosť teraz vyzerá prázdno a neosobne. Je to, ako keď z oslavy odídu všetci kamaráti a vy ostanete sami v prázdnom byte. Chýba mi kamarát kamzík, zbojník a tiež ovečky. Chýba mi Martin.

-„Museli ste si Martina pekne otočiť okolo palca, keď kvôli vám takto skáče.“ – vraví Košút, akoby mi čítal myšlienky.

-„Nie, tak to nie je.“ Ten chlap ma neskutočne irituje.

–„Určite ho poznáte dobre, tak viete, že je to ochotný  milý človek. Videl, že mám problém a chcel mi pomôcť. To je všetko.“

-„Iste.“ – súhlasí so mnou na pol úst. Tvári sa, akoby ho plne zaujímal mikrofón na stole. –„Je to pracant. Dá sa na neho spoľahnúť. Ale vy ste s ním musela pekne zacvičiť.“

            Pozerám na neho a čakám, až to dokončí. Je mi jasné, že je to len úvod. Niekde okolo žalúdka mi narastá dusivý varovný pocit, že príde niečo nepríjemné. Stále nič nevravím. Neurobím mu tú radosť, že budem vyzvedať.

            Košút sa prestáva venovať mikrofónu. Akoby si ma až teraz všimol, pristupuje ku mne. Príliš blízko na to, aby som si udržala pocit, že ide len o spoločenské, nič neznamenajúce tliachanie.

-„Vtedy sa vrátil z Bratislavy pekne doničený. Musíte byť dračica.“ – pri tých slovách, ktoré mám asi pokladať za kompliment, mi ukazovákom prechádza po ramene až k lakťu. –„Martin má dobrý tréning, ale ešte som ho nevidel takto vyšťaveného vracať sa ráno od baby.“

            Cúvam z jeho dosahu. Neviem, čo mi je viac nepríjemné. Jeho dotyk, jeho názor na noc strávenú s Martinom alebo jeho tvrdenie o Martinovom tréningu v oblasti pohlavných stykov.

-„Nemáte spoľahlivý zdroj informácií.“ – odstrkujem jeho ruku s odporom. –„Pripisujete mi zásluhy, ktoré mi nepatria. Teda, ak sa to dá vôbec nazvať zásluhami.“

-„Ale isteže ti patria, kocúrik.“ Jeho ruka sa zasa načahuje ku mne. Studenými očami mi kĺže po tele.

Vnucuje sa mi intenzívna predstava, ako otvára čeľuste do obrích rozmerov a potom ma zhypnotizovanú pomaly prehĺta. Systematicky zasúva moje telo do svojich útrob, až nakoniec jeho trup nadobúda kontúry mojej postavy. Ako keď had žere myš. Alebo zajaca. Kocúrika. Čo myslel tým kocúrikom? Má vôbec ujasnenú svoju sexuálnu orientáciu? Musím byť diplomatická alebo mu môžem povedať, ako to cítim? Že komunikácia s ním vynáša na výslnie dve tretiny mne známej mužskej populácie, predtým zaradenej do mentálneho a citového bahna? Nie som si istá, čo si môžem dovoliť, tak len zhadzujem jeho doternú ruku zo svojho ramena.

-„Martin sa rád podelí o svoje zážitky. A nie len slovne. Chápeš?“ Ten had ma skutočne paralyzuje. Svojou odpornosťou. A svojimi nechutnými tvrdeniami. Nakoniec prichádza rana do čierneho.

-„Stavím sa, že ti dal slona. Nakúpil ich hromadu. To na baby zaberá. Aj na teba to zabralo, že?“ Usmieva sa spôsobom, akoby mu niekto iný nadvihoval kútiky úst, pričom zvyšok tváre ostával bez výrazu. Akoby pohrebný zriadenec manipuloval mŕtvou tvárou. Berie prúžok mojich vlasov a obkrúca si ho okolo ukazováka.

            Ďalšia desivá vízia. Zdá sa mi, že ten zombie siaha studenou rukou do mojich útrob, naslepo sa tam prehrabuje a postupne zo mňa vyťahuje orgány.

–„Aha srdce.“ – obdivuje zombie prvý nález –„tak to už nebudeš potrebovať.“ Hodí ho bez záujmu bokom. –„Čo tu ešte máme?“ – hrabe sa vo mne ďalej ako v bubne s lístkami na tombolu. Cítim ako mi preniká hore krkom. Tak asi preto mám tu hrču v hrdle. –„To je mozog!“ – skríkne nadšene, keď vytiahne ruku . –„Ten si ani doteraz nepoužívala.“ – ironizuje, kým si na ňom pochutnáva. Potom siaha dole, až sa jeho ruka vo mne stráca po lakeť –„Tu je to! To čo ťa ovláda a čo používaš miesto mozgu! Vaječníky!“

            Otriasam sa rozhorčením. Možno odporom z Košútovho dotyku. Ten prameň vlasov si budem musieť neskôr odstrihnúť.

-„Tuším medzi nami prebehla iskra.“- polichotene si vysvetľuje moje zachvenie.

-„Tuším podliehate mnohým ilúziám.“ – odsekávam a ustupujem z jeho dosahu.

            Urazená ješitnosť ma núti obrátiť celú situáciu na žart. Možno som naivná ako Vianoce. Možno som zasa skočila nejakému chlapovi na jeho sladké reči. Ale s tým sa vyrovnám sama a bez svedkov. S pohárom vodky v ruke čupiac pri tlejúcich zvyškoch santalového slona.

-„Máte pravdu. Dal mi slona. Asi má vo zvyku vztyčovať symbolický falus v podobe slonieho chobota na dobitých územiach.“ Na tvár si dávam masku pohŕdavej zhovievavosti. –„Ale u mňa dostal len bufet. A aj to samoobslužný.“

-„Čo tým myslíte, samoobslužný?“ Ruka, čo sa zasa chcela na mňa cápať, ostáva zarazene visieť vo vzduchu.

-„To je jedno.“ Tvárim sa, že mi to je jedno. –„Chcem tým povedať, že to na mňa nezabralo. Že mám vyššie nároky. Podstatne.“

            V tom momente do dejstva frašky vstupuje Martin. Obťažkaný taškami zavesenými na obidvoch predlaktiach, nesie v rukách veľkú papierovú škatuľu. Zarazí sa, keď vidí Košúta.


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8